Vždy sa stretávajme s úsmevom, pretože úsmev je začiatkom lásky. Úsmev je začiatkom mieru. Úsmev je ten najkrajší dar.

Nenechávajte nikdy nikoho od vás odísť bez toho aby sa cítil lepší a šťastnejší.

Matka Tereza o bežných stretnutiach s ľuďmi

Muži

Ošetrovateľ ( časť posledná )

Mužské oddelenie nebolo iné od toho ženského. Ibaže, okupovali ho muži. Roznášači semena a testosterónový králi. Teritoriálne psy a mačovia. Mnohí z nich však boli, paradoxne, oveľa krehkejší ako ženy a lámali sa ako také sušienky. Tí ktorí sa nelámali na oko, pretože to považovali za slabosť, sa lámali a upadali iným spôsobom. Spôsobom viac vnútorným než tým ktorý sa tak poľahky dá spoznať navonok. Dusiť v sebe veci je spôsob možno viacej mačovský ale stále naproste zničujúci pre osoby ktoré skrývajú svoje city, emócie, prešľapy aj sklamania. Máme tu tie železné masky, tvrdú tvár či krivý úsmev, ktoré muži ľúbia si tak často nasadzovať. Mali sme tu celú plejádu mužov v rôznych pomeroch a v špecifickom zastúpení. Osoby vyhorené, muži osobitým štýlom pokorení, muži ktorý to jednoducho v živote nejakým spôsobom dosrali. Alebo život nejako dosral ich. Muži zo zlých rodín. Muži zle vychovaný. Muži poblúdený. Pretekári s časom. Muži ktorý chceli vrátiť čas, muži ktorý ho chceli zastaviť a muži ktorý ho chceli len dohnať. Muži ktorý stratili viac než vlasy. Muži bez rodiny, muži bezdetný a či muži rozvedený. Muži ktorý majú krízu stredného veku. Muži z nešťastného vzťahu. Muži ktorý naozaj ľúbia. Muži ktorý raz milovali. Muži ktorý kedysi niekoho milovali ale ich srdce bolo zlomené. Muži ktorý žiaden vzťah nikdy nemali. Muži malý a muži veľký. Muži s komplexami. Muži ktorí sa cítia menejcenný. Mužské ego a jeho zátišia. Muži ktorí si myslia že v živote nič nedosiahli alebo muži ktorý dosiahli až príliš veľa a boli naraz prepracovaný. Muži ktorí chceli zadosťučinenie a v živote úspech. Muži ktorí sa necítia mužmi pretože im niekto nahovoril ako má taký muž vyzerať a ako sa má správať. Muži ktorým sa nedarilo. Muži ktorým niekto povedal či nahovoril že sa im nič nepodarilo. Muži ktorým vykrikujú že sú príliš slabý. Muži obetavý. Muži ktorý ženám naozaj slúžia. Muži rodinne založený avšak rodina mu ušla z iným. Muži ktorý boli podvedený. Muži sklamaný. Niektorí merajú úspech veľkosťou majetku a či značkou auta ale niektorým ani to nikdy nestačilo. Niektorí hľadali viac. Muži ktorým na majetku nezáleží. Muži v láske. Muži romantický. Muži ktorý prehrali celý svoj majetok a muži ktorý nikdy žiaden nemali. Muži ktorý všetko získali len aby to potom zase stratili a muži ktorý nikdy ani nič nemali no ani nikdy mať nechceli. Muži a ich sebavedomie. Muži a ich zraniteľnosť. Muži a ich duše. Muži a ich tajné agendy. Muži a ich tajomstvá. S ničím nikdy nejdú von a potom vnútro majú rozobraté. Vyzerajú ako Mercedes ale keď otvoríte kapotu, motor je hrdzavý. Muži a ich životné cesty. Muži nie sú takí silní ako sa javia. Nikto nie je nesmrteľný. Každý sa trápime pre iné veci. Od batoliat až po starúšikov. Všetci sme vždy šťastný alebo nešťastný pre iné dôvody a každý vždy stúpame či upadáme svojim vlastným spôsobom. Muži majú tiež svoje špecifické cesty ako stúpať a napokon aj tie ako upadať. V našom svete je cesta muža rovnako ťažká ako aj cesta ženy. Psychické problémy nevynímajúc. Cesta v živote muža kľukatí sa ale inak. Pre mužov je život viacej ako džungľa. Život ich berie svojou vlastnou cestou, to však neznamená že sú stratení. Niekedy len potrebujú trochu pomôcť a niekedy sa im už pomôcť nedá. Muži budú stále mužmi. Ženy budú ženami. Život je cesta. Pre každého z nás. Sú veci ktoré máme na tejto ceste pochopiť. Zdolať svoj vlastný kopec, pokoriť seba samého a vyrovnať sa s nástrahami každého veku. S nástrahami života. Sme v prvom rade duše a až potom ľudia. Toto poznanie by nám mohlo na tejto ceste pomôcť. Podoprieť nás.

