Myslím si, že každý by mal zbohatnúť a presláviť sa a robiť všetko, o čom kedy sníval, aby videl, že to nie je odpoveď.
Jim Carrey
Nový nájemník
Vchod aj schodisko boli čisté a vo veľkom presklenom vestibule boli poukladané kochlíkové kvety. Boli čerstvo zaliate. Vzduchom sa nieslo hneď niekoľko vôní, ako tomu často v ľudských príbytkoch býva. Vôňa čerstvo vypranej bielizne miešala sa s cigaretovým dymom a niekto si tiež robil chlieb vo vajíčku. Poobedné jesenné slnko prerážalo dnu a jemu sa zdalo že kvety vo vestibule nielenže veselo nasávali toto blahodarné svetlo, pretože ho už bolo teraz pomenej, ale dokonca sa aj hýbali z boku nabok akoby na oslavu tohto krásneho dňa tancovali. Veľké čínske ruže dokonca veselo triasli lístkami a mnohé z ich červených alebo ružových kvetov akoby naňho otáčali svoje hlávky. Ach, blázon. Bol to len prievan. Následne bolo na poschodí počuť ako sa zabuchli dvere a niekto si razil cestu dolu schodmi.
“Ty si ten nový najemník? Sem ca vidzela z okna. Si vypádal volaky stracený. Odkat si? Že len tu z Pezinka? Mi ríkala sekretárka že dondzeš. No pot. Tvoja cimra je tu.” – vychŕlila zo seba pani domovníčka naraz a rýchlo ako tak schádzala ťažkopádne dolu schodmi. Bola to malá zavalitá pani tmavej pleti, zrejme rómskeho pôvodu. Podľa dialektu sa zdalo že je zo Záhoria, ktoré bolo, vskutku, od nemocnice len za horami, ale miestami už miešala aj Pezinský akcent. V ruke držala cigaretu a na hlave mala krátky ale hustý kučeravý porast. Oblečená bola do akejsi domácej zástery. Kým zišla dolu stihla stiahnuť celú cigaretu. Potom sa ťarbavo došuchtala k veľkému popolníku kde zadusila špak a druhou rukou zavrela na chodbe okno, pričom s ním aj riadne tresla. Vyzeralo že jej jediná práca je naozaj tu len bývať a dávať na všetko pozor. Nebol to typ ktorý by vychádzal z domu, jedine že by niečo potrebovala z obchodu či zájsť do trafiky po cigarety.
“Sem im tysíííckrát šeckým hovorila aby tu zavírali okná. Chúdzence kvety. Kukni jak mi zakvitli rúúže. Si vidzel už aby ich bylo tolko? To je dobré znamení. Fajčíš? Doktori a sestry sem chodzá fajčit. Na izbách sa nesmí.” – posťažovala sa a potom chvíľu len tak opretá o zábradlie fučala.
“Dobrý deň. Áno, budem tu dva roky bývať. Začínam v pondelok ale dali mi už aj kľúče, tak som chcel vidieť svoju izbu.” – odpovedal slušne a milo a keďže táto pani v ňom vzbudzovala akúsi domovnícku autoritu, schytil svoje dlhé vlasy a urobil si cop. Myslel si že tak bude vyzerať vierohodnejšie a zodpovednejšie. Nie ako dáky divoch ale ako slušný človek. Ak sa niečoho bál, bol to názor tejto domovníčky. Mohla by mu predsa uškodiť. Vymyslieť si že je neprispôsobivý a že robí hluk. Voláky Nirvánista či mladý roker čo sem prišel robit párty a neporádek. Prišiel by tak o vysnívané bývanie, ktoré nateraz vnímal ako niečo vzrušujúce. Je to predsa len prvý krát čo bude takto sám a dlho preč z domova a chce si to vyskúšať. Aké to je bývať sám. Ako to len chutí mať na chvíľu svoje vlastné hniezdo.
“No moc by sem sa netešila. Neni to nič moc. Jakože je to čisté ale víš nábytek už má nejaké tie roky. Šak ale zadarmo gdo by mohl pindat. Čekaj tu. Alebo ic hore. Zachvílu sem tam. Je to izba číslo 23, hned vedla sem ja. Hádam len nési hlučný alebo že nechrápeš. Šecko je tu čut. Po desátej je tu nočný klid. Idem do sklepa. Puscit kotel. Nič len sa stažujú títo mladí doktoríkovia že im je už zima. Darmo že chodzá im na izbu nové sestry. Ruky plné fláš. Myslá si že som slepá? Všecko vidzím všecko čujem, ale šak to je ich vec. Pokál su ticho nemóžem im ništ povedat. Ic hore, odemkni a pokukaj si to. Hned som naspátky.”
