Sympatia ako zmija vlúdila sa

Nečakaný zvrat v kariére 

Keď nastúpil ten Pondelok, po milej pani vedúcej Elene, ktorá ho prijala, už nebolo ani stopy. Bola na dlhodobej PN. Po rampe vzadu, kde sa preberal všetok tovar, už behala malá tenká Renáta ktorá odvedľa z dverí malého skladu, kde bol aj nákladný výťah, už húževnato ťahala dovnútra prepravky od pekára. Stará zavalitá Anka, ktorá hýbala sa len veľmi pomaly ale isto, práve vyťahovala mliečne výrobky z plechovej búdy na zámok, kde mliekari nechávali v noci tovar. Všetko nočné zásielky, aby sa tak mohlo skoro ráno otvoriť. Obchod sa otváral o šiestej. Boli to veľké potraviny na prízemí socialistickej kocky v centre mesta, ako sme už spomínali. Ako ste vošli, naľavo boli potraviny a napravo, klasicky, kaviareň, cukráreň aj reštaurácia. Potom schody hore kde bolo elektro, textil aj domáce potreby. Z vonkajšej strany na pravom zadnom rohu sídlil mäsiar. Budova bola celá podpivničená a tam dolu to vyzeralo ako v strašidelnom bludisku. Komunisti to ale mali všetko šikovne vymyslené. Povieme si neskôr. Bolo mu to všetko také známe, akoby sa tam bol narodil. Vyučil sa tam a pracoval na každom jednom mieste tejto zvláštnej budovy, ktorá tam stojí a slúži pekne poctivo až dodnes. Cítil sa znovu ako doma a navyše aj býval len na skok. Prvá vec ráno je že sa vyloží čerstvé. Pečivo, chlieb, pekárenské produkty. Mal by to zvládnuť jeden človek, niekedy to robia dvaja. Súčasne ďalší človek vykladá všetok čerstvý mliečny tovar a potom spolu vykladajú zeleninu aj ovocie. Jeden človek si sám pripraví mäsový pult a lahôdky, kde bude celú smenu obsluhovať. Čiže všetky čerstvé produkty sa pripravujú pred otvorením a potom skáče jeden alebo dvaja do pokladne a ďalší, podľa počtu, sa venujú vykladaniu suchého tovaru, dokladaniu regálov a celkovej úprave predajne. Rána boli hektické, vždy náročné, pretože bolo treba všetko rýchlo stihnúť, ale keď bolo dostatok personálu a boli zohratí, bola to hračka. Bola to naučená mašinéria, takže nešlo o chaos, pokiaľ vám nechýbali ľudia alebo ste nemali v tíme nejakého motáka. Bolo asi päť hodín ráno. Bežný čas kedy pracovníci potravín začínajú svoj deň. Trochu si musel znovu zvykať, pretože do optiky chodil na desiatu ráno. Vošiel odzadu cez rampu a nakukol do vyvýšenej kancelárie. Okolo práve prešla Renáta s ďalším stohom prepraviek pečiva, ktorá bývalého učňa ihneď spoznala, ale netvárila sa útočne ani prísno, tak ako kedysi, práve naopak, zdalo sa mu že sa naňho usmieva. Iste, mali sme tu už dospelého mladého muža, možnože teda začala naňho už pozerať aj trochu inak. V kancelárii tam už do počítača ťukala, ranné dodávky nahrávala, zástupkyňa Danka. Bola to štíhla žena s vlasmi zafarbenými na hrdzavo. Vlasy mala krátke, ledva po plecia. Mohla mať tak 40. Pôsobila energicky a vo švungu ale bola milá a išla z nej taká tá pracovitá no zároveň nenásilná, takmer až bezstresová, energia. Bola to pozitívna, pilne pracujúca a dobre naladená, žena a táto energia z nej sálala všade navôkol. Akoby sa nebála čokoľvek zvládnuť, zrejme sa v tom už aj cítila za tie roky doma.

“Dobrý deň. Ja som ten nový. Prijala ma vedúca. Pani Elena.” – ozval sa.

