Spánok je tak nudný. Tak veľmi nudný, že kým sa znovu naozaj neprebudíš, je to akoby si ani nikdy nežil. 

Ošetrovateľ (časť siedma)

Ženské

Ako by sa dalo aj očakávať, práca na ženskom oddelení bola iná. Bola menej náročná, pretože tu išlo viacmenej o samostatných mladých ľudí, teda ženy, v produktívnom veku, ktoré sa žiaľ nejako v živote zasekli a tak sa dostali na liečenie. Fyzicky to bolo ľahšie i keď musíme povedať mentálne to bolo o niečo náročnejšie pretože diagnóz bolo viac, boli rozmanitejšie a ich sprievodné javy bohatšie ako len tie neškodné demencie na geronte. V starom človeku sa nájde oveľa menej energie na vyvádzanie než v tom mladom alebo teda mladšom. Starší sa vám možno pokaká, zabudne ako sa volá alebo vám zaspí v jedálni na stole. Prepletá úbohými nožičkami a nevie sa dočkať kedy si môže sadnúť. Ak by vám aj chcel utiecť, bolo to vždy groteskné, pretože kým on “beží” na plný plyn, vy pri ňom kráčate a usmievate sa na ňho. Ak aj vyvádza, pričom sa bráni a trhá, väčšinou ho vždy premôžete a tiež poľahky podarí sa vám ho ukľudniť. Na tomto oddelení sa mladík potýkal so ženami starými od osemnásť do asi tak, maximálne, päťdesiatpäť rokov. Ženy plné fyzického zdravia a energie a jediné čo nebolo v súlade bolo ich psychické zdravie. Diagnóz bolo zrazu až príliš veľa. Boli to bežné stresové neurózy, posttraumatické epizódy, nešpecifikované poruchy osobnosti a správania, poruchy prijimania stravy, potom hlavne depresie, maniodepresie, a najzávažnejšie boli psychózy. Sem patrili rôzne akútne psychózy alebo aj schizofrénia, ktorá mohla mať neskutočne veľa podôb. Stavy, od tých najťažších až po tie najľahšie. Ráno sa začínalo neskôr ako na geronte, takže si mladík vždy rád na byte pospal. Chodilo sa na pol ôsmu. Ženské oddelenie bolo na prízemí budovy, ktorá stála asi tristo metrov od budovy geronta. Okná boli zamrežované. Ženské bolo taktiež rozdelené na oddelenie A a oddelenie B. Na béčko sa chalan takmer vôbec nedostal, pretože tam boli len ľahké stavy preliečených žien z áčka alebo nový pacienti ktorý neboli nebezpečný pre seba alebo svojej okolie. Nepotrebovali dozor ani doprovod. Chodili dokonca samé do bufetu. Boli to len ľahké depresie alebo posttraumatické stavy či neurózy, obsedantno kompulzívne poruchy či preliečení schizofrenici. Béčko bolo vlastne ideálne oddelenie, pretože si mal lekár možnosť všimnúť či je preliečený pacient stabilizovaný a môže ísť domov alebo či sa jeho stav, naopak, zhoršuje. Aktivity na áčku boli o dosť jednoduchšie ako na geronte. Prešli sa všetky izby v ktorých sa prezliekli obliečky a vyvetralo sa. Potom sa hneď izba zamkla, pretože mnohé pacientky mali tendenciu prespať celý deň. Boli to pasívne bez úzkostné formy depresie, kedy vás nič nezaujíma a nemáte dokonca ani úzkosti či panické ataky, len jednoducho chcete stále spať, pretože sa vám už nechce existovať. Depresia má mnohé formy. Pre mladíka bola táto nová práca naraz úľava, akoby odmena, za predchádzajúci rok. Človek nevidel jediného hovienka alebo mláčku moču. Žiadne preležaniny ani rozkladajúce sa telá, či iné výjavy ako z hospicu. Väčšina žien už bolo na nohách. Podaktoré čakali na raňajky a podaktoré fajčili na dvore. Fajčiarov tam bolo dosť a nevedno prečo, ale jediné čo ich najviac zaujímalo boli debaty o tom kto kedy kúpil cigy a kto komu čo dlží a potom bol tam aj ten boj o kávu. Miestami to vskutku bolo ako v ženskej väznici. Fungoval tam dokonca aj výmenný obchod. Keksík za cigaretu a či kávu za kus tvrdého syra. Takmer všetky milovali a pili kávu. Zalievali im ju po raňajkách alebo aj poobede a bolo to niečo ako odmena. Na áčku to nebola samozrejmosť. Agitované či agresívne pacientky kávu nedostávali. Kofeín im nerobil dobre. Akokoľvek, chlapcovi sa zdalo že život tam teda stále bol. Pokiaľ u vás pretrváva láska ku cigarete a káve, znamená to že ste ešte celkom neumreli. Nikotín ich upokojoval a káva robila im dobre na rozmýšľanie. Niekedy sa chlapcovi zdalo že mnohé tam ani nemajú čo robiť. Zdali sa normálne. Budova bola postavená nesmierne šikovne. Bol to štvorec uprostred ktorého bol naozaj veľký zelený dvor a jediný spôsob ako sa naň dostať bolo cez sklenené dvere na oddelení A. Všetky poschodia, bolo ich päť, mali okná po všetkých stranách budovy zvnútra aj zvonku a teda mali výhľad aj do tohto dvora. Ženy si tam nemohli nijako ublížiť. A aj keď to pôsobilo ako uzavretý výbeh, dievčatá boli radi že sa takto vedia trochu vzduchu nadýchať a či do slnka trochu očkom pomrkať. Bolo tam zopár stromov ktoré istoiste tešili na jar aj v lete ľudské oko a bola tam aj kvetinová záhradka. Bol to príjemný priestor a, ako často hovoríme, bolo to určite lepšie ako nič. Úzky chodník zo šedých tehál bol spravený po všetkých stranách pod oknami, čiže sa ženy mohli prechádzať dokola. Nebolo to síce to isté ako keď sa prechádzate v parku alebo máte aj nejaký cieľ, ale zopár sa ich tam vždy našlo prechádzať sa. Chodili s hlavou dolu, akoby zaseknuté v tejto hluchej a slepej aktivite ktorá len v tichosti opisuje štvorec a nemá za úlohu nič iné ako len nič nevnímať a chodiť. Jediné čo im pred očami behalo mohli byť ich pohybujúce sa nohy, pásikavý modrobiely nemocničný župan a papuče. Možno ešte tak dlaždice po ktorých chodili a ktorých chlad, tvrdosť, nepoddajnosť a jednotvárnosť im pripomínali nevyhnutnosť žiť v nejakom tom danom vzorci a zároveň nebrániť sa tomu. Sem tam zdvihli zrak a pozreli sa do neba, alebo sa rúčkou pohrali so stromčekom a či lapili steblo trávy. Bola to do istej miery terapia, pretože chôdza ako taká je terapeutická. Ľudia chodili od veky vekov a, aj keď nie vždy chodili za niečím konkrétnym, chôdza im vždy uľavovala. Mojžiš chodil tiež. Kedysi ľudia chodili mesiace či roky kým niekam prišli. Chôdza je preto zrejme posvätná záležitosť u každého z nás. Je to v našej DNA. Africký lovec chodí tiež. Prenasleduje antilopu aj po celé dva alebo tri dni, kým sa ona napokon natoľko unaví že je na dostrel oštepom alebo šípom. Všetci musíme chodiť. Uľavuje nám to.

