Časť prvá

Nečakaná sláva

Starý detektív Josip prvýkrát po incidente precitol, prišiel naspäť k sebe samému, len pred asi týždňom. Lekár sa naňho tíško usmieval a potom mu len veľmi citlivo stisol dlaň a pošepkal mu. Josip, ste hviezda! Pán detektív a národný poklad priam! Všetci vás oslavujú. Josip sa len na kratučko usmial a potom zase zaspal. Asi po dvoch týždňoch od precitnutia, aj vďaka starostlivosti lekárov a výbornej strave, sa začal Josip cítiť k svetu. Rozhodol sa že začne prijímať v nemocnici médiá a návštevy, napriek tomu že mu to lekár ešte neodporúčal. Starému Josipovi však bolo teraz už všetko akosi ešte viac jedno. Po tom čo znovu precitol, mal taký ten zvláštny pocit. Akoby prežil svoju vlastnú smrť. Čo horšieho sa môže ešte stať? Bol pokojný, viac ako kedykoľvek predtým.  Nevedel sa zbaviť pocitu, že tu vlastne na ničom v skutočnosti nezáleží. Mal pocit že sme všetci len hračkou v niekoho rukách, nevedel sa však ešte rozhodnúť či tomu má celkom veriť. Či má veriť na osud. Josip bol človek, hlavne za posledné roky svojho života, celkom ľahostajný k svojmu osudu, a aj bežné životné udalosti či každodenné zhluky cez neho vždy len akosi prelietavali. O svoju smrť sa nikdy nejako obzvlášť nezaujímal a rovnako tak ani nikdy na svojom živote nejak extra nelipol. Ostrieľaný životom, ako starý kovboj v piesočnatej stepi či slnkom a vetrom ošľahaný morský vlk. Jedno mu bolo všetko už dlhší čas. Na chvíľu sa však jeho malý zatvrdnutý svet zmenil. Tešil sa totiž z nečakanej slávy!

“Sme šťastní že ste to prežili. Modlil sa za vás celý národ! Ako sa cítite po tom všetkom? Máte už, predsa len, svoj vek. Šesťdesiatosem, preboha! Všetci tam vonku vás oslavujú. Pred nemocnicou stojí už asi stovka ľudí a dav naďalej rapídne rastie. Čakajú na vás a chcú vás vidieť.” – vrútil sa do izby prvý novinár a hneď za ním tlačili sa ďalší aj napriek tomu že im bolo jasne povedané, že pán detektív je ešte slabý a ochotný bol urobiť iba jeden maximálne dva rozhovory a to osobitne. Bolo v chorvátskej náture, a taktiež v novinárskom svete pažravých plátkov po celom svete, tak trochu nerešpektovať predpisy a požiadavky. Bolo treba sa len tak dravo, ba až hyenisticky, za všetkým hnať. Josip ležal s jednou nohou vyvesenou hore a cez hrubý obväz hlavy mu na jednom mieste ešte stále trochu presakovala krv. Jeho tvár vyzerala ako Monetova paleta. Pod jedným okom tmavomodrá prenikajúca k nosu kde bledla potom zelenela až žltla a druhá strana celá fialová až bordová no dolu od sánky kúsok k lícu sa to už nádherne zelenelo. Ako lúka plná bolesti. Na dôkaz víťazstva, tu pre všetkých, poďte, hľa! Tu leží, polámaný, pomliaždený a so slabučkým dychom, ale inak živý ako nikdy predtým, náš Josip Antunović. Vyzerá akoby ho prešlo stádo volov alebo len jeden traktor. Je to náš národný hrdina!