Čo sa týka krehkosti ľudskej duše, bez ohľadu na to či momentálne okupuje mužské alebo ženské telo, mnohých mužov na oddelení bolo vidieť plakať. Mnohých bolo vidieť smutne sa pohojdávať. Diagnózy sa priveľmi nelíšili od tých ženských ale nachádzala sa tu tá mužská stránka vecí. Mali sme tu sexuálnych delikventov, stroskotancov svojej doby, vyliečených alkoholikov ktorým potom preplo inak, depresie, vyhorenia, psychózy a iné bežné diagnózy. Menej bežná a pre mládenca nová skúsenosť bol Filip, ktorý bol nešťastný pranista. Stalo sa mu to po jednej jazde vesmírom, na ktorú podujal sa na lisohlávkach. Mal asi tak 30 kilo a trval na tom že on žije zo vzduchu. Jedine čo doňho dostali bola infúzia. Bolo však radosťou vidieť ho odchádzať o niečo plnšieho po tom čo začal konečne niečo jesť. Ďalším občerstvením bol Jozef. 37 ročný muž ktorý sa rád na verejnosti odhaľoval a masturboval na verejných priestranstvách. Na chlapca pôsobil úplne normálne. Liečiť sa išiel nedobrovoľne, potom čo ho policajti museli viacejkrát odstrániť z mestského parku … Mužské sa nachádzalo v budove kde sa nachádzalo aj geronto, lenže na treťom poschodí. Rozdelené bolo štandardne na A a B. Jediný prídavok na oddelení boli vždy dvaja mocný ošetrovatelia a potom aj externe platený strážnik s pištoľou aj všetkým, SBS, pretože spútať divokého muža mohlo byť pre sestru, ženu, niekedy viac než dosť. Ráno bolo podobné ako na ženskom. Chlapov vyhnali z izieb ktoré sa len vyvetrali, prípadne sa prezliekli obliečky a otvorili sa okná. Chlapi prdia viac ako ženy. Rovnako tak sa niektorí nestarajú o svoju hygienu a smrdia. Ako také opice. Obliečky nebolo treba prezliekať toľko veľa, pretože ste tu nemali tu potrebu hľadať hnedé škvrny od stolice alebo žltý moč, ako tomu bolo na geronte. Akože škvrny tam boli, ale zdalo by sa že to všetko bolo len od neustálej masturbácie. Chlapi budú vždy len chlapi. Lekár sa raz na rannej porade vyjadril, že dobré sexuálne zdravie, sexuálny apetít, často potvrdzuje aj zdravie psychické a obzvlášť u mužov sa prejavuje zdravou erekciou. Masturbácia vylučuje akúkoľvek ťažkú psychickú poruchu či inú chorobu ako takú, práve naopak svedčí o chuti do života, pretože chorému mužovi jednoducho nestojí a ani sa vtedy nezaujíma o sex. Zanedbávanie sexuálneho života, alebo teda masturbácie, ak je človek sám, môže práve naopak viesť k rozvinutiu depresie alebo iných psychosomatických porúch. Pri orgazme nastáva v tele chemická explózia rôznych zlúčenín a hormónov. Patrí medzi ne adrenalín, serotonín, oxytocín, vazopresín a prolaktín. Najmä vďaka serotonínu, známy ako hormón šťastia, vzniká proces ktorý má priamo liečivé učinky na celý organizmus. Sex, alebo teda aj masturbácia, je teda liek. Orgazmus je úžasný, nečudo že ho chceme zažívať znova a znova. Aktivity boli úplne rovnaké ako na ženskom. Po raňajkách vizita a potom ergoterapie, psychologické sedenia, sprevádzanie na vyšetrenia alebo vylet do bufetu. Po obede sa už len pozerala telka alebo sa šuchtavo posúvali po chodbe, bezcieľne prechádzali z jedného konca na druhý. Bolo asi hrozne byť sám vo svojej mysli. Bolo hrozne čeliť svojej vlastnej krehkosti. Bolo hrozne cítiť sa zraniteľným. Pre mužov určite áno. Ich choroba ich oslabovala. Ošetrovateľovi to bolo vždy všetko ľúto. Videl že žiť by chceli inak. Obete zlého zdravia. Veľa z nich to mali geneticky. Niektorí svoje choroby získali. Stres je všeobecný zabijak dobrého zdravia. Bol čas ísť domov. Ešte raz sa prejde chodbou. Skontroluje pacientov. Usmeje sa. Úsmevom sa to vždy celé začína. Veškerá čarovnosť akejkoľvek debaty. Je to ako búrka, je to ako dážď v časoch najväčšieho sucha. Vietor ktorý fúka do listov stromu. Zem ktorá sa trasie a oheň ktorý horí. Úsmevom vždy zobudíte všetko. Úsmevom sa dá vždy začať.

„Norbert. Zdravím. Ako sa dnes máte?“ – opýta sa pomocník ako tak prechádzal chodbou a videlo sa mu že pacient sa nepokojne pokyvkáva tam a nazad v rovnakom smere. Chcel ho, ako vždy každého pacienta v rozpoložení, upokojiť. Dať mu nádej. Norbert sa liečil na mánio-depresiu. Z chorobopisu ošetrovateľ vedel aj to že Norbert žije iba s matkou. Otec zomrel pred rokmi. Podľa popisu Norbert kradol matke šperky aj peniaze ktoré rozdával bezdomovcom a s ktorými sa potom túlal celú noc. Priateľov má dosť. Bezdomovcov si vybral aby robil napriek matke. Domov sa vracal opitý a nepríčetný. Fyzicky napádal matku. Jedného priateľa z ulice raz nechal prenocovať v obývačke, inému zase otvoril pivnicu kde sa v zime chodili potom viacerí zohrievať. Nosil im aj jedlo. Ako matka pritvrdzovala, jeho psychický stav sa začal ešte viac zhoršovať. Počas akútnych epizód sa zavrel v izbe, kde tapetoval vytrhnutými stránkami z rôznych kníh celú izbu. Podľa subjektívneho pohľadu chorého sa jeho problémy začali prejavovať pod nátlakom stresu, ktorý začal pociťovať počas vysokoškolského štúdia do ktorého ho údajne nútila matka.

„Ako odísť z civilizovaného sveta?“ – zastaví Norbert svoje rytmické kyvadlo a pozrie sa ošetrovateľovi rovno do očí. V rukách drží knihu. Pomocník si všimne jeho bledú tvár. Chlap má okolo 28 a jeho oči sú modré ako nebo. Jeho tvár je stále taká pekná a mladistvá. Je jemne zarastený. Pôsobí unavene. Akoby z niečím bojoval. Očné vrásky sa len jemne dotierajú do existencie, akoby chceli pokaziť túto mladú tvár, ale naopak, robia ju krajšou. Vrásky musia byť smutné keď nepodarí sa im vykonať záškodníctvo a či pozemsky známy čin staroby a škaredenia. Čin zostarnutia. Nepodarilo sa. Iba čo ho okrášlili. V kútikoch pier sa zračia biele zaschnuté škvrny. Pravdepodobne od zvyšku liekov. Jeho pery sú plné a chrup má zdravý. Dokonalé zuboradie ho robí ešte krajším ale jeho smútok to celé pochováva do akejsi čiernej temnoty, ktorá akoby ani nemala konca kraja a tiež ani dôvodu.

„Ako odísť z civilizovaného sveta?“ – povie znovu a utrie si vlhké ústa do rukáva.

„Ako to myslíte, Norbert? Všetko sa to dobre skončí. Netrápte sa pre voloviny.“ – prehodil jednoducho pomocník a zastrčil si nezbedný pramienok jeho dlhých vlasov za ucho. Mladý muž mal už všetkého trochu aj dosť. Ľudia čo sa chceli samovraždiť mu už išli riadne na nervy. On sám bol plný energie a vo svojich najlepších rokoch. Ako sa obdobie jeho služby blížilo ku koncu, bol už takmer vyhladený čo sa týka medziľudskej empatie. Vyčerpal sa, pretože videl že u mnohých to nezaberá. Aj tak sa vždy vrátili do svojho bežného temna. Tak načo ich stále odtiaľ vyberať. Poznal diagnózy a videl ľudské trosky aj všetky tie nešťastné osudy a bol z nich unavený. Mohlo to byť len preto že on sám mal svoj mladý život stále ešte vo svojich rukách. Tak či onak, nie vždy sa mu chcelo hovoriť k pacientom. Používal často univerzálnu tvár ale jeho duša, jeho duša, hovorila k nemu aby nebol taký arogantný, aby nebol taký povrchný, pretože čoskoro môže on sám byť jedným z nich. Empatia ako zmija vlúdila sa do mladej hlávky a vždy vtedy predstavil si sám seba v takomto ťažkom položení. Rozmýšľal či chcel by tiež vtedy stretnúť zopár milých ľudí, ktorí by pozdvihli jeho dušu. Sám vedel ako sa cítil počas svojich vlastných depresií, ktoré prekonal počas dospievania. Vedel nakoľko dole, nakoľko stratený, sa môže človek cítiť. Rozhodol sa teda byť tentokrát vtipný. Trochu bezočivo, no nadovšetko radostne, vtipný. Akoby chcel Norberta prebudiť. Dať mu pár milých a priateľských kopancov.