Po raňajkách bola vizita. Táto sa konala po izbách, takže sa izby znovu odomkli a všetky pacientky čakali na doktora. Ešte pred vizitou sa konali ranné porady v sesterskej. Tu nastal veľký rozdiel v tom ako sestry, lekári aj primárka vnímali chlapca. Brali ho ako jedného z nich. Muselo to byť spôsobené faktom že tu bol viac súčasťou mobilných a naplno, i keď často chorobne, vnímajúcich a uvažujúcich ľudí, ktorý ošetrovateľa vnímajú ako personál alebo teda niečo ako zdravotnú sestru. Ľuďom na geronte bolo jedno kto sa okolo nich motá. Hoci ho mohli rozpoznávať ako ošetrovateľa, pre manipuláciu s nimi nebolo preňho potrebné sa učiť o ich diagnóze, liečebných plánoch alebo byť súčasťou vizity. Tam bol akosi automaticky braný len ako hrubá sila, ktorá umyje pacienta, pomôže ho otočiť, podá mu čaj alebo odnesie prádlo do práčovne. Nuž ale tu nebolo týchto aktivít, pacientky boli viac menej samostatné a bdelé, a teda chlapec musel byť súčasťou len toho čo sa tu pre nich robí, a teda byť súčasťou ich terapeutického sveta. Mladík sa nestačil diviť prečo je súčasťou odbornej porady ktorá sa pravidelne odohrávala pred vizitou ale vážil si to. Ešte stále sa rád všetkému učil, načúval a nasával informácie. Tentokrát to boli všetky tie veci o ženskej psychiatrií.

