Návrat domov

Po príchode domov to bolo doma všelijaké. U chalana doma to bolo vždy divoké. Určite sa nedal očakávať nejaký pozitívny vývoj vecí, alebo žeby sa niečo pohlo k lepšiemu. Jeho komfort, komfort tej samotou a pokojom oplývajúcej ale čistej a tichej izby, bol navždy preč. Tá možnosť tej chvíľkovej príjemnej separácie, ktorá môže človeku na chvíľu pomôcť uvoľniť myseľ, bola nenávratne stratená. Bolo treba čeliť bývalému chaosu a nemennej realite. Na stole sa muchy predbiehali ktorá skôr obsadí nedojedenú tlačenku, ktorá ležala spolu s cibuľou a chlebom na drevenej doske. Na chladničke bola kopa nezaplatených šekov za elektrinu či plyn. Mohli ste nájsť nové dlžoby, nové pôžičky, nový neporiadok, väčší úpadok domácnosti a intenzívnejšiu otupenosť vzťahov. Tí dvaja fungovali iba z nejakej manželskej nutnosti, využívajúc obojstranných výhod materiálneho spolubývania, a boli tam, samozrejme, aj dve malé deti. Nad rozvodom alebo nad predajom domu nikdy nikto nerozmýšľal. Žili spolu z akejsi zotrvačnosti. Ani jeden z nich nehľadal riešenie, radšej nechali roky takto plynúť. Bolo to tak asi jednoduchšie ako čokoľvek riešiť. Roky plynuli, matka aj otčim robili a deti rástli. Pre starších súrodencov to boli roky kedy začali zarábať a taktiež poctivo odovzdávať peniaze na chladničku. Peniaze spravoval otčim ktorému boli plné bruchá vždy prednejšie ako zaplatený šek. Nebola tam žiadna disciplína, uťahovanie opaskov alebo organizácia výdavkov. Celková neschopnosť priviesť funkčnosť rodiny do zdravého normálu, absencia akejkoľvek snahy o to aby niečo fungovalo, im nedovoľovala sa z dlhov dostať. Matka nebola iniciatívy schopná a otčim si bačoval po svojom. Obaja boli teda svojim spôsobom nezodpovedný a finančne negramotný. Rodina sa neustále zvíjala v kŕči nedostatku a zamotávala sa neustále do nových dlžôb, ktoré keď sa aj vyplatili, onedlho sa vytvorili nové. Bolo to ako topiť sa vo svojej vlastnej hlúposti. Keď aj dal otčim peniaze dohromady a vyplatili sa šeky, stále tam bolo aj čosi zameškané alebo niekomu dĺžil a tak zase nebolo na stravu. Bežal si pred výplatou zase kdesi požičať. Nebolo toho treba, nevedeli sa však uskromniť. S peniazmi to jednoducho nevedeli. Bol to začarovaný kruh. V posteli im to tiež nefungovalo. Jano nebol atraktívny a matka nebola nikdy žiadna bohyňa sexu, boli teda každý niekde inde čo sa týchto vecí týka. Niekdajšie čaro zaľúbenosti či prísľub akejkoľvek novej perspektívy sa onedlho vytratili ako nad komínom dym. Všetko zovšednelo a prišli prvé a potom aj ďalšie sklamania. Matka hľadala čerstvé pocity a, za pomoci rodinného poradcu, jej syna ktorý mal pocit že vie vyriešiť akúkoľvek manželskú či rodinnú krízu, zahľadela sa do otčimovho kamaráta Stana, ktorý občas rodinu navštevoval. Matka stihla svojho manžela podviesť s jeho najlepším kamarátom, čo otčima pochopiteľne dosť zobralo. Zabúdal v potravinách zaplatený nákup, doklady či peňaženku. Chodil ako bez duše a myseľ mal zahltenú myšlienkami a bolesťou z podvodu. Ublížila mu. Svoju ženu svojím spôsobom ľúbil a bol jej verný. Rany sa však čoskoro zahojili a manželia žili ďalej spolu. Tešiac sa naďalej z klobás či paprikového laloku, akoby sa ani nikdy nič nestalo, cpali sa spolu znovu raz tak pekne za stolom, chichotajúc sa spokojne na prerastenej slanine. Matka aj tak odbehla len zopár krát. Stanovi sa nakoniec v posteli zrejme až tak veľmi nepáčila.

