Na bolesti svoje nikdy náplasť nehľadaj. Vždy len pracuj dobre, na ľudí sa usmievaj.

Prax

Učňovka bola nanajvýš zaujímavá tým, že sa týždne školy striedali s týždňami praxe. Pre mladého človeka bolo zaujímavé že žiaci len nesedeli stále v škole a nedrvili sa nudnú teóriu, ale mali tú možnosť si svoje budúce remeslo aj každý druhý týždeň vyskúšať v naozajstnej praxi. Dodávalo to celému štúdiu naozajstný šmrnc a zvyšovalo to mladým ľuďom vášeň pre to čo sa chystajú vo svojom živote robiť. Škoda že obchodné akadémie či gymnáziá neposielali nikoho nikam. Možno by mladí ľudia dostali aký taký prvý impulz že čo chcú vlastne robiť alebo kam ísť potom na výšku. Gymnazistov mohli kľudne na prax posielať do lekárskych či veterinárnych ordinácií alebo do korporácií, právnických kancelárií či výrobných podnikov. Možno by to pomohlo dať im skorý smer, pomohlo by im to rozhodnúť sa skôr, rozhodnúť sa lepšie. Školstvo by potrebovalo vylepšiť. Prvý ročník praxe bol chlapec zaradený vykonávať vo väčších potravinách na sídlisku Juh. Bolo zvláštne pracovať v obchode na sídlisku kde ako decko vyrástol a kde chodil s mamou či otcom občas nakupovať, rovnako tam bol raz s kamarátmi prichytený ako kradne Pedro žuvačku, alebo to bola vtedy tá nová Hubba Bubba. Bola to taká tá pôvodná socialistická kocka, ktorú komunisti postavili pre sídlisko ktoré vystavali pre rodiny. Všetko účelne vybudované pre bezproblémový život socialistického spoločenstva a jeho rodín, ktoré mali nasýtiť a vlastne aj živiť komunistický režim. Nie že by nám kapitalizmus dal alebo ukázal niečo viac. Možno sme len dostali trochu tej super slobody, ale inak sa nič nezmenilo. Súkromný sektor ničí nás rovnako ak nie viac. No, ale späť ku kocke. Na horných poschodiach boli tradične obchody ako textil, obuv, elektro a dolu boli veľké potraviny a mäsiarstvo. Dnes je to tak trochu škoda že spolu s meniacou sa super rýchlou a šikovnou dobou a novými technológiami či pokrokom vo všetkých odvetviach, niektoré remeslá zanikajú, alebo teda nie je potreba ich študovať pretože pracovná trieda sa ich môže dnes jednoducho a rýchlo za chodu naučiť. Netreba viac učňov predavačov či kuchárov a čašníkov. A netreba už ani pekárov či cukrárov a netreba už ani mäsiarov. Všetko vás dnes rýchlo a šikovne za chodu naučia, stačí len mať chuť pracovať, ako sa vždy očakáva od sociálnej triedy pracovnej, alebo teda triedy robotníckej, ktorá je mimochodom veľmi podhodnotená, nedocenená, a na Slovensku mimoriadne zle zaplatená. Panička žerie rožok ktorý jej niekto upiekol alebo sipí či pozerá sa zvrchu na ženu, ktorá jej ho účtuje. Čert takýchto vzal čo si neuvedomujú a nevážia si našu robotnícku triedu, ktorej sami sú súčasťou, darmo že robia v ordinácií či kancelárii! Automechanik či elektrikár, myslíme si, musia mať vzdelanie, stavbár či murár asi už ani nie. Mladíka robotného všetko na stavbe starší naučia. Stačí len aby vládal a bol šikovný. Kto má ruky nohy zdravé, môže pracovať. Chlapec bol v to ráno nadšený. Majsterka im rozdala biele plášte a uviedla ich na pracovnú plochu. Niektoré decká boli celé roztrasené ale niektoré sa jednoducho na všetkom len smiali. Majsterka zadelila všetkým prácu. Ukázala im sklad suchých potravín, zeleniny a