„Ako len odísť z civilizovaného sveta? Pýtate sa, Norbert? No, to je takmer nemožné, pane. Možné, ale ťažké. Museli by ste byť sebestačný. Mať vodu a jedlo. Strechu nad hlavou a posteľ na spanie. Nejakú malú chatku, kde by ste mali aj piecku. Prístup k vode, aby ste sa mohli umyť. Museli by ste si variť. Večery sú chladné a noc, tá vám tiež nedovolí si knihu čítať. Museli by ste mať petrolejku alebo sviečky. Rovnako tak budete musieť mať nejaký ten príjem. Niečo predsa musíte jesť, sviečky a drevo nakúpiť. Alebo by ste chovali zvieratá, to by ste mohli, ale bolo by ich treba nakŕmiť. K tomu potrebujete peniaze.“ – navrhol mladík veselo a húževnato, pamätajúc si jeden film kde človek utiekol do divočiny, pretože mu ľudia išli nesmierne na nervy, ale o pár mesiacov to vzdal a vrátil sa k elektrike a mizerným ľuďom, lebo mu nadovšetko chýbali. Vrátil sa špinavý a hladný. Náhlil sa domov. Bolo to vtipné. Hlavne to ako si potom užíval komfort a pohodu, elektriku či teplo. Neustále sa pohrával s vypínačom svetla. Sledoval ako sa žiarovka rozžiari. Alebo šiel a púšťal z vodovodu teplú či studenú vodu. Púšťal a zastavoval páku a medzitým myslel na to ako musel chodiť po vodu do najbližšieho mesta. Rukou chodil po radiátore alebo nemo hľadel do plnej chladničky potom čo manželka spravila nákup. Niekedy stačí len tak malo ako zmeniť perspektívu na to aby sa človek dozvedel o svojom komforte a či už skazenosti o čosi viac. Všetko berieme ako samozrejmosť ale nedostatok vyrovnal by nám zaiste charakter. Hádam bolo by aj menej chorôb. Veľa chorôb plynie z komfortu. Sme skazeni dobou.

„Viete, pán ošetrovateľ. Tak som to nemyslel.“ – odmlčal sa.

„Ach, vy myslíte ako sa zabiť? No, tak to skúste ten odchod z civilizácie. Ak budete mať šťastie zmrznete niekde v lese, ale sa umoríte smädom či hladom. A čo vlastne čítate? Knihu môžete neskôr použiť na váš prvý oheň!“ – neprestával vtipkovať pomocník, obzvlášť keď videl že na Norbertovej tvári sa začína zračiť pobavenie, ba čo viac, črtal sa jemný úsmev. Tento bláznivý mladý muž v bielom plášti mu hovorí aby spálil svoju knihu a jemu sa zdalo že ju spáliť nechce, zdalo sa mu že musí ešte žiť pretože ju chce dočítať a potom chce čítať ďalšie. Stovky kníh. Stojí teda zato žiť? – dumal Norbert a neprestával sa usmievať.

„To je Stephen King. Misery. Už som skoro na konci. Je to veľmi napínavé.“ – pochválil sa a otŕčal knihu ošetrovateľovi.

„No teda, Norbert. Stephen píše horory, nie? Nie je to pre vás trochu depresívne? Nemali by ste vo svojom stave čítať veselšie príbehy?“

„Nie, pán ošetrovateľ. Tento príbeh mi pripomína silu vôle človeka. Seba prekonanie. Je to príbeh prežitia. Vlastne, som celkom rád. Pripomína mi to že som na tom ešte stále lepšie ako Paul Sheldon.“ – zasmial sa Norbert.

„A čo vás vlastne najviac trápi? Nechceli by ste sa už vrátiť domov?“ – nadhodil pomocník.

„Áno. Cítim sa už lepšie. Ale doma je to utrpenie. Kiež by som bol jedným z nich. Ludia ktorým záleží na materiálnom svete. Na úspechu. Tí ktorým stačí vo svete aby mali svoj dom, deti, auto a pred domom aj strom. Ale stalo sa že nie som a je tu čoraz ťažšie pre mňa žiť. Matka je neznesiteľná. Vraví že som zlyhal. Tú vysokú školu si vymyslela ona sama. Ja som jej vravel že na to nemám. Ja som jej hovoril, že mne stačí keď budem murár, automechanik alebo pekár. Hovorila že mám na viac. Tituly vraj máme v rodine. Nemám jej vraj stredoškolským vzdelaním robiť hanbu. Ona a to jej zasraté právo. Otcovi dala JUDr. vyryť aj na pomník. Akoby to niekoho mohlo aj trápiť. Tu leží, mŕtva mŕtvola JUDr…. To už je len pocta, to už je len úspech. Prečo by to vôbec niekto chcel vedieť? Nie je dôležitejšie kým sme naozaj boli za života ako to čo sme v ňom dosiahli? Nie je kvalita ľudská, človek ako taký, dôležitejší ako jeho titul? Na čo nám je mŕtvy právnik?!“ – zasmial sa schuti. „Ona to tam chce mať vyryté tiež. Je mi to všetko také odporné. Všetko to ich postavenie, prázdnota údajne skvelého života a vystavovanie. Som jedináčik. Koho zaujíma váš komfort. Vaše nové auto a či nový dom? Mohli mi dať na miesto tých hlúpostí radšej sestričku alebo brata! Boli chvíle keď som chcel doštudovať iba preto aby som jej mohol ten diplom potom napchať do krku!“ – rozrozprával sa Norbert.

„Ale to by ste hádam len ne…“ – prerušil ho ošetrovateľ ale nedopovedal, pretože Norbert bol v plnom švungu. Ožil ako keď vietor fúkne do osiky.