Akokoľvek, byť znovu každodennou súčasťou tejto rodiny pre mládenca znamenalo len jedno. Návrat do chaosu. Podobné tomu ako keď sa vrátil z nemocnice keď bol ešte len dieťa. Vtedy to boli kone, ktoré na dlhé roky pomohli mu udržiavať rovnováhu prostredí. Balansovať medzi nie vždy funkčným domovom a niečím oveľa príjemnejším. Mal miesto kde oveľa radšej trávil svoj čas. Keď nie je človek celé dni doma, napokon sa aj domov teší. Rovnako tak poslúžila  mu aj nemocnica a jej malý byt. Niečo nové však aj tentokrát obsadilo jeho myseľ a zahnalo pochmúrne myšlienky o tom že sa nikdy nič nezmení. Kdesi v hlávke zrodila sa vždy nová nádej ktorá mala vždy len jedinú úlohu. Priniesť zmenu. Vytvoriť priestor do ktorého sa z domu chodí, kde nás to baví a napokon odkiaľ sa aj domov vraciame. Priestor ktorý zabíja čas, prináša pôžitok, radosť a ešte aj peniaze. Nájde si nejakú skvelú prácu! Bolo to ako motor ktorý nešlo vypnúť. Nepoddajnosť ducha a vynaliezavosť mládežnícka nedovoľovala mu zaostávať a či zmietať sa v beznádeji. Bol predsa len plný tej mladej energie a tá máloktorému mladému človeku dovolí ostávať nečinným. Vtedy to boli kone ale teraz to bola nová vízia budúceho zamestnania. Po proviantoch ktorými mu nemocnica platila za prácu, žiadalo sa mu už konečne aj riadnej výplaty. Mladík, ako inak, túžil po pekných veciach, túžil po rôznom oblečení či peknej obuvi. Na vzostupe boli aj technológie. Milénium prinieslo nové DVD prehrávače, hudobné veže či domáce kiná a discmany, MP3 či prvé maličké mobilné telefóny ako Nokia 8210 a vyklápací Ericsson. Každá nová myšlienka, materiálna či duševná túžba a inšpirácia vždy prišli ako dar. Ako slnko ktoré pretrhne mraky a ukončí dážď. Niečo nové vždy príde len preto aby sme v živote nezaostali. Výzva nás drží v pohybe, je to to prečo žijeme. Aby sme sa nezmierili s tým čo momentálne je a neostali navždy trúchliť v daždi, ale aby sme hľadali slnko. Niečo nové je stále tam a čaká to na nás, príde to vždy, keď to najviac potrebujeme. Bolo jasné že sa treba zamestnať. Bolo treba prispievať na domácnosť a ostatné bolo, samozrejme, treba minúť na veci dovtedy nevídané. Veci ktoré boli cool a ktoré si doteraz nemohol dovoliť kúpiť. Táto cesta mladého človeka, ktorá otvára sa pred ním ako východ slnka. Túžba byť zamestnaný, ruky ktoré dokážu si zarobiť. Zdravé telo, pripravené k výkonu. Hlávka mladá, ktorá teší sa z odmeny. Nebolo nikoho a ničoho čo dokázalo by ho vtedy zastaviť. Nuž ale, ako tomu v živote často býva, ťažoba pracovných dní ho začala už čoskoro udierať po hlave, a neskôr aj pochopil ako ďaleko sú jeho ilúzie vždy umiestnené od skutočnosti. Život si často vykresľoval prílišne jednoducho a jeho predstavy o pracovnom živote boli takmer vždy na míle vzdialené od reality. Zamestnal sa na informáciách vo vtedajšej Pezinskej Hypernove. Po malých potravinách, bufete či grile toto bola prvá práca v naozajstnom supermarkete. Pre chlapca bolo trochu šokom sa ocitnúť v jeho komplexnom prostredí. Všetko bolo také korporačné a gigantická sieť mala na všetko svoje prísne zaužívané pravidlá. Nebola tu priateľská vedúca ani dlhé chvíle strávené popíjaním kávy. Príkazy a prísne pravidlá prichádzali akoby od neviditeľného človeka, alebo skupiny ľudí, zavretých na poschodí niekde tam vysoko hore. Dali mu modrú košeľu s kravatou, tmavé nohavice a postavili ho za dlhý pult s mikrofónom a telefónom.  