Len ten kto vie že nie je o nič dôležitejší ako mucha čo práve preletela okolo, našiel svoj raj a zároveň aj našiel raj pre tých všetkých ostatných vôkol seba.

Marcel

Veľká Bratislava

“Viete, ja o okuliaroch, dioptriách či rámoch moc toho neviem, ale som ochotný sa všetko naučiť. Učím sa rýchlo a zaujímam sa stále o nové veci.” – presviedčal mladý muž majiteľa optiky aby mu dal šancu. Majiteľ bol muž v asi jeho štyridsiatke. Mal na sebe akési bordové lesklé nohavice, vyzerali ako zo zamatu či saténu, a na vrchu mal čiernu košeľu z podobného materiálu. Okuliare nenosil a na ruke mal akési luxusné hodinky. Na boso mal obuté bledé topánky z brúsenej kože, ktoré skôr vyzerali ako ženské luxusné papučky od dákeho parížskeho návrhára. Bol to muž udržiavanej tváre aj postavy ale inak nebol nejak príťažlivý. Mal smiešny čapatý nos a priúzke pery. Oči mal uložené akoby príliš ďaleko od seba a navyše vsunuté hlboko do lebky. Mládenec vytušil že muž je jedným z nich. Mal spôsoby, hovoril nadnesene a čisto, a pri rozprávaní hádzal okázalo rukou. Bol nafúkaný, gestikuloval až príliš a, rovnako tak, mal nohy preložené cez seba. Nebol zženštilý ale ani nekričalo z neho že je to pravý muž, so všetkými tými vlastnosťami a jednoznačnými prvkami pravého mužstva. Bol arogantný a záujemcom o prácu tak trochu pohŕdal. Možnože v ňom videl ženu, ktorou on sám bol, a bol aj trochu sklamaný že neprišiel mu na pohovor nejaký pekný mladý, typicky heterosexuálny, muž. 

“Prečo by ste chceli robiť v optike, mladý muž. Je to určite niečo čo by vás bavilo? Viete my sme v centre. Treba pôsobiť reprezentatívne. Chodí sem veľa známych ľudí, medzi inými aj Studenková. Predávame dioptrické ale aj slnečné okuliare rôznych značiek, rozumiete. Máme aj svoju značku, ktorú sa snažíme tlačiť, samozrejme, najviac. Je to porovnateľná kvalita svetových značiek ale za oveľa rozumnejšiu cenu, viete.“ Slovom viete alebo rozumiete na konci každej vety si pridával na dôležitosti. Akoby tým chcel poslucháča znemožniť, znevážiť jeho inteligenciu, naznačiť mu, že ak mu to takto nepovie tak to ten neborák poslucháč ani vôbec nemusí pochopiť. Ľudia ktorí sa robia dôležití sú vskutku ľudia ktorí vlastne nič nechápu. Len ten kto vie že nie je o nič dôležitejší ako mucha čo práve preletela okolo, našiel svoj raj a zároveň aj našiel raj pre tých všetkých ostatných.

„Tu potrebujeme aby ste zákazníkovi vedeli dobre poradiť. Rámy nám vyrábajú v Číne a sklá v Amerike, kde často chodím na služobné cesty. Štýl nám navrhujú Francúzi podľa posledných módnych trendov. Môj biznis pre mňa znamená veľa. Sledovať trendy chodím po celej Európe. Skutočne potrebujem vedieť či ste jeden z tých, ktorý by dokázal zákazníka presvedčiť že my sme tí najlepší v meste, viete.” – povedal a uložil si ľavú sánku do dlane svojej ľavej ruky, akoby išlo o nejakého znudeného princa ktorý práve sleduje svojho nemožného otroka ako sa snaží obslúžiť ho čo možno najlepšie. Mládenca si neustále premeriaval. Poznal, že prišiel z Pezinka a pozeral aj na to ako je oblečený. Nazdávame sa že mal ho za anarchistu, dlhovlasého neupraveného nirvánistu a tiež za sedliaka z malého mesta. A hoci nemohol mu poprieť mladosť a krásu, rozhodol sa to však ignorovať len zo zvyku alebo akéhosi hnevu zo svojej vlastnej škaredosti a hlavne prichádzajúcej staroby v rámci jeho stašidelného stredného veku, ktorého sa všetci muži tak veľmi boja. Tu mládenec objavil svet svojej budúcnosti. Nevedel celkom prečo štyridsiatnici nenávidia mladých a až neskôr pochopil že je to preto že tí mladí majú niečo čo už tí starší nemajú a zase tí starší majú niečo čo ešte tí mladí nenašli alebo neobjavili.