V pohodlnej sesterskej izbe sa z prekvapkávača do kanvice drala posledná kvapka kávy. Na tento stimulujúci čierny mok, ktorý si už aj mladík  zamiloval, všetci nedočkavo vyčkávali. Jeden doktor a tri alebo štyri sestry už sedeli na gauči a potichu hypnotizovali prekvapkávač kávy. Sestier nebolo na smene veľa. Bola tam vrchná a potom boli tam asi tri bežné sestry. Väčšina sestier boli mladé dievčatá. To bola takisto pre chlapca príjemná zmena. Monika aj Lucia boli štíhle pekné dievčatá, staršie od neho asi tak o päť rokov. Páčilo sa mu ako voňali a páčilo sa mu ako si ho doberali a flirtovali s ním. Lichotilo mu to. Asi ako každému kto sa niekedy ocitol v centre záujmu. Všetci už sedeli pripravení a pochlipkávali kávu. Ako posledná vošla primárka. Bola to štíhla, nakrátko vystrihaná žena, exotickej tváre. Črty neboli ostré, skôr príjemné a ničím iritujúce. Prirodzene chudá tvar bez akýchkoľvek disproporcií. Mala tmavomodré oči a takú tú akoby opálenú pleť. Vrásky robili jej tvár ešte o čosi zaujímavejšiu. V ušiach mala vždy nejaké pekné náušnice, na krku nosila peknú retiazku a zápästie zdobil náramok. Mala spravený dôkladný a vkusný mejkap, ktorý nikdy ničím nekričal. Žena mala prosto vkus. Jej vlasy boli ohnivo červené a jej osobnosť pôsobila identicky s touto farbou. Pôsobila byť veľmi nad vecou, bola rýchla, bystrá a plná energie. Nebola arogantná ale miestami pôsobila prísne. Lekári aj sestry mali pred ňou taký ten prirodzený rešpekt. Bola trochu mužská v celkovom správaní a výraze, akoby aj nie, bola to predsa len šéfka, ale to len akoby dodávalo čaro jej neodolateľnej ženskosti. Bola to vnútorne silná, prudko rozhodná žena a chlapca fascinovala, napokon ako aj všetky takéto jej podobné ženy. Táto žena ale nebola prístupná priateľskému rozhovoru a ani to nebol objekt vhodný na zbližovanie. Akoby nikdy na nič nemala čas. Bola ako blesk. Rozdala príkazy a námietky vždy skartovala len hodením jej štíhlej a pôvabnej ruky, ktorej prsty vždy zdobil nejaký ten prsteň. Bolo to ako len keď vám vietor vytrhne servítku z ruky ešte pred tým než ste sa stačili utrieť. Darmo ju budete chytať či naháňať, keď ona už je dávno tam cez palubu, niekde tam vonku na šírom mori. Posadila sa do veľkého bieleho kresla na konci dlhého stola, ktoré bolo v tom čase len pre kráľovnú. Prekrížila si nohy a pôsobivo, nemým gestom ruky, odmietla šálku kávy. Chvíľu sa hrabala v chorobopisoch a mohli ste počuť muchu, také tam bolo ticho. Bolo to ako keď sa slávny klavirista chystá to celé spustiť niekde v obrovskej hale pred mnohopočetným publikom. Nie je počuť nič len šuchot nôt. Potom sa ešte chvíľu pohrávala s prsteňom na svojej ruke no v ďalšom momente posunula jedným ťahom chorobopisy smerom k lekárovi a naraz spustila. Bolo to ako sledovať symfóniu. Bola úžasná! Taká bystrá a rozhodná no zároveň pozitívne naladená. Plachtila ako Albatros na mori.

