U tetky (časť posledná) 

“Klameš! Hajzeľ sku*vený, skončil si. Poó-čuú-jeééš?! Zdochni, ty bastard! S ku*vou si aj teraz???!!! Ak si v Novohrade, prídem tam a uvidíš ten cirkus!!! Za naše peniaze užívať si nebudeš !!! Takú hanbu si ešte nevidel!!!! A už aj idem, ty sku*vysyn, štartujem Luminu!!! – na vrchole svojich mocných hlasiviek ozýval sa škrekľavo silný hlas tetky a potom bolo už len počuť niečo ako hajzeľ sprostý a trieskanie slúchadla o tlačítkový telefón, zvuk plastových čísel padajúcich na podlahu a nakoniec tupý zvuk pretrhnutého kábla. O sekundu bolo počuť zvuk dverí na terasu a potom vzdialený zvuk aparátu ktorý dopadá až na ulicu a triešti sa o tvrdú zem. Podobných cirkusov bolo v ich živote nespočetne. Už pri začiatkoch ich lásky, keď krásavec robil v miestnom mäsiarstve, chodila tetka okolo a kontrolovala muža. Keď tam videla vždy zopár mladých dievčin opierať sa o pult, prišla dnu a začala robiť scény, ba až vyhadzovať išla mu mäso na ulicu. Tak to bolo potvrdené ujom. Udierala päsťou o pult a potom schytila kus bravčového a vyhodila ho na ulicu. Ujo musel poslúchať ale zároveň poslúchať asi aj chcel. Miloval totiž túto krásnu divokú čiernovlasú dievku.

Mladík sa prevalil na posteli a zadíval sa na krásne fikusy a palmy, ktoré jemnúčko pohojdávali svojou zeleňou v rannom východe slnka. Pocítil naraz nesmiernu túžbu výskať a skákať po miestnosti. Bežať ako o život a preskakovať vysoké trávy, tak ako kedysi keď rástol s koňmi. Črtal sa prenádherný deň a tetkino ranné extempore vnímal len ako niečo čo dopĺňalo jeho radosť. Niečo s čím rástol, niečo ako obloha k slnku alebo čierna zem ku zlatému klasu. Miloval to všetko, pripomínalo mu to že žije, a bol nesmierny šťastný že je tam. Tetka na terase práve obdivovala roztrieštené kúsky bieleho plastu, akoby išlo o nejaké jej dielo. Páčilo sa jej ako je slúchadlo asi tak dva metre od aparátu a ako to všetko leží uprostred cesty, aby to tak mohol starý vidieť keď nakoniec vráti sa domov. Potom zašla dovnútra a o sekundu bolo počuť ako klope na chlapcove dvere a zároveň vchádza ako potopa, ako prívalová vlna. Miloval jej energiu. Nevedel sa dočkať ďalších vĺn. Boli osviežujúce, vytrhávali ho z jeho príšerného života. Bol jej sluhom, bol jej obdivovateľom. Urobil by pre ňu všetko. Bol omámený jej energiou a bol omámený jej silou a bol omámený jej majetkom. Vedel že tetka chce sa opäť len vyspovedať, vedel že bude jej opäť bútľavou vŕbou, vedel že bude šťastný že môže byť s ňou aspoň takto.

“Marcelko, už si hore?” – spýtala sa alibisticky, ako vždy keď ho pobudila, akoby s tým ani nemala nič spoločného. “Ten hajzeľ zas neprišiel domov, predstav si! Poď, ideme nachovať psy. Obleč sa, ja zatiaľ idem spraviť kávu.”

“To naozaj? Môžem ísť s tebou ku psom?” – opýtal sa celý rozjarený. Obrovské plemená ho fascinovali, budeme neskôr hovoriť o jeho kynologických pokusoch, ktoré nedopadli až tak dobre. 

“Teším sa, ale, nepohryzú ma?”

“Keď si somnou, tak si v bezpečí.” – povedala a komicky zdvihla prst do vzduchu. Bože, aké to len bolo všetko vzrušujúce.  

Tetka odišla dolu robiť kávu. Energia v obrovskom dome bola dychberúca. Vstal a narovnal si ranný kolík, jav ktorý sa odohráva u všetkých zdravých človečích samcov. Zviazal si husté vlasy do uzla a pozrel sa do Riškovho zrkadla. Na líci mal roztopenú čokoládu. Vzor sa javil byť v akomsi útvare srdca. Vybral sa do kúpelne kde sa opláchol. Cítil sa tam ako v starej a nadovšetko bohatej dobe. Prstami sa dotkol studeného mramoru a hneď potom rozmýšľal čo bude s jeho vlastnou rodinou. Rozmýšľal nad mamou a dumal prečo sú vždy veci také komplikované a prečo sú vždy veci inak ako ich chceme mať. Oplachol si tvár studenou vodou a chvíľu potom ešte pozeral na seba do zrkadla. Nepripadal si mladý, hoci bol tak mladučký ako len keď kvietok jarný prvý vyjde von. A nepripadal si pekný, hoci ovplýval neskutočnou, až exotickou krásou. Pripadal si hnusný, škaredý, nudný a obyčajný. V tomto mladí ľudia meškajú v čase, ale tak to má byť. Boh nedá ti vedieť že si mladý a pekný, ale až keď sa ti už vráskavie tvár a šuverí sa ti koža, alebo keď kilá ti nedávajú spať a vlasy ti rednú, potom spomínaš na to a chceš to všetko naspäť!