“Už som spomenul, že mám rád objavovať nové veci. Určite by ma to bavilo.” – odpovedal úprimne. Cítil sa, a možno tak trochu aj vyzeral už, otrávene. Mal chuť tomuto nafúkancovi povedať niečo vulgárne, ako to robí jeho teta keď chce niekoho odpáliť, a hneď potom odísť. Išiel sem zasraným autobusom a adresu hľadal dve hodiny. Vtedy nebolo niečo ako Google Maps. Mal v sebe, samozrejme, hnev, ktorý možno rastie s vekom. Napokon mu aj došlo a pomyslel si, na čo sem on aj vlastne chodil, že veď toto je jedno hnusné hniezdo sršňov, kde každý len pozerá na to kto ako vyzerá, ako na tom je a, hlavne, odkiaľ je. Onedlho chlapec pochopil ako veľké mesto funguje. Sledujú sa pomery, sociálna trieda, úžitok aj zisk. A veď, napokon, keď aj si chudobný, ale stojíš za zneužitie pretože si stále ešte taký mladý, tak poďme ťa teda zneužiť. Pocítil výzvu ktorú bolo treba pokoriť. Ak toto je to veľké mesto, ak tu sa dejú všetky tie veci, poďme to teda skúsiť že ako to všetko chutí.

“Nooooo, ste očividne inšpirovaný mladý muž. Dáme vám vedieť.” – oznámil mu majiteľ a postavil sa, pôsobiac tiež otrávený, zo svojho koženého kresla. 