“Cítim sa skvele. Ďakujem. Som len trochu unavený a v hlave mi ešte stále bijú zvony.” – odpovedal skromne starý Josip a usmial sa. Z očí vybehlo mu zopár sĺz ktoré utieral si bielou bavlnenou vreckovkou. Bol dojatý. Pred nemocnicou stojí stovka ľudí. Dav naďalej rastie. Čakajú na vás. – pomýšľal na slová redaktora a snažil sa neprepadnúť ďalším slzám. Bol to, predsa len, teraz už slávny vyšetrovateľ ktorý bol vždy navyše v meste známy ako tvrdý chlap! Nemohol si dovoliť tu teraz plakať. Na Josipa v živote nikdy nečakali viac než dvaja nieto ešte stovky. Najskôr len jeho rodičia, potom zopár kamarátov a neskôr iba jeho žena a prvé dieťa. Nečudo teda, že tento náhly záujem, tento nečakaný prílev obecenstva a pozornosť verejnosti a médií, dojali ho. Ešte stále si však celkom neuvedomoval prečo je okolo neho toľko hluku. Robil si predsa len svoju prácu. Sláve nerozumel aj napriek tomu že mu teraz táto pozornosť robila tak zvláštne dobre na srdci. Sláva mu však nikdy nič nehovorila, v podstate si ani celkom nevedel vysvetliť význam tohto slova. Prípad šialenca z Opatije mu nepripadal nikdy až taký náročný ako ho v posledné dni opisovali média. Mal preto pocit že je to celé len akási bublina.

„Nemali ste byť už dávno na dôchodku? Nie sú toto prípady pre mladších kolegov z brandže? Iste máte v tíme aj takých, ktorí by hádam lapanie takéhoto zločinca, ehm, zvládali fyzicky aj psychicky oveľa lepšie. Prečo ste sa rozhodli riskovať?” – tlačil sa k nemu ďalší novinár so zapeklite dobre položenou otazkou. Nesnažil sa Josipa uraziť, skôr ako spraviť z neho absolútnu hviezdu kriminálky, priniesť ľuďom senzáciu. Bol to človek z bulvárneho plátku. Píšu aj o farbe ponožiek súčasného premiéra, ak práve nenosí len čierne, a píšu aj o vypuklom brušku prvej dámy či jej opadnutých lícach. Minule si dali toľkú námahu aby priblížili jej vrásky.

“Správne, pán kolega redaktor! Na to isté sme sa chceli opýtať aj my!” – tlačil sa tretí niekde zozadu. “Prečo ste sa na to dali? Nechápte nás zle, prosím. Prípad ste nakoniec úspešne vyriešili, zločinec je mŕtvy a celá spoločnosť si konečne vydýchla. Krajina je vám za to nesmierne vďačná. Nedá nám sa však neopýtať. Prečo ste toľko riskovali? V médiách sa počas vyšetrovania často objavovali špekulácie o tom že prípad nezvládate ale zároveň ho ani nechcete prenechať iným kolegom. Vraj ste preto mali aj potýčku s vašim nadriadeným, ktorý vás chcel neskôr z prípadu odvolať. Zobrali ste prípad pretože ste ho považovali za váš najväčší a zároveň aj posledný? Niečo ako zlatý klinec vašej kariéry? Je to ako keď ten starý rybár chce ešte uloviť tú poslednú veľkú rybu, predtým než konečne zavesí náradie na klinec? Chceli ste sa ešte pred odchodom do penzie tak trochu presvedčiť že na to stále máte? – rozbehol sa drzáň a strkal mikrofón úbohému dedektívovi na lôžku niekde až pod rozbitý nos. Ostatní ho s radosťou pustili, dokonca mu vytvorili koridor počas toho ako sa z neho hrnuli tieto otázky, aby tak vedel prejsť bližšie k posteli. Túžili sa totiž opýtať to isté, nevedeli však ako. Žraloka Borisa Adamića od Jutarnji List už každý poznal. Priživovali sa na ňom ako tie malé rybky čo plávajú okolo žraločej riti.

“Nie. Nie, pán redaktor. My nie sme rybári. Slúžime verejnosti. Je našou povinnosťou..” – Josipovi sa na chvíľu zlomil hlas. “Je našou povinnosťou …” – nedopovedal a začal odznova.  “Viete, naše povolanie je jedinečné. Vek ani osobné túžby tu nehrajú žiadnu rolu. Ak máte isté schopnosti a predpoklady na ten a ten daný prípad, alebo ak teda veríte že ich máte, dokážete ho vyriešiť. Všetky prípady vždy u nás berieme rovnako vážne. Nikdy sa preto nerozhodujeme podľa svojho ega alebo osobných preferencií. Našou doménou je zodpovednosť, nikdy sa preto nesnažíme preceňovať naše sily alebo sa siliť k úspechu. Ak je to nutné, alebo vhodné, prípad často preberá niekto iný, samozrejme.” – odpovedal skromne Josip a tak trochu sklamaný z týchto otázok, prezerať si začal odreniny na svojich rukách. Akoby im všetkým chcel takto nemo povedať: Nestačí to že vrah je mŕtvy? Nestačia vám moje rany ako obraz?

