Života slasť, jeho skúšky aj pád

Tí dvaja bolo zase ako jedno. Malé veľké dobrodružstvá s Dankou pokračovali. Milovali opäť tu mestskú promenádu a videla sa im iná ako keď ňou bežne kráčali sami. Všetko bolo o čosi vzácnejšie, pretože sa dlho nevideli. Videlo sa im všetko krajšie, pretože ak sú niekde dvaja veci chutia inak ako samému. Hlavne v lete ale aj na jar sa im mestečko javilo ako raj. Tie mohutné stromy, voňavé agáty, ktoré tienili terasy kaviarní. A milovali aj príjemný chlad Pezinských pivníc v ktorých spolu jedli a popíjali fajné víno. Všetko sa však opäť akosi zunovalo. Je to zrejme prirodzený proces. Pokiaľ dvaja žijú ako kamaráti a nebudujú niečo vážnejšie, je normálne že čaro stretnutí čoskoro vyprchá. Trebalo si tam vážiť obyčajnosti a všetky tie obyčajné dni aj stretnutia ale mladí neposední ľudia a zvlášť tento blázon to jednoducho ešte v istom veku nevedia. Večne neposedného mládenca začala Danka zabávať pobytmi na jej účet alebo aj, zriedkakedy, bol účet rozdelený na polku. Vedela že chalan tieto veci v živote nepoznal. Výlety a pobyty mohli by ho teda zabaviť, vyčariť mu úsmev na tvári, aby jej zas nedajbože neutiekol niekam za čerstvými zážitkami. Nezniesla keď videla že sa nudí ale možno nemala ho natoľko rozmaznávať. Boli spolu na pár dní v Bojniciach. V ZOO aj na zámku. Pobehali miestne reštaurácie aj lesík okolo kúpeľov. Bolo príjemné takto stráviť čas. Bol to chvíľkový zážitok ktorý možno na chvíľu nakŕmil to neposedné srdce. Boli spolu aj v Piešťanoch. Objednala All Inclusive Wellness a Fit balíček v kúpeľoch, ktorého polku si však zaplatil. Bolo to všetko také nové. Ešte nikdy nebol na takomto pobyte. Všetky tie procedúry, bahno, masáže, kyslík a potom tá dobrá strava a večery na izbe s pohárom vína pri dobrom filme. Tešil sa z nových zážitkov a užíval veci dovtedy kým nezovšedneli. Jej očakávania však boli stále akoby tam. Neboli konkrétne, ale boli tam. Akoby očakávala viacej lásky, viacej pozornosti ktoré jej on nevedel a ani nechcel dať pretože by to bola pretvárka. Jej nervozita miestami narastala a občas to vyzeralo že sa pohádajú pretože mala v povahe rýpať a vyrábať umelé hádky. Danke prestávalo stačiť obyčajné kamarátstvo a zrejme, akokoľvek silno zaľúbená, aj ona si začala uvedomovať nezmyselnosť tohto vzťahu. Danka však bola vytrvalá a i keď sa zdalo že nechcela nič konkrétne a že vlastne iba tá spoločnosť jej robila dobre, akési vlastníctvo tej danej milovanej osoby bol jej najvyšší cieľ v tomto vzťahu. Stávala sa majetnícka a hocikedy vyvolávala a posielala mnohopočetné SMS. Obviňovala ho že ju len využíva a že ona z toho nemá nič naspäť. Prenasledovala ho že kde je a ako trávi čas. Keď sa jej opýtal čo vlastne od neho čakala tak jednoducho vždy tvrdila že chce len kúsok lásky a pozornosti. Často bola násilná a v opitosti strácala štýl. Túžila po láske ale zrejme si vybrala nesprávneho. Často písala alebo volala opitá. Celé dni sa zvykla sťažovať jeho bratovi na to ako sa s princom ťažko žije. Ja som ti normálny vzťah nikdy nesľúbil, hovoril jej často. Ja nechápem čo vlastne chceš! Veď som ti nič nikdy nesľúbil a väčšinu vecí si vždy zaplatím, ja som sa ti neprosil o tú poslednú súpravu čo si mi kúpila na narodeniny! Keď chceš donesiem ti ju naspäť. Vždy keď sa jej zdalo že nemá dostatočnú pozornosť alebo že “necíti nič naspäť” sa z nej stávala mrcha. Čaro opätovného spojenia sa tak čoskoro začalo znovu vytrácať. Kým Danka sa chcela usádzať, dokonca mu navrhla aby išli spolu do podnájmu, on snoval ďalší plán na perfektný útek z tejto nenormálnosti. Akokoľvek, jeho vášňou vždy boli aj autá. Pri dobrej práci, stihol si spraviť vodičák a dokonca chcel od