Za sebou mal obrovský pult s cigaretami. Nebola ta ľahká práca, informácie vybavovali celú radu rôznych vecí. Okrem podávania bežných informácií to boli reklamácie, vrátenia tovarov, riešenia peňažných rozdielov, oznamy ktoré sa hlásili do mikrofónu, poradenstvo o produktoch, výdaj darčekových kupónov a predaj tabakových výrobkov. Robil na dve smeny. Musel tam stáť sedem a pól hodiny a na pol hodinovú pauzu na jedlo sa vždy tešil ako malé decko. Ilúzie sa začali rozplývať. Chlapčiskovi sa robiť nepáčilo. Nie takto. Disciplína supermarketu mu nevoňala. Všetky tie pravidlá a pokyny ktorými sa bolo treba riadiť. Príliš veľa strohej profesionality, aj keď nariadené mal sa usmievať.  Po chvíli mal už dosť všetkej tej vážnosti a prísnosti prostredia. Poslušnosť mu robila problémy a zodpovednosť ho zaťažovala. Vedúca bola prísna mrcha a z celodenného státia ho boleli nohy. Z vyhlasovania oznamov mal obrovský stres pretože sa mu jeho hlas nepáčil a navyše bolo kriminálnym zločinom počas hlásenia habkať alebo sa mýliť. Takto si to teda on vôbec, ale že vôbec, nepredstavoval. Zákazníci šaleli, sťažovali sa a kričali naňho. Nevedel kde má skôr skočiť. Najprv mu nápomocnosť robila dobre na duši, mal pocit že ho práca baví, hlavne keď nebolo veľa ľudí. Mal aj taký ten pocit dobre vykonanej práce a zadosťučinenia, no neskôr ho začali ľudia vyčerpávať. Bol z nich unavený. Roboty bolo akosi priveľa. Div sa nezbláznil. O práci sa mu ešte aj snívalo. Často bol taký rozhorúčený že večer nevedel ani zaspať. Hlavne po poobednej smene to bolo zaťažujúce. Kým sa zaučil, stálo ho to všetko kopec stresu. Musel sa naučiť ako sa robia reklamácie, ako ich posúdiť a schváliť a ako vrátiť peniaze.  Často musel telefonovať vedúcej, pretože si nevedel rady. Zrazu bol zodpovedný za veľkú finančnú hotovosť, ktorej zostatky večer museli presne sedieť. Mal hmotnú zodpovednosť a rozdiely by mu boli zosobnené. Medzitým predával cigarety. Bolo to šialené! Keď nesedeli ceny na pultoch s tým čo bolo na účte musel vracať rozdiely. Ľudia stáli v radoch a nervózne prestupovali z nohy na nohu, pričom ešte naňho aj zazerali a kričali že prečo je taký pomalý a prečo je tam sám. Bol to blázinec! A nie taký ten dobrý v ktorom pracoval dva roky. Nečudo že onedlho z práce odišiel. Zamestnal sa v Metre v ktorom robil na kase, ktorá nemala stoličku, človek musel celý deň stáť a pobehovať okolo so skenerom nad nadrozmerným košíkom. Kasa za deň spravila 5 miliónov slovenských korún. Hotovosť odoberali tri krát za deň. Kopcom naložené veľké nákladné vozíky, ktoré tlačili nervózny podnikatelia, nemali konca kraja. Ani