ovocia, chladničky, mrazáky a predstavila im režim. Vedúca obchodu, tenká upachtená žena s krátkymi vlasmi z ktorej razil tabak, rozhodovala o tovare ktorý sa má vyložiť. Chlapec teda začal s oddelením konzerv, paštét a zaváranín. Majsterka mu na príkaz vedúcej vyniesla vozík plný tovaru a ten sa mal ukážkovo vyložiť. Zaváraninové poháre boli fajn, väčšie konzervy tiež, ale tie malé zasraté Májky či iné miniatúrne paštéty v kovových konzervách sa mu vždy celé zosypali. Museli ich vykladať jednu na druhú a tvoriť rady. Bol to socialistický teror. Nečudo že neskôr prišli iné riešenia ako vyložiť tovar. Už aj výrobcovia neskôr začali vyrábať jednoduché krabice ktoré sa len spredu otvorili a vsunuli sa do regála. Rýchlejšie pre pracovníka, samozrejme, aby tak mohol byť naraz na predajni aj za pokladňou, ale o tom neskôr, chvíľu sme si museli na tento kapitalistický figeľ aj počkať. Neraz prišla majsterka a musel celý regál prerobiť pretože to nebolo podľa jej predpísaných štandardov a úhľadných noriem, alebo si len v ten deň ešte nemala kedy uliať. Večne z nej razila vodka, niekedy to bola borovička. Chlapca práca veľmi bavila. Bol nadšený. Pocítil taký ten fajný pocit z dobre vykonanej fyzickej práce, ktorá bola tak akurát a nebola priveľmi ťažká či náročná. Murára by nikdy nerobil. Špina, malta, prach, ugh… a rýpať sa v motore auta tiež ho nevábilo. Vyložiť tovar, nálepkou pekne dopredu, tak aby to vyzeralo dobre, skontrolovať cenovky, vyložiť pečivo, zeleninu a ovocie či obsluhovať mäsový pult. To všetko utišovalo jeho nepokojnú a neurotickú povahu, podľa ktorej všetko musí byť upratané a na poriadku, ideálne, zarovno a pekne. Kontakt so zákazníkom tiež uľavoval jeho vždy nápomocnej duši. Tešilo ho ak im mohol poradiť alebo ich obslúžiť i keď nie vždy to bola prechádzka ružovou dolinou. Mäsový pult ho bavil aj kvôli väčšej zodpovednosti. Cítil sa zodpovedne ako tam tak krájal natenko šunky a salámy či odkrajoval centimetrové kúsku eidamu na vyprážaný syr. Zákazníkové oko vždy všetko kriticky sledovalo a občas mal preto trému. Niektoré zákazníčky, obzvlášť teda ženy, boli odporné ako chrípka. Mudrlantky mali potrebu prispieť k výchove učňov a mali plnú hubu rečí o tom ako čo nerobiť a ako sa stále usmievať, hlavne že oni boli kyslé ako kvasená kapusta. Pracovať pri okienku vratných fliaš bolo ako za trest. Fľaše porátať, debničku prirátať ak bola vrátená, ak si berú novú, tak nie. Ručne perom na tenkú rolku papiera napísal sa počet fliaš, nebolo tam ani pečiatky, ale ľudia nemali nejako potrebu podvádzať, hlavne asi nie každý mal doma taku tenkú rolku papiera, ktorá sa bežne používa iba do pokladni. Všetko smrdelo pivom a zo starcov či odpadlíkov, rovnako tak z robotníkov, tiahlo ako zo suda. Porádno mi to tam napíš mladý. Nééé že to dojebeš!!! – vypadlo z jedného z nich, pričom pôvabný závan, mix pokazeného zuba, ranného dychu a tiež včerajšieho piva a borovičky, ovládol priestor. Bolo to horšie ako zametať pred obchodom. Dnes zálohový automat situáciu naveky vyriešil. Pokrok. Všetko sa naďalej stáva omnoho jednoduchším ale svet nestáva sa preto pomalším, krajším a pohodlnejším miestom pre ľudí, ale stáva sa ozlomkrky rýchlejším nástrojom masívnej ekonomiky a bezbrehého množenia.