“Brhlovský. Ideš!” – vyzvala krátko doktora aby začal čítať jednotlivo z každého chorobopisu, potom si ťažko vydýchla a prebehla si rukou svoje krátke vlasy. Dnes, napriek všetkému čo sme si o nej povedali, vyzerala unavená. Jej oheň bol stále silný ale akoby dnes neblčal tak ako zvyčajne, akoby to bol dnes iba taký malý plápolajúci ohník. Dokonca ani jej parfém dnes nebol natoľko výrazný ako obyčajne. Chlapec uvažoval že čo sa s ňou deje. Oprela sa do kresla a pozorne počúvala. Počas toho ako lekár čítal si neustále na prste točila svoj prsteň. Bolo to ako sledovať kráľovnú ktorá môže znenazdajky nariadiť vašu popravu len preto že ste jej nevyhoveli.

“Žitavská. Depresia a k tomu nešpecifikované, pridružené, poruchy správania a osobnosti. Žije s matkou v trojizbovom byte. Podľa matky je dcéra nevyspytateľná a problematická. Bojí sa s ňou žiť. Údajne nechala viackrát naschvál pustený plynový sporák. Opakovala že obe nemajú prečo žiť. Vyhrážala sa matke že ju v noci zadusí vankúšom. Matka opisuje aj iné bizarné správanie akým je napríklad sprchovanie sa osem krát do dňa alebo barikáda vchodových dverí. Údajne z dôvodu strachu o svoj život ich každý večer zasunie skriňou. Takéto správanie by mohlo naznačovať prítomnosť paranoje. Kompulzie v podobe sprchovania môžu naznačovať aj obsedantnú neurózu. Pohotovostný príjem pred dvoma týždňami. Políciu a záchranku zavolala matka. Pri príjme spacifikovaná a medikovaná sedatívami. Tretia hospitalizácia. Údajne, vždy keď je doma neberie lieky. Momentálne iba na Melipramine, 150 – 200 mg dennej dávky, stabilizovaná a nejaví známky zhoršovania. Lieky na spanie ani lieky proti úzkosti už nepotrebuje. Stravuje sa normálne, pije kávu a fajčí. Alkohol údajne nepije. Naznačujem tu hospitalizmus, pani primárka, typický pacient ktorý nechce byť doma. Čo s ňou?” – prečítal doktor nahlas a rýchlo a nakoniec sa opýtal na primárkin názor. Do vizity boli asi dve hodiny, bolo sa treba poponáhľať všetkých prebrať. Tieto porady vizitu vlastne aj urýchľovali pretože už potom primárka nestrávila s pacientom a jeho doktorom v izbe toľko času. Vizuálne skontrolovala stav pacienta a prehodila s každým pár slov, ale čo bolo treba bolo už dávno predebatované na porade.

“Ach, títo čo si tu prídu oddýchnuť od domova, hah?! Prehodiť na béčko. Melipramin dolu na 50 – 100 mg denne. Ergoterapia a intenzívne psychologické konzultácie. Pokiaľ sa stav nezhorší, do mesiaca prepustiť do domácej liečby. Ďalej!”

“Demovičová. Pokus o samovraždu. Nešťastná láska. Nechal ju priateľ. Stabilizovaná. Nastavená na Citalopram, 20 mg denne. Vracia sa jej chuť do jedla aj do života. Stále však pociťuje návaly úzkosti. Máva panické ataky, cíti duševný nepokoj, vtedy nemôže jesť a večer nemôže zaspať. Xanax ráno a na obed. Večer pred spaním Stilnox. Svoj čin ľutuje, vraj by to už nikdy neurobila. Zápästia sa hoja veľmi dobre. Chodí na preväzy.”

