U tetky (časť tretia)

Otvoril bránu a, keďže každou sekundou čakal že spoza rohu vybehne Dallas, prechádzal po priestranom dvore takmer bez dychu. Jemne našlapoval a dúfal že psisko odbehlo niekam naspäť do koterca. Hľadel na svetlú bridlicu a obdivoval úhľadnú prácu robotníka, ktorý položil túto dlažbu. Rozmýšľal by hádam aj o nesmrteľnosti chrústa keby nebolo o ničom inom pretože mal z obrovského psa naozajstný strach a chcel tak nemyslieť na to. Tetku nepoznal inak ako zodpovednú ženu, ktorej dalo sa vždy všetko veriť. Keď povedala nič ti nespraví synovček, tak to musela byť pravda. Prešiel až dozadu popod zelený ker, ktorý sa majestátne vinul okolo celej zadnej časti domu a ťahal sa až hore na terasu. Viseli z neho veľké zvoncovité oranžové kvety okolo ktorých, aj napriek neskorému večeru, ešte stále pracne lietali včely aj čmeliaky. Zaiste, kvety ovplývali sladkým nektárom. Vzadu mal dom znovu dve rovnako veľké terasy. Tieto však boli väčšie ako tie vpredu. Každá mohla mať takých 40 metrov štvorcových. Boli rovnako veľké aj široké a v podstate sedeli jedna na druhej. Spodná terasa bola zasklená veľkými oknami v tmavohnedých drevených rámoch a slúžila ako zimná záhrada. Zvonku nebolo vidno takmer nič, pretože po stranách zimnej záhrady zvnútra boli pri oknách naukladané vysoké rastliny. Chlapec sa jemne oprel o dvere so sklenenou výplňou, rovnako v ráme z tmavého dreva a, predtým ako sa rozhodol že ich otvorí, nazrel dnu. Naozajstná džungľa, pohľad ktorý neskôr chlapca inšpiroval zadovážiť si aj svoju izbu plnú rastlín, čo rodina neskôr okomentovala ako zelené šialenstvo. Tetkina zimná záhrada bola raj na zemi. Tak si ju pamätal. Rôzne palmy, fikusy, čínske ruže a dokonca aj banánovník. Na strane gauč a konferenčný stolík. Podlaha rovnako pokrytá svetlou bridlicou. Pôsobilo to všetko veľmi stredomorsky. Odtiahol sa od dverí a pozrel hore. Horná terasa bola celkom otvorená bez akejkoľvek strechy a viedli z nej schody zhora rovno do záhrady. Terasa aj schodisko boli rovnako obtiahnuté stĺporadím v antickom štýle a boli vydláždené rovnakým svetlým kameňom ako aj dvor vpredu. Išlo tu o naozajstnú vilu. Tetka si to všetko za pomoci robotníkov vybudovala sama. Keď dom kúpila, bola to len hrubá stavba okolo ktorej bolo len bahno. Dom na poli. Kráľovstvo ktoré sa dnes pred mladíkom blýskalo v západe slnka, bola jej práca. Pohľad na záhradu bol čarovný. Všade boli porobené chodníky z prírodného kameňa, ktoré sa vlnili medzi udržiavaným trávnikom. V strede záhrady dominovala veľká jabloň. Tu a tam sa črtali väčšie či menšie jazierka aj skalky, ktoré hostili veľa krásnych rastlín, drevín aj kvetov. Prázdne rohy rovnomerne vypĺňala oliva na jednej a magnólia na druhej strane. Okolo plota sa vlnili vysoké okrasné trávy. Plot bol postavený z neomietnutej tehly. Naľavo bola v plote spravená bránka, ktorou sa vchádzalo ku psom. Psie koterce na hornej strane a hydinu na spodnej strane pozemku oddeľoval murovaný plot s bránkou v strede. Koterce boli moderné murované miestnosti s posuvnými mrežami a mali každá zvlášť urobené zateplené búdy, pretože veľké plemená sa dali len ťažko počas neskorej gravidity držať v dome. Tetka musela veľakrát veľkým psom pomáhať rodiť. Zvlášť prvorodičkám. Raz tak zobrala Brigitu do spálne, pretože jej pomáhala s malými. Svoje psy nadovšetko milovala. Ujo musel vtedy spávať v hosťovskej. Doma veľa času netrávil, stále niekde lietal za jeho podivnými obchodami. Psy ho teda brali len tak tak že nie je úplný cudzinec. Tetka chovala nemecké dogy, neapolské mastiny a mopsy. Ako sme už hovorili, mala aj veľa druhov hydiny po ktorú s radosťou vždy prichádzali kupci. Ako sa mladík vybral naspäť smerom k dverám zimnej záhrady, cestu zahatal mu tak obávaný Dallas, ktorý dostal meno po tetkinom obľúbenom seriály. Vrtel chvostom a oňuchával nečakaného hosťa, zatiaľ čo hosť sa snažil úplne sa neposrať. Stál tam zmrznutý ako nemecký vojak v ruskom poli a keď videl že dvere zimnej terasy už otvára tetka, potešil sa. Dallas automaticky pribehol k nej, tá ho potľapkala akoby išlo o parkúrového koňa čo práve doskákal závod a poslala ho preč.