takáto práca sa mu nepáčila. Bolo to všetko tak neuveriteľne vyčerpávajúce. Zvyknúť si na to bolo preňho nemožné. Nevedel a ani nechcel si na to zvykať. Stále veril že existujú lepšie práce. Práce kde sa tak nenarobí a zarobí rovnako. Práce kde bude vysedávať a kecať s ľuďmi o živote. Sem tam niečo porobí. Akokoľvek sa snažil myslieť na peniaze, tá fyzická a psychická záťaž sa dala zniesť možno tak na pár hodín, ale tá osem hodinovka ho zabíjala zaživa. Cítil ako z neho odchádza energia a uvedomil si, že dni strávené takouto prácou ho ničia a navyše už ani nedokáže snívať. Pracovný život ho nakopal do zadku, realita bežného pracovného života dokazovala pravosť svojej tváre, ale tento mladík neprestával veriť v niečo lepšie. Nevedel sa zmieriť s tým že v živote treba takto ťažko makať. Tráviť svoje dni stresujúcou drinou, ktorá ho nakoniec pripraví o jeho krásu a možno aj zdravie. Bol mladý a neposedný. Premenlivý ako aprílové počasie. Rovnako tak vždy v živote hľadal tie ľahšie cesty. Vrátil sa teda naspäť do Hypernovy, ale tentokrát sa zamestnal ako pokladník. Pamätal si že pokladníci v Hypernove celý deň sedia. Povedal si, že ak sa musí týrať osem hodinovou službou, tak to ju radšej odsedí. Dúfal v jednoduchosť života takého obyčajného pokladníka. Robil ranné a poobedné. Týždeň po týždni. Píp, píp, píp, večer alebo poobede musí sedieť kasa, ide sa domov. A vskutku mu aj osožilo sedieť pri práci, škeriť sa na pekných zákazníkov a robiť sa premúdrený keď to bolo aj nebolo treba. Onedlho bol známy trend posúvania potravín bez toho aby prešli skenerom. Rodine znovu raz pomáhal. Svedomie ho vtedy netrápilo. Veď takému gigantu predsa kúsok syra či kilo mäsa nikdy nechýba. Bol ľahkomyseľný tento chlapec a stratu v podnikaní druhého nejako neprežíval. Napriek tomu si dnes hlboko uvedomuje dôsledky aj okolnosti takého správania. Nebolo to čestné a nerobí to dobre na duši. Robil to však pre rodinu. Otčim chodil ako na hodiny flauty či klavíra. Nakupovali sa hlavne salámy, mäso a sem tam lepšie syry. Manažmentu netrvalo dlho chytrákov odhaliť. Našťastie chlapec bol vždy opatrný a nebol súčasťou vyhladzovacieho balíka. Nainštalovali kamery nad každú pokladňu a postavili SBS za každú druhú. Mali za úlohu sledovať šikovné pršteky pokladníkov. Otčima to vtedy štvalo že nedá sa už chodiť “nakupovať”. Pracovné návyky sa  v chlapcovi ustálili a už toľko netrpel drinou ani pocitom vyčerpanosti. Bola to príjemná práca. Mal rád sem tam odbehnúť na plochu keď bolo treba niečo vyložiť. Onedlho sa v rodine odohrali udalosti ktoré mu na čas zastavili schopnosť snenia či akéhokoľvek blúznenia o lepšom živote. Na chvíľu sa mladík teda stíšil a pokoril. Bol rád že dostáva výplatu a že robí na teplom a suchom mieste, kde navyše celý deň len kecá a sedí. Myšlienky na lepší život či veľkolepé plány na zmenu poznačil nečakaný príchod hosťa. Nedalo sa veľmi špekulovať. Bolo treba robiť a pomáhať rodine. Mať prácu bolo základ. A táto nebola počas tejto krízy až taká zlá.