“Zvýšiť Citalopram na 40 mg denne. Xanax aj večer a Stilnox znížiť na pol tablety. Sledujte stav. Potom prípadne upravíme lieky. Intenzívne konzultácie u psychológa. Minimálne trikrát za týždeň. Od budúceho týždňa ergoterapie. Ďalej!”

“Nunvárová. Schizofrénia. Hospitalizovaná prvýkrát, následkom akútneho psychotického ataku. Matka ju po práci našla dezorientovanú. Blúznila o démonoch ktorí prichádzajú z pivnice a všade po byte mala zapálené sviečky. V elektrických zásuvkách hľadala zdroj zlej energie a neskôr napadla matku o ktorej jej hlasy povedali že je Satan. Momentálne stabilizovaná na Olanzapine. 10 mg denne. Stravu prijíma, vnímanie a reč čisté, celkový psychický stav výrazne lepší, bdelá a komunikuje bez problémov. Cíti sa dobre a chce ísť naspäť domov. Nastavená na špeciálnu diétu kvôli Crohnovej chorobe. Epizódu si pamätá len ako zlý sen. Vizuálne halucinácie neboli nikdy prítomné. Hlasy odvtedy už nepočula.”

“Olanzapin dole na 5 mg. Ponechať na oddelení a na ďalší týždeň komplexné vyšetrenia a potom, podľa stavu, budeme pozerať na presun na béčko. Ďalej!”

„Ja by som, pani primárka, doporučil ju dať na Zyprexu. Olanzapin od TajPharmy sa nám už veľakrát neosvedčil pri opatrnom znižovaní dávok.“

„A ja by som si doporučila dovolenku v Karibiku. Ďalej Brhlovský!“

„Priesoľová. Bipolárna porucha. V súčasnosti v manickej fáze ale postupne odznieva…“

A takto to išlo ďalej a ďalej so všetkými tými psychózami, panickými poruchami, depresiami, mániodepresiou, bipolárna porucha ktorá sa veľmi dobre lieči liekmi na báze lítia, a tiež obsedantno kompulzívnou poruchou ktorá sa lieči antidepresívami. Mnohé prípady poputovali neskôr na béčko alebo na psychosomatické oddelenie, kde sa nachádzalo hlavne aj veľa dievčat s poruchou príjmu potravy. Boli tam nejaké tie anorexie a bulímie, ktoré sa však liečili veľmi dobre. Klinický psychológ tu zohrával nesmierne dôležitú terapeutickú úlohu. Hlavne keď už bolo najhoršie preč a lieky pekne zaberali. Veľa diagnóz lieky v podstate ani nepotrebovali ale žiaľ boli aj také ktoré pacient už musí brať navždy. Lieky na potlačenie úzkosti, takzvané anxiolytiká, viete vysadiť. Lieky na spanie viete vysadiť a dokonca aj antidepresíva viete postupne znižovať a vysadiť. Antipsychotiká sú už trošku iný level a u určitých poškodeniach mozgu je to žiaľ trvalé, ale dá sa s tým žiť. Všetko záleží na tom ako rýchlo a dobre sa chcete a viete dostať naspäť do života. Záležalo to od jedincov a ich chuti do života, jeho inšpirácie a jeho snahy či spôsobu myslenia. Bolo tam aj veľa z rodiny. Nejaké tie predispozície či zdedené veci alebo jednoducho len zlá výchova. Veľa z nich nevedelo ako myslieť pozitívne a veľa z nich nevedelo ako sa prestať trápiť ale mnohí chorobu porazili. Za zmienku stojí MUDr. Gombošová, lekárka na oddelení, ktorá paradoxne sama trpela anorexiou. Bol to veľmi ojedinelý prípad vidieť niečo také. Mala asi tak 45 rokov. Bola to malá, veľmi nízka, tenučká žena plná rozvážnosti a sily, ktorá mu napríklad vysvetlila ako vnímať, poznávať a zaraďovať veškeré bludy u psychiatrických pacientov. Chodila na takom malom červenom aute a pod kostnatým zadkom, ak by sa to dalo ešte nazvať zadkom, mala vždy naskladané aspoň dva vankúše aby videla na cestu. Napriek svojej vetchéj fyzickej schránke bola plná pozitívnej energie a nápomocnosti. Raz ho dokonca zobrala domov do Pezinka. Mal ju rád. Bola ako palička. Skutočne len kosť a koža. Mohla mať hádam takých 35 až 40 kíl. Liečiť ľudí ju veľmi bavilo, tak prečo len sama sa nevedela svojich démonov zbaviť. Nevedno. Udržiavala sa ale pri živote. Nikto však nevedel koľko bude ešte žiť. Keď bola prítomná na rannej porade, zvykla chrúmať slanú tyčinku. To pôsobilo na chlapca dobre. Rozmýšľal čo iného by jej asi tak mohlo chutiť a zároveň stále nechápal ako môže mať psychiater anorexiu. Prečo sa nevie vyliečiť sama? Bol to preňho hlavolam. Nuž, bolo tomu tak. Stálo mu to tam rovno pred jeho očami. Mohol sa diviť koľko len chcel, bolo tomu tak. Bola to realita. Boh sa nám smeje! – pomyslel si už toľkokrát. Zrejme s tým všetkým poriadne bojovala. Mladík sa vypytoval sestier. Vraj ju nechal v mladosti frajer, ktorý jej predtým povedal že je tučná. Odvtedy sa vraj videla tučná v zrkadle. Raz sa do toho dostanete, Marcel, je to nezvrátiteľný proces, je to ťažké dostať sa naspäť. Veľa záleží aj od veku. – povedala mu raz, dokonca s úsmevom, keď sa len veľmi jemne vtedy opýtal na to ako sa liečia tieto poruchy. Zabalil to všetko do svojej milej tváre a s knihou v ruke bol dokonca aj celkom presvedčivý, pretože si všimla že má v ruke Jozefa Kafku a že ho tento medicínsky odbor naozaj veľmi fascinuje a baví. Nemohla teda asi inak a možno aj bola už na takéto otázky zvyknutá. Bola milá. Akosi so všetkým zmierená a pokojná. Svoje ochorenie akceptovala a naučila sa s ním žiť. Koľko sa nakoniec dožila sa už chlapec nedozvedel.