nej aby mu požičala na auto. Ale nepáčil sa jej model ktorý si vybral a on iný nechcel, tak z toho nič nebolo. Dni plynuli a okrem toho že ich exmanžel občas prenasledoval autom po meste, keď išli na kávu, a vykrikoval cez otvorené okienko na mládenca vulgarizmy, nič naozaj vzrušujúceho sa nedialo. Jedného dňa si mladý muž zmyslel že odíde pracovať a žiť do Anglicka. Matka, ktorá vtedy robila v pekárni, mu spomínala akúsi kolegyňu ktorej brat žije v Londýne už desať rokov a mohol by mu pomôcť. A tak netrvalo dlho a dal v práci opäť výpoveď. Dankin svet sa predtým možno trochu chvíľami otriasal pri jeho neposednosti a hlavne trpela tým že si ho nevie navždy nejako ku sebe priviazať, ale toto bola pre ňu rana. V záchvate zúfalosti mu dokonca požičala peniaze a bola ich s ním aj zameniť na britské libry. Chcela si ho takto zaviazať, poznala jeho povahu, keď vedel tak vždy vrátil. Zároveň, za tie roky videla že tieto láskavosti naozaj na mládenca pôsobia tak že sa k ľuďom viaže a vracia sa k nim, pretože si cení ich pomoc a chce im byť za všetko vďačný. Kolegyňa z pekárni dala bratovi vedieť dátum aj čas príchodu tohto nádejného dobyvateľa cudzích krajín. Vraj že mu pomôže sa v meste orientovať, nájsť si ubytko aj prácu. Keďže letenky boli vtedy prekliato drahé, rozhodol sa ísť autobusom. Za cestovný lístok dal 5000 korún. Bola to strašidelne dlhá cesta. Síce sa viezol vo veľmi pohodlnom autobuse, s dostatkom miesta na nohy, bolo to úmorné. Pocity sa počas cesty v ňom divoko striedali. Jeden pocit, pocit plný strachu a obáv, hovoril že akonáhle budeš tam, sadni hneď na autobus naspäť domov. Domov, sladký domov, je tam kde to máš rád, tam kde to miluješ a tam kde je ti tak dobre a komfortne. Domov, kde lesy aj vinohrady, lúky aj kopce objímajú tvoje rodné mesto. Domov, kde kaviarne a vinárničky pôsobia ako slasť. Máš tam rodinu, máš tam spomienky, máš tam Danku, máš tam zopár kamarátov a máš tam aj svojho milovaného bratranca. Veď nemusíš sa snažiť, na čo aj. Na čo všetok tento stres, veď ťa z toho hádam môže aj poraziť! Doma je dobre, kam by si chodil a na čo aj túžil niečo takéto vyskúšať. Ďalší pocit bol pravým opakom. Bol to pocit otvorenej cesty, pocit akéhosi dobrodružstva a nezávislosti na predošlom živote. Bol to prísľub iného života. Pocit víťazstva pred zbabelosťou, neschopnosťou či lenivosťou. Pocit druhým ukázať svoju snahu a následný úspech. Niečo ďalšie, niečo viac v živote dosiahnuť. Budem hovoriť plynule po anglicky a budem dobre zarábať, žiť v čarovnej cudzine. Chvíľami bol teda mladý muž veľmi rád že niečo také vyskúšal a bol v ňom aj malý zárodok nádeje otvárajúceho sa nového života pred ním. Počas cesty autobusár púšťal dookola 4 filmy. Trilógiu Slunce, Seno … a potom Dedictví. Mladý muž sa snažil spať a potom dlhé hodiny len tak sledoval cez veľké okná mihotajúcu sa krajinu, a bolo to až keď sa autobus nalodil v Calais aby tak pokračoval cez La Manche na Dover, kedy dostal svoj prvý panický atak. Ceknúť nevedel po anglicky ani slovo a zrazu svet sa mu zdal až príliš veľký. Čo tam bude asi tak robiť preboha. Čo to zase so sebou porobil? Potom prišiel akýsi pocit ukludnenia, muselo to byť zhora pretože lomcovali s ním naozaj zlé chvíle tam na tom trajekte a tak začal sa modliť, hovoriť k Bohu aby mu pomohol obavy prekonať a aby mu dodal odvahu. Po chvíli prišiel zrazu, akoby zázrakom, pocit odhodlanosti a pokoja. Myšlienka hovorila, veď vyskúšaj a uvidíš. Nič také strašné sa nedeje, Marcel. Čaká ťa tam človek z domova. Brat maminej kolegyne z pekárne. Daj tomu šancu, nepanikár. A v strede týchto pozitívnych myšlienok, prúdiacich akoby zhora, si k nemu prisadlo dievča a oslovila ho. 

