Leť vtáčku leť! Veď dostal si krídla.

Osamote

Hneď na druhý deň si chalanisko pobalil zopár vecí a odišiel si izbu zútulňovať. Doma neboli nadšený. Bude chýbať jeden príjem. Prisľúbil im aspoň že im dá čosi z proviantu. Má to byť vraj docela poriadny balík potravín. Chalan vždy trpel na rodinu. Pomohol kde sa dalo. Nebol to nikdy sebec ani ignorant. Jano ho v to ráno ochotne odsťahoval a dokonca nemal výhrady ani k nočnej lampe. Bol to čudný pocit keď ho chlapec videl na starej škode odchádzať. No, a teraz som už na všetko úplne sám. – pomyslel si. Bol to zvláštny pocit ocitnúť sa zrazu takto osamote. Prvé pohnútky sa osamostatniť sa doň vlúdili prostredníctvom tohto malého bytu, ktorý sa ponúkol tak znenazdajky od sekretárky, ale nejako to celé ešte nedávalo úplný zmysel. Najprv áno. Chcel utekať. Chcel zmiznúť. Rodina mu išla na nervy. No teraz ho ten mládežnícky entuziazmus akosi začal opúšťať. Čo tu asi tak budem robiť. Na čo by som sa asi tak mohol chcieť osamostatniť. Zrazu nebolo veľmi ani od ničoho utekať. Dôvody sa nejako vyparili. Hrdina sa v ňom pomaly strácal. Na čo mi do paroma vlastne bude tento samostatný byt. Ešte aj ku koňom je to odtiaľto ďalej ako z domu. Jediné čo mal bola rodina a kone. A tiež priateľov od stajní. Povedal si však že ich dom je predsa len rovnou čiarou asi tri kilometre odtiaľto takže prečo by mal panikáriť. Poďme to teda aspoň skúsiť. Bude to sranda. Veď byt môžem kedykoľvek zrušiť. Cítil sa naozaj ako to vtáča ktoré váha či, a ako, vyskočiť z hniezda. Jeho krídla už síce fungujú, keď ale on vlastne ani nevie kam by vôbec lietal. V hniezde je predsa dobre. Bezpečne a teplo. Kŕmia ho tu. No to sa musíš najprv odvážne spustiť a potom to už pôjde. Nájdeš isto smer aj dôvod, že kam by si lietal. A vlastne, veď už aj loviť budeš musieť sám.

“Sem ci odvzdušnila radiátor. Máš tam pekne teplúčko. Voláko málo máš tých vecí.” – vyrušila ho z dumania pani domáca ktorá si vyšla na balkón zapáliť.

“Ach, ďakujem teta. Nooo, veď nič také nepotrebujem. Lampičku na dlhé zimné večery, zopár kníh a kazeťák na rozveselenie.  Aj tak budem každú chvíľu doma. Veď bývam len tu kúsok.” – odpovedal veselo.

“Hahaha. Mama hotel co? Náč si sem vúbec šel. Sa ci nechce skoro ráno vstávat na autobus. Priznaj sa. A to byl gdo? Tatko?”

“Áno, teta, tatko.”

“Šak sem si aj myslela. Sem ci nechala pred dverama dzivokého Jana. Reku nech to tam nemáš také prázdne. Ale ked ho nesceš dám ho do kuchyne. Rozrástli sa mi potvory.”

“Ďakujem teta. Kvety mám rád.”

Za hodinku či dve už bolo všetko vybalené. Veci boli poukladané v skrini, na nočnom stolíku stála nočná lampa a knihy, a na písacom stolíku stál kazeťák. Hygienické potreby stáli smutne vo svojej novej skrinke v kúpeľni. Vyzerali rovnako opustené ako sa cítil aj on sám. Skrinka bola pre tak málo vecí akási priveľká. Jedna zubná kefka, zubná pasta, mamin mandľový krém na tvár a jednorazová žiletka. Chýbali zubné kefky súrodencov, mamine krémy a kozmetika, Janove holiace potreby. Chýbalo večne špinavé umývadlo na ktorom vždy zaschla zubná pasta. Na vani v rohu stál šampón a sprchový gél. Tiež vyzerali že sú sami. V odtoku chýbali mamine dlhé vlasy. Stále jej padali, napriek tomu ich mala stále akoby viac a viac. Husté vlasy musela zdediť po svojom otcovi. Izba bola nakoniec útulná, presne tak ako zamýšlal. Postele boli spojené a behúne boli rozložené. Veľká tmavomodrá deka zakrývala celé spanie ktoré teraz pôsobilo byť široké a komfortné. Kto by sa už tlačil na jednej posteli keď môže spať na dvoch. Na vrchu boli porozhadzované štyri malé vankúše. Na komode v rohu stál v žltom keramickom kochlíku dzivoký Jano. Bol obrovský. Ako rástol, ho domovníčka postupne omotávala okolo drevenej paličky a teraz vyzeral úžasne. Robil mu radosť. Vypĺňal prázdnu bielu stenu a vnášal do izby život. Nesmie ho zabudnúť poliať.