Interview sa konalo v samotnej optike v centre mesta. Nafúkaná atmosféra, pretvárka, vyrobená pompéznosť a falošnosť, ba až doslova ilúzia šťastia, išla mládencovi z Pezinka, hlavne po tom všetkom čo už vo svojom živote dokázal a prežil, poriadne na nervy. Ako malý stúpal po črepoch v ich vlastnom byte a videl ako mu otec bije matku a potom všetko to ostatné. Čistil zadky starých ľudí a zakrýval mŕtvoly, mal pocit že vie veľa o živote, jazdil miliónové kone a celkovo prešiel ohňom a peklom a takýto podivín mu tu bude hovoriť čosi o tom čo on potrebuje pre svoj zasraný obchod v zasratom centre mesta? Napokon však pochopil že iných ľudí váš život nezaujíma a že vždy tu ide o súčasnosť vecí a o akúsi výhodu vo večnej pozícií rokovania. Ide tu vždy o to čo kto kedy potrebuje a kto sa v akej situácií momentálne nachádza. Je to príšerné ale zdá sa že to len potvrdzuje že svet a život nie je láskavé prostredie, je to džungľa. Nikoho nikdy nezaujímalo čo kto kedy prežil, možno len tak na pretvárku keď tváril sa byť váš “priateľ” milý. Život je tvrdý a je treba si to raz a navždy uvedomiť. Život je džungľa. Chcel zatočiť so všetkými týmito spôsobmi, falošnými ľuďmi aj nespravodlivosťou. Cítil niečo falošné, absolútne nepravé, ba priam až odporné. Bolo to prvýkrát čo pocítil hnev voči neprávosti prostredia, jeho nadradenosti z pozície moci,  a neopustil ho ten pocit dodnes, keď vidí ako fungujú metropoly a vôbec ako funguje celý svet. Potom čo volal mu majiteľ že môže nastúpiť, rozhodol sa že nastúpiť musí. Hoci nevedel čo si má do luxusnej optiky na prvý deň obliecť. Bez toho aby sme neochutnali iného kávu, nemôžeme ju predsa súdiť. Napokon na väčšinu dní zvolil obyčajnú módu látkových nohavíc a obyčajného svetra alebo trička. Farby menil podľa toho ako stihol nakúpiť, vlastne, ako stihol ušetriť na to aby mohol nakúpiť. Cesty autobusom do a z Bratislavy boli úmorné. Nenávidel ich a po práci bralo ho spať. Väčšinou vždy zástavku v Pezinku na námestí prespal a potom klial keď musel čakať vo Vinosadoch na autobus naspäť do Pezinka. Majiteľ si ho vždy povrchne prezeral a v lete zvykol pozerať mu na pedikúru. Chcel vedieť či má chlapec pekné chodidlá a zaujímalo ho či má čisté nechty. Všetko bolo na poriadku až, napokon, zakázal mu nosiť šľapky v ktorých nosil ponožky. Vraj sú nevkusné a odrádzajú zákazníkov a tak musel sa celý deň potiť v univerzálnych čiernych topánkach. Zaúčanie bolo vrelé. Zvlášť pre pozornosť príjemnej starej ženy. Bola tam akási dôchodkyňa, rodená staromešťanka zo starého mesta. Rodičia vraj boli z akéjsi aristokratickej línie. Učila ho ako správne hovoriť, vraj sa veľa mýli a nehovorí spisovne. Potom mu povedala aby sa dal ostrihať ale o chvíľu svoju radu stiahla. Tvrdila že ešte u chlapa nevidela také krásne vlasy a že bolo by lepšie aby si ich nechal tak. Zniesol to všetko a naučil sa všetko o optike. Robili vždy dvaja. Zákazníci boli, ako vždy, náročný. Platili si predsa za všetko! Bola to hnusná práca kde bolo treba človeka obskakovať a napokon aj tak odišiel bez nákupu. Ostatný čas balil v sklade zásielky do optík na celom Slovensku. Majiteľ chodil málo, a vždy aj keď prišiel mu čosi vynadal o správnych postupoch a ťukal štíhlym prstom na papier kde meralo sa zameriavanie dioptrie či čo. Mládenec vydržal v optike asi tak pol roka. Nezniesol ten nízky plat a zároveň tie pohľady a buzeráciu. Stretol tam aj Studenkovú. Bola vtedy ešte skutočne svieža, dnes je svieža len na oko. Prišla si kúpiť slnečné okuliare. Prišla ako bohyňa mesta a nazerala mladíkovi rovno do očí. Mal pocit že je to len taká bohatá pobehlica, ktorá má rada mladých mužov, ako každý keď čo i len trochu zostarne. Nikdy o sebe nechcela dať vedieť svoju skutočnú tvár, ale ten úsmev stál za všetko. Muž naň spomína dodnes. Bola famózna a vedela sa vždy nosiť. Videl v nej Madonnu. Silnú a peknú úspešnú ženu. Tvrdú a zapeklite presvedčenú že ohuruje svet svojou disciplínou a večnou krásou a nezávislosťou. Ona by si ho dnes nikdy nepamätala pretože, samozrejme, nebol známy ani nijak dôležitý, ale on si ju pamätá dodnes pretože bola to osoba známa.