“No sevas, synovček. Miláčik môj. No poď už dnuka. Kde si bol tak dlho? Robila som maďarský guľáš s nokedlami, ten máš rád, dobre si pamätám. Isto si už hladný z dlhej cesty.”

“Trochu som sa tu obzeral teta. Máš to tu také krásne. Nemôžem tomu uveriť, že si tu toho toľko porobila!” – pochválil ju a neisto vykročil dovnútra. Cítil sa taký neistý. Svojou nečakanou návštevou, nebol si až taký istý že je vítaný. Vždy keď zavítal na návštevu po dlhom čase, mal taký ten pocit že už ho vlastne ani nemajú radi. Výrastol a zmenil sa. Opak bol však pravdou.

“Nóóó, vidíš, dlho si nebol, synovček. Júúj, aké máš krásne dlhé vlasy. Vlnia sa ti ako tvojej mame. Chudučký si. Poď, nech si ťa vybozkávam.” – povedala, schytila ho a bozkala ho viackrát na obe líca. Na vrúcnosti nebol chlapec vôbec zvyknutý. Výrastol v nie priveľmi objímajúcom sa prostredí. Matka na to nedbala a Jano ich neobjímal nikdy. Bolo to od nej príjemné. Išlo z nej vždy toľko lásky.

“Teta, možno budem model. Bol som na fotení v Rožňave a len za to že bol som blízko, prišiel som ťa pozrieť.” – pochválil sa. 

“Hééééj?” – pozrela naňho a zatvárila sa neveriacky. Táto sféra jej bola na míle vzdialená. Nevenovala správe nejakú pozornosť.

“No poď, ukážem ti dom. Isto si už zvedavý. Povieš všetko doma mame! Mám tu veľa nových vecí čo si nevidel! Ale najprv sa najedz. Poď, dáme si kávu, mám nový kávovar.” – vravela ďalej a ťahala ho ku kuchynskému stolu.

Prešli cez zimnú záhradu do obrovskej kuchyne zariadenej vo vidieckom štýle, ktorá bola so záhradou spojená. Miestnosti delil len velikánsky široký oblúk do ktorého boli osadené dvojité dvere na mieru. Bolo to na bielo namaľované drevo, takzvané lietačky, s takými tými malými presklenými okienkami. Dvere nikdy nezatvárala, boli otvorené dokorán smerom do záhrady, celkom priľahnuté k stene, a stáli pred nimi kvety. Začínalo byť už trochu šero a v zimnej záhrade už svietili spoza kvetov malé lampičky, ktoré nechávala svietiť celú noc. Bolo to všetko také magické. Kuchyňa mala bielu rohovú linku, skrinky hore s presklenými výplňami. Čierny rustikálny sporák bol až nezvyčajne široký, mal päť horákov a širokú rúru na pečenie. Jeho otočné gombíky aj rúčka na dverách boli v zlatej farbe. V rohu na linke tiež svietila vkusná lampička v starožitnom štýle a na ľavo od linky stál veľký okrúhly biely stôl a okolo neho šesť bielych stoličiek. Podlahu tvorila tmavo šedá dlažba, ktorá vynikajúco kontrastovala s bielou linkou. V rohu za stolom stála veľká stojanová lampa, ktorá tiež už bola zapnutá. Za toto by nás Jano zabil. – pomyslel si mladík. Kde by sme my mohli takto skoro už svietiť a vôbec svietiť takto všade. Bolo to všetko pre mladíka také vzrušujúce ocitnúť sa v tomto obydlí. Závidenia hodné teplo domova rozliehalo sa všade, zatiaľ čo vonku, cez otvorenú vetračku v zimnej záhrade, bolo počuť cvrčky. Na stole sa čoskoro objavila káva aj večera. Tetka vždy milovala svoju kávu. Najviac sa na ňu tešila ráno, kedy mohla si ju dať so sladkým pečivom. Bola to pravdepodobne jej najväčšia radosť, čuduj sa svete, hádam aj väčšia ako celý ten pohľad na jej majetok, pretože ten spájal sa jej stále s drinou, kdežto káva a dobrý koláčik pripomínal jej oddych a slasť ničnerobenia. Veru od hrubej stavby okolo ktorej bolo len bahno a prach, až po toto kráľovstvo uplynulo už veľa času. Mala rada filmy. Najviac akčné a kriminálky. Chodilo sa vtedy požičiavať videokazety do miestnej videopožičovne kde ona bola samozrejme najväčším zákazníkom. Niektoré dni bola rada lenivá. Preležala vtedy vo svojej obrovskej vodnej posteli aj celé dni. Za deň pozrela aj štyri až päť dlhých filmov. Alkoholu ani cigaretám sa v dome nikdy neholdovalo. Mali radi dobré jedlo, to áno, väčšinou však išlo o tradičnú domácu kuchyňu, ktorej vplyv zanechali na manželoch ich rodičia. V dome každý deň na štyri hodiny slúžila žena, ktorý ho celý upratovala a starala sa aj o varenie. Zatiaľ čo synovec jedol, tetka sa hrabala vo svojich vlasoch a nad niečím tuho rozmýšľala.