K rodine sa nasťahoval strýko, matkin brat, ktorý utekal pred zákonom. Bol naň vydaný zatykač. Nenastúpil na výkon trestu. Časy kedy chodil navštevovať decká aj matku, jeho drahú sestru, ktorej sypal bankovky rovno do vane, boli nenávratne preč. Ako sme už spomínali, pre tie nešťastné bankovky si otčim matku aj zamiloval. Boli to časy kedy zvykol strýko zavítať na tých najdrahších zahraničných autách, fajčil kamelky, voňal drahým parfumom a priviedol vždy nejakú krásnu ženu, na ktorú malý chlapci potom celý čas zízali s ústočkami dokorán. Na sídlisku sa v socialistickej robotníckej triede málokedy videlo takých žien. Vlastne takých žien vtedy veľa ani nebolo. Nemali na to čas ani peniaze. Boli zrobené a utrápené. Táto bola pekne nahodená, voňala akýmsi exotickým parfumom a bola ovešaná zlatom. Jej štíhla postava v šedom saténovom kostýme a vlasy urobené dohora, iba dopĺňali tento luxusný vzhľad. Aj strýkovi sa vždy na krku hojdala hrubá zlatá reťaz a na zápästí taktiež blýskal sa hrubý zlatý náramok. No viete, taký život, rovnako ako sa hovorí aj o klamstve, taký život má krátke nohy. Jednou nohou ste vždy v base. Všetko “zlé” vás vždy dobehne. Skôr či neskôr. Odsúdený bol na sedem rokov za daňové podvody, viacnásobnú lúpež, vlastne, odcudzenie niekoľkých kamiónov spolu s ich nákladom, a mnohé iné, takýmto vagabundom známe, aktivity. Darilo sa mu v rokoch 90 tých. Bol to jeden z najbohatších  ľudí v stredoslovenskom regióne. Bol to excentrický regionálny mafián vtedajšej doby a v meste mal rešpekt. Len tak z rozmaru nosil pri sebe kufrík v ktorom ležalo sedem miliónov korún. Cestu životom si razil fyzickou silou ale tiež takou tou osobnou charizmou. Bol inteligentný a vtipný. Zrejme sa ani nikdy nebál riskovať. Ak videl jednoduchú cestu k bohatstvu, jednoducho sa ňou vždy vybral. Mal takú tú dynamickú ohnivú osobnosť ktorá vždy žije dneškom a netrápi sa príliš o to čo bude zajtra. Vzbudzoval prirodzený rešpekt. Nebol to vyhľadávač konfliktov ale miešal sa často do vecí ktoré mu mali priniesť určitý úspech. Dosť často to ani nebol materiálny prínos, skôr iba vylepšené verejné renomé. Čím viac bol obávaný tým viac sa cítil lepšie. Bol to často len vnútorný pocit, zadosťučinenie ktoré hrialo túto svojráznu osobnosť. Rád vyhrával. Rád sa pohyboval na vrchole. Rád vládol. Bol to chlap športovej postavy, vysoký, sympatickej avšak nie priveľmi peknej tváre. Mal také tie špecifické ostré črty, špicatú bradu a nos ten mal ako gulička. Matka ma taký nos tiež. Jeho oči boli modré a pohľad ten mal často taký chladný a prísny. Hlavu nosil stále vyholenú, neskôr už aj kvôli pleši. V ľuďoch často vzbudzoval strach a nedôveru. Jeho nepoddajná aura a vzhľad ruského mafiána, či nájomného