Miestami sa na rannej porade, pri niektorých pacientoch, primárka či lekár opýtali na názor aj sestier a dokonca aj ošetrovateľa. Pretože s pacientmi trávili viac času, potrebovali vedieť ako sa pacient v skutočnosti javí a správa počas celého dňa, alebo teda danej smeny. Boli to len rýchle postrehy sestier alebo ošetrovateľa. Nič odborného. Sestry mali múdrejšie komentáre ale ošetrovateľ to zobral vždy až príliš jednoducho. Bolo to len niečo ako: Áno spolupracuje. Stravu prijíma. Chutí jej. Je veselá. Je skleslá. Komunikuje. Javí sa normálne. Je plačlivá, stále sa vypytuje kedy už pôjde domov. Nie je agresívna. Správa sa normálne… Kým sa naozaj nič dramatického s pacientom neodohrávalo nebolo sa treba sestier ani pýtať. Inak to bolo niekedy aj o incidentoch: Hodila sa nám o zem. Vycikala sa na chodbe. Začala si trieskať hlavu o dvere, alebo sa snažila vyskočiť z okna. Napadla tú a tú pacientku. Museli sme ju spacifikovať. Snažila sa utiecť alebo nás fyzicky napadla. Tvrdila že jej to prikazujú hlasy. Má sa vraj zabiť alebo má zabiť nás. Že sme všetci skrytí diabli. Spriahli sme sa proti nej a chceme jej ublížiť. Musí nás zabiť…