A teraz čo? Čo ďalej. Je víkend. Čo si tu len počať. – zamýšlal sa, ako tak sedel na kraji postele a rozhliadal sa po tichej izbe. Pôjde ku koňom, samozrejme, odkiaľ sa vráti až neskoro večer. Musí si tu predsa začať zvykať. Bol hladný ako vlk. Z kuchyne rozvoniavala fazuľová polievka. Niekto klope na dvere. Je to pani domáca. Mládenec ju pozve dnu aby jej ukázal aké to tam má teraz pekné. Alžbeta ho pochváli a nadiktuje mu ako často polievať dzivokého Jana.

“Len raz týždenne, ale porádno! A daj mu vždy aj do misky. On to má rád.”

“Dám, teta, dám. Je veľmi pekný. Mení výzor celej izby.” – zamudruje samozvaný interiérový dizajnér.

“No vidzíš jaký si šikovný. Máš to tu krajší jak já. A to já sem žena. A čo budeš dneska robit?

“Idem jazdiť, teta, ale budem sa musieť ešte zastaviť doma ma obed.”

“Hádam len nejdeš naspátky k mame! Si tu dve hodziny a už ci chýba mamina sukna. Tam si daj z tej fazole a hybaj jazdit!”

Mládenec bol o pár chvíľ doslova vydurený zo svojej izby a zahnaný ako taký zajac rovno do kuchyne, kde mu Alžbeta nabrala poriadnu misku horúcej polievky.

“Je výborná, teta, túto mám veľmi rád. Keď je takto na sladko či na červeno či ako sa to volá. Veľká biela fazuľa, mrkva na kolieska a trochu klobásky. Nemám moc rád tu na kyslo.” – chválil ako hltal túto fajnú fazuľu.

“Tak sa porádno najedz a tak chodz do kravína či kam to ideš. Gdo to kedy vidzel za hodzinu k mame utekat. To sem ješte nevidzela. Rády nechaj tak, ja to umyjem. Tak sa maj.” – povedala a vyšuchtala sa z kuchyne naspäť do izby.

“Ďakujem teta. A sú to kone, nie kravy.” – zakričal za ňou pobavený.

“Kone či kravy, šak smrdzí to všecko jednako.” – stihla ešte zadrieť a zabuchla na izbe dvere.

Hneď potom bolo počuť znelku Esmeraldy. Mala taký ten obrovský televízor s dobrými reproduktormi. Občas sa zdalo že sa od neho trasú steny. To mi kúpila dcera. Porádna značka. Kukni jaký je velký. Všecko vidzím, ne jak na tých malých. Čo ked ja už ništ nečujem.

Samozrejme že si umyl po sebe misku aj príbor. Všetko dôkladne osušil a odložil. Tiež zavrel na kuchyni dvere. Nie je asi prekvapením že keď sa vracal neskoro večer zo stajní domov, ho ani nenapadlo šliapať naspäť hore na byt. Tmavej aleje sa bál a autobusy chodili len veľmi zriedkavo. Možno mal byť viacej tvrdohlavý. Mohol trochu viacej dokazovať okoliu svoju samostatnosť. No nemyslel si že by to bolo niečo špeciálne. Nemyslel si že je to niečo na obdiv. Prišlo mu to zbytočné. Kam by sa kto kedy od rodiny bral?

“Ahoj mama. Idem zo stajní. Hovorím si, už je neskoro, že teda prespím doma.” – povedal hneď ako sa zjavil v kuchyni. V dome bolo teplúčko a z hrnca sa vyparovali známe vône.