“Ah, to ste vy? Dobrý. A hovorila mi Elenka, že prijala sem ci ve štvrtek pekného chlapca. No, čo povíš, Renátka? Myslíš že aj bude nečo robit či to len na okrasu budeme mat?” – povedala Danka veľmi vtipne nahlas a zasmiala sa práve ako Renáta prechádzala zase okolo. 

Bolo to milé privítanie. Danka sa narodila v Doľanoch. Rodina to bola poriadna. Vlastnili role, vinohrady aj postavený mali obrovský dom. Vyučila sa za predavačku v obchodnom dome, na chlp rovnakom ako tento, v Modre. Pracovníčka to bola pilná, múdra a zodpovedná. Najprv robila vedúcu smeny a potom už aj zástupkyňu vedúcej. Neskôr ju Jednota presunula sem. Jednota už teraz sieť obchodov nevlastnila ale všetci tí pôvodní, starší či mladší zamestnanci, jednoducho a  samozrejme, ostali. Firmu vlastnil M-Market a.s., Lučenecká firma, a majiteľom bol človek ktorý sa predtým poznal s mládencovým strýkom. Bol to človek ktorému strýko požičal na prvé podnikanie a svojou vlastnou šikovnosťou postupne vybudoval obrovský podnik, kdežto strýko, paradoxne, zanikol. RNDr. Šufliarsky, dnes už nebohý pán, skupoval staré, väčšie či menšie, jednoťácke prevádzky a neskôr tak otvoril po celom Slovensku asi 250 prevádzok, ktoré aj vstúpili do aliancie CBA. Darilo sa mu teda dobre. Chlapec nikdy nespomenul že vlastne strýko pomohol majiteľovi začať a že už dnes nie je nič a tento pán je boháč. Hanbil sa za to a vôbec, nepovažoval to za niečo výnimočné. Požičať mu mohol aj hocikto iný a rovnako tak by splatil a bol dnes ten istý boháč, ale strýko bol by ten istý žobrák.

“Šak já ho poznám. Ty si tu bol učnom, ne? – opýtala sa ho Renáta. Všetci tu, samozrejme, hovorili tvrdo, miestnym dialektom.

“Áno, chvílu tu a ostatné roky inde.” – usmial sa nový pracant.

“No tak to tu poznáš. Ic sa dole zložit, zeber si hocikerú skrinku a dondzi hore. Dám ci hned robotu.” – povedala Danka a ďalej šikovno nahrávala dodávky do počítača. Chalan sa chcel vidieť v tej kancelárií, samozrejme, sníval o tom už ako učeň. Nechápal však ešte vtedy že papiere sú len desať percent z celkovej práce takéhoto vedúceho prevádzky. Myslel si, tak ako sme písali už skôr v kapitole o učňovi, že mať pod sebou ľudí a sedieť v kancelárii ako boh, je veľká sláva. Bol to stále naivný mládenec ešte. Zišiel dolu železnými, prudko točivými, schodami ktoré vlastne boli nainštalované na hrubej železnej rúre. Celé to stálo len akoby v nejakom tesnom komíne. Viedli od samého vrchu, kde úsek patril textilu až dolu do podzemia, ktoré patrilo celé len potravinám. Budova mala len jedno poschodie, prízemie a potom podzemie. Za komunizmu to všetko dávalo veľký zmysel, pretože všetky oddelenia boli tak zvnútra pre personál navzájom prepojené a sprístupnené. Išlo predsa o jeden veľký spoločný podnik, obchodný dom. Keďže sme tu už mali kapitalizmus, súkromne vlastnený obchod textilu mal na konci schodov hore spravené mreže, ktoré boli samozrejme zamknuté. Bolo to zábavné občas vyliezť hore a cez mreže debatovať s predavačkami textilu, ktoré spoznal tiež ešte ako učeň. Hneď vedľa schodov bol strašidelne starý nákladný výťah ktorým sa dalo dostať, rovnako, od textilu na prvom poschodí, cez prízemie čo bola vlastne úroveň predajne potravín, až dolu do podzemia, kde sa ním do skladu nosil tovar. Podzemie bol zaujímavo vybudovaný priestor s dôkladným odvetrávaním. Trochu také bludisko, nie však pre bývalého učňa. Všade po stenách, hneď pod stropom, boli otvory cez ktoré bolo dokonca trochu vidieť denné svetlo, zvonku ste otvor mohli vidieť ako vetraciu lištu na spodkoch múrov budovy. Takže vzduchu bolo dosť, hoci nebolo