“Čo presvedčilo vaše vedenie vás nakoniec z prípadu nevyraziť?” – kričal ktosi od dverí,  ale to už zasahovala ochranka.

“Po jednom, prosím, páni. Po jednom!!! Vyhádžem vás von ako vrecia zemiakov!!! Prejavte trochu úcty a rešpektu, pre boha, veď pán Antunović sa len nedávno prebral z kómy. Tak, a teraz. Vy dnu a vy všetci von! Posledný, zatvorte za sebou dvere!” – nakázal mocný a zavalitý, skoro dvojmetrový, chlap novinárom, ako sa tak nebezpečne blížil svojím obrovským telom k ich stádu a oni začali ihneď cúvať smerom z izby von. Vnútri tak zostal iba šikovník a rýchlonôžka Luka Blažević zo štátnej HRT.

„Ste v podstate, momentálne, najslávnejší človek Chorvátska. Snažíme sa len pochopiť, vážený pán Antunović, odkiaľ plynula vaša odvaha. Tá energia, s akou ste prípad uchopili a už ho potom nepustili z rúk. Už od začiatku bolo jasné že ide o veľmi ťažký prípad. Nič podobné sa doteraz v našej krajine nestalo.” – pýta sa Luka, už o čosi opatrnejšie. Asi dvadsaťtriročný vysmiaty novinár mu pripomínal jeho syna. Starý Josip pookrial. Bolelo ho celé telo a mal chuť ísť spať. Už už išiel že požiada sestru o ďalšiu tabletku. Jednu proti bolesti a jednu na dobrý spánok, ale pocity a emócie, prítomnosť “syna”, rozviazali mu jazyk. Nedalo mu ísť odpočívať. Pocítil príval neznámej energie. Tento nemotorný hrdzavý mladík s obhryzenými nechtami a trasúcim sa hlasom. Toto čudo so zlým účesom a strašidelne odporným parfumom a od trémy prepotenou košeľou! Cítil, že Luka je ten správny človek a rozhodol sa, že postupne mu povie všetko. Hlavne to, čo sa nedozvie z oficiálnej tlačovej správy. Josip vedel že média či hladný pisatelia príbehov budú chcieť od neho počuť celý príbeh tak ako sa stal. Vedel že mu budú dokonca núkať nemalé peniaze za všetky jeho informácie a podrobnosti. Budú sa pretekať. Vyzváňať mu budú dolu pri vchode jeho bytu a poštová schránka bude tak preplnená listami že ani úbohý vhadzovač reklamy si nebude vedieť pomôcť. On si však už vybral. A spraví to zadarmo. Ak má niekto spraviť na tomto kariéru, budeš to ty Luka. Ja spravím s teba novinára!

“Som tvrdohlavý, pán redaktor. Keď sa do niečoho zahryznem, už sa toho nepustím kým nie je koniec.”

“Ako pitbul!” – nadhodil veselo mladý Luka.

“Pit čo?” – zdvihol Josip svoje hrubé obočie, celkom pobavený nad jeho poznámkou. Josip, vcelku paradoxne, človek ktorý dolapil najhľadanejšieho vraha v dejinách Chorvátska, si vždy myslel že pitbul je druh hovädzieho dobytka pochádzajúceho z Južnej Ameriky. Nerozumel preto ako sa býk môže do niečoho zahryznúť a nepustiť to. Nakoniec si pomyslel že je to akýsi mládežnícky slang a tak sa tým už ďalej nezaoberal.

