Časť štvrtá

Telefonát

Z osobného diára Josipa Antunovića

18 Júl 2013, 22:30. Tajná cigaretka na balkóne. Stará začala tiež chrápať. Tak teraz už chrápeme dvaja. Nemôže mi tak už nič vyčítať alebo núkať mi levanduľové kvapky. Opäť používam pracovný diár. Je to skvelý pocit mať niečo naozajstné naplánované na zajtra, mimo toho že treba ísť na trh nakúpiť. Moje nikotínové blues:

Čokoľvek v živote robíte nerobte to pre seba, robte to pre ľudí. Iba tak vám bude dávať život zmysel. 

Z pracovného diára Josipa Antunovića

Pripomienka na deň 19 Júl 2013, čas 7:30. Zavolať Mateovi.

Keď sa v to ráno Josip zobudil, ako vždy o piatej, jeho manželka mu bola, na jeho radosť, otočená chrbtom. Nestávalo sa tak často. Jedine že bola nahnevaná. Josip odcupotal do kuchyne a pustil sa variť si kávu v samovare. Sadol si za stôl a otvoril svoj pracovný diár. Jeho dnešná pripomienka bola krížom preškrtnutá a pod tým bolo napísané : AK ZDVIHNEŠ TEN TELEFÓN, ODCHÁDZAM K DCÉRE DO ZADARU. UŽ MA NIKDY NEUVIDÍŠ !!!! Josip si nemohol pomôcť a musel sa začať nahlas smiať. Krátko na to sa v kuchyni zjavila Marija.

“Aaach, Marija, Marijaaaa, neprestávaš ma prekvapovať. Neprestávaš ma rozosmievať.” – škeril sa na ňu.

“Myslím to vážne, Josip.” – schladila ho.

“Veď dobre Marija, veď to ja len tak, vieš, akože. Večerné blúznenia. Isteže mu nebudem volať! Sľubujem! Sila zvyku. Chápeš, po toľkých rokoch, zvyknutý som si všetko zapisovať.”

Keď Marija odišla na svoju pravidelnú prechádzku do parku, Josip neodolal. Bolo už pól desiatej. Marija naschváľ vyčkávala. Na prechádzku chodila vždy o ôsmej ale jednoducho bola dnes nesvoja. Sledovala čo robí Josip a keď videla ako si kľudne pripravuje svoju obľúbenú obloženú žemľu a pritom si popiskuje, bola ešte nervóznejšia. Sadol si ku sudoku a mľaskal. Neznášala keď cpal si ústa ako nejaký hlodavec. Ešte chvíľu s odporom sledovala jeho vyduté líca a potom chodila po byte, ako tiger v malej klietke. Onedlho si však uvedomila že nemôže predsa strážiť starého chlapa, že nemôže mu brániť v ničom, a ak ho naozaj ľúbi musí ho brať so všetkým, takého aký je, a odišla. V parku ale stále tuho premýšľala. Bola rozhodnutá mu nechať slobodnú vôľu, nebude predsa strážiť celý deň telefón, ale ak nedodrží slovo, odíde k dcére. Uzavrela to v sebe ako pevnú vec a bola odhodlaná tak vykonať.

“Mateo. To som ja. Dúfam, že nevyrušujem. Si sám?” – šepkal do aparátu.