Ďalší level novej vášni a akéhosi vnútorného postupu u chlapca patril pokladni. Chlapčisko chodilo okolo predavačiek aj vtedy keď mal na starosti vykladať tovar. Majsterka naň nadýchala vodku pritom ako mu nadávala, ale očiská hnedé a ústočka jahodové škerili sa na pokladníčky o minútu neskôr len preto aby mu dali aspoň nazrieť do toho ako sa to robí. Sledoval nové skenery a už počítačové pokladne, ktoré už boli napojené na centrálny počítač v kancelárii. Kdeže to tie manuálne mechanické potvory, obrovské kalkulačky z ktorých nebolo možné aj tak čokoľvek na konci dňa skontrolovať. Tak isto malá elektronická registračná pokladňa, ktorá prišla do zákonu a do ktorej sa nahadzujú iba ceny a skupiny tovarov a potom sa spraví súčet, nedokázala to čo ozajstné počítače. Toto už boli počítačové pokladne, ktoré ponúkali ozajstný prehľad tržby aj aktualnych stavov tovarov a aj toho čo sa kedy predalo. Bol tam účtovný archív aj prehľad všetkých účteniek a zoznam tovarov na nich v skutočnom pomere ku skladu. Uzávierka musela sedieť a stavy tovarov museli sedieť s centralnym počítačom tiež. Nedalo sa z pokladne už tak dobre kradnúť ako za socíku, keď zadávali sa súčty či ceny tovarov ako sa komu zachcelo. Jedine cez storno, ale to bolo ako ísť s bubnom na zajace, vedúca si vedela pozrieť či sa tovar aktuálne vrátil do zásob. Účtovanie sa vďaka čítačkám čiarových kódov, skenerom, stávalo rýchlejším. Píp, píp, píp a už bolo naúčtované. Manuálne kódy pečiva, zeleniny a iného tovaru, ktorý nemal čiarový kód, na všetko tam bol zoznam. 10 potom znamienko X ako krát a potom PIN číslo tovaru a enter. 1 tka boli rožky, 2 chlieb pšeničný, 3 chlieb zemiakový, 6 uzol cesnakový, 12 osie hniezdo … Potom 0.234 váha šunky, nálepka bola už z elektronickej váhy a nedalo sa kradnúť ani tam,  krát a potom PIN číslo šunky a enter. Nechajte ma teta prejsť pár tovarov cez skener, a môžem prosím ja zaúčtovať tento chleba? – prosíkal chlapec a hádzal túžobné mladučké oči na starú pani s parochňou, ktorá neskôr dostala za to vynadané. Vedúcej vraj oponovala, že učni by mali byť zaučení aj do pokladne a že čo to vraj za prax keď do pokladne ich nepustia. Keď sa jej vedúca opýtala kde to zrazu v nej toľký záujem o učňov, celá sa zapýrila. Najväčšia sranda sa odohrávala v školskom bufete, keď všetci tí keramici a autoklampiari vtrhli dnu cez veľkú prestávku a chlapec ich v rámci praxe musel obslúžiť a naúčtovať. Ty hajzel! Zle si mi vydal. Ako si to narátal? Ty podliak jeden! Buzerant! Teploš! Ojebať ma chceš?! – týrali chlapci automechanici naschvál a smiali sa na tom. Nebyť majsterky čo ich spacifikovala, tiež možno aj omámila dychom vodky, nevedno čo by nastalo. Chlapec si vtedy želal mať auto ktoré by klampiarovi odniesol, žeby aj on mohol potýrať ho trochu. Hlavne Bohuša! Ako si mi ten plech vyklepal a farba opadáva! Podliak jeden svätojurský!!! Chceš ma ojebať?!!! A tamten škrabanec čo?!