tam denného svetla. Všetko bolo osvetlené hnusnými neónkami. Ako človek zišiel dolu schodmi do podzemia, ocitol sa vo veľkej hale z ktorej, v pravom hornom rohu, široké dvere viedli na pravo do obrovského skladu a oproti, v ľavom hornom rohu, rovnaké dvere viedli do menšieho skladu, ktorý sa využíval ako šatňa. Po pravej ruke, hneď od konca točitých schodov, sa z hlavnej haly tiahla dlhá široká chodba, na ktorej konci boli ďalšie široké dvere a ďalší veľký sklad. Po ľavej ruke, sa z hlavnej haly súbežne tiahla tiež široká chodba ale bola kratšia a na jej konci už nebolo nič. Tieto chodby boli dosť široké na to aby sa tam pozdĺž steny dali uložiť palety s tovarom a stále sa dalo cez chodbu bohato prejsť z nákladným vozikom. A teraz to bludisko, ak čitateľ ešte nemal dosť. Ak by ste sa teda pustili doľava, predtým než by ste sa vydali súbežnou chodbou na ktorej konci nebolo nič, sa z haly dalo zabočiť priamo doľava kde bola ďalšia chodba, na ktorej konci boli dvere napravo a pokračovanie chodby pravým uhľom naľavo. Dvere napravo patrili kancelárií o ktorej budeme ešte veľa počuť. Bola to bývalá kancelária riaditeľa obchodného domu. Kancelária mala pod stropom dve veľké vetračky, cez ktoré bolo vidieť denné svetlo. Kancelária mala svoju vlastnú kúpeľňu aj sprchový kút. Nateraz to bol len priestor ktorý bol zahádzaný starými regálmi a iným bordelom. Na konci chodby vľavo boli dvere ktoré viedli do veľkej miestnosti v ktorej sa vyučovalo. Pamätal si koľko hodín počas praxe presedel tam s ostatnými a majsterkou, keď učila ich teóriu praxe. V tejto miestnosti sa aj prezliekali. Boli tam uprostred školské lavice aj stoličky a pozdĺž steny vpravo boli kovové skrinky na odkladanie kabátov a osobných vecí. Na ľavej strane bol pri stene pôvodný veľký socialistický gauč, konferenčný stolík aj štyri kreslá. Stena za gaučom bola vkusne vyložená drevom, akoby sa tam v minulosti robili nejaké konferencie či oficiálne stretnutia na kameru. Bolo neuveriteľné že komunisti mali takéto priestory pod zemou. Bolo takmer čarovné ako sa tam všetko zachovalo aj počas toho že už bolo dávno všetko súkromné. Staré časy stále žili tam v tom všetkom. Kým nový pracovník neskôr ťukal dolu počas prestávky do mobilu, ktorých vývoj naberal práve rýchly rast, smartfóny to ešte ale neboli, sedel na gauči ktorý pamätal si ešte hádam jeho riaditeľa a možno aj zopár sekretárok. Boli to časy kedy hrubý popolník stál na konferenčnom stolíku, na ktorom tiež sa k cigaretke podávala káva. Z miestnosti viedli ešte jedny dvere a bola to obrovská spoločná kúpeľňa so štyrmi sprchovými kútmi na ľavej aj pravej strane. Osem murovaných sprchových kútov a pri stene medzi nimi päť umývadiel a nad každým veľké zrkadlo. Na kúpeľni bolo najviac vidieť že staré dobré časy už zašli. Bledomodré kachličky už boli opadané, zrkadlá rozbité a kohútiky zašli hrdzou. Cez vetračky bolo počuť modernej ulice ruch a malý pavúčik spravil si v jednom z umývadiel dokonca aj svoju pavučinu. Zahynúť musel chudák hladom, veď do tej smutnej miestnosti, kedysi slávnych časov, už nepáchla ani tá mucha. Kedysi sa tu sprchovali zamestnanci celého obchodného domu. Ach, aké to len bolo všetko zvláštne. Na spomienky či cesty časom však nebolo času. Odložil si do skrinky veci, obliekol si biely plášť, ktorý sa vtedy ešte stále v potravinách nosil, a utekal hore, kde mu dala Danka vyložiť dennú tlač do stojana a potom skontrolovať čísla týždenníkov, aby tak mohla na konci dňa ľahšie spraviť remitendu. Staré nepredané čísla sa museli poslať naspäť dodávateľovi. Nepredané denníky sa ešte v ten istý