“Nie vždy je to na škodu. Byť tvrdohlavý.” – pokračoval Josip. “Nejde tu však o víťazstvo za každú cenu. Ide tu vždy o dobrú vec ktorú ten koniec prinesie. Vec ktorá má slúžiť ľuďom. Vec ktorá má pomôcť. Väčšinu života som strávil na jednoduchých veciach, to musím priznať. Ale mal som, aj napriek tomu, vždy taký ten dobrý pocit, že slúžim ľuďom a že môj život, moja práca, tu má teda istý účel, má význam. A teda, iste chápete pán redaktor, keď osud do vášho života prinesie takýto prípad, ihneď viete čo máte robiť.”

“Dalo by sa teda povedať, pán Antunović, že ste to robili aj sám pre seba. Kvôli vášmu pocitu užitočnosti?”

“Áno, to sa nedá poprieť.” – vyriekol Josip náhle. “Snažíme sa vždy slúžiť iným ale zároveň robíme to aj pre seba. Nepíšete články preto aby sa to ľuďom páčilo? Aby ste ich potešili? A neprináša vám to potom pocit spokojnosti? Že robíte niečo pre ľudí? Je to teda aj pre vás, ten kúsok koláča, však? Aj vy sa potom cítite dobre! Nuž, je to tak, môj drahý Luka. Všetci sa chceme cítiť užitočný a my všetci hľadáme v živote akési zadosťučinenie alebo účel. Každý sme tu na niečo. Vy píšete články, ja naháňam zločincov a vrahov! Každý tú musíme spoznať svoj účel, ponoriť sa doň a akceptovať ho. A akokoľvek nepatrný či na oko zanedbateľný sa zdá byť ten váš, pamätajte, je vždy rovnako dôležitý ako všetky tie ostatné. Sme dôležitý pre nás samých a sme dôležitý pre všetkých ostatných. Je to teda, predsa len, pán redaktor, všetko len sväté remeslo. Ja, vy či tamten pekár alebo obuvník! Áno, sme služobníci boží! A je to tá pokora, ktorá prichádza práve s týmto poznaním, a z ktorej vlastne plynula aj moja odvaha, ako ste sa predtým pýtali. Pokorní sa neboja. Pokorní len dúfajú že nakoniec všetko dobre dopadne. Odtiaľ prišla moja nepriestrelná viera a zároveň presvedčenie že sa to nakoniec všetko podarí. V skutočnosti, aj napriek prekážkam či nezdarom, nikdy som nepochyboval. Nikdy som neprestal veriť! A vám radím, robte to isté.” – povedal Josip so zdvihnutým ukazovákom v sádre a usmial sa na mladého novinára, pričom odhalil svoj polámaný chrup. Pri úsmeve mu opäť praskla spodná pera a začala z nej kvapkať tmavá krv. “To je tak, keď sa už človek dlho neusmieval. Ani tie ústa to už potom nevedia. Prepáčte.” – povedal a priložil si na pery vreckovku. Mladý novinár celkom stratil reč. Poďakoval sa a chcel odísť no váhal ešte, akoby sa chcel ešte čosi opýtať. V tom prišla sestra a podala Josipovi akúsi tabletku. 

“Čo je to?” – opýtal sa až potom čo ju dychtivo prehltol.

“Sedatíva, pán Antunović. Je čas si oddýchnuť. Vaša hlava to potrebuje a telo tiež. Dnes vám dali zabrať. Na prvýkrát toho bolo až až. Čudujem sa že ste ich prijali. Lekár to neodporúčal. Novinári! Ako klbko zmijí! – povedala mu a pohladila ho po ramene.  “Hej, vážený pane! Koniec návštev!” – skríkla na Luka ktorý ešte stále stál vystrašený v rohu izby. 

“Počkajte ešte! Už len chvíľu. Ďakujem sestra. Ste poklad tejto nemocnice.” – zapojil sa Josip a snažil sa na ňu žmurknúť opuchnutým okom ale nešlo to.

“No tak dobre. Máte 5 minút.” – povedala stroho a odišla z izby.

