Strach je ako mor. Života a sveta bôľ.

Vastuchová

Vnútri už voňala káva a na kuchynskej linke hore hral malý tranzistor. Mala rada Rádio Slovensko. Zrejme kvôli pravidelným správam. Počúvala ho celkom automaticky. Možnože ho ani vôbec nevnímala. Veď akoby aj mohla, pri toľkej robote. Bola večne vo švungu. Aj v aute, v ktorom sa chlapec s ňou rád vozil, mala rádio Slovensko vždy zapnuté. Pani Vastuchová hudbu zrejme až tak nevnímala. Bola ako všetci ostatní bežní ľudia. Len nech tam niečo kdesi v pozadí hraje. Hrajú nám a my počúvame, a keď sa nám niečo páči tak si to občas, vždy však len v dobrej nálade, aj pospevujeme. Mala rada zalievanú kávu. Dalo by sa povedať že bola tradičná a bola šporovlivá. Vastuchová už bola v plnom prúde keď mladý muž vošiel. Musela vstať zavčasu. – pomyslel si chlapec. Bol to stále iba chlapec , mladý muž ale stále vlastne iba chlapec sa tu cítil úplne inak ako vo veľkom obchode pod drobnohľadom majsterky. Vastuchová sa zmietala okolo malej kuchynskej linky kde vyrábala svoj vlastný vlašský šalát. Chlapec s údivom sledoval ako žena, rýchlymi a šikovnými pohybmi, na tenko krája šunkovú salámu a vedľa na kuchynskom pulte stáli všetky tie ostatné ingrediencie. Zemiaky, menšia mrkva, sterilizovaný hrášok, sterilizované uhorky, majonéza, ocot, cukor, soľ, mleté čierne korenie. Bolo mu čudné že sa dá vlašský šalát takto po domácky vyrobiť. Prišlo mu odvážne sa do toho čo i len pustiť. Áno, iste, možno doma je to jednoduchšie, keď sa to robí v malom množstve ale ona ho tu vyrábala za celý kýbel. Oni doma takýto nikdy nerobili. Poznal ho len z obchodu. Doma ho občas vydával vo večne prázdnej starej Calex chladničke. Ležal tam polo zjedený a obschnutý v kelímku, ale to bola len veľmi zriedkavá udalosť. Väčšinou bol kelímok už v koši, potom čo ho mastný Jano s matkou už stihli vytrieť rožkom. Prišlo mu bravúrne ako sa toho táto žena odvážne chytila. Rozmýšľal ako vie koľko čoho pridať a ako šalát ochutiť. Vastuchová bola praktická žena a bola povahy šetrnej no nie priveľmi špekulantskej. Bola nesmierne pracovitá, vynaliezavá a organizovaná. Ako podnikateľovi sa jej preto darilo. Šalát vyrábala poctivo a používala vždy len čerstvé a kvalitné ingrediencie. Medzi švungom zdvihla od šalátu zrak a usmiala sa milo na učňa, ktorý tam len tak ticho stál, pozoroval ju, a čakal na príkazy. Na čudného prenasledovateľa menom strach, jeho kamošky paniku a úzkosť chvíľami aj zabúdal, no tí však vždy vedeli ako sa záľudne vrátiť. Stačilo na ne prosto len pomyslieť a boli naspäť tam. Nemyslieť na to, ignorovať to alebo jednoducho sa tomu nevenovať by bolo ideálnym riešením. Bolo by to samo takto asi aj odišlo ale bolo to niečo ako obsedantno kompulzívny teror. Niečo čím sa človek neustále zaoberá a pripomína si to a nevykašle sa na to len preto že to chce pochopiť a rozlúštiť. Dalo by sa preto povedať že jeho myseľ mu bola sama jeho najväčšou nepriateľkou. Niečo ako samodeštrukcia. Alebo nejaká nešťastná slučka z ktorej jednoducho len bolo treba odísť. To na čo nemyslíš predsa neexistuje. Jednoducho povedané, ale ako len odísť keď zo slučky sa odísť nedá. Slučku len treba jednoducho prestrihnúť. Samosužovanie potom hľadanie pôvodu a riešenia. Komplikovaná myseľ chcela to pochopiť, chcela to poraziť a pritom jediným riešením bolo by to len jednoducho neriešiť. Nešlo to však takto. Je to už raz asi taká povaha. Sužovaný čudným strachom a unavený z boja s ním, bol aj trochu rád že rodí sa nový pracovný deň, ktorý pomôže mu trochu zabudnúť. Hoci vedel že bude znovu popri práci miestami prepadávať panike, bude zároveň aj urputne premýšľať nad tým ako tento zvláštny strach poraziť. Vnútri rodila sa aj nádej že celodenné triviálne úkony odvejú ho na chvíľu niekde tam kde neexistuje strach a deň zaraz sa skončí a potom príde nový, možno lepší, deň. Napriek všetkému čo sa v ňom odohrávalo nechcel ukázať smutnú či sužovanú tvár, nikdy nechcel nikoho s tým obťažovať, preto vystrúhal pokojnú pózu a pekne pozdravil. Jeho vnútorný teror bol absolútne nečitateľný. Bol to vždy naslovovzatý herec, čo mu však v živote často pomáhalo prežiť. Preskakovať z kameňa na kameň, keď videl že voda je na široko a nemá čas motať sa okolo a prosiť niekoho o pomoc.