“Josip?! To si ty? Ako že nezavoláš zo služobného? Vieš že nedvíham cudzie čísla! Stalo sa niečo? Môžem ti nejako pomôcť? Prečo šepkáš?” – opýtal sa ešte stále slúžiaci prezident chorvátskej polície náhlivo a tak trochu ustarane. Josipa mal rád až natoľko že celkom zabudol že tento podriadený je už úplne mimo služby. K jeho opomenutiu mohlo prispieť aj zopár ďalších faktorov. Mateo je sám rok pred dôchodkom. Mateo nemusel nikdy nič naozajstné, okrem jeho kravaty a nového nábytku do kancelárie, riešiť. Mateo pil vždy viac Rakije a Malvázie ako vody. Mateo má manželku ktorá ho nikdy neuzurpovala, stačilo jej len jeho postavenie a peniaze, a tak isto oči si vždy zatvorila, ba až zalepila sekundovým lepidlom, keď našla na jeho košeli rúž a či kondóm v jeho peňaženke. Čiže, jeho myseľ nebola nikdy veľmi napnutá, alebo nútená k extrémnym výkonom, a tak zosivela. Josipova myseľ ešte stále hrala farbami, nápadmi a energiou. Mateo bol však už takmer mŕtvy. Mateo bol zhýralý pes. Šťastlivec, ktorý sám miestami trpel pre svoj dobrý osud. Veľakrát akoby nevedel sa vmestiť preto do kože a potom vyvádzal. Pil viac ako bolo treba a mileniek mal neúrekom, vraj aby tak zjemnil dopad svojho ťažkého osudu ktorý podpísal sa naň, zanechával na ňom takú tú ťažobu, výčitku z nečakaného a nezaslúženého dobra, či čo. V prítomnosti mnohých ktorí museli sa snažiť o dosť viac a predsa dosiahli len málo, nechápal že podarilo sa mu v živote vždy všetko čo chcel a prebehlo to zväčša všetko tak poľahučky, sotva sa predierajúc.

“Šepkám.. nooo, vlastne, šepkám, ano, šepkám, máš pravdu. Asi len tak zo zvyku. Vieš, choroba z povolania. Mateo, ja už nerobím. Som na dôchodku. Nepamätáš si?”

“Kristove rany! Áno, Josip! Prepáč, lezie mi to tu už všetko na mozog. Všetci tu horia pre nejaký ojedinelý prípad, tak mám trochu stres. Dve podrezané hrdlá! Bože môj, Josip. Mladí sa bláznia pod drogami, alebo pod vplyvom amerických hororov, a my tu potom máme lietať. Veď to ani neboli Chorváti! No, uváž, Josip! Vnútro sa zastavilo na kávu, vraj či som pripravený národu dokázať že polícia funguje. Mobilizovať zložky vraj! Minister smrdel ako vôl. No, ale povedz, taký minister by si mohol aspoň dať pod pazuchy niečo predtým ako ma navštívi, nie len prísť z ľadovou kávou, smrdieť a mudrovať, posadený v mojom koženom kresle! Čo povieš, Josip, môj drahý priateľ. Mám ešte pár mesiacov kým budem môcť zájsť na dlhú dovolenku do Karibiku. Ani nevieš koľko tmavých dievok urobí ti tam všetko čo len chceš. A to len za pár drobných! Tak je to, Josip, najradšej by som tým všetkým už niekam hodil, ale musím ešte počkať! Tak, ako to vlastne ide? Lovíš ryby v Čiernej Hore? Vždy si hovoril, že kúpiš si tam dom! Marija sa má ako? Deti zdravé, šťastné, v pohode?” – vyliezlo naraz z prezidenta polície, akoby človek len ťahal akúsi niť ktorá nemá konca. Josip vedel že Mateo je naliaty a rovnako tak vedel že Mateo je nesmierne rád že ho počuje a že sa môže vyrozprávať. Boli títo dvaja naozaj dve spriaznené duše! Mateo našiel v Josipovi všetko to čo nenašiel u iných. Josip bol vždy iný! A Josipovi sa zase vždy páčila prezidentova lojalita, jeho nefalšovaný obdiv k nemu. Bola to pre Matea tiež náhoda? To, že Josip vtedy dostal najväčšieho drogového baróna v regióne, zatiaľ čo iní zlyhali? A tak, Josip si na chvíľu aj pomyslel. Je to len priaznivý osud, že môžem ovládať prezidenta? Pričinil som sa nejako? Alebo je to len kohosi iného plán že som taký šikovný? Josip sa čoraz viac a viac začal zaujímať o náhody, o osudy ľudí. Pretože jeho takmer geniálna myseľ mu naznačovala že nič nie je len tak. Ako správny detektív, neveril náhodám. Cítil sa pri tomto poznaní tak trochu bezmocný a zbytočný ako ľudská bytosť, keď teda všetko je len akosi riadené zhora, ale cítil sa zároveň aj šťastný že niekto tam hore, nejaký osud-tvorca, dáva na nás pozor. Boli to isto iste zmiešané pocity. Uložené v hlave ako matkina ustaraná náruč, alebo otcove láskavé, avšak, prekvapené oči, keď Josip vytiahol z mora svoju prvú veľkú rybu a on vtedy nevytiahol nič. Josip však veril, spoliehal sa, že tá náruč nie je nikdy tvrdá, že tá náruč je vždy laskavá a zhovievavá.  Nevedel však nič konkrétne, bolo to tam všetko len niekde vzadu v jeho mysli. Bolo to všetko až príliš neuveriteľné. Josip veril že všetky jeho rozhodnutia patria len a len jemu samému. Akokoľvek sa rozhodnem, tak ja predsa riadim svoj život. Neriadi ho tu predsa nikdy niekto iný.