Dve poschodia tvorila v podstate len jedna dlhá chodba s veľkým oknom na konci a na oboch stranách boli vchody do jednoizbových bytov. Bolo ich tam asi len osem na každej strane a jeden priestor, presne vo veľkosti bytu, slúžil ako kuchyňa. Na dverách číslo 22 si honosne viselo:
Mgr. Alžbeta Forgáčová
(DOMOVNÍČKA)
Mladíka hneď napadlo aké je prirýchle súdiť niekoho podľa správania sa a či nebodaj celkového vzhľadu. Žena mu najprv pripadala ako upratovačka či bežný skrachovaný služobník robotníckej triedy. No domovníčka je magistra a on musí zistiť že magistra čoho. Štvalo ho to že ju hneď zaradil. Zaujímali ho študovaný ludia, obdivoval ich ako aj každé nejaké to spoločenské postavenie, i keď on sám nebol nikdy na štúdium tlačený a pravdupovediac škola ho ani nikdy nejako nepriťahovala. Štúdium ho nikdy nezaujímalo. Nebol nikto kto by mu od mala táral a do hlavy cpal všetko o tom ako je dobré byť inžinierom, právnikom či magistrom. Nebol nikdy jedným z tých vychytralcov čo si myslia že titul im niečo v živote dá alebo dokonca zabezpečí dobrý život. Nebol takto vychovaný a jeho život sa skôr vždy iba odvíjal od jeho vlastnej šikovnosti a jeho prirodzenej vášne k nemu. Nikdy preto netrpel sklamaním z toho či v živote niečo dosiahol. Nakoniec dosiahol veľa, čokoľvek veľa voláme. Akokoľvek, dosiahol dosť. A to všetko dokonca aj bez vysokoškolského vzdelania. Všetko akoby sa vždy odvíjalo samé. Nikdy nič v skutočnosti neplánoval. Nikdy nie tak veľmi dopredu. Niektorí ľudia majú rozplánovaný celý život, no on sa akoby vždy len ocital na rôznych križovatkách a chytal sa príležitostí ako keď vás prúd nesie po dravej rieke. Nastúpite si na loďku tu a tam a nakoniec ste za vodou. Neznamená to že len vyčkávate kto vás kedy potiahne a že sa vôbec nesnažíte. Snaha bola hlavnou ingredienciou veškerého jeho úspechu. Jasné že mal vždy nejaké tie ambície ale rozhodoval sa väčšinou vždy len podľa svojich túžieb a vášní. Takže pani magistra! No teda. Prihovorí sa jej. Pôjde oblúkom, ako vždy, začne tak celkom na inú nôtu a potom vlúdi sa k nevinnej otázke a bude predstierať že nie je vôbec zvedavý. Najlepšie by bolo opýtať sa priamo. A čohože ste magistra, paničko?
Nové bývanie naňho pôsobilo príjemne. Ako vošiel oslepilo ho slnko. Miestnosť bola zaliata poslednými lúčmi, ešte predtým ako sa slnko poberie svietiť niekde inde. Malá chodba mala naľavo botník a veľkú skriňu z tmavého dreva. Na pravo bolo dvojo dverí, jedne do kúpeľne a druhé do záchoda. Kúpeľňa mala bielu smaltovanú vaňu a hneď vedľa bolo umývadlo. Na stene nad umývadlom visela malá plastová skrinka s klasickým zatvaranim zrkadlových dvierok. Všetko bolo čisté a nevoňalo nejako zle. V rohu stála malá ROMO práčka a hneď vedľa oválna žmýkačka. Toto bude zaujimave. – povedal si mladík, ktorý nemal ani poňatia ako sa perie. Sem tam pomáhal mame, ale bolo to vždy preňho tak trochu utrpenie. Mama chcela mať vždy rýchlo opraté a tak nakladala veľa. Svetlé a tmavé spolu, to jej bolo jedno. Počas prania sa prádlo zvyklo zaseknúť vo vrtule alebo sa prosto len prestalo vrtieť a točiť a tak bolo treba ručne mu pomáhať aby sa hýbalo. Neraz mu vrtula dala po prstoch. Bolo treba nakladať menej prádla ale zas potom aj vodu bolo treba veľakrát vymieňať, a potom kde je ešte len tá ľadová voda vo vani v ktorej sa pláchalo a tiež tá malá žmýkačka zvykla potancovať celú kúpeľnu, bolo ju treba preto vždy strážiť a držať.