“Čo rozmýšľaš, teta?” – opýtal sa chlapec.

“Ale nič.” – odvrkla a postavila sa náhle že ide poliať kvety. Zdalo sa že táto fyzická činnosť jej mala dať dačo iné na robotu. Veľakrát ju bolo takto vidieť rozmýšľať a hneď potom vrhala sa radšej do nejakej práce, aby na nič nemyslela. Mladík tušil čo ju trápi. Bola to vždy tá jedna a tá istá vec. Každý kto poznal toto divoké talianske manželstvo vedel, že ide o jej sukničkára muža.

“Starý nebol zase celú noc doma. Prišiel až ráno a potom celé doobedie spal. Potom sa nažral a zase niekam odišiel. Ešte stále nie je doma. Hajzeľ jeden. Čo si myslí, že som sprostá? Som si istá že má zase ku*vu. No veď počkaj, ty smrad jeden sku*vený. Ja ti ukážem!” – hromžila onedlho spoza kvetov, akoby len tak sama pre seba, alebo akoby to hovorila iba tým svojím kvetom. Zverila sa takto synovcovi. Poznal ju už. Robila to takto bežne. Oni dvaja boli ako také dve kamarátky. Bol jej už od mlada bútľavou vŕbou, stál pri nej a podporoval ju v jej názoroch. Veľakrát nerozumel jej bolesti ani jej odovzdanej láske, ktorú chovala k mužovi, ale snažil sa ju vždy vypočuť, pochopiť a napokon aj niečo poradiť jej.

“Netráp sa teta. Teba ľúbi. Veď, keby nie, dávno by už odišiel.”

“On? A kam by chodil! Príde sem sem iba nažrať a vyspať. Do mojich mozoľov. Chodí sem ako do hotela. Kde by mu bolo tak dobre. Dvojitý život žije, miláčik môj, ja nie som sprostá. Ale neboj sa, ja spravím tomu koniec.”

“Tak tak teta. Veď si ešte stále taká pekná. Ako princezná Xena. Nech si radšej ide. Koľkí iní by ťa chceli. Na čo ti je taký muž?” – utvrdzoval ju v jej sile a kráse, možnostiach tiež, hoci obaja vedeli že sú to len prázdne slová, tetka muža milovala až príliš. “Teta, a ktoré z tých aut je tvoje? Prevezieš ma zajtra?” – vypytoval sa mladík, ktorému nechodilo v tom čase iné po hlave len pekné autá, pekné veci na oblečenie, majetok či sláva. “Zober Daytonu, alebo ešte lepšie to sedmičkové BMW.” – navrhoval.

“Hocktoré vezmem to je moje, miláčik. BMW má prestrelené okno, nevidel si? Starý to dal doviezť z Maďarska. Pekné auto, čak? Čakáme na chlapa čo tomu okno vymení, aby sme ho mohli dobre predať. Na nič by nám bolo aj tak, miláčik, Luminu musím zobrať kvôli veľkému kufru. Skočíme zajtra do záhradkárstva, na nákup do Billy aj do Delvity. A nesmieme zabudnúť ísť potom do videopožičovne. Už zase budem platiť pokutu. Darmo som Riška posielala, vysral sa mi. Daromné mám deti, synovček môj, daromné. Všetkého majú. Tam horský bycikel, najnovší čo mali v obchode, je hodený na dvore kde hrdzavie. Kolieskové korčule. Raz ich mali na nohách. Tenisiek značkových čo majú že už nevedia kam ich majú dávať! Cigáňom som minule za celé vrece dala. Nič nechcú robiť. V škole som zas bola cirkus robiť. Rolanda mi chceli vylúčiť. Zas kohosi nabil. Éj, ale som povedala riaditeľke, nebude mi nikto na deti útočiť.” – rozhovorila sa radostne na inú tému. Svoje deti vždy chránila až príliš. Nikto sa ich nesmel dotknúť, dokonca aj ich vlastný otec mal zakázané ich trestať. Boli to nezbední chlapci. Rozmaznaní svojím prostredím. Vyrastali v rodine mestu známej a tak veľa krát z toho chlapci hlúpo ťažili, alebo sa občas proste len predvádzali, ako je často v povahách mladých chlapcov keď ich rodina má peniaze. Podporovala ich vždy v tom aby neboli hlúpy, aby sa nedali nikomu. Vychovala z nich teda takých malých gangstrov, ale bola na to hrdá. Bolo to lepšie ako keby boli šikanovaní alebo nedajbože ukazovalo by sa na nich prstom že chodia špinavý, hladní a v starých obnosených šatách, ako tomu bolo v rodine jej sestry. V škole teda vynikali hlavne postavením, materiálnym bohatstvom. Chodili najlepšie poobliekaní, vždy obutí do značkových tenisiek o akých sa iným rodinám ani nesnívalo. Rodina si žila svoj americký sen vskutku. Veľakrát bolo treba podplácať, hlavne za Riška, aby ho za zlý prospech aj správanie nevylúčili alebo nedajbože neposlali do školy osobitnej. Decká si mysleli že sa ani nemusia učiť. Veď na čo? Mama je bohatá! Jediný Rolo, Roland, bol neskôr presunutý na osemročné gymnázium, pretože sa napriek všetkému učil na jednotky. Škola ho bavila, mal to asi po starkom od tetkinej strany. Rolandovi to vždy pálilo, mohol kludne študovať vysokú školu, ale rodina, jej osud, žiaľ vezme ho inou cestou. Richardovi učenie nikdy nejako nešlo. Bol viac do otcovej rodiny, rodiny sedliakov, kdežto Rolo bol aj výzorovo kópia strýka, tetkinho brata za mlada. Znovu sa tu na dvoch bratoch zišli gény dvoch rodín, ktoré sa akoby smiali jedna druhej, akoby sa pretekali že ktorá je lepšia. No ale zatiaľ čo tetka chodila okolo kvetov v zimnej záhrade, zároveň aj pokračovala v plánovaní dňa.