Vyšiel z kúpeľne rovno na terasu. Na bledej bridlici bola rosa a jeho bosé chodidlá sa príjemne máčali v tomto rannom moku. Žako naň len rezignovane pozrel a ďalej si zobal dačo z veľkej nerezovej misky. Najradšej by bol keby pustili ho von, ale nikto asi nevedel či naozaj by u rodiny ostal, alebo či vyrazil by na dlhé cesty, na ktorých konci by pravdepodobne len šťastne niekde umrel od zimy. Ráno dalo naplno odhaliť tú prenádhernú džungľu ktorá trepotala sa v rohu terasy. Po kaktusoch sa kĺzali kvapky rosy a obrovský palmový list sa akoby spod prečnievajúcej strechy naťahoval za slnkom. Podišiel až na koniec terasy a odtiaľ, sťa kráľ údolia, díval sa na tú prenadhernú krásu. U susedov v ohrade pásli sa kravy a hneď vo vedľajšej ohrade jašil sa pár koní. Videl že sú lacného zrna ale priniesli mu zopar spomienok. Spomínal na Hannoverov, Holsteinerov či drahé kone z Westfalie. Bolo mu smutno ze už nejazdí. Zasmial sa chvíľu nad životom mihajúcim sa a meniacim tak rýchlo. Teraz tu bol on. Nič ineho ho momentalne netrápilo. Zdalo sa to byt všetko také malé oproti tomu ako sa voči nemu cítil. Bol zaľúbený. Ďaleké polia a lúky blýskali sa v rannom slnci. Tetkina záhrada sa prebúdzala v ticho dynamických ranných vlnách a prvý hmyz obliekal sa do práce. Psy už čakali pri mreži na kotercoch a hydina už ticho zobala dačo po rohoch ich kráľovstva. Kohút oznamoval viackrát že ľuďom a životu už treba vstávať. Mladík mal vtedy pocit že tu chce ostať navždy, a predstavoval si ako bude Dávidovi navždy slúžiť a ako sa budú spolu raz starať o starú tetku. Podišiel ku veľkému oknu cez ktoré nebolo nič vidieť dnu. Bolo akési zrkadlové či matné. Dvere z jeho izby na terasu boli pootvorené, asi konečne už v noci vetral, a tak nedalo mu nazrieť dnu. Na posteli bol na chrbte roztiahnutý náš Michelangelov Dávid v spánku.  Pravú ruku mal za hlavou a ľavú mal len tak spustenú pozdĺž jeho úchvatného tela. Ľavú nohu mal vystretú a pravú trochu pokrčenú, akoby podloženú pod tou druhou. Ľahká prikrývka mu zakrývala iba jednu časť lýtka. Bol, ako sa to volá, odkopaný, pretože mu muselo asi byť v noci horúco. Cez biele bavlnené biele trenky bolo vidieť jeho rannú pozvoľnú erekciu. Rysoval sa tam ako dáky vzácny poklad zakrytý len bielou plachtou. Šúľok slušných rozmerov ležal uvoľnene bokom a dosahoval svojou dĺžkou až na stehno.

Ono tu ani nikdy tak celkom nešlo o nízke pudy, akokoľvek je sex krásny. Nešlo tu ani o vlastnenie daného tela, posadnutosť živočíšnosťou, skôr ako o tú samotnú, prírodnú a duševnú, tiež inteligenčnú, stránku vecí. Vnímanie tej absolútnej krásy fyzickej existencie, všade tam kde je aj nie je, reprezentovali už samotní Michelangelo a vlastne všetci ostatní, každí, umelci vo všetkých svojich dielach. Maliari, spisovatelia a vôbec všetci čo mali možnosť a inteligenciu krásu vidieť a popísať ju dokonale. Nie je to že chceme a túžime, hoci aj to, je to tak že sme absolútne odviati tým čo Boh pred nás položil. Deje sa to bežným ľuďom a je to vo všetkých tých knihách a všetkých tých zaľúbených príbehoch. Sme ľudia a boli sme ľuďmi. Sme rovnaký živočíšny druh a priťahujeme sa. Sú to oči, sú to pery a je to jeho správanie a jeho dokonalé telo? A či je to len taká prostá láska? Ktovie…

“Tu si? Boha ti jebem naraz!!! Všade som ťa hľadala, zdolu na teba kričala, Marcelko!!!” – vyplašila ho zrazu odzadu prichádzajúca tetka so sladkým pečivom a kávou. “Poď, tu si dáme na mojej krásnej terase a potom pôjdeme nachovať hydinu aj psy!”  – zavelila a položila čínsky servis  s pečivom aj kávou na ratanový stôl.

“Júj, potichšie teta, Roland ešte spí!” – reagoval synovec s prstom na ústach ako obrátil svoj pohľad a poslušne sadol si na pohodlné ratanové kreslo na ktorom boli zo dva zo tri vankúšiky . . . 

 (Na pokračovanie. Zvyšok tohto príbehu bude pridaný k tomuto článku a publikovaný 15.04.2025) 

Tu vás bude teda ešte čakať koniec pobytu u tetky a nasledovne udalosti predtým

Dôverný rozhovor pri káve

Kŕmenie psov aj hydiny

Nákup a šialená naháňačka v aute 

Scéna v kaviarni na Novohrade

Obed

Kúpalisko Strehová

Nájomný vrah

Návrat domov do oranžovej izby

Keďže toho ešte máme toľko povedať ale chceme sa podeliť tak rýchlo, sľúbili sme že bude iba 82 častí, musíme to robiť takto. Majte prenádherný víkend. Nemyslite na nič, snívajte a odpočívajte.