“Mateo, čo vieš o tom prípade? Zaujímam sa len preto že … hádam … mohol by som pomôcť, i keď už len takto, expertízu dodám, napriek svojmu dôchodku. Sú to už dva týždne. Nepočul som nič a do kancelárie hanbím sa zájsť. Média ohluchli tiež. Vieš ako je to u nás… O čom sa nepíše, to neexistuje!!!” –  skočil Josip rovno do priamych otázok o prípade.

“Josip, ty starý žralok! Nechceš mi, hádam, povedať že sa chceš vrátiť do práce?” – začal sa chrapľavo smiať prezident polície a pritom zdalo sa že sa stihol ešte čohosi napiť. “Nasadil som na to najlepšie jednotky v krajine. Medzi inými aj nejaká nová zo Záhrebu derie sa za tým. Volá sa tuším, počkaj, volá sa Jelka Kovacić. Vieš, veľa toho po krajine nemáme. Všetka sila vždy prichádzala zo Záhrebu. Policajti z Opatije, ľudia od mora, ako ich vždy volám, boli vždy tak trochu iba rybári. Príde domov opije sa a zvalí sa na ženu. Tá mu jednu strelí a on jej strelí naspäť dve. Ráno sa zobudí a vyberie zopár pokút za parkovanie. Potom si dá obed ktorý zaleje pol litrom dobrej Malvázie. Jeho najnáročnejším výkonom popoludnia je odpratať nespratného turistu na noc do cely aby tam vytriezvel. Sú to všetko len čajky od pobrežia, sedliaci prístavov, Josipko môj. Našli ich neraz v službe s hlavou dolu v piesku! Koho by sme tu ale vyhadzovali, hahaha, nebol som ja nikdy za to aby sme stratili čo i len jedného policajta, akokoľvek tupého, pretože v krajine je ich tak málo. Nuž, nech je ako chce, nedal by som im lúštiť ani krížovku, nieto ešte takýto prípad. Ozaj, Josip, číra tekutina na štyri, ty isto budeš vedieť, sedím tu nad tým už desať minút. Dal som para, ale akosi mi to nevychádza s tým ostatným čo sa tu križuje!”

“Para nie je tekutina, Mateo, je to vodné skupenstvo. Voda v plynnom skupenstve kde patrí aj hmla a opar. Správna odpoveď je voda, ktorej piť by si mal zrejme viac! Tak Jelka zo Záhrebu? To nemyslíš vážne? Mateo! Jelke som odovzdával môj džob ja sám!!! Je to skvelá žena, ale, no vieš, je ešte stále taká mladá a neskúsená! Potrebujem vedieť všetko. Obávam sa celý čas, že ak ho čoskoro nechytia, bude sa ďalej vraždiť. Toto nebol len taký hocijaký prípad. Neverím!” – zvyšoval svoj hlas Josip a pritom jedným okom sledoval cez dvere balkónu či sa Marija ešte stále prechádza, ako robot dookola po vyznačených chodníkoch, v parku.

“Nemám tu už priveľmi veľkú silu, Josip. Vplyv môj sa oslabil vekom, slabou reputáciou tiež, môj najdrahší priateľ. Tvoje najväčšie prípady mi sem tam oprášili renomé ale bolo toho všetkého tak málo, vieš, máločo sa tu naozaj deje takého vážneho. Poznáš to, som už starý unavený vráskavec a nikto ma tu neberie príliš vážne. Nechávajú ma len dosluhovať. Je to asi len z úcty. Ale minister má vo mne dôveru. Chová ku mne taký ten zdravý rešpekt. No, aj napriek tomu, cítim že vnútro sa už pozerá na ďalšieho vhodného kandidáta!” 