“Kvety mi bude treba znova presadiť. Ach jaj. Črepníky veľké musíme kúpiť, hnojivo aj zeminu. Pôjdeš somnou. Nela mi má štence rodiť. To zas bude noc! Možno ich ešte uvidíš, kým odídeš. Idem len hydine vodu pozrieť, ty papaj synovček, hneď som tu.” – vyrapotala naraz, akoby len plánovala a zároveň aj sťažovala sa nahlas. Robila to tak často. Rozhodovala o činnostiach a zapájala do nich ľudí bez otázky. Bolo to súčasťou jej aktívneho ducha. Znamenie rak. Strhujúce vlny energie a kreativity, ktoré brali každého vôkol vždy so sebou. Mala svoje trápenia ale duchom bola nezlomná. Razila si cestu vpred a hlúposti snažila si nevšímať. Bolo to však ťažké.

Tetka dlho nechodila a tak sa synovec zdvihol a začal sa sám prechádzať po veľkom dome. Dom veľmi dobre poznal avšak bol zvedavý čo nového po miestnostiach. Tetka neustále niečo dekorovala, menila, zlepšovala a presúvala. Interiér jej domu ju neustále zamestnával a bavil. Nesmierne to všetko milovala. Môj domov, môj hrad! – zvykla často hovoriť. Z kuchyni viedol oblúkovitý priechod do veľkej haly. Úzke dvere naľavo viedli do nevelikej miestnosti s oknom do záhrady. Miestnosť bola vymaľovaná na svetlú, veľmi sýtu, žltú, ktorá všetko rozjasňovala. Po okne sa zvonku ťahal známy zelený ker, ktorý doprial aj zvnútra pohľad na svoje nádherné oranžové kvety. Miestnosť vyzerala ako malý uvítací salónik pre návštevy. Pekné kreslá, ratanový nábytok, malý stolík a zopár kvetov. V tejto miestnosti boli dvoje ďalších dverí. Technická miestnosť a toaleta. Na druhej strane miestnosti bol už len oblúk ktorý viedol k malej chodbe s hlavným vchodom. Chodba bola vybavená vešiakmi, veľkým zrkadlom a veľkolepým botníkom z dubového masívu. Naproti prechodu z kuchyne do haly, viedlo široké schodisko do hornej časti domu. Schody boli potiahnuté perzským kobercom, zábradlie bolo murované stĺpmi v rovnakom antickom vzore ako zábradlie terás aj schodiska vonku. Široký vrch zábradlia bol potiahnutý svetlým mramorom. Ešte ako decko si pamätá že sa po ňom s bratrancami šmýkal, kým im tetka nedala pohlavok. Priestor kde sa schody stočili do prava bol presvetlený veľkým oknom cez ktoré však už teraz bolo vidieť len posledné zbytky slnka. Pod oknom na tomto medziposchodí stálo samozrejme veľa kvetov. Hala dolu bola obrovská. Pod schodami v rohu bolo spravené osvetlené kamenné jazierko v ktorom pomedzi vodné rastliny plávali exotické dravé ryby. Malé či väčšie cichlidy. Mohli ste ich fajný život v jazierku pekne sledovať zvrchu. Za každú vhodenú muchu či strčený prštek nasledoval tiež veľký krik či pohlavok. Jedine že to nevidela. Prvá časť haly mala obrovské obdĺžnikové okno od vrchu skoro až po zem a vchod na prednú terasu, na ktorej sa v rytme večerného vánku otriasali fikusy a vlnili sa palmy. Ďalšia časť vpravo, rovnako veľká, mala len to veľké okno. Priestor bol rozdelený iba opticky, prostredníctvom širokého a vysokého oblúku s reliéfom uprostred a bohatou antickou štukatériou pozdĺž a v rohoch. Steny boli snehovo biele a všade boli porobené bohaté štukatérie. Krásne linky pozdĺž stien dolu aj na strope a hore v rohoch antické vzory. Hala bola vydláždená dlaždicami veľkými meter krát meter. Dovezené z Talianska. Boli smaragdovej farby a na povrchu hladko vystupovala imitácia, vápencové vzory, prírodného kameňa. Miestami podlahu pokrývali perzské vzory behúňov objednaných z Turecka a pod predelovacím oblúkom bol jeden veľký okrúhly, ktorý akoby miestnosti spájal. Pod oknami a v rohoch stálo zopár vysokých kvetov, hlavne fikusy a čínské ruže. Zariadenie bolo nové, vyrobené v štýle baroka. Všetok nábytok, okrem mramorového stolíka na televízor, bol z jednej línie a rovnakého štýlu. Nábytok nekombinovala. Bolo to ťažké svetlé drevo s dobovým vzorom a vyrezávaním a sedačky, kreslá aj stoličky boli všetky z jednej línie, vzoru aj čalúnenia v smaragdovej farbe. Medzitým, všade tam kam sa to hodilo, stáli vysoké starožitné vázy a rôzne iné predmety, ktoré chodila tetka nakupovať do starožitníctva. Milovala antické sochy a odniekiaľ si priniesla aj dva nesmierne drahé alabastrové vzorované stĺpy, na