„Skutočne. Miestami som mal také chúťky. Hlavne keď ma tak nesmierne do všetkého tlačila. Prisahal by som že otec o seba nedbal, len aby jej mohol čo najskôr utiecť. Uniknúť jej snobským pazúrom. Spoznali sa na škole. Čert mu to bol dlžen.“

„Ale tak nevravte. Veď by ste tu inak neboli.“

„Veď práve. Nebol. Bolo by to tak hádam lepšie. Nenávidím svoju matku.“

„To nemôžete myslieť vážne. Len si spomeňte na niečo príjemné. Spomeňte si na nejaké pekné časy.“ – vyzýval ošetrovateľ.

„Keď som jej kradol z kabelky peniaze, vždy som sa musel prehrabať kopou vecí. Ako som tak kráčal dolu ulicou, uvedomil som si že moje prsty mi voňajú od mamy. Hrabal som sa v jej kabelke. Našiel som kopu vecí. Starý hrebeň ktorým sa česala ešte keď som kakal do plienok a dokonca aj dajaké nástenné hodiny, ktoré nemali baterku. Boli obrovské. Pravdepodobne ich niesla na opravu z kancelárie. Občas si myslím že mama nosí zázračnú kabelku. Kabelka ktorá nemá dna. Jej kabelka vždy toho unesie veľa. Dokonca aj nespratného syna. Našli sa tam plavky, krémy, peňaženka a nebol by som prekvapený keby našiel som tam aj skokanský mostík. Všetko v tej kabelke akosi voňalo od nej. Všetko voňalo od mamy. Mama je divoká a sem tam konfliktná. Občas sa zamotá vo svojich vlastných sklamaniach ale nakoniec vždy utečie odtiaľ. Je to prežívateľ. Nevadí jej nič, je ako sopka a je ako zem, ničivá, tvrdá a nepoddajná a potom keď chce byť, je zrazu jemná a poddajná, ako perinka. Ach mama. Kto ti kedy porozumie? Prečo som na ňu taký zlý. Prečo nám matky idú tak veľmi na nervy pritom mienia tak dobre. Nechcem aby sa jej niečo stalo. Mám ju rád.“ – vyspovedal sa naraz Norbert.

„Pozrite sa, Norbert. Musíte myslieť pozitívne. Prílišne sa diplomom netrápte. Dáte sa do poriadku a nájdete si nejakú prácu. Ak sa posnažíte môžete ísť bývať sám. Nemusíte žiť podľa toho ako si to iní želajú. Nemusíte čeliť sklamaniam. Pretože tam žiadne nie sú. Nemusíte čeliť matke. Môžete žiť podľa seba. Ste sympatický mladý muž. O dievčatá isto nebude núdza. Netrápte sa tým čo si druhí myslia. Ľudia sú ako tá opica čo si nasadila na krk korálky a na druhý deň ich už nosila celá tlupa. Opice väčšinou všetko nasledujú. Imitujú a napodobňujú čokoľvek čo sa im zdá že je v trende. Čokoľvek čo by ich zaradilo do spoločnosti. Robia to preto aby sa necítili mimo. Boja sa stáť mimo spoločnosti. Sme limitovaný a máme tendenciu nasledovať. Vy si ale choďte svojou vlastnou cestou. Niektorí ľudia si prilepia diplom na čelo alebo si ho dajú vyryť na pomník. Myslia si že objavili zázračný patent na úspešný život. Verte mi, Norbert, vy nie ste opica. Ľudia ktorí sa cítia nadradení upadajú rýchlejšie ako tí ktorí veria na krásu, tí ktorí veria na dušu, tí ktorí veria na lásku a na slobodu vlastného žitia. Môže sa ti dariť dlho. Môžeš bežať dlhú trať. Byť tam hore a mať mnoho. Tváriť sa vždy ako drak. No skôr či neskôr ťa Boh zotne. Presne tak ako je len biela bielou iba vo tme.“ – poradil oduševnene pomocník, ktorý sa akosi dostával do myšlienkovitého boja za spravodlivosť. Bolo mu ľúto tohto mladého muža. Zdalo sa že je to len nepochopený syn. Navyše taký fešák. Škoda jeho poruchy, treba mu pomôcť! Možno si zoberie z chorobopisu jeho adresu a občas mu napíše list. Možno by mu vedel vyplniť to prázdne miesto v živote a zároveň vyplnil by ho aj sám sebe. Ošetrovateľ sa na chvíľu stratil vo svojich myšlienkach. Fantazíroval o nereálnom takto až priveľmi často. Bol to snílek, ale vedel že sníva. Svoje fantazmagórie mal vlastne rád. Bol to svet do ktorého unikal ale pritom vedel že je to svet ilúzií, svet ktorý si vymyslel on sám. Vedel že nie je pravý. Staval vzdušné zámky a kreslil oblaky po ktorých si predstavoval že bude môcť chodiť bez toho aby spadol dolu na zem. Bola to predsa len mladá hlávka, ešte nikdy nie zamilovaná. Z romantického dumania prerušil ho, zrazu taký výrečný, Norbert.

„Kam by som chodil, pán ošetrovateľ. Matka má peniaze. Nech si zje čo si navarila. Bude sa musieť o mňa starať! Ja mám svoj plán. Budem brať poctivo lieky, začnem športovať, ako radil lekár, a potom doštudujem. Keď dostanem diplom, prinesiem ho hrdo domov a potom ho naschvál pokrčím a hodím rovno pred ňou do koša. Ak si myslí že ja budem právnikom, tak to je na omyle. Rovno pod našim domom sa v pekárni zamestnám! Takého právnika tam ešte nemali! Všetkým na oči a mame na potupu. Nech je všetkým na posmech!“ – vyhŕkol a začal sa bláznivo smiať, akoby úplne stotožnený so svojím plánom. Zdalo sa že to má všetko premyslené a že tento plán ho dokonca nesmierne tešil. Akoby to bolo niečo pre čo chce ešte žiť. Bolo zvláštne vidieť že aj taká malá pomsta môže človeka nakopnúť. Ošetrovateľovi nedalo a smial sa spolu s ním. Smiali sa poriadne nahlas a dlho, až pritiahli pozornosť iných pacientov ktorí prišli a hoci nevedeli na čom, smiali sa spolu s nimi.

„Pekárom vravíš, Norbert?“ – zadúšal sa smiechom pomocník.