Boli to rôzne bludy, ktoré mohli sužovať pacienta. Všetky incidenty boli aj tak vždy zapísané v chorobopise takže nebolo treba ich so sestrou overovať. Jedno také mladé dievča chlapec raz aj lapal. Začala behať po dlhej chodbe, vlastne bol to takmer šprint, a snažila sa ujsť von oknom. Hádzala sa doňho akoby ho chcela preraziť a, na počudovanie, nepodarilo sa jej to. Je možné že išlo o dajaké tvrdené sklo. Sestra jej chcela pichnúť injekciu ale nevedela ju chytiť. Bola ako gazela a bola príliš rýchla. Bolo to nebezpečné. Napriek tomu že okná boli zamrežované sa všetci vtedy báli aby ho nerozbila a neublížila si. Boli to divoké stvorenia plné mladej energie a sily, no nanešťastie trpeli chorobou. Boli tam ľudia ktorí tvrdili že počujú hlasy alebo taký ktorý tvrdili že nevedia rozoznať realitu od sna. Doktori to všetko volali bludy pretože poznali jednotlivé formy rôznych porúch. Poznali ako sa správa mozog a bolo to pre nich len ako keď obuvník rozumie tej a tej danej bote a snaží sa ju opraviť. Mladík si tiež už neskôr zvykol a prestal si všímať tieto veci, no sprvu ho riadne vystrašili. Postupne študoval rôzne diagnózy aj to ako v mozgu vlastne vznikajú a netrvalo dlho prestal sa všetkého báť a naraz rozumel tomu všetkému. Dokázal oddeliť ich bludy od reality a dokázal porovnať ich bežný normálny stav so stavom chorobným. Naučil sa k nim správať a obozretne sledovať jednotlivé nálady a stavy a prispôsobovať sa tak danej skutočnosti. Dokázal tak riešiť mnohé situácie a hlavne zachovať si v sebe rozvážnosť a pokoj. Bol pripravený na všetky možné scenáre pretože si vždy v chorobopise naštudoval kto mal aké poruchy. Liečba elektro šokmi sa na depresiách veľmi osvedčila. Zaberali na naozaj vážnych stavoch. Inak ani neboli aplikované. Lieky tiež fungovali ako jeden zázrak. Niektorí ich už nikdy nemohli vysadiť pretože ich vysadenie by spôsobilo návrat problémov. Týkalo sa to hlavne akútnych psychóz a schizofrénií. Ale aj tak diagnózy mladých ľudí a ľudí v produktívnom veku sa dali pozitívne ovplyvniť. Pracovalo sa s nimi dobre pretože boli ešte stále mladý a v podstate svieži. Všeličo sa dalo ešte dosiahnuť a nebolo to také beznádejné ako to často videl na gerontopsychiatrii. Antipsychotiká, ktoré potláčali halucinácie, fungovali ako kúzlo. Antidepresíva dokázali divy. Sérotonín bol razom naspäť a správanie sa celkovo upravilo. Zdravá osobnosť bola akoby lusknutím prsta znovu tam. Človek naspäť v realite. Mladé ženy v produktívnom veku ešte vedeli skočiť naspäť do života. Mali ešte tú energiu, nie ako ľudia na geronte ktorých príbeh sa už nenávratne končil a končila sa už aj ich cesta. Títo boli  ešte stále ako nové auto, ktorého poruchy sa dajú ľahko odstrániť, pretože ešte nie sú celý prehnitý. Ich motor ešte nemal toľko nabehané. Boli ako autá na dlhej ceste a boli ešte niekde len v štvrtke či polke svojej cesty. Prasknutá pneumatika a či vypálená žiarovka? Žiaden problém! O chvíľu ste naspäť tam, na cestách, s vetrom opreteky. Ako znovuzrodený. Všetko namazané! Motor ako nový a palubný počítač zresetovaný.