ktoré bolo možno umiestniť ťahavý kvet. Lampy či lampičky boli všade kde to miestnosť a jej rôzne zákutia potrebovali. Nič tu nepôsobilo ako preplnený gýč. Nič sa nebilo s ničím a bolo to vskutku všetko prirodzene zladené a vkusné. V prvej časti boli smerom k telke, ktorá stála na mramorovom stoliku, otočené dve veľké kreslá. Jeden by s nimi nepohol. Boli obrovské, široké a ťažké, zároveň boli nesmierne mäkučké a pohodlné. Sedieť v nich mohli hádam aj dvaja. Medzi kreslami bol nízky stolík na kávu, v jeho spodnej časti boli nahádzané kynologické magazíny a knihy. Pri stene stála len dlhá komoda na ktorej boli poukladané rôzne antické sošky, kvety aj starožitné predmety, ktoré osvetľovala stredne veľká starožitná lampa, ktorá síce občas vyrážala v dome poistky ale stálo za to sa na ňu dívať. Vedľa komody tikali obrovské kyvadlové hodiny, ktoré vždy pri celej vydali taký zvláštny magický zvuk. V ďalšej časti bol pod oknom obrovský diván, za ním znovu vysoké palmy a vpravo v rohu veľký murovaný krb. V strede miestnosti bol veľký okrúhly stôl a šesť čalúnených stoličiek. Pri stene stála majestátna, široká a vysoká, komoda s gravírovaným sklom vo vrchnej časti, v ktorej bol naukladaný kryštál, čínsky porcelán aj špeciálna pozlátená sada riadu. Jednu časť volali obývačka a tú druhú jedáleň. Z tejto druhej časti, v opačnom rohu od okna viedol úzky oblúk do akejsi ďalšej izby. Túto izbu nepoznal. Bola pristavaná neskôr. V tejto izbe sa nachádzala veľká rohová sedačka z bielej kože, ktorú si pamätal ešte z tetkinho bytu. V rohu za gaučom svietila stojanová lampa z umeleckého kovania a pri nej, sťa strom pod pouličnou lampou, stál veľký fikus. Na stene viselo obrovské zrkadlo a v strede izby bol nízky sklenený stolík na kávu. Boli na ňom pohádzané módne magazíny, magazíny o záhrade aj bývaní. V rohu napravo od vchodu bola starožitná stolička a pracovný stolík s lampičkou. Miestnosť bola maľovaná na tmavomodro. Skôr až taká hlboká, nočná modrá. Na miesto kobercov boli na podlahe nahádzané biele mäkučké kožušiny. Miestnosť mala veľké okno do záhrady a bolo z nej vidieť aj na hydinu a psy. Záhrada, teda jej zátišia, boli jemne osvetlené mliečnymi svetelnými guľami zo skla, ktoré stáli na pevne nainštalovaných antických bielych stojanoch z bielej sadry. Sťažovala sa že dostať elektriku do rôznych častí záhrady bola fuška. Pozemok kde boli psy a hydina osvetľovali reflektory. Videl tetku ako sa v jej pracovných gumákoch presúva od hydiny ku psom. Od samej radosti na ňu vyskakuje asi tak dvadsať neapolských mastinov a šesť nemecký dôg. Postupne ich rozháňa, ako taký divoký dobytok, a všetky postupne zatvára do kotercov. Majú pred ňou rešpekt, napokon však dačo kričí po jednom z nich. Na vrchole svojich hlasiviek ako obyčajne, susedia musia mať radosť, kričí po veľkom samcovi menom Benny. Je počuť len niečo také ako: Benny!!!! Neskáááč!! Som ti povedala! Boha ti je*em, ale už aj dnuka!!! Basomti tvoju kurvu mater, ale už aj do búdy…. vadila sa s ním, pretože sa akosi nechcel od nej odlúčiť. Ako sa chlapec otočil, pobavený tetkinou zvyčajnou ventiláciou, všimol si v izbe ďalší oblúk, z ktorého však nešlo nič len tma. Pristúpil bližšie a načiahol rukou dnu kde nahmatal na stene vypínač. Pred ním sa rozsvietil obrovský šatník kde na dlhých mosadzných tyčiach viselo nespočetné množstvo luxusného oblečenia. Zimné, letné, jesenné, prechodné. Všetko úhľadne vo svojich častiach. Kabáty pri kabátoch, potom kožené bundy pri zimných bundách, košele, nohavice, obleky, športové bundy a súpravy a potom kostýmy či rôzne iné ženské šaty. Na ľavo v tejto veľkej miestnosti bol akýsi stojan na topánky, ktorý bol plný lodičiek, čižiem a dokonca v rohu stálo štvoro vysokých čižiem, ktoré museli žene siahať až po vrch stehna. Boli z brúsenej aj hladkej kože, každé inej farby. Chlapec podišiel k nim a s veľkou vážnosťou začal si ich prezerať. Také vysoké opätky. Potom ohmatával saténové blúzky aj kostýmy a hneď potom zašiel ku koženým bundám a športovým súpravám. Nike. – šeptal potichu a behal palcom po známej fajke. Dobrý materiál, jemné a ľahké.