deň večer balili a na druhý deň ich dodávateľ bral naspäť, keď priniesol zavčas rána tie nové. Onedlho sa predajňa otvorila. Dve, tri pokladníčky naskákali do pokladní a ďalších niekoľko žien sa staralo o predajňu. Jedna musela byť vždy za mäsovým pultom a ostatné dokladali čerstvý tovar a vykladali tiež suchý tovar, ktorý sa nosil na predajňu na skladníckom vozíku dolu zo skladu tým strašidelným výťahom. Ak pokladníčka nemala čo robiť, lebo bolo menej ľudí, taktiež vykladala, upravovala alebo len dokladala tovarov do regálov. Jedna pokladníčka musela byť, samozrejme, stále v kase. SBS tam nebola a pozor na zlodejov museli dávať všetci. Zástupkyňa si vždy porobila papiere, počítač, dochádzky, trezor, pokladne aj iné administratívne veci a potom vždy robila na predajni, rovnako tak ako všetci ostatní. Mládencovi to bolo čudné. Táto žena ho uchvacovala. Pripomínala mu pracovitú, mentálne silnú tetku, ktorá sa nikdy nenudila a akoby vždy aj patrila medzi všetkých tých ostatných obyčajných ľudí, hoci bola to vedúca. Robila s nimi. Robila priamo tam všetko na tej veľkej ploche. Išla príkladom a bola jedna z nich. Tu musíme poznamenať čo to znamená mať dostatok síl, tak akurát, a čo to znamená mať podstav alebo nadstav. Toto boli staré dobré časy kedy firma nepozerala až tak celkom na to koľko ľudí pracuje na prevádzke. Neskôr sa to aj na tejto predajni zmenilo, ale dalo sa to stále zvládať. O západnom, megalomansky ladenom a kapitalisticky šetrnom šialenom režime a chodení po tenkom lane sa mládenec dozvedel až neskôr, keď o pár rokov robil už manažéra v Lidl, čo bola trošku iná káva. Ale vráťme sa späť do naivných časov rozprávkového nadbytku a dobra. Na siedmu chodil Martin. Dva metre vysoký zavalitý skladník, ktorý preberal tovar z veľkoskladu a v podstate mal na starosti sklad aj vynášanie tovarov na predajňu, občas vyložil tiež tovar, hlavne vody, pivá, nápoje. Mal asi tak do 30 rokov a mal veľmi familiárne vzťahy s Dankou a hlavne Elenou. Miestami vyzeralo že tam panuje nad všetkými a mládenca nadovšetko neznášal. Bol to taký vtipálek, ktorý nechcel prísť o svoje obecenstvo. Dni sa míňali a chalan robil všetko. Predavačky ktoré poznali ho ako zlého a nezbedného učňa, bolo ich vtedy takých asi šesť, nemali s ním žiadny problém. Prijali ho za svojho nového kolegu a väčšina, predstavte si, mali ho aj radi. Vtipkoval s nimi a bol vždy taký pekný, mladý, svieži a živý. Mali z neho dobrý pocit. Pomáhal či už na predajni, za pultom alebo v pokladni a medzitým, predstavte si, stihol aj chodiť sa usmievať na zástupkyňu. Sympatia ako zmija vlúdila sa. Žena s dvomi deťmi a manželom invalidom bola v podstate smutná a opustená. S mužom si veľmi nerozumela, dozvieme sa neskôr, a deti, no viete, deti sú len deťmi. Ľúbime ich a staráme sa o nich, ako to aj robila, ale nie je to všetko v živote ženy. Neznamená to koniec všetkých romantických dní na ktoré má každá žena právo, hlavne ak sa v živote v manželovi sklamala. Nemala v podstate radosti inej ako tie deti a potom venovala sa len tej svojej práci ktorá tešila ju lebo bola v nej dobrá a bola v nej úspešná, no stále mala právo aj priestor na to aby mohla chcieť v živote viac. Hľadala čerstvé pocity a nebránila sa novej láske ani priateľstvu či už len akémusi nevinnému pocitu zaľúbenosti. Iste, mala svoj kolektív z ktorým si výborne rozumela. Pila s nimi občas po záverečnej víno a chodili spolu aj na chaty či opekačky. S Elenou aj Martinom si dopriali spoločné obedy a bavila ich práca. Poznali sa všetci už celé roky no tu s príchodom mládenca satan započal svoje dielo!