“Drahý Luka. Toto si tam zapíšte! Viete, ten prípad mi nedoniesol osud. Zašiel som si poňho sám! Predstavil som si že jedna z obetí by bol niekto z mojich blízkych. Viete, ak som sa vo svojej kariére niečomu naučil, tak je to empatia. Čo sa nás zdanlivo netýka sa nás stále týka ak sa na to pozeráme cez oči toho ktorý stratil. Cez oči toho ktorému bolo ublížené. Cez oči tých ktorí stratili milovanú osobu. Vtedy, vážený pán redaktor, vtedy je to pre mňa už osobné. Videl som ako mladí tam dolu strácajú stopu. Opití morským vzduchom a škrekotom čajok. Lenivci od mora. V nohaviciach chtíč a zodpovednosť žiadna! Spálení slnkom a v ušiach majú piesok! Videl som ako strácajú záujem, keď prestalo sa im dariť. Videl som ako to všetko utíchlo keď chvíľu nevraždil. Vedel som že tento prípad potrebuje niekoho iného, vedel som že tento prípad potrebuje mňa. Cítil som to. Cítil som to v kostiach. Veru tak, ako ten starý rybár ktorý vie kde pláva jeho posledná ryba. Ten prípad som si vypýtal sám! Najprv mi nedôverovali. Áno, povedali že som na to príliš starý. Josip, choď domov k žene, dajte si spolu kávu, podebatujte. Sadni si k telke alebo si zájdi na pláž. Kedy si bol naposledy navštíviť deti? Oddychuj. Pre políciu si už urobil dosť. Nemaj strach, my si to tu vyriešime! Ach! Ten vagabund, starý kamarát z prezídia. Mateo Crnčević. No nkoniec sm ho prsvedčil! Prepáčte, akosi ma berie na spánok. Tu, môj drahý chlapče, tu je všetko čo potrebujete vedieť. Robil som si celý čas poznámky. Zoberte si túto aktovku. Je tam môj notes z prípadu aj môj osobný diár. Počkajte ten vyberiem. Och, nie, čert to ber, načo! Dôverujem vám. Ozvite sa ak by ste mali akékoľvek pochybnosti alebo otázky. Napíšte svetu ako to celé bolo, napíšte aj dačo o mne, napíšte o starom Josipovi, hahaha. Ale ešte predtým ako s tým pôjdete von, dajte mi to prečítať. No, tak eda, ovidenia. A zstavte sa ete. Msím vám ešt toh o toľk povdat.” – vybľabotal Josip nezrozumiteľne a potom sa ešte chvíľu díval na mladíka ako odchádza. Díval sa na zatvárajúce sa dvere a mal pocit že sa práve stalo niečo veľmi dobré. Ešte vnímal ako ho sestra napojila na zázračnú vodičku, ako to on sám rád volal, ale potom už hlboko zaspal. Snívalo sa mu ako prišiel po svojich k nemocničnému oknu, ktoré otvára dokorán a víta svojich obdivovateľov. Tak ako to robí aj pápež, keď zjaví sa v okne vo Vatikáne. Dvíha ruky k nebesiam a potom prikladá si dlane k svojmu srdcu. Tento sen musel byť výsledkom silného mixu liekov proti bolesti a tiež sedatíva. Rovnako tak sa mu dolu pred nemocnicou, medzi stovkami ľudí, zjavil aj jeho mŕtvy otec, ktorý mu celý život vštepoval vieru. Kýva mu, akoby ho volal aby prišiel tam dole. Potom prišla už len tma a ticho. Bezsenný spánok. Starý Josip sa však už nezobudil. Keď počul pípať prístroje, ktoré oznamovali náhlu zástavu jeho starého unaveného srdca, sa chcel ešte, akoby v podvedomí, načiahnuť aby ich vytiahol zo zásuvky. Rušili ho totiž pri jeho spánku. No až keď jeho ruka prešla káblom a jeho telo začalo sa dvíhať nad tým jeho vlastným, Josip pochopil že je koniec. Cítil sa ľahký. Cítil sa taký spokojný. K svetlu, Josip. Áno, sem. – navádzalo ho čosi. Ako pilot čo pristáva v noci. Ako pilot a jeho navádzacie svetlá pristávacej plochy. Josip odišiel. Josip odišiel do večného svetla.