Finálny cieľ chlapcovej vášne, akokoľvek, v mladej pošetilej hlávke pomaly sa rodil, mal byť absolútny vrchol jeho učňovskej kariéry, a to zastávať rolu vedúceho predajne. Je zrejmé že táto potreba pochádzala z pocitu menejcennosti, možno tiež z pocitu emocionálnej diery, rodinnej nestability, ktorú zanechala matka, nedostatok lásky, alebo teda spôsob a prostredie v ktorom vyrastal. A možno sa tak iba narodil. Nechcel vládnuť aby vládol ľuďom. Chcel vládnuť aby mal pocit že dosiahol niečo veľké a aby tak dosiahol obdiv u ľudí a získal si ich lásku a náklonnosť. Kancelária vedúcej bola teda jeho ďalším cieľom a dejiskom. V jeho ilúzií to bola rola a moc. Možnosť ako byť na vrchole. Byť tam hore a vládnuť. Možno nie celkom krutou rukou aby sa ho všetci báli a rešpektovali ho, ale vládnuť s pozície spravodlivosti a lásky, aby ho všetci milovali a obdivovali ho. Často si vynucujeme lásku a vynucujeme si poslušnosť a rešpekt, pretože sme doráňané vtáčatá, ktoré chcú sa tak cítiť o čosi lepšie. Je to večný komplex a nieto ničoho iného čoby zahltilo túto dieru ako to čo napokon uvedomíme si sami vo svojej hlave. Väčšinou to príde až neskôr, niekde v strednom veku alebo až na starobu. A to je, že nie je toho všetkého, ale že vôbec, treba! Všetci sme si rovní a láska je ako neviditeľný prach tu všade medzi nami. Nič takého ako strach z neúspechu či strach z toho že sme tu sami či strach zo života, či strach z toho že nie sme milovaní či strach z toho že nie sme úspešní či pekní a obdivovaní, nič z toho v skutočnosti neexistuje. Existuje to iba v našich malých, ustráchaných, občas trochu doráňaných hlavách. Možno to má tiež všetko slúžiť akémusi vyššiemu cieľu, karme, očisteniu, napredovaniu, že sme takí a potom našim cieľom je odstrániť to. Vyhrať nad tým všetkým. Rôzne komplexy, pocity menejcennosti či dožadovanie sa pozornosti. Je to všetko len volanie o pomoc. A nieto preto lepšieho pocitu ako sa toho všetkého zbaviť. Je to oslobodzujúce, nie je to však jednoduchá cesta. Ľudská pošetilosť či pýcha, neustála potreba vládnuť či ovládať a kontrolovať. Je to všetko len z potreby byť milovaný.

Akokoľvek, vzadu socialistickej kocky bola rampa kde sa preberal nový tovar. Jedného dňa, keď prišli mliečne výrobky a lahôdky, vedúca tovar skontrolovala, prebrala a podpísala faktúru. Neposedné a kariéry chtivé decko to všetko sledovalo spoza dverí. Vedúca to všetko videla a podľa toho ako sa naň zadívala, videla aj to za čím decko baží. Chlapec mal v očiach vášeň. V očiach žiaril mu záujem a to bolo pre ňu to dôležité. No poď. – povedala láskavo a ešte pár krát si potiahla z cigarety. Dvakrát a mocne, div že nezfajčila filter, a potom špak zadusila. Potiahla paletu tovaru dovnútra a vysvetlila mu ako sa tovar preberá a čo všetko sa kontroluje. Tiež mu povedala že chladené ide buď rovno do chladničky v sklade alebo sa vynesie von ak je k dispozícií človek ktorý by to vyložil. Vytiahli paletu von a dali ju vyložiť. Potom chlapca zavolala do kancelárie a ukázala mu ako sa do počítača nahráva nový tovar. Toto všetko položilo základy do jeho ďalších dní. Aj on chcel sedieť v kancelárii, aj on chcel rozhodovať o predajni, aj on chcel riadiť celý obchod a šéfovať predavačkám. Nateraz sa však musel uspojiť