Nosil jej bohato naplnené makovníky, pretože otčim bol stále pekár, a dobiedzal do nej že ako sa má a aký má deň. Usmieval sa na ňu a pýtal sa jej čo je v znamení a veštiť sa jej ponúkol. Nedalo sa ho odbiť. Bol až priveľmi pekný, stále taký mladý, a priveľmi milý, nešla z neho faloš a nebol ani úlisný. Robil to všetko akosi podvedome. Vypytoval sa jej na to ako to má doma a ako sa vlastne cíti, keď ostala tu v práci takto sama bez vedúcej. Bol empatický a skutočne aj tváril sa ako priateľ a aj priateľom bol. Chodil za ňou ako tieň a ona možno zle to aj pochopila, lebo jemu išlo iba o akési výhodné priateľstvo. Kávičkovali spolu počas krátkych prestávok a pozývala ho aj ona dolu do “obývačky” najesť sa. Na pečené kurča či vyprážanú tresku, ktoré bola kúpiť na obed tu kúsok v lahôdkach. Rozdelila síce aj vybraným kolegyniam, aby nevyzeralo to divne, ale on zrazu cítil sa tak doma, cítil sa byť privilegovaný a bolo to presne to čo chcel. Videla že chlapec je z neporiadnej rodiny, možno zanedbanej lásky z detstva, a tiež povedal jej o jeho rodine všetko. Zdelil veľa vecí o sebe samom čím naklonil si ju celkom. Zachutila mu pozornosť a vo svojom započatom diele pokračoval. Chcel byť v priazni, mal na to všetky fyzické aj osobnostné predpoklady, a neprestal kým nebolo dielo dokončené. Všetci ktorí mali Danku radi začali byť svedkami toho ako sa im pomaly vzďaľuje a stráca. Začala sa totiž akosi príliš venovať mládencovi. Martin si to všetko všimol a začal ho nenávidieť ešte viac. To že všetkých nakoniec stratila nebola jej chyba. Dávali je ultimátum, dávali jej na výber. On alebo my! Nechceli akceptovať ani tolerovať toto nové priateľstvo a tvrdili že mládenec je had. Nebolo na tom nič záludné. Nebol to had. No možno tak trochu. Všetko sa to dialo akosi automaticky, z jeho povahy, a bolo to ľahké pretože bol neskutočne sympatický, mladý a pekný. Ale bolo to všetko spontánne, nebol tam jasný plán a nebol tam ani špecifický cieľ. Bola to taká tá jeho povaha, kedy chcel jednoducho v sociálnom rebríčku danej oblasti vždy stúpať a mal za cieľ byť jedným z vedúcich síl. Nie preto že by chcel vládnuť, ako sme spomínali v kapitole učeň, ale preto aby ho všetci obdivovali a milovali. Komplex malých neľúbených detí ktoré vyrastali bez lásky, žiaľ. Elena sem tam chodila na prevádzku ale nevyzerala dobre. Bola stále taká chorľavá. Chcela vedieť ako Danka zvláda byť aj vedúcou aj zástupkyňou, pretože originál nastavenie bolo také že vedúca sa venovala len administratíve a zástupkyňa robila všetko, i keď, znovu, musíme poznamenať, aj zástupkyňa to tu ešte vtedy mala ľahké pretože bolo dostatok síl. Rozpočet bol vtedy ešte veľkorysý. Akokoľvek, bol to taký typický rebríček, hierarchia v podstate typického tvaru, ktorá vládne tu všade po korporáciách dodnes. Zákon padajúceho hovna a podobne. Vedúci si dačo porobí, pošťuchá, usmeje sa a podpíše papier. Odovzdá rozkazy, rozdelí úlohy a ide si “ľahnúť”. Je to predsa len hlava tejto mašinérie. Ale taký zástupca, ten má to už o hodne ťažšie. Stredný článok drží to akoby všetko spolu. Spodok spolu s vrchom spája, chudák, neborák jeden. Tu bol mládenec zase na správnom mieste. Ostával dlhšie, pomáhal Danke a učil sa od nej všetky tie veci ako manažovať personál aj obchod. Sedával s ňou v kancelárii a sledoval ju ako nahráva do systému dodacie listy alebo ako robí večer