“No tak, Mateo. Čo vlastne vieš?”

“No počkaj. Ah,  tieto skurvené stroje. Heslo je … Počkaj.. tu ho mám. Áno, som v systéme. Počkaj, ešte nie, chce to ďalšie heslo. Šľak trafil tieto technológie! No, už to mám. Som v zápise.  Hotelové záznamy ukazujú ako okolo desiatej večer do hotela vstupuje mladý pár a žena. Vek tých dvoch z Grazu poznáš. Muž (23) a žena (21) ale vek tej ďalšej ženy je neznámy. Podľa toho čo je vidieť na kamerách, môže mať tak okolo 40 rokov. Nič podozrivé. Vyzerali že sú v náladičke. Smiali sa a zabávali. Čo sa však dialo za zatvorenými dverami apartmánu sa už nikto nikdy nedozvie. Mohla to byť hádka, mohla to byť žiarlivosť, alkohol, lieky či drogy… čokoľvek, Josip, veď vieš. To už je predmetom vyšetrovania. Okolo polnoci žena vychádza z apartmánu, pozdraví sa recepčnej a vychádza z hotela. Je isté že vrahom je ona. Nikto ďalší do izby odvtedy nevošiel. Prezreli celý záznam.”

“Takže žena? Hm, zaujímavé. Čo ďalej, Mateo? Čo tá visačka?” – naliehal Josip. 

“Aká visačka?”

“V novinách sa predsa písalo že upratovačka na dverách našla visačku PROSÍM, UPRAC MA! Inak by do izby, podľa predpokladaného protokolu chyžnej, predsa ani nevošla. Žena teda chcela aby boli telá objavené čo najskôr. Inak by tam predsa zavesila visačku NEVYRUŠOVAŤ! Je to hra na mačku a myš, ale táto myška si zámerne skrátila svoj náskok. Pýtam sa, že prečo.”

„Josip, o tomto predsa ešte stále nič nevieme. Nefantazíruj zase, prosím ťa! Nepoznáme profil vraha ani jeho zámer. Mohol to byť naozaj len ojedinelý prípad. Vražda zo žiarlivosti. Opili sa, pohádali a…žena vytiahla nôž, ktorý musela mať v kabelke, nič také veľké a ostré sa na hotelových izbách nikdy nenachádza, a podrezala ich jedného za druhým. Potom položila telá vedľa seba, spojila im ruky a na záver si zobrala ich jazyky. Nič zvláštne. Nejde tu o sériu vrážd. Je to pomätená žena, ktorá zrejme konala v skrate alebo teda pod drogami. Chytíme ju, usvedčíme, a bude po prípade. Naozaj, nie som si istý či tvoju pomoc vôbec potrebujeme, Josip, Jelke musíme dať predsa šancu ukázať čo v nej naozaj je.“

„Mali vyrezané jazyky, Mateo. Prečo by to robila? Ide tu o naozajstného šialenca!“ – snažil sa Josip spraviť prípad opäť veľkým a závažným, hoci, ako tak počúval Matea, sám si začal uvedomovať že by mohlo naozaj ísť len o jednorazovku, ako to vo fachu volali keď niekto zabil len raz. Prešli dva týždne a žiadny ďalší incident sa nestal. Prečo mal Josip stále pocit, taký silný pocit že je to všetko len začiatok. To si nevedel vysvetliť ani on sám.