iba s tým že vedel ako vyrobiť darčekové koše či zabaliť bonboniéru. Rok ubehol ako voda. Bolo to vďaka striedajúcim sa týždňom školy a praxe. Známky nemal zlé a prax ho celkom bavila. Prišli letné prázdniny a spolu s nimi aj prvá ozajstná brigáda. Ponúkol ju pán Gottschall. Každé prenádherné a veľmi skoré letné ráno bolo vidieť chlapca bežať do pekárne, kde už naňho čakalo auto. Mladé vtáča letelo po ulici M.R. Štefánika ako o život. Nesmie meškať!!! Kde by si on nechal takúto brigádu ujsť alebo žiť s tým že niečo nezvládol. Lenivosť mu bola cudzia. Bol to sebavedomý mladý muž. Pomohol naložiť pečivo, chlieb, koláče, mlieko a vlastne všetky ostatné mliečne aj pekárske výrobky a odviezol ho šofér na Slnečné Jazerá Senec kde Bageta mala, hneď kúsok od tobogánov, svoju vlastnú malú predajňu. Boli to zvláštne dni plné prvého stresu a zodpovednosti. Ľudia sa už ráno od šiestej stavali do radu. Hladný dovolenkári, hlavne Česi ktorí tam kempovali,  sa dožadovali čerstvého chleba, pečiva, koláčov či čerstvého mlieka a jogurtov. Hele mladej, nešlo by to rychlejic??? Špatně ste mi vydal! Vole to je hic!!! A to jste tady sááám??! Najprv mu pomáhala majiteľova dcera, ale po týždni už bačoval sám. Bol to neuveriteľný nápor ľudí, hlavne ráno, ale potom sa to trochu ukľudnilo a cez obed auto doviezlo ďalší tovar. Otvorené bolo do večera. Potom prišiel pán Gottschall a spravila sa uzávierka. Okom prebehol zostatky tovarov a porovnal to s tým čo sa dodalo, aby zistil či mu to zhruba sedí. Onedlho sa zaškeril šťastne nad tržbou a potom zobral chlapca domov. V aute mu dával lekcie o tom ako sa v živote musí človek snažiť aby niečo mal a hneď potom mu potichu, bolo to smiešne lebo v aute nikto iný nebol, dával návrhy ako všetko neúčtovať a ako rozoznať komu dať a komu nedať účtenku. Najväčší stres bol kladený na rýchlosť obsluhy a zároveň na účtovanie. Bola to taká tá malá registračná pokladňa ktorej tlačidlá sa ťažko stláčali. Muselo sa dať pozor či sa zadal správny kód tovaru, potom či sedí účet a napokon či sa dobre vydali peniaze. Tržby boli fantastické. Pod vplyvom rád chlapec neblokoval všetko a aj dni utekali takto, že majiteľ bol nesmierne rád keď večer behal očami po zostatkovom tovare a porovnával to s dodaným tovarom v ten deň a dennou tržbou. Dodané za 25.000 SK, tržba na páske 7.000 SK, tržba skutočná 18.000 SK. Dobrý chlapec!!! Jedeň deň sa však zatmelo a aj to ráno bolo akési oblačné. Plnoštíhla pani kúpila si chlieb. Blok nebol vydaný. Chlapcovi sa zdalo že to nemôže byť kontrola. Vyzerala tuctovo. Dobrý deň. Daňová kontrola. Poprosím aby ste na čas zavreli predajňu a zavolali majiteľa. – chlapcovi sa taktiež vtedy zatmelo pred očami. Zavrel okienko a zákazníkov poprosil aby sa vrátili neskôr. K dispozícií bola Motorola. Jeden z prvých jednoriadkovych mobilov. Radosť používať nové veci. Ach, táto revolúcia prvých mobilov! Bolo to všetko také fascinujúce. Kde by on na taký peniaze zobral. Ako dieťa bežal do telefónnej búdky, keď starkému do Lučenca volal. A neskôr, ešte stále na bytovke keď bola už bežnejšia aj pevná linka, najprv mala jednu len domovníčka z dvanásteho, pretelefonoval hory doly, lebo sa vtedy zaľúbil do o 10 rokov staršej susedy z piateho, ktorá nevedno prečo s