pokladne, uzávierky a trezor. Fascinovalo ho to všetko. Od prvých ranných rožkov až po večerné umytie dlážky a zakódovanie alarmu predajne. Nezabudnime, že na prevádzku chodil každý týždeň inšpektor, regionálny manažér podniku, ktorý zhováral sa s vedúcou o všetkom. Zástupkyňu obdivoval pre jej ohromné manažérske schopnosti, pretože vedúcu tam takmer vôbec nepotrebovala. Vedel že robí sama. Všetko zvládala bravúrne, obchod išiel ako po masle. Danka bola proste bohyňa a pritom netrávila v obchode až tak že celý deň, i keď osem hodín to nebolo, bolo to viac. Časy socialistické padli a čoraz viac a viac videli sa spôsoby západného štýlu manažovania vecí. Tu už nebolo nikomu pomoci, známosti tu už nefungovali, tu bolo treba makať. Zakrývať nečinnosť a či tolerovať dlhodobú PN sa tu už tiež nedalo. Elena pri návštevách vypočula si o blízkom vzťahu priateľskom, ktorý Danka chovala k zamestnancovi, ale keďže bola stále chorľavá nevedela nastúpiť aby to celé ukončila alebo teda aspoň prekazila. Elena znenávidela mládenca a spolu s Martinom nazvali ho úlisným a nebezpečným hadom. Zachrániť chcela tím aj svoju bývalú kamarátku, pretože nazdávala sa že Danka sa ženie do večného zatratenia. Danka s mladým totiž už vtedy chodila na večere po reštauráciách v Pezinku, na kávičky na promenáde a usmievala sa naňho až príliš a brávala si ho aj domov, kde predstavila ho dokonca svojmu invalidnému manželovi ako svojho nového kolegu a priateľa. Ten to najprv bral ako normálnu vec. Rád rozprával s mládencom pri pohári vína a pritom lúskali pražené mandle či pistácie. Hovoril mu ako ho bavia dokumenty o druhej svetovej vojne a dvaja malý chlapci jeho zatiaľ behali po obývačke okolo. Mali asi šesť a sedem. Elena sa pobrala domov dlhodobo liečiť, prestala sa starať, a Martin šalel a na zvony bili aj všetci zamestnanci. Niečo sa im nepozdávalo. Všetci tu strácali na šikovnú a uznávanú zástupkyňu vplyv. Danka bola do chlapca totálne zaľúbená a chlapec získaval čoraz väčšiu moc. Hoci chalan robil ako drak a nebolo možné mu čokoľvek vytknúť, onedlho prišli útoky, priame aj nepriame, ktoré dali sa očakávať, zo všetkých strán. Oči predavačiek, oči skladníka. Oči Eleny. Nemohli si ale pomôcť pretože Danka bola bohyňa prevádzky a regionálny manažér ju akceptoval, zbožňoval jej energiu, schopnosti aj silu. Tržby boli nad očakávania a Elena stratila všetku svoju moc kvôli neprítomnosti a PN. Mládenec sa čoskoro stal zástupcom vedúcej a Danka bola teraz vedúcou. Platovo stúpol o dve triedy a dostával aj mesačné odmeny. Bolo to neskutočné splnenie sna! Po meste začalo sa chyrovať o známom neznámom nezbednom učňovi z neporiadnej rodiny, ktorý je teraz, predstavte si, zástupcom vedúcej veľkej predajne v centre mesta. Najviac šokovaná bola učňovka, učitelia a možno aj sám riaditeľ a taktiež majsterka mala čo robiť aby novinu rozdýchala. Marcel je zástupcom vedúceho? Bol to miestami on kto schvaľoval jej počet učňov, bola z toho hotová. Neprajnosť malého mesta nemala konca kraja. Prevádzka na sídlisku Juh, kde začínal prax v prvom ročníku, nehovorila o ničom inom ako o postupnej skaze a úpadku prevádzky v centre, hoci tržby aj spokojnosť zákazníkov hovorili samé za seba. Majsterka z prvého ročníka aj vedúca z Juhu, ktorá poznala jeho matku aj otca, si mysleli že sa im sníva. Taký naničhodný zasran?!!!  No to mosí ona s ním aj spávat, no fuj!!!  