“Vyber si čo len chceš, miláčik. Zoberieš aj dačo mame? Keď vieš, ona je tučnejšia ako ja, neviem či jej niečo sadne. A ten jej strašný štýl. Ona sa nikdy nevedela obliecť tá moja sestra. Neviem či by aj dačo moje nosila! Isto by to rozdala alebo do skrine len tak hodila medzi jej ostatné veci čo má tam kadejaké zadubené.” – vyrušila ho ako tak vošla náhle do miestnosti. Tetka sa zvykla bohato sťažovať na svoju sestru a až priveľmi často tým zaťažovala synovca. Potrebovala sa akoby vyzúriť, no a komu keď nie jej synovi, ktorý jej ju tak priveľmi pripomínal.

“Táto čisto čierna Nike súprava sa mi páči teta a tiež táto kožená bunda.” – vyslovil znalecky, akoby len chcel kúsky pochváliť ale nie si ich zobrať.

“Sú tvoje, miláčik, ber si ich!” – povedala bez váhania a sadla si na bielu sedačku. Na chvíľu bola ticho, nad niečím dumala a potom sa znovu prehrabovala v hustých prameňoch jej dlhých vlasov.

“Bože, teta, ty si žiješ taký fantastický život.” – povzdychol si a prisadol si k nej. Voňala tak ako vždy. Akousi jemnou krémovou vôňou. Na čele sa jej rosili malé kvapôčky potu. Aby nie! Behala okolo hydiny a potom zaháňala psov. Bol to naozaj horúci večer. Chvíľu tam len tak sedeli a debatovali ako také dve kamarátky. Pomedzi to ako mu ukazovala svoje najobľúbenejšie kúsky sa mu aj sťažovala na život bez lásky. – Na čo ti je veľký dom, miláčik, keď ti muž uteká za inou. –  vravela. Ťažila ju aj drina. Povedala že už je unavená, zrobená. Popierala synovcovu vidinu perfektnej a šťastnej rodiny a jednoduchého bohatstva. Na všetko sme robili, Marcelko, a čo mám teraz z toho? Všetko to bohatstvo by som vymenila za verného manžela. Autá volala kovové škatule a namiesto toho mu ukazovala ako sa darí jej kvetom či záhrade. On ukazoval na Audi a ona na kvety čínskej ruže alebo na nové šteniatka. Hovorila o tom ako ju teší záhrada, dom aj psy a ako miluje svoje tri deti. Sužovaná ale vraj bola celý život tým ako jej muž behá za ženami. Zhovárali sa dlho a potom spolu vyšli hore. Na poschodí, hneď dvere vpravo, bola obrovská kúpeľňa. Napokon ju zlákal tešiť sa z materiálnych vecí, jasal a ústa otváral na všetkým tým novým a pekným. Robil to aj preto aby ju potešil, daj jej pocit obdivuhodnosti a zadosťučinenia. Ukazovala mu novú kúpeľnu. Celá zo svetlého mramoru. Stálo ju to všetko vraj neskutočné peniaze, ale túžila vždy po takej. Dve masívne umývadlá na robustnom podstavci a vintage kohútiky v zlatej farbe. Na jednej aj druhej strane širokého zrkadla boli primontované vintage lampáše, sklené banky na zlatom kovovom podstavci, aké sa kedysi používali na petrolejové lampy, akúrat už teraz v nich svietila žiarovka. Vintage vaňa v rohu stála na nožičkách zlatej farby. Pri dverách stála kúpeľňová komoda z bledého masívu. Na nej bol samozrejme veľký kvet, nočná lampa a vonné sviečky. Pod strešným oknom nad vaňou bola zavesená obrovská papraď. Každé zákutie či miestnosť tohto domu pôsobili ako raj. Kúpeľňa mala svoj vlastný východ na obrovskú terasu o ktorej sme už hovorili, vedú z nej schody rovno do záhrady. Na terasu bol aj východ z jednej z troch izieb na poschodí. V izbe bez záclon sa svietilo a cez obrovské okno bolo vidieť Rolanda ako sa, celý pohrúžený do deja, čosi hrá na počítači. Terasu osvetľovali len dva veľké lampáše z umeleckého kovania, ktoré viseli z prečnievajúcej strechy. V strede terasy boli slnečník aj lehátka. V rohu terasy bolo vidieť akúsi hustú exotickú zeleň. Veľké črepníky boli zámerne naskladané pod vyčnievajúcou strechou aby ju cez deň nespálilo slnko. Vedľa exotických kvetov a kaktusov, hneď pod oknom izby, stáli tri veľké ratanové kreslá a