“Hi. Where are you from?”

“Slovakia.” – odpovedal krátko.

“Tak to som rada. Aj som si myslela. Videla som ťa v autobuse, sedela som kúsok od teba.”

“No, to je úľava. Už som sa bál že budem musieť hovoriť po anglicky. Nie som v tom veľmi dobrý.” – povedal jej a vydýchol si zhlboka. Na jeho tvári bolo vidieť ako sa mu zrazu uvoľnili všetky svaly, nervy a aj jeho oči už pozerali na ňu o čosi pokojnejšie. Dievča videlo že je celý v strese, pretože ho pozorovala už v autobuse, a tak, kým sa obrovský trajekt húpal na divokom prieplave, ho začala premilo povzbudzovať. Bola asi v rovnakom veku, možno o rok dva mladšia.

“Neboj sa, to dáš. Ja som tiež nič nevedela, potom to prišlo všetko akoby naraz. A kde vlastne cestuješ? Odkiaľ si?”

“Pezinok, vlastne Bratislava, je to len kúsok. Mám sa v Londýne stretnúť s istým známym, ktorý mi má pomôcť s prácou aj so všetkým.”

“No, to máš dobre. Ja som tu prvýkrát išla tiež sama. Nepoznala som nikoho len adresu domu do ktorého sa mám dostaviť robiť Au Pair. Pamätám si aká som bola zo všetkého vystrašená. Rodina sa so mnou nehrala. Musela som hovoriť. Správne či nesprávne, musela som hubu otvoriť! To isté radím aj tebe.” – zasmiala sa.

“No, ja by som aj otvoril, keď ja neviem ako. Nepoznám slovíčka ani gramatiku.” – povedal jej a zase trochu zosmutnel.

“Im je to jedno, nerobia si z toho veľkú hlavu, nemaj strach. Jednoducho musíš rozprávať. Tak sa najlepšie naučíš!”

“Aha, a teraz kde vlastne cestuješ?”

“Som stále Au Pair. Z vreckového si vieš celkom pekne odložiť, pretože nocľah aj stravu máš zadarmo. Navyše, v rodine sa najlepšie a najrýchlejšie naučíš po anglicky, pretože s nimi neustále musíš hovoriť a oni ťa opravujú. Nechceš to tiež skúsiť? Dám ti číslo na agentúru. Toto je už moja druhá rodina. Platia lepšie. Z Londýna to mám ešte ďalšie dve tri hodiny autobusom do Birminghamu. Bola som doma pozrieť mamku. Bývame v Poprade. Takže si vieš predstaviť tú cestu, najprv na autobus do Bratislavy a potom sem. Si na tom lepšie ako ja, kámo. Tu je to číslo, ulož si ho.” – povedala, usmiala sa a štuchla ho prstom do ramena.

“No, keď povieš. Ďakujem. Si milá. Myslím, že už budeme za chvíľu v Doveri. Pôjdem sa ešte prejsť po móle.”

“Drž sa a, počkaj, nevymeníme si čísla?”

“Ale áno, samozrejme.”