Josip

Ešte ako dieťa zvykol sa z mnohých vecí tak priveľmi tešiť. Spomínal on často na horúce dni u starkých, ktorí mali obrovský hruškový sad. Spomínal on často na bezstarostnosť detských dní keď mohol sa len tak vyvalovať celé dni v tráve pod hruškami, lapať chrobač do zaváraninového pohára, alebo šantiť v bazéne. A potom, ako mladík, bol dosť horkokrvný, všade samá jazva z akejsi bitky v nočnom bare. Život ho vtedy ešte neskutočne bavil. Bol to známy záhrebský srnec. Plný života, vášne a ostrého vtipu, pre ktorý ho v spoločnosti všetci zbožňovali. Dievčatá prechádzali jeho posteľou rovnako tak rýchlo a horúco ako hotelové plachty cez automatickú žehliareň a podobný vzťah mal Josip aj ku svojim autám. Ženy, autá, nočný život a možno ešte trochu tak futbal a rybačka na mori, boli jeho jediné vášne a tak dalo by sa povedať že výber to bol vcelku bežný a zároveň, na chlapca zo Záhrebu, predvídateľný a skromný. Ambície boli nejasné, takmer neexistovali. Napriek svojmu veku nemal nikdy v hlave ten klasický kopec snov, ktorý si mladíci so sebou bežne nosia. Josip životom prechádzal nejako tak naturálne, prirodzene a bez očakávaní, akoby len náhodou. V povinnej vojenskej službe trpel a prípadnú vojnu nazýval hrou niekoho iného tam hore a zaručenou stratou všetkých tam dole. Policajnú akadémiu vyštudoval iba preto, lebo mu ktosi povedal že sa tam dobre zarába. Pracuj pre štát a štát sa o teba postará, Josip, veď rozmýšľaj… Roľník zomrel už včera, nebuď predsa naivný, povedal mu. Svoju ženu Mariju spoznal až na oddelení. Ako tomu často býva, ľudia sa zapáčia jeden druhému pre tie najabsurdnejšie detaily. Marija tam robila upratovačku. Učarovala mu jej skromnosť a modré oči, bystrý pohľad, ktorým vždy uhýbala. Napriek jej pozícií mu pripadala sebavedomá, nie však arogantná, akoby každý deň dávala svojmu remeslu nejaký špeciálny význam. Páčilo sa mu ako šomrala na najviac neporiadnych policajtov, vyšetrovateľov, ktorí na víkend nechali v šuplíku pečenú rybu so zemiakmi. Najmä však nadchnúť sa vedel pre jej ladný pohyb, ktorý najlepšie sa dalo obdivovať pri tom ako pretierala handrou zaprášené stoly. Úplne presvedčený však bol až potom ako ju videl sa postupne zohnúť k smetným košom, ktoré za behu vedela medzi prsty zobrať do každej ruky až tri. On sa jej zapáčil pre jeho drsnú tvár a neúplné strnisko, ktoré akoby sa bilo s týmto celkovým výzorom tvrdého muža a obávaného policajta. Našla v ňom teda niečo jemného, čo kontrastovalo s jeho neprístupnosťou. Roky, kedy sa mal už dávno prvýkrát holiť ale nebolo priveľmi čo, Josipa nesmierne dráždili. Dodnes deň, i počas častých hádok predtým, jej to pripomína jeho vzpurnú chlapčenskosť pri ktorej ona akoby vždy ustúpi sťa matka pred dieťaťom ktoré ľúbi. Josipova matka zomrela priskoro, Josip mal iba dvanásť, a Marija, z lásky a akejsi ľútosti k nemu, akoby vždy preto snažila sa hrať dvojrolu. Bola to manželka a bola to akoby aj jeho matka. Veľa sa zmenilo keď prišli deti, Željko a Elena. Josip sa stal oveľa pokojnejším, menej vznietlivým a usadenejším, začal si mrmlať už len sám pre seba, a Marija zase svoju materinskú lásku mohla tak presmerovať tam kde naozaj patrí. Mariji sa tiež páčili jeho široké plecia, ktoré