Izba bola trochu pustá ale to sa dá všetko rýchlo napraviť. Na to mal vždy talent. Ako zútulniť priestor. Bavilo ho to. Nebolo to preňho nikdy ťažké. Kvety tu a tam. Koberček do stredu a na posteľ nejaký pekný poťah. Zopár vankúšikov to spraví a sem pôjde ďalší behúň a na stenu tento obraz. Tamto ešte jeden veľký kvet a je to. No a ešte požiadať mamu o jej nočnú lampu. Aj tak ju nepoužíva. Postele musíme rozhodne spojiť aby tak vznikol jeden pohodlný priestor. Tamten stolík prisuniem do hentého rohu. Hotovo. Nabytok v izbe pozostával z dvoch menších skríň, písacieho stolíka, stoličky a nočného stolíka. Všetko bolo z rovnakého tmavého dreva. Postele taktiež mali podstavec z rovnakého tmavého dreva a matrace boli pružinové a vcelku pohodlné. Veľké okno a balkónové dvere sa dali zastrieť. Biele záclony a smaragdovo zelené závesy ešte voňali po nedávnom praní. V izbe nebolo rádia alebo televízora. To budeme musieť vyriešiť. – pomyslel si mladík a hneď potom sa ho zmocnil prvý malý strach. Bola to obava zo samoty. Nech je rodina akákoľvek ale aspoň sú. Vždy je tam nejaká tá hádka, dráma alebo vrava. Vždy je tam tá mama. S kým budem teraz pozerať Rosalindu a odkiaľ, preboha, zoberiem na televízor. Doma sa vám mačky motajú pod nohy a susedovi breše pes, krčma vedľa tiež nikdy nespí, ale čo si tu ja počnem v tomto opustenom sterilnom tichu. Čo si tu ja počnem takto sám. No, budem chodiť jazdiť. Veď deň po službe rýchlo prejde ale čo bude večer. Čo bude keď prídem od koní. Doktori sa so mnou baviť nebudú, možno akurát tak sestry. Čo keď mne alkohol nechutí. Je tu ešte tá komická domovníčka. No, veď dajako už bude. – hútal mladý a vyšiel sa pozrieť na balkón. Výhľad bol fantastický. Malý park bol posiaty stromami. Buk tu a javor či breza zase tam. Za malou lavičkou sa klenul veľký šípový krík a jeho plody pomaly lákali čajičkárov na zbieranie. Modranský dedko ich zvykol mať nasušené za tony. Chlapcom na chalupe vždy uvaril za kanvičku sladkého čaju. Pomiešal šípkovo mätový. Cukrom nešetril. Už len zo svojho detstva hádam tušil že deťom sladké chutí. Listy boli teraz také pestré. Všetko hralo jesennými farbami a vzduch voňal takým tým typickým večerno jesenným vlhkom. Pri tejto myšlienke trochu pookrial a rozhodol sa že to teda skúsi. Každé vtáča raz musí z hniezda. – pomyslel si a pobral sa domov. Ide ešte povedať domovníčke že je všetko v poriadku a že sa nasťahuje hneď zajtra. Stretol ju na schodoch. Fučala a pravým ramenom sa pridŕžala zábradlia a ťahala sa hore. Keby nemusela, by sa pravdepodobne nehýbala vôbec. Človek je od prírody veľmi lenivý tvor. Je to tá naša nepokojná energia ktorá nás núti pohybovať sa a nikdy celkom na aktivity nezanevrieť. Akoby aj mohla. Nebolo by poprané a kotol by bol stále vypnutý a kvety boli by suché, a neskôr vlastne aj mŕtve. Predzáhradka by bola zarastená tiež. Keby sa nebola hýbala prišla by navyše aj o možnosť nahliadať do chodieb a nemohla by vonku čakať na doktorov a sestry od ktorých priateľsky vyťahovala informácie že čo nového na oddelení a čo sa kde pohlo na riaditeľstve. A kto by jej chodil po cigarety a kto by jej robil nákupy potravín, ktorých nikdy nebolo nejako dosť. Míňali sa rýchlo. Jedla často a jedla veľa. Jedlo mala rada. Hoci žila sama, spotrebu mala ohromnú. V chladničke aj v mrazáku okupovala jednu poličku na každom poschodí.