„Pekárom, veru tak, pekárom. Ale najprv ta drahá škola!“ – zdôraznil do vzduchu ukazovákom Norbert a ďalej sa smial. Neskôr sa všetci utíšili a rozišli sa ďalej kývať a prechádzať sa. Tíško pozerať telku a možno i dumať nad svojím osudom. Pacienti odišli naspäť do svojich svetov, to len ten nečakaný smiech vyrušil ich trochu. Norbert sa opäť ponoril do knihy. Vyzeral veľmi spokojne. Vyzeral šťastne. Debata mu spravila dobre. Na tvári stále pohrával sa mu úsmev. Veru, bez vetra sa ani lístok nepohne. Akoby ho pomocník trochu prebudil a prebral. Akoby mu pomohol zastaviť to nemé kyvadlo a začať normálne myslieť. Pomohol mu tým že ho oslovil a vypočul si jeho trápenie a aj jeho diabolský plán. Norbert sa už nekýval a vyzeral oveľa spokojnejší. Misery ho nanovo pohltila a kým čítal a obhrýzal si necht na ukazováku ho ošetrovateľ ešte chvíľu spokojne pozoroval. Mal znovu taký ten dobrý pocit. Potom sa odišiel ešte prejsť pomedzi pacientov. Podebatoval s nimi a potom sa zastavil pri okne a pozoroval jazierko aj stromy. A stromy sa znovu ohýbali v tom divokom vetre. Vrcholky stromov radovali sa, akoby tancovali, a slnko, to teplé slnko opieralo sa do ich sýto zelených farieb. Bol čas ísť domov. Po ceste myslel na pacientov. Zajtra, povedal si, prehodím reč s ďalšími. Zdá sa že im to robí dobre. Keď kráčaš sám nie je to to isté ako keď kráčaš s niekým iným. Stačí tak málo ako len jeden rozhovor na to aby sme sa cítili lepšie. Tak potom prečo som z ľudí niekedy tak unavený. Myslím si že trestám iných a pritom len trestám sám seba. Sám krajinou. Toto je tvoj boj a toto je tvoja vojna. Sám v tomto železnom a ťaživom tichu. Nič sa tu nehýbe v tejto bielej nevinnosti. Jazero je ako zrkadlo a stromy nič nehovoria. Všetko je také mĺkve ako aj samota sama. Byť sám so sebou je tá najväčšia drina. Sám v tomto poli. A všetci títo naši démoni. Poslať ich preč lebo v disciplíne je čistota a poriadok duše a je tam aj najväčší smútok všetkých tých všedných dni no je tam aj tá radosť z cieľu dosiahnutia. Je to oslobodzujúce. V konečnom dôsledku to človeka napĺňa. A dal som ti zem aby si ju obrábal. Nie je to to čo Boh od nás chce? Zvíťaziť sám nad sebou a pokoriť tak tento svet. Ach tak veru, Norbert. Rodinu si nevyberáš. S rodinou či bez rodiny. Úspešný v tejto umelej spoločnosti alebo navždy z nej vyhnaný pretože nežiješ život v pretvárke. Praví tuláci túžiaci po slobode. Zo svorky vytlačení vlci. Nateraz opustení, blúdia samotou. Smútok prší ako dážď ale život ten si veselo ide ďalej. Prúdi ako rieka. Žblnkoce o všetkých svojich pravdách a zem tá oblieka ich do pravých farieb. Ale hľa, aký sú len šťastní keď nájdu si novú svorku. Keď nájdu si svojho priateľa. Tam sa nájdeš, milý Norbert. Vo svojej tlupe pekárov. Norbert, vy budete raz šťastný. Len si pekne čítajte. Nabudúce mi musíte porozprávať viac o Misery a prezradiť aj jej koniec. Vždy tu budú tie príbehy o tom ako to všetko v živote naozaj je, alebo o tom ako to mohlo byť a nebolo. Večné konverzácie a múdre knihy. Opakujúce sa pravdy a poznania. Rozhovor. Kde sú dvaja tam je rozhovor.

Poďme si však na záver ešte trošku na mužov ponadávať. Mnohé z ich psychických problémov boli len výsledkom ich vnútorného nastavenia. Nešťastný údel mužského pohlavia ktorý mužov predurčuje k istému spôsobu konania. Česť výnimkám, samozrejme, nie všetci muži sú takí. A nie všetky ženy sú také ideálne ako ich tu pisateľ vykresľuje. Sú ženy, ktoré sú často ešte väčšie potvory ako muži. Je to, samozrejme, individuálne. Síce nám tu všetkým tak priveľmi vládne sexualita, erotiku máme všetci radi, duše máme všetci rovnaké. Rozhodovať sa môžeme v každom momente svojho života všetci rovnako. Stačí načúvať, stačí nazrieť.