Bolo to milé dievča a zároveň signály všetky ktoré už poznal tak dôverne ukazovali na to že sa jej páči. Ach, preboha, len nie ďalšie falošné vzťahy a ešte k tomu aj na diaľku, povedal si a vyrazil na vrchné podlažie trajektu, kde z reštaurácie sa dalo vyjsť von na vzduch. Bolo to prvýkrát čo videl more a hoci nosil v sebe šalát pocitov, predsa sa len na chvíľu vedel od nich odpútať a len tak sa zahľadel do tej nekonečnej diaľky, do hlbokej divokej modrej vody aj na blízke biele Doverské útesy. Vnímal akú strašnú silu musí more mať keď takto pohojdáva s takou ťažkou a velkou loďou a fascinovalo ho to. Akoby sa s ňou iba hralo, akoby tam bola tá večná vyhrážka či varovanie. Akoby to more občas tej veľkej lodi hovorilo. Kebyže chcem prevrátim ťa a tvoj kolos pošlem na dno, darmo že si veľká a darmo že sa človek tebou pýši a myslí si že je neporaziteľný. Pocítil náhle takú zvláštnu bázeň a pokoru. Pred prírodou ako takou, pred matkou zem, ale aj pred Bohom samotným. Bože, ďakujem, pošepkal do vetra a zaliezol naspäť do reštaurácie. Ako autobus brázdil britské cesty, vzrušenie narastalo. Bolo to všetko také iné. Zelené upravené plochy aj strašidelne úzke cesty lemované vysokým, akýmsi húževnatým a pekne zarovnaným, živým plotom. Všetko také cudzie ale predsa vzrušujúce. Cesty boli v dokonalom stave. Všetko bolo čisté a keď autobus vošiel do Londýna sa mládenec nevedel na mesto vynadívať. Nikdy nič také predtým nevidel. Všetky tie budovy, domy, obchody, puby či kaviarne. Viktoriánske veľké vily, obrovské parky a udržiavané záhrady. Fast foody rôznych kultúr od Turecka cez Grécko až po Áziu a Indiu. Všetky tie multikultúry a ten buržoázny ruch. Všade plno ľudí rôzne oblečených a s rôznou farbou pleti. Deti, mladí, starší aj starí. Všetci v družnom ruchu akoby jedného včelieho úľa. Bolo to všetko také vzrušujúce. Keď autobus konečne zaparkoval na Victoria Coach Station bol mládenec už plný očakávaní. Vystúpil a hľadal svojho anjela. Kto je tento záhadný mladý muž ktorý tu čaká a kto je tamten? Očami hľadal svojho pomocníka, svojho záchrancu. Potom zbadal mladého muža asi v jeho tridsiatke. Držal veľký papier kde načmárané bolo MARCEL.

“Ahoj. Ty si Samuel? Ja som Marcel.” – usmieval sa na neho akoby to mal byť človek ktorý má mu len tak odovzdať jeden milión slovenských korún alebo aj britských libier. Mládenec vedel že od tejto osoby závisí jeho ďalšie napredovanie, nevedel však že nebudete to až také jednoduché. Tento krátky výlet bola preňho zároveň aj veľká príučka že nie všetko sa nám vždy len tak samé nahrnie do dlaní. Toto nebola Danka ktorá všetko vybaví, toto nebola Danka ktorá všetko zaplatí.

“Áno, to som ja. Teší ma. Aká bola cesta?” – usmial sa tiež ale tak trochu rezervovane. Matka mu prezradila históriu tohto chlapíka. Pochádza z malej dedinky Viničné a pred desiatimi rokmi ušiel do Anglicka práve kvôli tomu že bol už unavený zo života na dedine, kde musel večne skrývať svoju homosexualitu. Chvíľu predtým ešte skúsil veľkú Bratislavu ale gay scéna tam vraj nebola vtedy ešte natoľko rozvinutá. Navyše jeho bavilo vždy dizajnovať záhrady takže aj pracovných príležitostí v Bratislave nebolo príliš veľa. Jeho otec ho za to nenávidel a matka len s ťažkosťou chápala synovo položenie takže rozhodol sa to skúsiť v zemi zasľúbenej a v krajine absolútnej slobody. Londýn mu učaroval a tak žije tam už desať rokov. Mládenec bol na tom lepšie čo sa pochopenia týka. Matka nikdy mládencovu náklonosť k rovnakému pohlaviu neodsudzovala a otčimovi aj celej rodine to bolo vždy celkom ukradnuté. Všetci ho mali radi a vnímali ho ako veselého chlapca ktorému sa v živote navyše akoby vždy darilo. On sám sa nikdy nestretol s nenávisťou, dokonca ani v škole ani neskôr v zamestnaní. Možno to bolo preto lebo o týchto veciach málo hovoril. Nemal potrebu chodiť s chlapcami a ani nežil život bežného homosexuála.