vraha, mu nepomáhali nájsť si priveľa priateľov. Tváril sa sebavedome, miestami bol arogantný a bezohľadný, povýšenecký aj posmešný. Taká tá tvrdá palica ktorej nemožno protirečiť, ale inak to bol človek aj milej a veselej povahy. Čo sa týka jeho pobytu u sestry, nebolo badať žeby sa bol nejako zmenil. Bol stále aj trochu v režime lorda, panovačného boháča, ktorý je rozmaznaný a materialistický. Hoci prišiel švorc, požadoval dve škatuľky cigariet denne, kvalitnú kávu, ktorú pil s mliekom, ďalej plnohodnotnú stravu, super čistú bielizeň a teplú posteľ. Bolo to preňho asi aj utrpenie, pretože v dome nikdy čisto nebolo, pralo sa všetko dokopy a jedlo sa nie príliš kvalitne. Život boháča sa pominul a navyše bol tu stále ten nástup trestu, nečudo že bol často aj nervózny. Na cigarety sa mu však vždy našlo a dni prečkával pokojne. Pôsobil len o niečo skromnejšie ako za starých časov a zdalo sa že nad svojím osudom veľa rozmýšľal. Nálady sa uňho striedali podľa toho ako bol uvoľnený a koľko nádeje do budúcnosti sa v ňom práve nachádzalo. Bol to ťažký fajčiar a za deň vypil niekoľko káv. Alkoholu nikdy neholdoval. Jeho myseľ bola vždy taká čistá a dynamická. Trpel však na žalúdočné vredy. Uspokojoval sa často tým že sníval, veril v hlúposti a staval vzdušné zámky. Realita mu nikdy nevoňala. Ako mladý si jej užil dosť. Pracoval v bani v Ostrave a kým sa nedal na zlé chodníčky snažil sa prežiť ako každý iný. Nateraz sa poctivej práci vyhýbal na míle. Mal zopár brigád na čierno, no po pár dňoch buď dobil vedúceho alebo jednoducho do práce ani neprišiel. Všetko muselo byť po jeho, bol konfliktný, panovačný a nakoniec aj agresívny keď sa mal niečomu alebo niekomu podvoliť. S nikým a ničím si v skutočnosti nevedel nadlho vyjsť. Bežný život bol preňho utrpením, chcel naspäť svoju slávu, chcel naspäť svoje peniaze a štval ho ten nástup do výkonu trestu. Naozajstnej pokore, životu, ktorý je možné začať odznovu veľmi neveril. Pokoru prejavil iba vo svojich myšlienkach, no nazdával sa že ho za to Boh aj odmení. Veril v Boha a veril aj v božiu priazeň. Vysníval si pre seba presný plán o tom ako sa mu bude znovu dariť, príde vraj k veľkým peniazom, veril že znovu zbohatne, a  nejakým zázrakom sa mu aj podarí uniknúť trestu. Boh to tak všetko vraj preňho pripravil, pretože on je vlastne veľký človek s ktorým má Boh veľké plány. Bol často zádumčivý, pôsobil smutne, hlavu mal plnú myšlienok. Striedali sa uňho pocity nádeje, sklamania, bolesti aj radosti, pocity viery aj beznádeje. Rúhal sa alebo sa modlil. Boha preklínal aj blahorečil. Napokon trpel aj utkvelými predstavami. Chodil obzerať staré kaštiele, ktoré sa chystal už čoskoro kúpiť, mimochodom jeden taký v Lučenci aj vlastnil. Najviac sa