ním rada telefonovala. Chlapcovi vždy oči svietili keď mohol do prístroja číslo vyťukať, ale tentokrát to nebolo za priaznivých okolností. Starý Gottschal sa privalil na drahom aute ako Boh pomsty. Zaparkoval ako Knight Rider, vystrelil z auta a začal robiť cirkus. Predviedol divadlo hodné Shakespeara. Začal kopať do prázdnych debničiek a začal zatvárať na predajni okná. Kúúúúúúrva, jébéééém..Boháááááá…. Zákazníci stáli stáli obďaleč a všetko s radosťou a pobavením sledovali. Chlapec to len všetko s údivom sledoval. Myslíme si že všetci mali divadlo zadarmo, a tiež dovolenkové teátro každého typu Češi prostě milujou. Jááááá, každéééé rááno vstávam o štvrtej aby som ľudí nachoval. Jáááááááááá !!! Roky pečieme pre ludzíííííí!!!! A vy ma tu idete pokutovať, šikanovať, za to že chlapec mladý a neskúsený zabudol vydať blok???? Zavrem to tu všetko. Na čo sa ja snažím. Budujeeeem!!! Do mesta budú ľudia musieť chodiť po pečivo. Tak to vááám gratulujem! Zatváááárame. Zavrieeeem všecko !!!! – reval ako lev ktorého práve zbavili predsedníctva. Pekáreň Bageta mala v okolí veľké meno. Pobočky pekárne boli po celom regióne a aj za ním. Potom čo sa trochu ukľudnil odviedol daňovníčku na bok a niečo si mrmlali. Po chvíli sa divadlo skončilo, Gottshall sa škeril ako kaukazský kocúr a daňovníčka, podozrivo rýchlo a tajne, vytratila sa za tobogánmi. To leto bolo fantastické. Prišla aj teta, chlapcovej mamy sestra z Lučenca, ktorá ovplývala veľkým bohatstvom, povieme si všetko neskôr. Ubytovala sa u sestry v nevábnom a špinavom dome a keď sa dozvedela že chlapec brigáduje, neváhala na celý deň tobogán prenajať, aby sa chlapec, popri práci, mohol aj pár krát spustiť dolu vodou. Bratranci, obaja o skoro desať rokov mladší, spúšťali sa tiež. Tetka vtedy ušla z domu. Z drahej vily vyhnal ju žiaľ. Muž jej vtedy liezol, po všetkých tých rokoch manželstva, za akousi ľahkou devou a ona myslela si že keď ujde pomôže akosi tomu. Aj sedela akási utrápená v ten deň u stola. Pila kávu a nad niečím dumala. Chlapec nerozumel vtedy ešte ničomu. Jediné čo ho vtedy “trápilo” bolo jeho náhle voľno a tobogán. Nemohol uveriť svojim vlastným očiam, že celý tobogán prenajatý bol iba preňho a jeho bratrancov. Wafle či jedlo veškeré a ryby pečené prichádzali ako na páse. Mladý muž ktorý obsluhoval tobogán dostal vtedy poriadne vreckové. V ten večer sa chlapec viezol domov vo veľkom štýle, na poslednom modeli novej Oktávií a smial sa na tetke ktorá hromžila na semafore, pretože z Lučenca na ne nebola zvyknutá. Bola to žena čiernych vlasov, plná energie. Bohyňa priam. Takto to vnímal chlapec, keď sestru matky porovnával k mame. Mama nešoférovala a nebola plná energie. Tetka zmizla rovnako rýchlo ako aj prišla. Jej telefonáty mužovi, ktoré boli vysielané z novučičkej Nokie, neboli vyslyšané a jej SMS neboli odpovedané. Zistila že nič nedosiahla a tak ponáhľala sa trpieť naspäť domov. Zaťiaľ čo chlapec sa trápil nad tým ako získať taký telefón, alebo ako získať také auto, ona nad tým všetkým iba hádzala rukou a tvrdila že sú to iba hmotné veci a že láska je všetko čo človek k životu potrebuje. Nechala vtedy chlapcom každému po 3000 SK ale žiaľ pažravý Jano, sedliak a z vôli Božej otčim, už mal peniaze drzo schované v peňaženke.