“Strašná, ale La Manche aj toto mesto ma očarili. Všetko to tu žije, pulzuje životom a takou zvláštnou atmosférou. Úplné ine ako Blava. Hahaha.” – povedal mu a všimol si hneď že chlapík okamžite pochopil že mládenec je jedným z nich. Usmial sa totiž tentokrát oveľa vrúcnejšie a akoby aj chcel vyjadriť súhlas s tým všetkým čo mládenec práve povedal. Jeho pohľad pôsobil trochu zaľúbene keď videl to prvotné rozčarovanie u tohto pekného mladého chlapca, ktorý je prvýkrát v Londýne. Mal možno trochu aj pocit že sa chce oňho postarať, a nie len preto že to sľúbil svojej sestre. Bol to rodák zo Slovenska a bol jedným z nich. A možno si len predstavil sám seba takto pred desiatimi rokmi keď sem prišiel. Ktovie.

“Nie si hladný? Poď, ideme sa najesť.”

Kráčali ulicami smerom k Chelsea a potom zakotvili tam niekde v Nero Café. Samo objednal Cappuccino Grande, vodu aj Bacon Lettuce sendvič, ktorého vynikajúcu chuť si muž pamätá dodnes. Keď Samo videl ako naňho mládenec pri objednávaní civí, pretože bol užasnutý jeho plynulou angličtinou, rozhodol sa ho opýtať na jeho úroveň. Takmer nič, povedal mu celkom sklamaný. To nevadí, skúsime jednoduchšie práce. Niečo sa nájde. Musíš sa snažiť hovoriť a hlavne, nesmieš sa báť!!! Samo sa ho pýtal na okolnosti jeho rozhodnutia aj na to aké má pracovné skúsenosti. Rovnako sa ho opýtal na to koľko si asi priniesol peňazí. Nie veľa, tak akurát, na skúšku… Potom Samo zaplatil účet a o blok ďalej zašli do Sainsbury’s. Mládencovi skoro vypadli oči. Také potraviny, tú úroveň, ešte veru predtým nevidel. Samo nakúpil mrazené pizze a ďalšie šikovné produkty a vysvetľoval pritom mládencovi ako sa má stravovať a ako má šetriť, pretože inak neprežije. Keď videl ako na neho mládenec nechápavo pozerá pochopil, že mu musí vysvetliť že on nie je bohatý a ani ho nevie zázračne držať nad hladinou. Samo teda ozrejmil svoju vlastnú situáciu. Žijem tu už desať rokov takže hovorím plynule a pracujem ako príležitostný záhradník. Stále žijem v Share House (väčší dom, ktorý zdieľa spolu viac ľudí, väčšinou má každý svoju vlastnú izbu a obývačka je spoločná). Žiaľ ťa teda neviem dlhodobejšie ubytovať ale na dnes máme šťastie, pretože spolubývajúci sú všetci na festivale v Glastonbury a vrátia sa až zajtra večer. Dom sa nachádza v časti Camden Town a tak som rozmýšľal že, aby som ťa mal poblízku, ti buknem hostel v Camden Town kde chvíľu ostaneš a zatiaľ si budeš hľadať robotu. Je to najlacnejšie riešenie. Mládenec to všetko vášnivo nasával ale stále najväčšiu beznádej mu prinášalo to že nevie komunikovať. Mal tiež ponuré vyhliadky na to že čo sa stane ak si prácu nenájde alebo ak si ju aj nájde. Mal predsudky a bol plný obáv že nebude vedieť pracovať pretože nebude nikomu a ničomu rozumieť. A keď si prácu nenájde, kde bude vlastne bývať, čo bude jesť. Ako dlho sa tu dá takto prežiť, ako dlho sa dá vyčkávať na akúsi šťastenu. Jediný dobrý pocit prišiel z porozumenia že keď to jednoducho nevyjde tak pôjde naspäť domov. Musí si strážiť peniaze, aby mal naspäť na autobus. Naraz sa cítil oveľa ľahší, pri tom vedomí že môže vlastne kedykoľvek sadnúť na autobus a odísť naspäť domov. Pomáhalo mu to prežiť ďalšie dni bez psychickej ujmy. Bolo to všetko nakoniec také stresujúce. Bol zo všetkého taký vystrašený. Onedlho vošli s nákupom do metra kde mu Samo všetko vysvetľoval o doprave v meste a podával mu do rúk metro mapu. Mládenec ho sotva počul, sotva vnímal. Bolo tam veľa hluku a strašne veľa ľudí rôznych rás. Underground a jeho zastávky ho natoľko fascinovali že si ani neuvedomil že má otvorené ústa. Samo sa na ňom len schuti zasmial. Camden Town bol čarovný. Veľký viktoriánsky dom bol bohato zariadený. Izba ktorú dostal mala obrovskú pohodlnú posteľ a cez veľké okno mala výhľad do nádherne zelenej, typicky anglickej, malej záhrady. Napriek svojej veľkosti, hostila mnohé zátišia a tam kovový stolík a dve stoličky boli šikovne zasunuté pod veľký listnatý strom. Mladík bol už natoľko unavený že sa nezmohol na nič iné len na sprchu, kúsok pizze a posteľ. Ráno musel Samo do práce. Spravil mu raňajky, kávu a pekne sa naňho usmial.