Čoskoro bol predstavený akýsi starší muž, asi v jeho 45 päťke, ktorý mal byť obchodný zástupca. Bude vraj brať nového zamestnanca na cesty po Slovensku, aby miestnym optikám ponúkali najnovšie a posledné trendy rámov západného riešenia. Mladý muž asi nikdy dovtedy nezažil toľko ciest po Slovensku. S koňmi čo to pojazdil ale toto bolo čosi nové. Neobišlo sa žiadne malé mesto Slovenska bez jeho návštevy a chodilo sa do každej optiky kde ponúkali sa moderné riešenia rámov, vraj priamo z US a Paríža. Chodilo sa tade na malej Felícií. Bol to zaujímavý život na cestách. Obchodný zástupca sa predstavil ako majiteľov obchodný partner. Bolo to malé, zavalité, vykosené, čudo ktoré tiež si chlapca prehliadalo až príliš. Cestou mu vždy rozprával o ťažkom položení podnikania na Slovensku, aj o tom ako sa im vlastne s majiteľom darí a potom ho len tak na diaľnici chytil medzi nohy. Chalan zvreskol niečo ako Hej alebo Jej a odstrčil mu, celý vystrašený, ruku. O incidente sa už nikdy viac nehovorilo. Mládenec bol rozhodnutý odísť zo zamestnania. Naďalej sa však cestovalo po Slovensku, chodilo sa na skvelé obedy a predávalo sa skvele. Mládencovi práca vyhovovala a hlavne nikto ho už odvtedy nikdy neobťažoval. Zásielky vždy pobalil a odoslal. Pošty a optiky celej Bratislavy pobehal ako mu vždy kázali. V lete či v zime, hnal sa ulicami pešo a spoznal tak celú tú celučičkú zasratú veľkú Bratislavu. Samozrejme že náš hrdina bol na chlapov, toto kombo však bolo naňho príliš. Nič z toho ho vôbec nevzrušovalo. Majiteľ optiky a jeho pomocník v ich štyridsiatke, prahnúci po mladom mäse. Nie, ďakujem. On stále myslel na svojho Dávida! Jedného popoludnia prišiel pozrieť starej pani vnúčik. Mohol mať asi tak sedemnásť. Bol to nepekný chudý, akné poďobaný, ale zato veselý a živý chlapec s čiernymi vlasmi. Mládencovi sa páčil, nazdával sa dokonca že bude to jeho kamarát, hoci videl že tento chlapec to má všetko ešte len pred sebou, pôsobil však metropolitne a preto mládenca priťahoval. Mohol by mu ukázať čo to v tomto veľkom meste v ktorom on sám sa narodil a teda musí poznať všetky tie zákutia, zloby, dobroty aj zakázané ovocia. Musí predsa vedieť viac ako on. Vyzeral ako on kedysi keď chcel všetko vidieť, musí si ho on podmaniť!

Deň z pekla

Obchodný zástupca býval na Dulovom námestí. Jedného dňa majiteľ poslal mládenca k nemu, lebo ževraj vo veľkej pivnici nachádzajú sa modely uskladnené, ktoré bolo by treba zabaliť a odoslať. Zazvonil teda mládenec obchodnému zástupcovi a pýtal sa ho na prístup do pivnici. Vraj že poď hore, dáš si kávu aj vodu, lebo že je teplo a treba sa osviežiť a že potom to spolu nájdeme a potom to zoberieš na prevádzku zabaliť. Išiel teda mládenec hore na vrchné poschodie bytového domu ktorý stojí na Dulovom Námestí, a byt aj terasu krásnu vraj mal, ako obchodný zástupca často chválil sa. Dvere boli pootvorené a mládenec vstúpil. Prešiel cez kuchyňu kde nachystaná bola káva aj akési priesvitné drinky s limetkou. Prešiel ďalej do obrovskej spálne ktorej dvere boli dokorán a kde veľká posteľ stála v rohu a tam, čuduj sa svete vzdychal nahý vnuk aristokratky s nohami hore pod našim obchodným zástupcom. Mládenec vzal nohy na plecia a jasné že telefonáty majiteľa nemali konca kraja, napriek tomu dostal svoju poslednú výplatu.

Deň z raja

Mládenec ostal chvíľu doma. Poľutoval ho aj tradičný sedliak otčim a ľutovala ho aj zaspatá mama. Povedali mu aby si chvíľu oddýchol lebo ževraj zobral na seba poslednú dobu akosik príliš veľa a vraj sadá mu to na mozog. Má si vraj užiť koniec leta. V to leto ale navštíviť ho dal sa Dávid. Otčim aj mama povedali že nevadí, veď samozrejme priniesol aj peniaze od svojej mamy. Aká len to hanba pre mládenca, vítať takto bratranca len zato že priniesol aj kopu peňazí. Nevedno prečo, sadol na vlak a prišiel k chudákom do mizérie a do chudoby. Mládenec mu ukazoval všetky svoje vzácne rámy slnečných okuliarov, ktoré dostal zadarmo, ale on iba smial sa im, vraj že sú neznačkové. Dávid opaľoval sa holý, celým svojím dokonalým telom, na streche prasačinca a tiež kade tade popri záhrade na plotoch. Chodil po dome a nazeral po všetkých tých hrozných špinavých kútoch. Dával zaľúbenému bratrancovi na javo že on pochádza z iných pomerov. Zobral ho aj mládenec na jazero kde Dávid kúpal sa holý ale bratrance sa hanbil a on sa mu smial, vraj že prečo sa nevyzlečie. Závidel mu jeho energiu a závidel mu jeho nespútanosť. Bol doňho tak strašne zaľúbený.