Schyľovalo sa k druhému ročníku školy a praxe. V jeho osobnom živote stále prevládali kone, jazdil vtedy už pre profesionálov, ale ako sa zamotal sem tam s kamarátmi do mestského parku, začal experimentovať s marihuanou. Myslíme si, že následkom týchto experimentov, nejako sa do jeho života vlúdila depresia. Začal mať úzkosti a neznámy strach, ktorý tiež vyvolával panické ataky. Strach a návaly úzkosti zožierali ho. Nepomáhali ani návštevy u otca v garsónke. Nepomáhalo nič. Nemohol sa nikomu zveriť. Na matku ani nepomyslel. Všetko to bolo až príliš neznáme a čudné. Čudný strach a následná úzkosť či panický atak, sužovali ho a prenasledovali ho ako tieň. Bol September, začiatok školy a rozhodovalo sa aj kde chlapec pôjde na prax. Obrovské stromy v mestskom parku, ktoré stáli hneď nad ich záhradou, metali sa veselo v neskoro letnom vetre, ale on iba sedel na plote pod nimi a premýšľal odkiaľ tento strach prišiel a ako sa ho zbaviť. Nazdávame sa že to bola nejaká prvá depresia. Možno hormóny, možno marihuana. Bolo mu raz veľmi z toho zle a vtedy dostavili sa návaly strachu a paniky. Zrejme to bol spúšťač tohto stavu. Nazdávame sa že nechtiac objavil paniku a hlboký neznámy strach ale, ako všetko, aj toto malo za účel posunúť ho ďalej. Posunúť ho ďalej k skutočnej viere, posunúť ho bližšie k Bohu, chápaniu života, jeho úplného porozumenia. Možno aj jeho prekombinovana a komplikovaná myseľ, ktorá potrebuje vždy a všetko naraz vedieť pochopiť, naďalej chápať a vyriešiť, bola mu vtedy zároveň aj darom ale aj príťažou. Nedalo mu to pokoj. Radosť sa vytratila a on nevedel prečo. V najťažších chvíľach pomýšľal na to že sa zbláznil, nerozumel svojmu stavu ale zároveň tento stav popudzoval ho k tomu aby sa hlbšie zamýšľal nad životom ako takým, bohom a všetkými týmito vecami. Akoby sa naraz ocitol v nejakom desivom vírivom prúde z ktorého cesta von vedie len tak že to všetko jedného dňa akceptuje a pochopí. Prestane sa tomu vzpierať a prúd sám nechá ho odísť. Potreboval raz a navždy vyriešiť tento stav. Jediné čo mu vtedy uľavovalo boli stajne. Kone a jazdenie. V okolí stajní sa pohyboval aj jeden z veľmi bohatých podnikateľov, ktorý mal rád kone, veselý človek vskutku. Plastové okná Slovaktual. Ďalšia z nových revolúcií vtedajšej doby.  Džibro, myslíme si že ho prezývali. V jazdectve nikdy úspech nemal, hoci sa veľmi snažil. Nejako mu to žiaľ nešlo. Kone boli buď lacné alebo jeho jazdecké vlastnosti sa nijako nevyvíjali. Napriek všetkému, kone mal rád. Džibro bol človek ktorý ho pri koňoch stretal a videl každý deň. Sledoval jeho šibalstvá aj energiu jeho obdivuhodných jazdeckých dní.  Naraz však videl že chlapec je akýsi smutný a niečím sužovaný. A jedného dňa mu povedal: Chlapče! Chodíš tu ako bludný Holanďan. Čo je s tebou? Život pred sebou, vzchop sa! Niečo na tom úspechu, energii tohto podnikateľa ale zároveň aj na jeho bezstarostnosti a veselosti, niečo na tom bolo. Chlapec na chvíľu pookrial. Akoby tento chlap vedel čím chlapec prechádza a chcel mu poslať trochu pozitivnej energie. Namôjveru, fungovalo to! Aspoň teda na chvíľu. Vraj bludný Holanďan. Rozosmievalo ho to. Džibro aj jeho malá kobyla.