“Tu som ti včera večer vyhľadal možné pracovné ponuky. Tu sú pozície, mená aj telefónne čísla. Tu je pevná linka. Volaj koľko chceš. Musíš ich všetkých obvolať. Pekne sa predstav, povedz odkiaľ si a že bývaš v Camden Town. Povedz im že si videl ich inzerát na Gumtree a že zháňaš prácu a že si spoľahlivý. Snaž sa im porozumieť a odpovedať na ich otázky čo možno najjednoduchšie. Zapíš si ak by ti niektorý povedal že sa máš prísť ukázať a vypýtaj si adresu. Prídem okolo druhej poobede. V mrazáku je pizza a v chladničke sú nudle. Potom ťa pôjdeme ubytovať na hostel. Tak, hlavu hore a usmej sa! Veľa šťastia.”

Tu sa ukázalo že mladíkove rozhodnutie skúsiť takto Anglicko bolo absolútne nemožné a znovu raz, ako aj mnohé rozhodnutia predtým, chabé a prirýchle. Ako si mohol myslieť že sa tu len tak jednoducho zamestná a že angličtina príde popri tom ako bude pracovať. Ako mohol byť znovu raz taký naivný. Nič im nerozumel a oni nič nerozumeli jemu. Všetkých 30 ponúk bolo strastiplne obvolaných a takmer všetky skončili náhlym pípaním tónu známym ako ukončenie hovoru zo strany volaného. Boli to jednoduché práce ako upratovanie domov alebo výpomoc v záhrade či v kuchyni. Ďalšie boli brigády na pol dňa, ako umývač riadu alebo upratovanie kancelárií či firemných priestorov.  Mládenec pochopil že je koniec a bol zároveň aj nesmierne sklamaný. Hlupák, hlupák, hlupák, nadával si, no zároveň už tešil sa aj domov. Pri myšlienke na Victoria Coach Station a na to ako nasadne naspäť na autobus sa mu uľavovalo a opadával z neho všetok nahromadený stres, ktorý vznikol popri telefonátoch. Chvíľu sa len tak povaľoval po dome, prezeral si knižnicu a potom zapol si telku ku ktorej upiekol si pizzu. Ani sa nenazdal a Samo bol naspäť.

“No? Ako to išlo?”