mu páčil kaštieľ v Budmericiach. Dúfal a zúfal si, lebo chcel sa už znovu vidieť v drahých autách. Všetky tieto myšlienky, utkvelé predstavy a bludné plány, falošné vízie, ilúzie a divoké útopie, vznikli len ako nástroj mysle, spôsob vyslobodenia sa z tejto situácie, a poskytovali mu nateraz komfort. Veril aj neveril, bláznil aj stál nohami pevne na zemi. Veríme, že v skutočnosti si uvedomoval realitu, nechcel jej však veriť a tak si vymyslel svoj vlastný nový svet. Akokoľvek, bol prudkej povahy. Málokto s nim chcel prísť do konfliktu, pretože bol známy tým že argumenty vyhrával fyzickou silou. Napriek tomu rodina dúfala, už len z toho hľadiska že strýko bol hosť, že sa strýko bude mierniť. Oseká svoju prchkú povahu a nebude vyskakovať. Mohli ho predsa len nahlásiť na políciu alebo vyhodiť na ulicu. Nemal sa kde inde skrývať, domov sa hanbil prísť a žena s deťmi ho už tiež nechceli. Nikto ho v skutočnosti nemal rád. Sestra vlastne prejavila najviac lásky, i keď bolo to viac menej že bála sa mu protirečiť, neprijať ho vtedy, či preč ho poslať. Nech je ako chce, za svoj pobyt stihol fyzicky napadnúť sestru, pretože mu pomiešala biele s farebným a odvrkla mu keď jej za to nadával.  Udrieť mládenca, div mu sánku nevylomil, pretože sa ho opýtal dokedy chce u nich žiť. Chytiť pod krk otčima, pretože si zastal manželku. Vyfackať chlapcovho brata, pretože mu odvrkoval. Bol to despota, trochu taký tyran, ktorý bol však úplne kľudný pokiaľ mohol vládnuť.  Postupne si urobil v rodine poriadok a prostredníctvom žezla strachu zasadol na trón, okolo ktorého všetci chodili len s obdivom a bázňou. Každý čo dostal na hubu sa odvtedy obával mu čokoľvek povedať, alebo mu protirečiť. Jediný dedo, stále obyvateľ zadnej izby domu, jeho staviteľ a majiteľ sa odvážil raz spraviť poriadok. Prišiel svojrázne, počas jednej z hádok, do kuchyne a vyzval strýka aby už dal rodine pokoj a aby z domu vypadol. Chýbalo len málo a už by ho strýko napadol, no nedovolil mu to zrejme strach alebo len akási obyčajná obava, malá úcta alebo uvedomenie si, že dedo je predsa len starý človek a je to majiteľ domu. Nespočetnekrát sa dedo znovu pokúsil strýka vyhnať na napokon to vzdal a z domu odišiel on sám. Zo svojho vlastného pobral sa k dcére len s jedným čiernym vrecom. Ako prechádzal dvorom, bohato na strýka nadával. No ten mu len nadával naspäť a kričal mu aby sa pratal. Muselo to byť bolestivé. Postaviť dom, zostarnúť a napokon byť vyhostený parazitom. Nikto nemohol nič spraviť. Všetci len nemo stáli, vrátane otčima, jeho syna. Všetci sa jednoducho báli. Nikto si deda nezastal. Ako vieme, presadiť starý strom je nemožné. Jeho korene sú už príliš hlboko v jeho rodnej zemi. Dedo u dcéry do roka a do dňa zomrel.