“Dobré ráno. S čím môžem dnes pomôcť?” – povedal skromným tónom a potom si odniesol veci do kancelárie, do ktorej dvere boli doširoka otvorené hneď vedľa kuchynky. Bola to neveľká miestnosť bez okien, ktorú zvrchu osvetľovala chladná biela neónka. Tieto neznášal zo všetkého najviac. Studené prekliate svetlá. Boli všade. Po celej predajni. V návštevnej hale aj v sklade. Ničili veškerý pokoj a duševný komfort. Pripomínali sa ako niečo chladné, industriálne a neosobné. Kde to tie pekné stolové lampy a teplé svetlá domova. Práca v závodoch mu pripadala vždy nanajvýš depresívna. Práve kvôli prostrediu. Všetko je to také strohé. Nuž ale ako inak, v práci sa predsa nemáme cítiť ako doma. Toto tu bolo vytvorené pre prácu. V strede miestnosti bol kancelársky stôl a na ňom faktúry a kopa iných papierov. Pohár nedopitého čaju hovoril o veľmi skorom príchode majitelky. Už dávno sa z neho neparilo. V kancelárskych skrinkách pozdĺž steny trónila kopa šanónov a na vrchu skrinky boli poukladané rôzne druhy Jamieson vitamínov. Nebol tam počítač, len telefón a veľká kalkulačka. Cez kreslo prevesený kabát.

“Poď tu, ochutnaj či je dobrý. Raňajkoval si už? Kávu si sprav.” – povedala veselo svojím východoslovenským akcentom a do úst smerovala mu veľkú lyžičku šalátu. Cítil sa ako naspäť v škôlke u pani Lydky, keď malému ponúkali sa skoré raňajky a teplý čaj. Z Pastuchovej išlo podobné teplo. Bola v pohode. Každý učeň sa istoiste bál svojho nadriadeného alebo majstra ale Vastuchová bola úžasne normálna. Nemala žiadnu potrebu hrať sa na nejakú veľkú pani a nemala ani potrebu uzurpovať. Poriadok vyžadovala prostredníctvom bežnej komunikácie a očakávala istú lojalitu ale inak to bola nič len dobrá šéfka.

“Je dobrý.” – povedal hneď ako prehltol lyžičku šalátu. 

“A to takto robíte si sama? Nemáte na to dodávateľov? Ako to tak viete urobiť? A čo na to hygiena? Kontrola výroby a pôvodu. To sa môže?” – zasypal ju mladý muž otázkami ani nie tak ladenými výčitkou či kritikou ako jeho neustálou zvedavosťou nad tým ako vlastne veci fungujú a či sú v súlade s poriadkom.

“No akožebynie!” – povedala akoby jedným slovom a postrapatila mu jeho dlhé vlasy. Bola to žena väčšinou vo švungu. Niekedy vystresovaná, prísna a naliehavá, ale bola zároveň miestami aj veselá a plná života. Žena akejsi ohnivej energie a bezstarostnosti no zároveň žena činu. Urobila na neho dojem.

“Dobre sa najedz. Daj si kávu a potom vylož tamten tovar. Za chvíľu príde Erika a ona ti dá už dačo robiť.” – povedala za behu ako len zhrabla svoje kľúče od auta a bežala dverami von.

Tento osobitý a milý prístup bol v tých chvíľach balzamom. Nekládol sa naňho nejaký veľký stres. Bol to učeň. Poskytnutý zadarmo. Keď niečo porobil bolo to fajn. Keď aj nie, nič sa nestalo. Druhý ročník praxe bol preto viac než fantastický. Boh dal mu spoznať strach a depresiu, úzkosti panických atakov ale zároveň nenaložil mu príliš veľa a dožičil mu fantastickú a nenáročnú prax. Nikdy vraj nenosíme viac ako dokážeme uniesť a je to naozaj aj tak že Boh je v tomto milosrdný. Nenaloží nikdy ani len o gram viac. Naloží vždy len presne tak aby sme to uniesli a aby nám to pomohlo posunúť sa spirituálne ďalej. Boh je teda stále s nami. Zostáva nám len veriť. Všetko čo sa deje, deje sa pre istý účel a nič nedeje sa len tak.

Vastuchová pochádzala zo Starej Ľubovne, konkrétne z dedinky Forbasy. Mladému mužovi vždy prišla ako pokorná, normálna žena z iného kraja a, ako každé silné ženy, nadmieru ho fascinovala svojou priebojnosťou a úspechom. Šoférovala ako drak. Riadila bufet a neskôr, ako sa dozvedel, aj viacero pobočiek či celý podnik. On jej pripadal ešte taký strašne mladý a ustráchaný. Krásny chlapec tiež. No zároveň taký ostražitý a pripravený na všetok ten boj. Zamilovala sa doň. Možno nie tak celkom fyzicky a sexuálne ako duševne a spirituálne. Vždy keď prišiel si upravovala vlasy a pred tým ako mal prísť na prax sa perfektne upravila. Boli to dni nanajvýš dynamické. Pohľad naň uľavoval jej. Časy plné života aj strasti. Pre oboch. Každý svojím spôsobom. Keď bolo po všetkom prišiel aj moment keď preňho zablokovala Pezinskú premávku. Na svojom novom Berlingu, ktorý isto dostala na firmu na splátky, vtedy zastavila uprostred cesty. Ako sa máš a čo vlastne robíš? Mala možno aj starosť o chlapca z nižšej sociálnej triedy. On sa len usmial a povedal že sa má dobre. Ach tie oči. Posledný pohľad na tú jeho peknú tvár a potom tie šmyky a horenie kolies. Všetky tie turbulencie, tiché turbulencie v nej. Odišla a už sa nevrátila. Odvtedy ju nevidel. Ale mal ju rád. Život občas ľudí spojí len na ten jediný malý moment ale v nás, v nás, spomienky ostávajú navždy. Možno je to všetko občas len neha. Tá neha zachráni nás. Tá neha ktorá je tu. Ten záujem. Tá čudesná láska ktorá nikdy nič iné vlastne ani nechce.