“Nanič, Samo. Nič som im nerozumel. Chcel by som sa ti ospravedlniť za to že som ťa otravoval a zároveň ti aj poďakovať za všetko. Myslím, že pôjdem zajtra ráno na autobus späť domov. Naozaj, nehnevaj sa, mrzí ma to. Ale, aspoň som to vyskúšal. Doma sa budem pilne učiť a potom už prídem pripravený. Alebo skúsim Au Pair, tak ako mi poradilo jedno dievča v autobuse. Je to vraj najrýchlejší a najlepší spôsob ako sa naučiť hovoriť plynulo po anglicky.” – povedal mu skleslo ale zároveň aj pokračoval oduševnene aby tak mohol vzdať Samovi úctu a vďaku a tiež ujasniť si s ním svoje ďalšie plány. Akokoľvek, Samo mal iba obmedzené možnosti, viac menej štandardné spôsoby, na to ako sa tu dá niekomu v takejto situácií pomôcť a viac urobiť nevedel, akokoľvek by sa snažil, a aj sa snažil, základom bolo aby sa mládenec snažil tiež a hlavne aby začal hovoriť. Plán bol nájsť mu na chvíľu ubytovanie a potom pomôcť mu s hľadaním práce. Problémom bol samozrejme mládencov rozpočet aj jeho možnosti čo sa týka plynulej komunikácie v anglickom jazyku. Samo však stále veril, bol pozitívne naladený a zároveň si asi aj veľmi želal aby mládenec ostal. Mládenec však začal klesať na duchu, strácal svoju vieru aj nádej.

“Ale prosím ťa! Rovnako tak sa vieš naučiť hovoriť popri normálnej práci. Všade sú ľudia! Kto by sa chcel starať o ufňukané, rozmaznané britské decká. Bývať v rodine! To nemáš žiadny život. Takto keď bývaš ako ja môžeme spolu chodiť po baroch. Vieš koľko je tu parádnych gay podnikov? Ti oči vypadnú! Nie, nie, žiadny Au Pair. Nehádž flintu do žita! Poď, ubytujem ťa v hosteli a potom ti večer obvolám ešte nejaké ponuky. Poviem im čo vieš robiť ale že moc nehovoríš. Určite ti niekoho nájdem. Hovoril si že si opatroval starých ľudí? Hm, to by mohlo pomôcť, človeče! Nevedel som že naozaj nevieš vôbec hovoriť. Zobral som to asi na ľahkú váhu, dúfal že sa dohovoríš niečo. Ja viem, mne sa to asi ľahko hovorí že snaž sa, musíš hovoriť, nemaj strach a hocičo povedz. Keď tu toľko žiješ, staneš sa neskôr asi trochu ignorant voči tým čo nehovoria alebo hovoria slabo. Za to sa ti asi musím ospravedlniť ja.” – vysvetlil a zaškeril sa.