“Najedz sa. Tam je vyprážaná hliva. Za chvíľu budú aj oškvarky” – ponúkala mama, ale oči z telky nespúšťala. Na niečom sa smiala. Televízor v kuchyni bol Janov nápad, ale všetci si ho postupne obľúbili. Obývačky v podstate nebolo, pretože slúžila ako izba pre chlapcov. V detskej izbe žil dedo. Televízor v spálni bol väčšinou len pre mamu a Jana. Mama sedela na kuchynskej lavici v rohu, ako obyčajne, a sledovala komédiu Smrť jej pristane. V hrnci sa škvarila slanina na oškvarky a na gauči v kuchyni pod oknom vylihovali kocúr Muro a mačka Mica. Ach domov, sladký domov. – pomyslel si a pridal sa k mame.

Bývať sám bolo sprvu strašidelné ale človek si postupne zvykne a začne pomaly odhaľovať možno najprv skryté malé výhody. Ten pokoj. To ticho. Všade má poriadok. Nikto ho neruší. Robí si čo chce. Je to jeho súkromie. Teší sa z neho i keď mnohokrát sa cíti sám. Cez týždeň to bolo pomerne jednoduché. Pracoval od šiestej ráno do druhej poobedia. Potom išiel na byt, prezliekol sa a bežal ku koňom. Keď sa vrátil sa už len osprchoval a zvalil sa do postele. Chvíľu ešte čítal a potom páčilo sa mu zaspávať pri hovorenom slove alebo nejakej hre ktorú dávali na rádiu Devín. Dni plynú a on si celkom zvyká ale aj tak chodí domov až príliš často. Hlavne cez víkendy. Využíva maminu automatickú práčku a chodí sa často najesť. Chutí mu domáca strava. Proviant pozostáva zo suchej stravy, ktorá sa nedá jesť stále a tak vždy po dve plné debničky potravín príde Jano. Teší sa z toho. Nájde si tam suché salámy, všakovaké konzervy, ryby, paštéty či kompoty. Je tam čaj a káva, tiež sušienky. Potraviny od výmyslu sveta. Mladík si vždy nejaké nechá. Variť nevie, nie je to zatiaľ ešte jeho vášeň. Cez týždeň chodí na obedy do jedálne a cez víkend vždy príde domov. Rodina mu chýba. Rád trávi čas s mamou. Pozerajú spolu filmy a seriály, alebo počúvajú starú hudbu. Alebo chodí s metlou po dvore či rýľom v záhrade čím provokuje cez okno deda. Ten sa usmieva a volá ho do svojej izby a ponúka mu svoje víno. Je kyslé ako citrón, končí za sedačkou. Pozrú si spolu Annu zo Zeleného Domu. Dedo v polovici zaspí. Mládenec sa potom hrá so psom alebo hladí mačky. Keď je naspäť v byte, vždy si však nájde niečo na pobavenie, niečo čo myseľ zamestná. Keď ho nebaví čítať ide na kávu s domovníčkou alebo ide ešte na chvíľu ku koňom. Vždy je tam dosť práce a motajú sa tam všetci jeho známi a kadejaký iní ľudia. Keď neni čo robiť debatuje s ostatnými jazdcami a b rajtrami. Čas prejde. Všetci sa tešia na jazdu Svätého Huberta, okrem iného aj patróna poľovníkov. Bude sa naháňať akási líška. Hádam len že nebude pravá. Medzitým sa zastavia na Kučišdorfskej Doline na občerstvenie, potom bude ešte večer párty. Milionári okolo koní sa o všetko postarali. Je to skvelá banda, skvelý tím. Chalan bude jazdiť Uliho. Obrovský valach mu robí veľkú radosť. Dohodila mu ho Marta. Nosí sa noblesne. Neplaší sa. Je vždy taký pokojný. Jazdiť na ňom je ako šoférovať veľký džíp. Človek sa cíti bezpečne.

No nie všetky večery v týždni boli také jednotvárne. Niekedy náš mládenec zamenil kone za pacientov. Dialo sa to hlavne neskôr, potom ako sa postupne náš mladý ošetrovateľ skamarátil s doktormi aj so sestrami. Ale o tom neskôr.

*

Nabudúce všetko o jeho prvom dni na oddelení a potom všetko ostatné o pacientoch a jeho dvojročnej civilnej službe po ktorej nasledovala už len plejáda rôznych zamestnaní o ktorých budeme hovoriť len veselo a vtipne. Potom príde veľká zmena a zvrat v jeho kariére ale aj osobnom živote.