kúsok pred nimi ratanový stolík na ktorom bol čínsky porcelán s nedopitou kávou. Neďaleko pri zeleni tiež stála obrovská klietka na podstavci a v nej driemal veľký papagáj Žako, ktorý nikdy nič nehovoril, akokoľvek sa človek snažil aby niečo zopakoval. Mladík si všimol že bratranec hodne vyrástol. Mal sedemnásť a v izbe sedel len v kraťasoch a bez trička. Bolo zrejmé že cvičí. Jeho telo bolo oveľa vyrysovanejšie a atletickejšie ako telo mladého muža, nádejného modela a pracovníka elektra. Rolo vyzeral ako mladý boh z Olympu, alebo skôr ako socha Michelangelovho Dávida. Jedna taká stála pri jazierku v záhrade. Celkom slušná napodobenina. Roland vyzeral stále ešte tak veľmi mlado ale zároveň už aj mužne. Bol to blondiak s veľmi peknou tvárou a mal modré oči. Vlasy sa mu kučeravili. Nepochybne o tento typ by bol v modelingu obrovský záujem. Mladík na jeho krásu aj trochu žiarlil. Závidel mu tú povrchnosť a takmer až bezduchú fyzickú krásu. Trvalo to hodnú chvíľu kým synovec počul že naňho zvnútra tetka volá aby už išiel pozrieť do jej izby. Kým on prezeral izbu, ona už ležala a majstrovala čosi s ovládačom na televízor. Telku milovala. Išla jej vždy celú noc, vraj dobre sa jej pri nej spí. Spálňa mala východ na prednú terasu, z ktorej ho privítala, a rovnako mala aj obrovské okno cez ktoré bolo vidieť na polia a ďaleké lesy. Pod oknom bolo znovu zopár kvetov a šuplíková komoda z tmavého dreva. Rovnaké dve komody boli na opačnej strane izby. Boli na nich poukladané rodinné fotky a mosadzné predmety či starodávne svietniky. Dlažbu tvorili snehovo biele dlaždice s vysokým leskom a pred posteľou a po jej stranách sa rozkladali nádherné behúne s perzským vzorom. Bola to veľká izba, ktorej dominovala obrovská vodná posteľ. Matrac bol vložený do čiernou kožou čalúneného rámu a na hornej strane bolo vysoké, rovnakou kožou čalúnené, čelo na opretie. Oproti postele bola ďalšia komoda na ktorej trónil obrovský televízor a vedľa neho ležal video prehrávač. Nočné stolíky boli z rovnakej sady tmavého dreva. Na oboch trónili nočné lampy na zlatistých kovových podstavcoch. Nábytok to už nebol barokový, ale mal, na šuflíkoch aj skrinkách, také tie kovové vintage úchytky zo zlatého kovu a vyzeral ako ten ktorým sa zariaďovali lepšie domy v roku 1900. Vraj dala si ho doviezť z Rumunska. Hneď vedľa spálne bola Rišová izba. Tam budeš spať, Marcelko. Choj pozrieť. Rišo je na zabíjačke u starkého. Rišová izba mala takisto východ na tú istú prednú terasu a rovnako veľké okno. Zariadená však bola pre školáka. Bola tam poschodová posteľ a vcelku obyčajný svetlý nábytok. Žiadne kvety, na čo aj, len v rohu veľký stolík so stoličkou. Mal tam menšiu telku aj hernú konzolu, veď čo viac školák potrebuje. O skriňu bola opretá gitara ktorej chýbali tri struny. Podlahu pokrýval nudný svetlý koberec, ktorý mal na sebe všakovaké fľaky. Rišo bol vraj neporiadny. Rád jedol zákusky v izbe. Skočil že ide ešte pozrieť Rolandovu izbu. Choj ho pozrieť, Marcelko, choj, tešil sa na teba. Ale potom ma príď pomasírovať. Môžem sa ja deťom prosiť, vyserú sa mi. Ty to vieš tak dobre. Veď vieš ako ma veľmi zvykne bolieť chrbát. – rapoce tetka, ktorá už je celá pohrúžená do akčného filmu so Stevenom Segalom. Je to jej miláčik. Bratranec zaklope na Rolandovu izbu. Nevedno prečo má trému, ale trému mal vždy keď sa mal po dlhom čase stretnúť aj ostatnými bratrancami, napríklad v Modre s rodinou z otcovej strany.

“Poď ďalej, ty Čech! Hahaha.” – ozvalo sa zvnútra. Bratia sa mu zvykli posmievať za pezinský dialekt. Obaja boli síce priateľskej povahy, ale veľa sa zvykli posmievať a robili si často z ľudí srandu.