Muži. Muž ako supertvor. Nezraniteľný, nepriestrelný, dokonalý. Na zápestí Rolex alebo len digitálky. Páni ľudstva, páni zeme. Groteskné stvorenia, ktoré sa cez deň správajú ako hovädá a dravci a potom sa večer potrebujú nažrať dobrej váry a v posteli sa túliť k žene ako také šteniatka. Každý predsa potrebuje trochu lásky. Zlodeji, mafiáni a vrahovia aj podvodníci. Posadnutí mocou. Zhýralci, gambleri aj opilci. Historickí či novodobí krutovládcovia. Vyzabíja tisíce, vypáli dediny či vyvraždí celé národy a potom si ľahne do postele k žene od ktorej by rád pohladenie. Ľahne si aj k viacerým a potom skape na syfilis. Stalin. Vykoná genocídu na vlastných ľuďoch a tiež na susedovi a potom skape sám opretý hlavou o stôl v kancelárii. Pretože sa služobníctvo k nemu bojí zájsť, nájdu ho až po troch dňoch. Vlastná dcéra mu nevedela na meno prísť. Možno nie je prekvapením, že jeho jediná dcéra Svetlana mala mimoriadne ťažké vyrastať v Kremli pod jeho vedením. Hoci ju Stalin údajne zbožňoval, dával jej darčeky, premietal jej hollywoodske filmy a nazýval ju „malým vrabcom“, prevládali rodinné konflikty a tragédie. Mužov často nezaujíma ich rodina. Majú to len ako povinný klenot, majú to ako spoločenský doplnok. Často len z nutnosti. Muži sú často zbabelci. Hitler nemal vajcia na to aby čelil súdu, trestu a porážke a radšej sa otrávil. Ak nám história ukázala niečo o mužoch, ukázala nám že muži sú oveľa zbabelejší ako ženy. Mužská tuposť je často taká smutná že sa musíte na nej smiať. Ženy by vedeli vládnuť oveľa lepšie. Ženy majú štýl, ženy majú charakter. Násilný agresori. Ženu bije akoby nebolo zajtrajška a potom pýta od nej nehu, keď už hnije mu prostata. Vlastní ropné polia, žien má celý hárem a do postele nosia sa mu deti. Ženy sa nevedia správať ako muži. Ženy neznásilňujú. Nemajú totiž to nutkanie. Nemajú vajcia. Ženy sa chcú milovať. Nanajvýš tak im reprodukčný systém, ženské telo, povie že by mali otehotnieť. Ženy sú verné, ženy sa zamilujú z celej svojej lásky a úprimne. Muži? Muži to sú večný hráči. Ženy mužov obdivujú ale muži im to málokedy vedia povedať. Obdivujem ťa. Si úžasná. Si úspešná. Ja by som to takto nevedel spraviť ako ty žienka moja, aká si len šikovná! Muži sa silných žien boja. Muži sa boja úspešných žien pretože vedia že tieto majú akoby nad nimi prevahu a nemôžu nimi manipulovať. Nemôžu ich ovládať. V ich tradíciách je že muž musí byt predsa žene vždy nadradený. Ženy sú chvalabohu ženy. Čo by sme si bez nich počali. Ženy milujú mužov slabých a rovnako tak úspešných megalomanov. Bohatých či chudobných. Záleží len do koho očí sa práve zahľadeli. Záleží či sú naozaj zamilované a neriešia to ako ho ovládať. Muži? Muži sú zvery. Stačí aby bola mladá. Nemusí byť úspešná. Také ich nepriťahujú. Stačí chudobná slabá a bezbranná, ale nech je mladá a pekná. V takmer všetkých sexuálnych zločinoch, znásilneniach a zverstvách ktoré sa vo svete udiali, dejú a budú sa diať dominujú muži. Je to všetko pre tie ich vajcia! Za všetko môže ten ich reprodukčný orgán, ktorý zdá sa že nevedia ovládať. Mozog im neslúži často na iné len na to aby ovládali, panovali a vlastnili a medzitým sa vyprázdňovali. Muži svoje ženy vo veľkom podvádzajú a potom sa vrátia domov akoby nič. Oprané, navarené, košeľa vyžehlená??? – pýta sa manželky cez telefón zatiaľ čo strieka sekretárke do úst. Málokto žije natoľko materiálne ako muži. Vajičkári a dobyvatelia. A je to často aj ich najväčší problém že nevedia sa niekedy zmestiť potom do vlastnej kože. Sex je pre mužov nadovšetko dôležitý. Sexuálna frustrácia môže spôsobiť mnoho zlého. Muži sú povrchní a samoľúby. A ak nesedí na tróne, môže to byť rovnako zlé a ešte horšie. Netvrdíme že už žien nehrá sexualita žiadnu rolu. Ženy nie sú žiadne neviniatka. Ženy majú sex rovnako tak radi ako aj muži. Sexualita je nám všetkým prirodzená. Muži si však občas nevidia od penisu ani na meter. Každý jedinec by si mal byť svojím pánom. Jediný smer ti ukáže duša, jediný smer ti ukáže srdce. Je to život žitý z pozície duše! Vedieť sa správne rozhodovať a mať emocionálnu inteligenciu. Mužom často chýba empatia. Muži ako vladári a mačovia. Páni zeme a tvorcovia vojen a potom aj úbohí stroskotaní králi o ktorých už nezakopne ani pes. Stále žijeme v mužskom svete, nanešťastie. Rozkaz na pálenie čarodejníc bol tiež len mužský strach z múdrosti žien. Ženy sú nepredvídateľné stvorenia. Čo ak povedia ľuďom dačo múdrejšie než sme im už povedali my. Muži a ich testosterónová politika. Muži a ich teritoriálny pud. Zaberať priestor, ovládať dvor. Ako taký kohút či moriak. Muži a ich vojny. Muži barbari. Muži majetnícky. Majú to asi naozaj od tej prírody. Myslíme si, že Boh od nás chce aby sme pochopili že život žitý z pozície duše je nebo a že život žitý telom, život žitý výlučne prostredníctvom materiálnych potrieb, biologického nutkania a pudov, život žitý bez duše, je občas naším vlastným peklom. Ale poďme sa vzdialiť od nenávistného poukazovania čo sa týka paviánov, poďme si na chvíľu myslieť že sme niečo viac ako zver.

Píše sa rok 2150. Ovláda nás vyšší druh. Ľudia boli zbavení moci. Mužské geopolitické hry doviedli svet aj ľudstvo na pokraj zániku a vyhynutia. Ľudia boli zbavení biologických potrieb, pretože ich nevedeli ovládať. Biologické potreby im viacej ubližovali ako slúžili. Premnožili sa, ničili planétu a kapali na obezitu, druhá polka sveta naopak hladovala. Vo svete stúpala sexuálna kriminalita, kriminalita ako taká a svetu vládli úpadok a anarchia. Ľudia stále viedli vojny a žili v nerovnosti. Bolo treba nastaviť nový gén a zbaviť ľudí génu zvery, jeho tuposti a utrpenia. Ľudia pijú len akúsi zázračnú šťavičku ktorá potláča hlad ale zároveň dodáva všetky živiny. Ľudia sú štíhly a zdravý, výskyt chorôb sa takmer úplne vytratil. Vybraným, geneticky najzdravším, mužom sú odoberané spermie. Rovnako tak su odoberané vajíčka žien z najlepším genetickým základom. V umelých materniciach sa pestujú deti, ktoré vychováva staršina. Zámerom je rozvinúť nový, pokrokový, mentálne, fyzicky a geneticky zdravý druh človeka, ktorý neskôr povedie planétu zem v novom globálnom spoločenstve. Ostatní muži sú úž krátko po narodení kastrovaní, ženy sterilizované. Postupne sa vyhladí gén zvery a ľuďom je ponechaná kontrola. Muži už nie sú kastrovaní a ženy už nie sú sterilizované, no naďalej toto spoločenstvo žije bez sexu. Mužom sa odoberajú spermie a deti sa vyvíjajú v umelých materniciach. Po 100 rokoch tento vyšší druh opúšťa planétu zem, stále však dohliada či sa človek nevrátil k opiciam. Starešina aj vyšší druh verí že gén bol prepísaný a že ľudia konečne pokročili ďalej vo svojom vývoji. Darmo sa však jeden, človek či druh vyšší, nazdával že sa ľudia oddelili od tých najprimitívnejších živočíšnych pudov. Keďže ľudstvo samé vzišlo zo zveri, zver je stále v nás. Sme ľudia a máme radi sex. Sme ľudia a drieme v nás pôvodný život. Všetky jeho krásy a úskalia. Všetok ten materiálny pôžitok na ktorý sme sem boli poslaný. Všetko len preto aby sami sme vedeli sa rozhodnúť. A dal som vám slobodnú vôľu… No čo iného sa dalo čakať. Starý gén si cestu nájde. Gény neojebeš. Adam a Eva sa tajne stretávajú v bunke 3695, ktorú starešina akosi zabudla vybaviť kamerou. Milujú sa každý deň. Po sexe jedia surové rybacie mäso, pstruhy ktoré Adam tajne chytá dolu v rieke číslo 144 – východný breh, na jedinom kúsku ktorý nezaberá kamera. Cítia sa byť znovu ľuďmi. Eva je po pár stretnutiach, prirodzene, tehotná. Starešina na všetko samozrejme príde a neskôr odvádza pár na popravu. Je bezbolestná. Pred popravou Adam vydal svoje verejné stanovisko. Starešina tvrdila že sa bude vysielať online ale oklamali ho. A tak si Adam vlastne hovoril iba sám pre seba. Stanovisko bolo nasledovné:

Okay, tak sa jednoducho oddeľme od tela a prestaňme sa tešiť zo sexu aj z dobrého jedla. Pretože nič z našich pozemských vášní nevieme ovládať! Prestaňme sa tešiť zo života v podobe v ktorej nám bol daný. Zaprime život ktorý bol pre nás presne takto mienený. Odoprime ho tak ako ho nám Boh dal. Ale čo ak nemáme byť viac. Možno toto je všetko čo k životu potrebujeme. Možnože nemusíme nikam stúpať. Možnože zánik je to k čomu sme boli predurčený potom všetkom čo sme naozaj žili. Ľudia prebuďte sa! Možnože máme predsa len byť iba ľudia. Všetok pozemský raj, všetok ten pôžitok a všetky tie obyčajné krásy sú preč. Žijeme v celibáte a deti sa robia v skúmavkách. Prehltáme prášok ktorý ani nemá žiadnu chuť. Ach, tento šedý svet. Zabudli sme čo je láska, zabudli sme čo je život. Ach, aké je to len všetko sterilné a nudné. Veď zomierame zaživa! Nech je vám moja smrť prínosom. Je čas na revolúciu. Máme právo na naše telesné privilégia duše ktorá obýva túto zem. Tak ako to Boh mienil. Tak ako náš Pán zamýšľal. Nech si je každý sám svojim sudcom a nech si každý sám nad sebou vytvorí kontrolu. Ľudia zobuďte sa! Kde sú ženy ktoré sa tešili z tehotenstva? Kde sú rodiny, muži a ženy, ktoré sa tešili z prítomnosti svojich detí? My svoje deti ani nepoznáme!!! Muži zabudli že sú muži. Ženy zabudli že sú ženami. Sme mŕtve chodiace bezpohlavné schránky!!! Toto je váš dokonalý svet, svet nových ľudí, svet globálneho spoločenstva, svet bez bolesti? Tak ja vám poviem, že mňa bolí to všetko. – dopovedal a z očí vydralo sa mu kopec sĺz. Pracovník ho potom už len položil do zvláštnej trubice a zavrel poklop. Adam chcel ešte niečo povedať ale žiaľ v stotine sekundy navždy zaspal. Chcel povedať, chcel vykríknuť na celý svet, že ľúbi Evu. No Eva už dávno spala. Telo v ohni na prach obrátilo sa. A nebolo na nich pamiatky a nebolo ani spomienky. Si prach a na prach sa obrátiš a nebude nikoho kto by si ťa pamätal a bude to akoby si ani nikdy nežil. A jediná duša bude si to všetko pamätať a jediný Boh bude sa s ňou na tom všetkom večne smiať.

Vráťme sa ešte na záver k tej našej zvery. Vráťme sa k mužom na oddelení.

Bolo tam zopár pokusov o znásilnenie spolubývajúceho, samozrejme. Boli izby kde sa to dialo dobrovoľne. Zamknite zopár mužov na izbu. Uvidíte čo sa po chvíli stane …. Dajte do izby štyroch chlapov, jeden z nich bude vždy len žena. Odstráňte ženu a jeden z tých troch bude znovu len žena. Hormóny a ich rozloženie, tak isto tá naturálna stránka vecí, vrodená bisexualita. Je toho tak málo čo vieme o mužoch? Gréci boli v tomto vždy špecialisti, Sparťania spávali s mladými vojakmi, takmer ešte len chlapcami, ktorých si cez deň trénovali pre Spartu a potom s nimi trávili večery a noci vo svojich komnatách. Bola to vtedy spoločensky akceptovateľná hrôza. Je občas vtipné to ako sa spoločnosť mení a to ako sa ľudia prispôsobujú tomu čo je akceptovateľné a čo nie. Ženy v Sparte neboli vôbec dôležité. Mali ich tam iba na romnožovanie a posluhovanie. Ak sa dieťa narodilo chorľavé, zhodili ho zo skaly. Kto tvorí spoločnosť? Tvoria ju ľudia a tvoria ju mienko – tvorcovia, umelci, politici, zákonodarcovia a tvoria ju hlavne MUŽI, ktorých spoločnosť nasleduje. Prečo nie sú ženy stále ešte brané docela vážne? Robia si to ženy sami sebe že uctievajú mužov natoľko aby im dovolili vládnuť? Prečo musí stále iba muž vytvárať tento svet. Chceme ženy na najvyšších postoch! Iste to neznamená že sa ženy musia chovať ako chlapi len preto aby uspeli v mužskom svete. Sú však ženy submisívne. Ženy ktoré chcú vyslovene tyranské typy. Vzrušuje ich to. Vzrušuje ich ako ich ovládajú a ako im oni slúžia. Volia si mačov pretože sa im to páči. Dôchodkyne, ženy pred dôchodkom, zaostalé a ustráchané Slovenky volia Fica. Volia prezidenta ktorý je homosexuál ale nemá gule na to aby to priznal. Čo je správne, čo je naozaj správne, vie a tuší iba duša človeka. Nájdeš všetko vždy vo svojej hlave, ale keď ty to aj vidíš a potom vždy nakoniec obrátiš svoj zrak.

Rimania považovali homosexualitu za normálnu. V Pompejách sa súložilo ostošesť. Možno preto aj ľahli popolom. Ach tá skazenosť ľudská. Otoman si dal nosiť do postele mladých chlapcov. Osmanská literárna kultúra, najmä poézia, otvorene diskutovala o pohlaví a sexualite (vrátane lásky a túžby osôb rovnakého pohlavia) až do 19. storočia. Rôzni básnici debatovali o najkrajšej forme lásky, či už ženskej alebo mužskej. Niektorí básnici sa zamerali iba na lásku medzi mužmi a ženami, niektorí na lásku medzi ženami a niektorí len na lásku medzi mužmi. Pojmy ako gay, lesba či transgender v osmanskej ére neexistovali. Homosexualita bola de iure riadená zmesou Qanun (sultánske právo) a islamských náboženských zákonov, čo sa premietlo do negatívnych legalistických perspektív, ale aj zhovievavosti až neexistujúceho presadzovania. Negatívne pohľady preto často až na zriedkavé výnimky neviedli k právnym sankciám. Verejné normy vykazovali premenlivé rodové prejavy (najmä u mladších mužov) a postoje k vzťahom osôb rovnakého pohlavia boli rôzne, často kategorizované podľa veku a očakávaných rolí. Literatúra a umenie prekvitali ako významné médiá na diskusiu o pohlaví a sexualite, pričom osmanskí básnici otvorene skúmali lásku k rovnakému pohlaviu v umení až do 19. storočia, keď westernizácia viedla k stigmatizácii homosexuality, čo potenciálne ovplyvnilo cenzúru určitých literárnych scén. Akokoľvek môže byť dnes homosexualita prirodzená, a ľudia v nej kedysi mohli vidieť aj skutočnú lásku či krásu, moderný muž stihol pokaziť aj to. Nezodpovedné správanie a prenášanie pohlavných chorôb, znásilnenia a iné zverstvá. Rovnako sa však správajú aj heterosexuáli. Nezáleží na preferencií. Globálne skupinu sexuálnych delikventov zastupujú muži. Drvivých 90 percent spáchaných zločinov. Muž ako taký je často tá najhnusnejšia zver a veríme že je to iba preto že má plné vajcia. Pisateľ by rád navrhol kastráciu delikventov. Bolo by to ideálnym riešením, ale máme tu tie ľudské práva… Je to občas všetko také hlúpe čo si v skutočnosti myslíme že vieme a že je to pravda, alebo ako si myslíme že je to správne. Všetky tie naše rozsudky sú také plytké a trápne v prítomnosti toho všetkého čo naozaj bolo a je. Boli aj sme nepoučiteľní. 