“No čo povíš? Neni to zle. Všecko sem ci tam upratala. Býval tam taký mladý doktor z procialkoholického. Vyhodzili ho. Že sa pohádal s primárku či čo. Ti mladí si dneska myslá že všecko vedzá. Ze stredného Slovenska voladze že bol. Jinak jako fešák ale taky neporádny. Týžden sem po nem vetrala. Jakože nebol hlučný ani ženy si nevodzil, hádam len raz či dvakrát, ale chodzil fajčit na balkón a nezavíral dvere. Šecko sem musela oprat. Záclony a závesy též. Duchnu ci móžem dát alebo si doneseš svoju? Dám ci len jednu. Návštevy sú aj tak neni povolené. No pot. Ešte ci ukážem kde je kuchyna.” – povedala a ďalej sa štverala hore. Nevedno kde sa v nej zobral toľký slovný prúd ale bolo zábavné počúvať ju. Fučala ako lokomotíva a nebola vôbec fit ale zato mentálnej energie mala za desiatich. Kuchyňa bola hneď oproti jej dverí. Bola to jednoducho a účelne zariadená miestnosť. Kuchynská linka, elektrický sporák, veľká chladnička a v rohu veľký stôl so štyrmi stoličkami. Na chladničke síce viselo desatoro spoločnej kuchyne ale aj tak mu všetko slovne ešte raz vysvetlila. Na niektoré pokyny kládla menší a na niektoré vyšší dôraz. Medzi vysvetľovaním stihla porušiť pravidlo fajčenia a zapálila si v kuchyni a nakoniec po sebe nezavrela dvere.
Desatoro společnej kuchyne!
- Po každém varení si po sebe láskovo upracte. Nesom vaša slúžka.
- Udržuj varnú desku stále čistú. Jedálenský stol též!
- Nenechávajte rády v drese alebo v odkvapkávači. Umyt a osušit!
- Neberte čo neni vaše!
- Uisci sa že je sporák vypnutý.
- Kanvicu vždy vytáhni ze štekra.
- Digestor tu neni na ozdobu.
- Zákaz fajčit v kuchyni alebo na balkóne.
- Potraviny v lednici si označte čislom cimry. Pozáručný bordel hádžem rovno do koša!
- Pri odchodze zhasni svetlo a zavri dvere.
Vaša domovníčka
Mgr. Alžbeta Forgáčová
“Tak ja vám ďakujem. Hneď zajtra si prinesiem zopár vecí. A keď sa môžem opýtať. Ja tiež, ešte teda, rozmýšľam o vysokoškolskom štúdiu.” – zaklamal a pokračoval ďalej s úsmevom. “Vy ste čo študovali? Rád by som sa nechal inšpirovať.” – opýtal sa sladko a predstieral obdiv a náklonnosť k jej titulu.
“Ja sem farmaceutka ale vyhodzili ma potem čo sem vácejkrát vydala zlé léky. Volakeho sem udajne skoro zabila. Ja si z teho moc nepamatam. Sama sem byla na lexaurinu. Celkem sem sa ftedy zesipala. Bylo to težké období, umrel mi muž, a nejako sem ostala na šecko sama. Stracila sem chuci do života a už sa mi nejako ani nescelo ništ robit. Lekárne neplacá tolko čo by sisi myslel. Reku, mám pár roku do dúchodu, predám dom a vyserem sa na šecko. Penáze sa rozkotúlali. Neco mi ostalo, neni to zle. Dzecom sem dala. Šak kemu inému. Dcéra že čo nejdem ešte robit, doma sme se hrýzli jak dve feny, tak sem tu už štvrtým rokem a též zadarmo. Ked sa mi pohorší pójdem k dceri, šak dala mi to, jak se temu rika, doživotné bremeno. No, idem ja, zaklep keby si neco potrebuval. Ja sem tu stále. Tady máš tu duchnu aj vankúš. Je to šecko vypraté. Oblečky ci dám též. Kukni, to sú nové. Nevadzí ci že sú tam margaréty, šak človeku je jedno pod čím se vyspí, šak nejdeš si to oblékat nebo co. Jinak tu mám už len tí bíle nemocničné, šak ale z tých ci ešte len bude zle. Nebudeš to tam mat lechké. Ze starýma ludma je kríž.”