“Čau. Čo porábaš?” – opýtal sa mladík medzi dverami. Izba bola vymaľovaná na čierno a na stenách viseli postery zobrazujúce rôzne graffiti. V rohu bol stolík a na ňom počítač za ktorým sedel na kancelárskej stoličke Roland. Podlaha bola z korkového dreva a v izbe neboli koberce. V opačnom rohu bola jeho posteľ, ktorá bola neštandardne veľká, nebola to klasická študentská váľanda. Na druhej strane od počítača bola šuflíková komoda z bieleho dreva a nej obrovský hudobný systém. Okolo neho boli rozhádzané rôzne cédečká, prevažne s rapovou hudbou. V nevetranej izbe bolo cítiť taký ten typický chlapčenský odor. Nebol to pot. Bolo ta také to mužské pižmo ktoré po nevelikej izbe rozháňal zapnutý ventilátor. Nevedno prečo to mladíka vzrušovalo.

“Oj ty vlasáááč. To ako už vyzeráš? Hneď ťa ostrihám, hahaha.” – smial sa Roland a pozeral na bratranca opovržlivo, no potom už pokračoval priateľsky. “Ale nie, bratranec môj. Veď poď dnuka. Hrám sa. Chceš sa pridať? Ale najprv choj po zmrzlinu. Dones tú veľkú čokoládovú, je dole vo veľkom mrazáku.”

Roland bol vždy tak trochu falošník. Ľuďmi pohŕdal. Bol často namyslený až arogantný. Mal tvrdú osobnosť, ba až hnusnú povahu, nebol k ľuďom priveľmi citlivý a v podstate sa nezaujímal o nič iba o svoje dobro. Bol to hodne egocentrický a materiálne založený človek a prostredie do ktorého sa narodil tomu vôbec nepomohlo, práve naopak, hyzdilo jeho osobnosť ešte viac. Väčšinu ľudí vždy iba využíval k svojej dlhej chvíli alebo nejakému prospechu. Nebol to veľmi úprimný chlapec a tešil sa ak aj mohol niekomu ublížiť. Už ako malý robil všade neplechu, zabíjal susede sliepky, klamal či kradol a často sa očisťoval tým že hádzal špinu na iných. Využíval rôzne situácie, ktoré mohli mu priniesť zisk a nedbal pritom po kom a ako šliape alebo komu tým ubližuje. Kamarátov podrážal a hádzal za pár drobných do kaluže, z ich sklamania či výčitiek sa iba smial. Bol to hotový satan a teraz, ako z neho vyrástol tento pekný mladý muž, jeho charakter sa veľmi nezmenil, bol iba schovaný za pekného chlapca, za úsmev, ktorý vedel presne ako použiť. Napriek tomu bratranec mladíka neskutočne priťahoval. Nevedno či bol to ten čo vyberá si tých najväčších grázlov, pretože ho tá nepodajnosť, neprístupnosť a zlo vzrušujú, alebo či mal to ako loveckú výzvu, lebo veď prístupný či ľahká obeť málokomu vonia, mame to tak asi od prírody, ale ďalšie stretnutia ukážu že bude tomu zrejme tak že áno, náš mládenec je submisívne zaľúbené dievčatko ale je to aj lovec a podmaniteľ, no pre svoju lásku a nesprávnu voľbu bude trpieť.

“Ááále, vieš čo, mňa ti nejako nezaujímajú počítačové hry. Idem s mamou pozerať film. Ja len že ako sa máš. Vyrastol si riadne!”

“Čo ti poviem, užívam prázdniny. Cvičím na hrazde a na terase mám činky. Zoberiem ťa zajtra na Strehovú. Pôjdeme sa kúpať. Vypýtaj si od mamy peniaze. Tebe dá viac ako mne, keď ťa tu tak dlho nevidela. Kúpime si pivo, bude sranda!”

Rolanda vždy priťahovala neviazaná zábava. Neváhal kadečo poskúšať. Bol to chlapec krásny, divoký a dostatočne odviazaný. Bol to ohnivý strelec! Človek sa mohol ľahko spáliť. Zaľúbiť sa a potom zomrieť ako moľa nad vatrou.

“To znie dobre. Veď idem jej pomasírovať ten boľavý chrbát, čo zrobila sa zas na dvore. Zasrandujem že za dvadsať minút navyše musí mi dať peniaze na kúpalisko, nech necítim sa tam ako chudák, veď ostalo mi ledva na vlak domov. Hahaha.” – potvrdil skvelé plány mladík a potom sa na brantranca usmial. Ten mu len arogantne ukázal palec hore a potom ho vygestikuloval z izby von, pretože sa mu prestalo dariť hrať. Roland mal rád víťaziť, nevoňalo mu nikdy že by mal byť porazený. Nevedel však ešte vtedy aký ťažký život ho čaká. Tetka už dávno spala, zlomená od únavy a možnože aj žiaľu, pretože starý nebol ešte stále doma. Televízor hral a manželova polka postele bola prázdna. V celom dome svietili lampy aj lampičky a cez vetračky bolo počuť cvrčkov z blízkeho poľa. Mládenec bol zrazu strašne unavený. Po celom dni, takom plnom nových vecí a skvelých zážitkov, ani nevedel sa už na zajtrajšok tešiť bez toho aby sa naň poriadne vyspal. Po sprche už len rýchlo zaspal na spodnej časti poschodovej postele. Nevadil mu ani vankúš špinavý od čokolády, veď cez veľké okno hral sa koncert cvrčkov na poli a jemu zdalo sa že jaší sa s niekým a pláva vo veľkom modrom bazéne.