„Máš prístup k záznamom z bezpečnostnej kamery? Potrebujem vedieť či si dala námahu zavesiť tam tú visačku.“

“Noooo, heh, ogh, glog, arghug, bleee, o visačke sa tu nič nepíše!” – zakašľal Mateo a potom znelo ta akoby sa niečoho napil. „Kamerové záznamy sú k dispozícií na hoteli ale myslím si že Jelka už má aj ich kópiu dávno v kancelárií. Čo s tým všetkým má, do pekla, tá visačka, Josip? Už som ti hovoril…”

“Dala na dvere visačku?” – opýtal sa Josip prísne akoby vypočúval akéhosi žiačika a nie prezidenta polície. Josip bol silne presvedčený že ak žena, ktorá mala byť nepríčetná, opitá alebo pod drogami, po tom všetkom ešte nezabudla zavesiť na dvere visačku UPRAC MA! nemôže byť až natoľko šialená. Musela konať uvedomele, musela to byť súčasť plánu, nie len nejaký výstrelok pochabej mysle jednorazového vraha, ktorý mal byť len výsmechom pre hotelovú službu, výsmechom pre obete a rovnako tak výsmechom pre políciu. Rovnako tak ako vyrezané jazyky a spojené ruky, bol to podpis vraha. Súčasť jeho obradu. Josip veril svojej hlave, ale zároveň nechcel sa zblázniť úplne a tak nechával všetkému priestor. Opatrne pootváral všetky možnosti, všetky dvere, aby tak spravil prievan ktorého vzdušné prúdy bude potom nasledovať. Robil to tak vždy. Vetril. Ako vlk.

„Mateo! Bude sa to opakovať alebo sa to už niekde stalo. Takto nekoná náhodný vrah!“ – povedal Josip vážne.

„Josip, drahý priateľu, nechaj to na nás. Myslím… nooo, že len potrebuješ pochopiť, zvyknúť si, na tieto nové dni nečakaného voľna. Vieš, si len dezintegrovaný, poznám to. Poznám ten pocit.“ – začal vysvetľovať Mateo pokojne, akoby hovoril k nejakému duševne chorému človekovi.

„Dezi čo? Mateo, neskúšaj tu na mňa všetky tie tvoje fajnové slová!“

Nooo, dez-integrovaný. Je to ako keď patríš niekde už príliš dlho a potom keď vybočíš z tých každodenných koľají, svet sa nám na chvíľu rozpadá, zdá sa nám že sme mimo našej všeobecnej integrácie, chápeš… a potom naša myseľ chvíľu neslúži tiež a … Ja to mávam, Josip, vždy v prvé dni dovolenky. Prvý týždeň ani neviem o sebe keď zrazu uvoľňuje sa zo mňa všetok ten stres a ja by som iba spal a spal …Josip, zájdi si na rybačku, Josip, oddychuj.“

“Kurva práca, Mateo. Kde na tieto pičoviny chodíš?!!! Kurva, kurva nanič práca toto! Niekto tu vraždil a viem že bude vraždiť znovu! Máriu tvoju, krista tam! Rozhýbte sa! Prešli dva skurvené týždne a máte hovno!” – zreval Josip. Mateo si zrazu uvedomil, Josipa už počul kričať veľakrát predtým, že kto vlastne je Josip. S radosťou rozpamätal sa na fakt že ak bol niekedy v celom Chorvátsku aspoň jeden jediný policajt a detektív ktorý nebol zasnený, lenivý alebo unavený, detektív ktorý nikdy cez deň nespal, bol to Josip. Josip nefrčal na Malvázii. Josip sa nedal opiť morom ani slnkom, pretože sa pred nimi skrýval. Jedine Josip mu mohol pomôcť vyriešiť tento prípad! Jedine Josip mohol by mu ešte zabezpečiť slávnostný odchod z prezídia.

“Počuj. Nechaj ma trochu ponaťahovať nitky. Zistím ako sú na tom vyšetrovatelia a, vieš ty čo, zavolám aj smradľavému ministrovi!! Mám ešte svoju moc pevne v rukách! Dostanem ťa do prípadu, Josip. Dostanem ťa tam! Záleží mi na tom! Mám taký ten pocit, uhg…, urgh, oeugh,… glog, blee.., že mi dvaja tu máme, akosi,… zakončiť to všetko s nejakou tou veľkou slávou. Som s tebou na jednej lodi, ver mi. Mám ešte nejakú tu moc! Teda, aspoň si myslím že mám… uhg…, urgh, oeugh… Tak, zatiaľ sa priveľmi netráp. Zavolám ti zajtra.” – vystrelil naraz entuziasticky a s neskrývaným odhodlaním Mateo a potom zavesil.

Koniec štvrtej časti