vždy zakrývala zle ožehlená a kávou obliata košeľa, a tiež jeho plachý pohľad, zakaždým keď sa ho opýtala či mu nebude vadiť ak pozmýva. Josip totiž odchádzal z oddelenia vždy ako posledný. Vysedával tam pohrúžený do tých najnudnejších prípadov. Chorvátsko vtedy patrilo do Juhoslávie a v spojenom kráľovstve vtedy vládol viac menej pokoj. Ľudia boli umiernení a boli naučení žiť skromne a poslúchali. Ľudia sa báli konať nezákonne a štátni naozajstnú kriminalitu riešili len výnimočne. A tak sa Josip len vŕtal v nose a zapisoval jednoduché prípady. Napríklad taký prípad domáceho násilia. Stjepan Mrnčević. Známa firma. Žena ho za násilie na nej a na deťoch nahlasovala šesť krát do dňa, iba na to aby mohla hneď na druhý deň, potom čo v cele vytriezvel, prísť na oddelenie prosiť o jeho prepustenie, lebo vraj sama spolu s deťmi zahynie hladom a z bytu ju vyhodia pretože nebude na nájom. Potom zopár malých prípadov krádeží či poškodzovania verejného majetku. Vzrušujúci bol jeden ktorý sa týkal obchodovania so zbraňami, ale ten už bol akoby vopred vyriešený, bol to len priateľský signál zvnútra, že vyšetrovatelia zo Záhrebu sú akoby stále potrební a že sú pevnou súčasťou tejto veľkej a prísne stráženej komunity. Všetko sa vždy vyriešilo až príliš jednoducho a rýchlo. Vnútorná bezpečnosť vždy pracovala na plné obrátky. Štáty boli pod úžasnou kontrolou a Tito vládol mocnou rukou. Keď prišlo manželstvo a deti, prvé ozajstné starosti, stával sa z neho človek čoraz väčšmi zádumčivý, tak trochu nevšímavý voči okoliu. Akoby sa ocitol v akejsi ojazdenej koľaji predvídateľného smeru. Akoby sa ocitol na dráhe na ktorej ho už nič ďalej nemalo zaujímať. Žiadne ostré zatáčky ani vzrušujúca krajina navôkol. Nič len nudná práca a potom návrat domov k bežným starostiam. Bol tam, to áno, svoju rodinu miloval, ale z väčšiny vecí nerobil si hlavu. Vymyslené starosti bežného života nechal na manželku. Stával sa odolný voči stresu a kedysi vznetlivý a tak trochu nespokojný človek ktorý ešte stále chce dačo od života, zmenil sa na usadené vrece piesku, ešte aj chrbát sa mu tak zvláštne prehol, ako keď oprie človek ťažké vrece o stenu a ono sa zlomí v polovici. Veru, nad papiermi na oddelení strávil Josip väčšinu svojho času. Bol skôr pisárom a zakladačom ako vyšetrovateľom. Naozaj vzrušujúce to pre Josipa začalo byť až neskôr po rozpade. Najviac hrdý bol na misiu v 1998, nie príliš ďaleko od Záhrebu. Na Istriu ho vyslali vyriešiť väčšiu skupinu ľudí, organizovaný klan zo Slovinska, Talianska aj Chorvátska, ktorý lovil ryby v Chorvátskych vodách nelegálne a taktiež s použitím dynamitu. Dostal vtedy ocenenie. Za dokonale zvládnutú akciu! Veliteľovi tímu! Za plynulú medzinárodnú spoluprácu policajných jednotiek a celkové zlepšovanie bezpečnosti v regióne na úrovni medzinárodných vzťahov. – rečnil prezident polície. Josip si rámik povesil na stenu v spálni ale žena ho neskôr zamenila za napodobeninu obrazu jazierka od významnej Slava Raškaj. V 2002 Josip rozbil v Záhrebe veľký gang zlodejov, paradoxne zložený len z dorastencov, ktorí kradli motorky a autá. Potom prišli znovu suché roky a okrem vyšetrovania korupcie či nelegálnych stavieb, jeho práca neprinášala mu dostatok