Po vizite to už bolo jednoduché. Aktivity boli podobné ako u starúšikov. Odviesť pacienta na ergoterapiu alebo  na vyšetrenie k špecialistovi. Zobrať žienky do bufetu, len také čo neutekali,  a pozerať sa ako sa tešia z cigariet či kávy. Popoludní pred odchodom prejsť chodbu a usmiať sa na pacientky. Opýtať sa ako sa majú a potom sa trochu povyzvedať na to ako sa tam dostali alebo že čo sa im vtedy a vtedy odohráva v hlave. Bol zvedavý ako vnímajú svoju vlastnú diagnózu a často im chcel len povedať že to nie je dôležité čo sa deje v ich hlave ale že to stále majú silu kontrolovať oni sami. Nikdy to samozrejme nebolo až také jednoduché. Bolo to len jeho prianie, ale mal za potrebu im pripomínať že sú silné a že dokážu veci, niektoré veci, kontrolovať a priviesť sa k lepšiemu stavu. Dodával im nádej a hovoril im že život je predsa krásny. Odporúčal im behať a neprestal im hovoriť o tom že Boh ich má rád a že vie o ich utrpení.  Prostredníctvom rôznych fráz či poučiek, možno drobných príbehov sa im snažil vsugerovať aby sa viacej tešili zo života a že Boh je stále tam. Bolo potrebné dať im nádej, bolo potrebné ich rozveseliť. Nečudo že bol mladík neskôr pokarhaný doktorom, arogantný MUDr. Brhlovský, Gombošovú také veci nikdy netrápili, bola normálna, za príliš familiárne správanie a bolo mu povedané aby z jeho “ľútosti či lásky” k pacientom ubral. Bolo to vraj neprofesionálne. Chlapec si nevedel pomôcť. Chcel byť za každú cenu ľudský. Znovu raz videl tieto dievčatá a ženy ako len božie tvory, bohaté a dokonalé duše plné života, len nateraz sužované fyzickou chorobou, o ktorej tvrdil že nad nimi nemá silu ani žiadnu moc a že je to celé o duševnej sile jednotlivca a o jeho individuálnej viere k Bohu. Opakoval im viera, nádej, láska. Viera, nádej, láska. Nevedel sa správať inak a aj po napomenutí sa im tajne prihováral. Zašíval sa s nimi na dvore alebo čakal kým odíde lekár a rozprával sa s nimi v spoločenskej alebo na chodbe. Dievčatá ho mali radi. Veľa žien bolo do ich mladého ošetrovateľa platonicky zaľúbené. Nechali sa ním viesť do bufetu alebo na ergoterapiu, pričom držali ho vždy pod pazuchu. Veľa z nich predstieralo nevládnosť. Bolo to všetko také milé. Mal ich rád. Čo tam po profesionalite, čo tam po odbornosti. Sme predsa všetci len ľudia. Všetku túto svoju silu, šarm a vplyv vždy využil na to aby ich inšpiroval. Nabádal ich k radosti a vlieval do nich niekdajší oheň. Žartoval s nimi a naliehal aby sa v živote nikdy neprestávali tešiť a smiať. Trval na tom že vždy je tam niečo na čo sa môžeme v živote tešiť. Akokoľvek, po pól roku bol rád že ide na mužské. Nezniesol MUDr. Brhlovského. Vystavoval sa tam stále viac a viac a dokonca zastupoval primárku a bol stále akoby viac protivnejší. Rástol mu hrebienok a nebolo nikoho kto by mu ho mohol zoťať. MUDr. Brhlovský. Mladý doktor, so všetkou tou aroganciou a zvrchovanosťou. Tváril sa premúdrelo a hral sa na Boha. Zavádzal všakovaké smiešne pravidlá a experimentoval s liekmi. Zrejme to bola všetko len tá známa mládežnícka pošetilosť. Ak by sa mladosť dala označiť dvoma slovami je to často arogancia a potom taká tá nedbalosť nad dôsledkami. Pred odchodom sa chalan dozvedel že primárka zomrela. Rakovina hrubého čreva. Bolo mu aj čudné že nechodí už na vizity. A naraz pochopil aj to prečo jej vlasy redli a prečo bola stále menej a menej ohnivá. Ten sebavedomý úsmev a tá rozhodnosť sa z jej tváre však nikdy nestratili. Do posledného dňa čo sedeli spolu na porade pri káve, sa mu zdalo že aj keď bola čoraz viac a viac unavená, pôsobila nesmierne statočne. Tvárila sa stále rovnako. Nikdy nedávala nič najavo. Pracovala stále ako kôň. A bolo mu teda neskôr aj veľmi smutno keď dozvedel sa, že už jej niet. Mala asi len päťdesiat. Bolo to priskoro ale asi to bol jej čas. Čo mala to dala. Veď my všetci sa tam raz poberieme. My všetci raz budeme musieť ísť spať.