O pár blokov ďalej bol v starom vysokom dome v zástavbe zriadený hostel. Samo mu narýchlo pomohol na recepcií, kde znovu mládenec len civel naňho že ako vie dobre hovoriť, a potom sa rozlúčil s tým že sa ozve zajtra na mobil. Hostel bol celkom nová skúsenosť. Bola to pekná budova, ale jej izby boli hrôzostrašné. Nič na čo by bol mládenec zvyknutý. Na každej izbe boli tri poschodové postele z kovu a popri každej boli kovové skrinky na kľúč kde si nešťastník či vlastne cestovateľ mohol zamknúť veci. Podlaha bola gumená a okná sa dali otvoriť len na vetračku. Matrace boli potiahnuté gumou a na nich bola natiahnutá plachta tvrdá a drsná ako zem. Všade bol divný zápach a periny boli tenké ako papier. Na chodbe bolo spoločné WC a sprcha. Hostel bol plný čudných ľudí z rôznych krajín. Bolo to plné smradľavých rastamanov ktorí nosili zauzlené vlasy a boli nadivoko potetovaní. No, čo už, musí vydržať. Dostal izbu na najvyššom poschodí a posteľ, chvalabohu, pri okne hore ktoré malo vetračku takže dýchal cez noc čerstvý vzduch. V izbe sa váľali ožratí či zdrogovaní mladí ľudia, jeden párik na každej posteli, ktorí tam do neskorého večera popíjali pivo, rozprávali sa v čudnej reči alebo aj čudným anglickým akcentom a počúvali strašnú hudbu. Po desiatej všetko stíchlo a potom už len musel pretrpieť živé porno, pretože každý jeden párik si to rozdávali na svojej posteli zvlášť. Takže na troch poschodových posteliach sme tu mali päť nahlas sexujúcich párov a jedného nešťastníka ktorý sa snažil prežiť túto noc. Hneď skoro ráno, kým páriky chrápali jeden cez druhého a len jeden jediný párik ešte stále nespal, sa mládenec rozhodol že odchádza. Ešte kým zliezol z postele si všimol že dolu na posteli vľavo, párik ktorý nespal, mal vášnivý orálny sex. Hlava dievčaťa bola zakrytá pod prikrývkou a, úplne nepopierateľne, vykonávala známe pohyby, ktoré jej priateľ veselo a s chuťou pozoroval. Deka sa komicky nadvihovala hore a dole. Hoci zaplatené boli až tri noci a peniaze nevracali, rozhodol sa vtedy rýchlo že nestrávi tu už ani jednu noc! Zišiel dolu rebríkom z postele, spal oblečený ako bol, len v tričku a kraťasoch, a začal vyberať zo skrinky tenisky aj cestovnú tašku. Zakrýval si pritom slušne oči, no žiaľ neunikol tlmenému vyvrcholeniu rastamana, hoci ten sa snažil spraviť potichu aby nezobudil kamarátov. Ako mládenec odchádzal, rastaman naňho spokojný, s dievčaťom stále pod dekou, len veľavravne žmurkol. Mládenec sa metrom odviezol na Victoria Coach Station kde si kúpil lístok na autobus. Bol taký šťastný že ide naspäť domov. Ani by mu už nenapadlo sa naďalej týrať pocitom zlyhania či neúspechu. Odchod mal o desiatej, takže mal stále ešte dobré dve hodiny času. Išiel sa prejsť okolo stanice a potom si sadol do neďalekej Costa Coffee. S akousi bezstarostnou radosťou, pretože už vedel že ide domov, objednal si kávu a muffin. Chlípal horúci mok a zasnene sa pritom díval von na rušnú ulicu cez veľké okno. Potichu sa tak v mysli lúčil s týmto veľkým, slávnym mestom. Lúčil sa aj so svojimi ilúziami a snami. Aspoň som to skúsil, kto nevyskúša nevie, v živote ľutuješ iba to čo neurobíš… Podobné frázy mihali sa mu mysľou. Onedlho mu zvoní telefón. Bol to Samo. Chcel mu dať vedieť že sa mu ešte včera večer podarilo zohnať preňho perfektnú prácu. Presne v tvojej situácií je teraz toto výhodné. Našetríš si tak kopu peňazí, oprášiš angličtinu a nájdeš si neskôr dobré ubytko aj iný job. Je to live in pozícia (pracujete, stravujete sa aj bývate v dome) v luxusnej štvrti Londýna. Išlo o nejakého staršieho pána ktorý potrebuje v dome pomoc. Navariť, upratať a týždenne platí až 350 libier. Je to osamelý starší pán, vdovec. Na mládencovej strane telefónu nastalo ticho. Myseľ pracovala ako divá, pocity sa miešali ako loptičky lotérie. Keď, Samo, prepáč, ja už som na ceste domov. Nehnevaj sa, povedal, a vypol si mobil. Dopil kávu a onedlho už sedel v autobuse kde tuho nad sebou rozmýšľal. Zvíťazil ten neznámy strach, mrmlal si. Ten strach z neznámeho. Nuž, kto sa bojí nech nechodí do lesa, zakončil dumanie a zaspal.

Mládenec si takto sám určil svoj ďalší osud. Po príchode domov vrátil Danke zvyšok peňazí a zamestnal sa ako vedúci nevelikého elektra na Cajlanskej ulici v Pezinku. Plat bol výborný. Bola to veľká sieť predajní pod menom Euronics. Tu, prvý krát v kariére, dokázal využiť svoj nahromadený potenciál a aj Dankinu pomoc v tom že ho kedysi povýšila. Manažment elektra by ho nikdy nezamestnal keby neboli pri pohovore uchvátený jeho skúsenosťami a životopisom.

„Prečo ste odišli z poslednej pozície? Ten obchod poznám, je skvelý, chodíme tam nakupovať. Vy ste tomu teda vlastne šéfovali!“

„No, viete, ako si aj môžete prečítať v životopise, dôvodom bola ponuka práce v Anglicku, ktorá mi žiaľ nakoniec nevyšla.“

„Nuž, akokoľvek, mladý muž. Ste prijatý! Tešíme sa na vzájomnú spoluprácu.“