A tak ako božie mlyny melú pomaly ale isto, tak aj strýkov osud sa pomaly napĺňal. Život si kedysi užíval, s majetkom sa veľmi rád vystatoval, mal rád pekné ženy, ktoré vždy bohato obdarovával. Zamilovať sa zamiloval vždy až priveľmi vážne, nebol to typický sukničkár. Mal svojich zopár žien ktorým dával všetko, potom jednu ktorej dával najviac, a doma mal svoju manželku a tri dcérky. Nikto v jeho priazni vtedy netrpel núdzou. Ľahké šťastie však nikdy netrvá príliš dlho. Posledné poskrývané peniaze sa minuli na úplatkoch miestnych sudcov, no ani tí ho nedokázali zo všetkého vysekať. Jeho príchod k sestre bol nečakaný. Prišiel iba s jednou taškou. Po bohatstve, BMW či zlate nebolo ani chýru ani slychu. Na miesto parfemu smrdel pitralonom a tvár sa mu leskla od lacného Marína krému. Na sebe mal ošúchanú bundu a v chudej tvári mu sedel hlboký kŕč horkosti a sklamania. Akási prehra či porážka vpísala sa mu teraz do jeho modrých očí, ktoré vyzerali akoby stmavli, alebo stratili svoj niekdajší lesk. Strýko sa vždy rád o seba staral. Teraz boli jeho nechty síce stále čisté a upravené ako kedysi, no prsty nezdobili prstene a krk či zápästie boli rovnako prázdne, tak ako aj jeho vyhliadky. Po dome chodil v bielom froté župane, ktorý zapáčil sa mu tým že bol veľký a nový. Matka ho nikdy nenosila, stratila by sa v ňom. Na nohách nosil dreváky a väčšinu svojho času sedel v kresle kde fajčil, pil kávu a dumal. Rodina bola po roku už trochu aj zúfalá. Báli sa že skrývajú hľadaného zločinca a mali už aj dosť jeho výbuchov. Neplatil ani mincu a čaša trpezlivosti u všetkých pomaly pretekala. Napriek všetkému by nikdy nikoho nenapadlo strýka z domu dostať. Všetci boli akosi naňho už aj zvyknutý. Možno niekde vzadu v hlave,  po častých konfliktoch, aj dúfali že roztvoria sa už raz konečne dvere a dovnútra vbehne komando, ale boli to len také nezbedné sníčky ustaranej rodiny, ktorá už mala stroskotaného boháča občas aj dosť. Bodku za všetkým dal záhadný p. Reich alebo to bol p. Rajch. Bývalý zločinec ktorý mal svoju vlastnú bohatú podnikateľskú aj zločineckú minulosť. Nevedno kde sa s ním strýko zoznámil, ale boli kamaráti a strýko ho dokonca pre jeho zážitky obdivoval. Ivan býval v neďalekom opustenom dome, pretože bol bezdomovec. Svoj trest si už odsedel. Chlapcovi sa často chválil cestovným pasom v ktorom zračili sa pečiatky z celého sveta. Najviac sa chválil Taiwanom. Pocestoval takto celý svet. Najviac keď bol na úteku. Títo dvaja sa onedlho pohádali a keďže boli rovnako prudkej a nebojacnej povahy, Ivan sa vydal na políciu strýkov pobyt udať. Akokoľvek, celé mesto, vrátane polície, už vedelo že rodina skrýva kriminálnika z vlastnej krvi, takže to bolo všetko aj tak len otázkou času. Reich to zrejme iba urýchlil. Chlapec vtedy nebol doma, chvalabohu, slúžil v nemocnici, keď komando prišlo pre strýka. Obetavú sestru taktiež, chuderu, pritlačili o zem. Strýkovi začal plynúť sedemročný trest. V base si vraj tvár natieral kúskom margarínu. Vždy pri raňajkách. O svoju pleť sa stále staral. Vzťahy boli napäté. Ani vo väzení si nedokázal nájsť žiadnu spriaznenú dušu. Nikto ho nemal rád. Bol naďalej problematický. V base ešte väčšmi zatrpkol. Nechcel od nikoho nič, nečítal listy ani nepríjmal peniaze. Keď ho prepustili z väzenia sa ešte na chvíľu vrátil domov. Skúšal to u svojej ženy, potom u svojej druhej sestry a nakoniec aj u jeho matky, ktorá mu vďačne dávala peniaze, pretože práve predala byt po jeho starkej. Keď sa všetko minulo sa z rodného mesta pobral do Bratislavy. Mladý muž ho jedného dňa stretol celkom náhodou na hlavnej stanici v Bratislave. Mal omrznuté ruky aj nohy a vyzeral žalostne. Synovec mu s radosťou podal tisíc korún, ktoré vraj použije na vlak do Prahy, kde sa bezdomovcom vraj žije lepšie. Po roku či dvoch prišla smutná správa. Strýko zomrel.