Na oddelení boli rôzne kategórie mužov. Bolo smiešne prežiť to všetko po tom všetkom, čo v ženách naozaj tkvel psychický problém. Títo, zdalo sa, že všetko len predstierajú. Všetko bolo, často javilo sa, také záludné a hrané. Smutná tvár nevinného predátora. Len ho vypusti von a uvidíš koľko bude mať zrazu energie. Ženy na oddelení boli o dosť úprimnejšie. O dosť normálnejšie. Chlapi, prekvapivo, dramatizovali a klamali oveľa viac. Niečo ako keď sa povie ten vtip. Mužská smrteľná choroba na šesť písmen. Soplík. Guľový blázni a ješitní pánovia zeme. Želáme si raz ocitnúť sa v ženskom svete. Možno by to bolo všetko inak. Možno by sme dnes boli niekde inde. Tá vôľa pochopiť, uvoľniť sa a prestať proti tomu všetkému bojovať. Je to oslobodzujúce. Tradície, všetky tie strachy a myšlienkové agónie, ľudstvom výmyselné voloviny, sú nám často prekážkou. Kresťanom a rovnako tak Moslimom. Všetkým tým trápnym náboženským smerom, ktoré si vymysleli muži. Najväčšie zverstvá páchajú cirkevní hodnostári a nedostanú za to ani len basu. Vykastrovať ich by bol najlepší trest. Tam si už nevrzneš svätec! Kajaj sa ty monštrum jedno teraz už bezvaječné! Cirkev treba odštátniť a zbaviť ju moci. Kto chce nech si chodí do kostola ale nech to nepchajú ľuďom ako niečo správne a univerzálne. Deti krstia, nikto sa ich nepýta či chcú. Roky rokúce hrozitánskej histórie cirkvi. Páchanie zverstiev a zločinov. Tisíce znásilnených detí katolíckou cirkvou Francúzka a Poľska. A to ešte nevidíme tak ďaleko  do histórie. To sú, milí a vážení, muži. Muži v cirkvi! Skrývanie sa za údajného Boha. Žiadny smer je preto správny náboženský smer. Tvoja duša je tvoje náboženstvo, tvoja duša je tvoj Boh. Ty si svoje vlastné svedomie. Koľká je to len škodná keď ľudstvo zlyhá posunúť sa niekam inam. Musíme nahradiť hlúposti skutočným, spirituálnym, porozumením života a duše. Je to natoľko progresívne, keby sme len nemali pred tým všetkým ten zbytočný strach. Všetky tie náboženstvá a zvyky. I keď sa často zdá že je to jediné čo máme, je to vlastne nič len spiatočníctvo. Slušnosť nikdy nevychádza z módy, samozrejme. Pozrime sa kam nás doviedla naša viera. Pozrime sa na dnešný svet. Kam nás doviedli muži. Morálne zásady a pôsobenie človeka v spoločnosti. Nikdy v skutočnosti nesúviseli s tým do akej cirkvi patríte. Morálne zásady sú v nás. Nenavádzame tu na anarchiu, bohémstvo či rozpustilosť a bezprávie. Nehovoríme tu o anarchií, bezbožnosti, nehovoríme o bezbrehom liberalistovi či tvorcovi a podporovateľovi skazených túžob. Hovoríme tu o zdravej slobode. Hovoríme tu o zdravom úsudku každého jedinca. Hovoríme tu o skutočnej láske k blížnemu svojmu. Neublížiš nikomu nie je v písme preto že to potrebujeme vedieť alebo že to nevieme. Je to všetko v samom tebe. Je to v tvojej hlave. Prestaň sa pchať jedlom a neslop toľko vína lebo odídeš na cukrovku a vysoký krvný tlak je asi v hrozbe smrteľného hriechu obžerstva teda. Nemusí to byť také strohé na to aby to obyčajný človek vedel aj sám, že čo má kedy robiť a ako sa má správať. To naozaj potrebujeme písané pravidlá? Je to naozaj tak že keď dáš človeku slobodu tak sa začne správať ako kriminálnik, zver a blázon ktorého práve pustili z reťaze? Prečo nemá tvor svojej vlastnej disciplíny a podľahne skazenosti tak poľahky? Nad človekom musí stále visieť len tá drevená palica, ktorou je p. Pravidlo pripravený vás udrieť kedykoľvek vybočíte? Je to naozaj tak že potrebujeme pravidlá? Nie sme si každý svojím vlastným pravidlom na to ako sa chovať? Neozýva sa duša snáď každý deň? Nehovorí ti v každom momente tvojho žitia že niečo nie je v poriadku ak sa chystáš vykonať niečo zlé alebo nesprávne? Je to tak že telo má nad nami prevahu, pretože my svoje duše ignorujeme. Gule majú žiaľ často prevahu nad dušou ktorá okupuje telo muža. Nie, nie sme iba kopa mäsa a kostí. Nie, po smrti nie je bezvedomie a tma. Chudera, tá sa narobí kým príde na jej radu. Je to ale skvelé mať na výber. Je dobré vedieť že je tu tá duša, ten večný radca. Nikdy tak nebudeme stratení a vždy budeme vedieť čo je správne. Rozhodnutie bude však vždy len na tebe. Je to ako ten anjel a čert, každý na jednom pleci. Majú ich ženy a majú ich aj muži. Je to duša a je to telo. Život je raj a život je aj utrpenie. Vyber si. Je to večný boj, ale inak by tu ani nebolo čo robiť. V každom grázlovi je vždy aj kopec nehy.