zadosťučinenia, fyzickej akcie či vážnosti. V 2010 sa mu ešte podarilo rozbiť drogový gang, ktorý celý Záhreb aj pobrežie Jadranu zásoboval drogami. Spadol vtedy z nastrčenej jachty milionára, keď si akože jej majiteľ prišiel kupovať poriadny balík drog, a skoro sa pritom utopil, ale inak sa akcia vydarila. Zdalo sa mu vtedy že to bol jeho posledný veľký prípad. Na oddelení si ho neskôr nechali len preto že tam jednoducho nikto iný neprišiel. Prezident polície ho miloval, vážil si ho ako poklad. Miestami pri jeho návštevách sa zdalo že Josipovi oprašuje kabát. Inokedy mu zas vtipne chcel leštiť pleš handričkou, pretože tu vraj ide o vzácny  drahokam. Josip sa na tom vždy veľmi zabával. Akokoľvek, skúsených vyšetrovateľov akým bol Josip nebolo veru v krajine veľa. Policajná Akadémia zívala prázdnom. Chorváti jednoducho nemali záujem. Mladých ľudí nebavilo robiť na polícii, v uniformách bolo by im príliš teplo, a rovnako tak neponúkal sa dobrý plat. Josip sa však napriek všetkému, pomaličky, chystal do dôchodku. Chcel prenechať miesto mladším, ktokoľvek už len príde, musíme s tým pracovať, zvykol hovoriť. Nemyslel si že ešte príde niečo veľké a zároveň bol už aj trochu unavený, i keď vízia života na dôchodku ho mátala ako zlý duch. Smial sa na malých rámikoch s trápnou rečou, oceneniach, keď balil si ich do krabice. Na jeho miesto bola konečne prijatá náhrada. Bol najprv dva dni v šoku keď dozvedel sa že je to žena. Akokoľvek, dych sa mu skracoval a chôdza začala bolieť. Zápästia nefungovali a zrak sa zahmlieval. Uvedomoval si že je čas odísť. Jelka Kovacic mala asi 35. Bola to vysoká pekná blondína s vyšportovaným telom. Bola milá, vľúdna ale bol v nej aj istý ráz a akási nepoddajnosť húževnatého ducha. Táto žena nepozná strach. Je však opatrná, nie je zbrklá ani prchká. Je dôkladná, to áno, ale zastrašiť sa nedá len tak hocičím. – dumal Josip. Josip mal na ľudí dobré oko. Rozumel hneď tomu že je to dobrý výber. Bol rád že oddelenie povedie takýto človek. Ovplývala nesmiernou inteligenciou a dravosťou. Akoby len čakala na ten najťažší prípad, že kedy sa už konečne objaví. Má rada výzvy. Muži ju budú poslúchať. To je dobre, to je dobre. – urovnával v sebe pocity Josip. Bude to dobrá náhrada, povedal si znovu spokojne a rovnako tak zavolal prezidentovi aby mu poďakoval za výber. Bude skvelá! Netuším, kde si ju vyhrabal v tejto slnkom unavenej krajine kde všetci sa buď zabávajú alebo spia, ale bude skvelá! V posledný deň služby, keď odovzdal jej už šestnástykrát celú svoju agendu, zaželal jej všetko dobré. Samozrejme vyzval ju aby ho kontaktovala kedykoľvek, aj o polnoci, a to za čokoľvek, akokoľvek zanedbateľnú malú vec. Do auta vložil poslednú krabicu a ešte prišiel za sebou zavrieť dvere. Jelka sa tak veľmi smiala na tom ako ešte naposledy zavtipkoval. Dvere totiž naschvál zatváral veľmi pomaly, milimeter po milimetri, tváril sa pritom ako na pohrebe a, nakoniec, keď už existoval medzi ním a Jelkou iba akísi tenulinký pásik, strčil do medzery svoju dlaň, aby tak ukázal ako veľmi sa nechce s oddelením lúčiť. Celé oddelenie sa na tom pukalo smiechom. Keby tak Josip tušil, že na oddelenie sa ešte vráti, veru ľahšie by sa mu vtedy odchádzalo.

Koniec prvej časti