Nemusíme byť však Sigmund Freud aby sme pochopili čo sa stalo. Danka bola manželkou bývalého policajta ktorý, následkom nejakej choroby, už hneď po svadbe ostal na vozíku. Ľúbili sa možno tak pred svadbou, kým boli naozaj ešte mladí, i keď už vtedy jej zvykol streliť žiarlivostnú facku, alebo facku za odvrávanie a neposlušnosť. Keď ostal ležať, starala sa oňho dňom i nocou a mali spolu aj dve deti. Musela živiť rodinu, pracovať a potom bežať k deťom aj k mužovi ktorý bol vtedy na lôžku. Chodiť o barlách začal až neskôr. Bolo to ťažké. Sexuálne to tam samozrejme už dávno nefungovalo a muž bol agresor a mizerný buran. Zmenil sa na monštrum aj kvôli trpkému osudu. Typický socialistický policajt, ktorý vraj robil kariéru na chrbtoch svojich kolegov a tak sa aj hovorilo že chrbticu mu porušilo auto kolegu ktoré ho nechtiac pritlačilo k stene. Danke všetko pomáhala zvládať jej fantastická rodina, matka, otec aj brat. Svokra bola pekelná žena, samozrejme nadŕžala synovi. Donútili Danku aj kúpiť si kuchynskú linku, ktorá se jej vôbec nepáčila ale páčila sa svokre. Sem tam Danka dostala aj facku za nenávisť k svokre. Zatiaľ čo oni sporili na auto, ona vraj držala úplne novú nepoužívanú Škodu 120L 30 rokov v garáži. Svokra nešoférovala ale bola neprajná a lakomá. Bolo to auto po jej mŕtvom mužovi. Danka bývala v centre, hneď za obchodom kde robila, v starom, fajnom, tehlovom byte, ktorý dostal kedysi policajt od štátu. O ich úžasných spoločných chvíľach aj dramatických zmenách vzťahov v kolektíve, groteskných momentoch na pracovisku, dozvieme sa v ďalšej časti. Rovnako si povieme ako sa zástupcovi darilo vykonávať jeho pozíciu. Spoznáme aj nepeknú stránku tohto samopašného mladého muža z ktorého napokon Danka spravila vedúceho, robila mu zástupkyňu, aby si tak mohol nalepiť svoje meno na predajňu.  Bolo to len ubolené decko stále, potreboval si veci kompenzovať, ale nie všetky “zlé” činy boli vykonané z tohto dôvodu. Musel sa totiž veľakrát aj brániť ľuďom, ich neprajnosti, zlobe aj krivde. A ubránil sa veru statočne. Na záver, na obranu Danky, sväté boli jej úmysly, úprimné, normálne a zdravé. Zároveň, musíme poznamenať nasledovné veci. Nikdy spolu nemali sex a nikdy sa seba ani nedotýkali. Mali sa nesmierne radi a rozumeli si ako brat a sestra. Je pravdou že Danka bola do chlapca neskutočne zaľúbená a že mládenec to patrične využil, bol jej vždy však aj spriaznenou dušou a dobrým priateľom. Rozdelil ich neskôr život úplne ale tak to už v živote býva, keď odfúkne nás každého iným smerom. Musí jej muž zajtra zavolať. Veď už koľkokrát ho volala na túru. Hanbí sa jej lebo prejde viac ako on, ale možnože už zajtra alebo hádam budúci víkend…