Prišiel október a s ním trošku už aj chlad. Boli asi štyri hodiny ráno keď sa mladý učňovkár zobudil na fantasticko nenávidený zvuk mechanického budíka. Taky ten čo ho bolo treba najprv natočiť. Bol čas vstávať. Celý September strávili učni v škole a medzitým sa hľadalo kto kde pôjde praxovať. Chlapca miestami pri pomyslení na neznámy strach aj prepadali náhle útoky paniky a strachu ale často na to všetko, pri veselých spolužiakoch či milovaných koňoch, aj celkom zabúdal. Jedna veľko a maloobchodná firma v Pezinku mala učňov rada. Asi preto že im nemuseli platiť. Škola poskytovala učňov rada tiež, pretože sa tak firmy postarali o ich prax. Chlapec bol na celý rok zaradený do nemocničného bufetu v nemocnici Philippa Pinela. Boh si robí srandu. Veď tu ako decko strávil celé dva mesiace prázdnin! – pomyslel si vtedy. Skoré čierne rána, chlad a nevľúdne strohé pouličné lampy neprispievali k stavu depresie. Toto bola čas dňa kedy so strachom a depresiou chlapec bojoval najviac. Zaoberal sa tým a snažil sa všetko rozlúštiť. Potlačoval strach drobnými nádejami a malými životnými radosťami. Snažil sa tešiť z obyčajných vecí. Tie malé obyčaje ktoré zároveň sú pre nás všetkým, no my to občas nevidíme. Jedlo, teplo, mama, posteľ, kone, telenovela v telke v kuchyni a teplé zemiakové placky k tomu. Mica, biela mačka priadla a pozerala sa naň svojimi magickými očami. Zľahčoval v mysli celú situáciu tým že vlastne o nič nejde. Vymýšľal si kadejaké riešenia. Hľadal nádej. Hľadal Boha. Vedel že raz zvíťazí. Nepotreboval doktora a nepotreboval lieky. Na všetko chcel byť sám. Rozhodol sa to poraziť. Ale tieto rána. Ach, tie rána. Jediné čo búralo túto rannú negatívnu silu októbrového obdobia boli vtáci. Chlapec nechápal ako je možné že od piatej ráno môžu tak veselo štebotať. Išli mu na nervy ale zároveň oslobodzovali ho. Dalo by sa povedať že táto prax, prax druhého ročníka, ho tak trochu aj zachránila. Autobus do nemocnice Philippa Pinela odchádzal 4:55. Nemocničný bufet sa otváral o 6:00. Bolo to len asi 20 minút cesty. Stál tam na zastávke pod stromom, kúsok od mestského parku. Hnusná pouličná lampa a jej prekliate oranžové svetlo. V autobuse sa už kúrilo. To ho trochu tešilo. Autobus parkuje rovno pred vchodom. Tu kedysi vystupoval aj jeho otec, keď vyzeral ho chlapec cez návštevy. Vojde do obrovskej návštevnej haly kde kedysi chodila za ním aj jeho mama. Vlastne, bola za ním len raz. Všade je tma, len malá neónová lampa žiari zo zadnej kuchynky nemocničného bufetu. Ach, dobre, pani Vastuchová už je tu! Skľúčený mladý muž zaklope na dvere a otvorí mu pekná, udržiavaná, štíhla žena. Tak asi okolo 40. Tu si? Poď tu, rýchlo, narobíme ešte vlašský šalát.