Mladík sa pekne poďakoval a celkom rozčarovaný z toho čo práve počul, pobral sa naspäť domov. Večerný vzduch už bol oveľa chladnejší a cesta pešo, dolu opustenou tmavou alejou, mu už nepripadala natoľko čarovná. Pustil sa preto do behu. Kde sa čo šuchlo v kríkoch, ihneď pridal akoby bežal o život. Tma vždy všetko mení.
Nakoniec dobehol do neďalekých maštalí, ktorých teplé svetlo už videl z diaľky a známa vôňa sena a slamy, známa vôňa koní, dala mu na všetko zaraz zabudnúť. Celý deň sa v momente stratil pod rúškom jeho milovaných koní. Prezliekol sa do jazdeckého a vošiel do stajne. Rado si prenajímal modernú osmičku. Bolo tu teplo a príjemne. Všetko bolo čisté. Pracovníci už popratali, aj kone nakŕmili. Marlo ho hneď pozdravil a podišiel bližšie ku dverám boxu. Cez jeho nozdry mu fúkal do tváre horúci vzduch, akoby ho chcel trochu zohriať. Kone vraj cítia. Kone vraj vždy vedia všetko. Možno mu chlapec pripadal smutný, možno mu pripadal vystrašený. Tak ho chcel potešiť. A možno si už myslel že chalan nepríde a nebude si tak môcť dnes zabehať. Keď ho nakoniec zbadal tak bol rád. Netváril sa nejako divoko, obvykle je plný energie a záludností, možno sa ho dnes teda nepokúsi zhodiť.
„Ach, kiež by sa ti dalo veriť, ty nezbedník. Jazdca by si rýchlo stratil, keby len on nevedel že čo si zač, hehehe. Kolená budem mať vždy pevne zomknuté, poznám ja už tie tvoje pekné oči. Poznám ja už ten tvoj ladný krok po ktorom vždy príde to veľké rozuzlenie. Na zadné a potom na predné a hneď potom výskok prudko do boku. Väčšinou vždy doľava, však?“ – rozprával mu ako ho tak hladil po hlave. „Poznám ja už tie tvoje triky. Možno by si ich mohol trochu pomeniť, nech nie sú tak ľahko predvídateľné. Ale vy zvery, vy zvery, neviete manipulovať. Ste také aké ste. No poď ty kamarát môj, nech si ťa pekne osedlám. Veď ty už to poznáš. Najprv desať minút krok, potom 20 minút klus a potom aspoň desať minút cval. Zopár oblúkov a zopár zarovnaní. Diagonálne tam a naspäť a môžeme ísť naspäť domov.“ – rozprával mu ďalej chlapec a nakoniec si poriadne zívol. Bol trochu unavený ale na jazdu sa vždy veľmi tešil. Vrava mu pomáhala ostať sviežim. Nakoniec, musel sa aj trochu donútiť, veď čakajú ho tam ešte ďalšie dva kone.
„Boh žehnaj starého Lexu, že dal postaviť tú krytú halu a že sa v nej večer tak dlho svieti. Dnes nič nestíham. Možno som mal svoj deň začať o čosi skôr, čo povieš Marlo? Tieto skoré zimné večery. Deň je potom taký krátky. Taký krátky! No poď ty zloduch, rozhýbeme sa.“ – povedal mu a vytiahol koňa zo stajne.
*
Neexistuje nič také ako recept na úspešný či dobrý život. Akákoľvek univerzálna formulka šťastia je ilúzia. Je to výmysel. Život je napokon vždy len taky aký naozaj je. Vaše hry naň nefungujú.
V živote nehľadaj záruky. Nikdy v ňom nič nefunguje. Nie tak ako by sme chceli, nie tak ako sme zvyknutí. Nikdy nie tak ako sme si ho vymysleli. Vysmieva sa nám rovno do tváre pretože vie že sme ho chceli oklamať. Chceli sme ho napodobniť. Chceli sme ho naplánovať. So životom je to tak, že je to vždy všetko presne naopak než sme si mysleli.
Život neoklameš. Jeho pravidlá už sú dokonalé. Všetko ostatné sú len vaše chabé pokusy o ich napodobenie. Akokoľvek sa snažíte inak, zvyčajne to nefunguje.
Celá debata | RSS tejto debaty