Domov a pohodlie. Neviem čím ste kým vás na chvíľu nestratím. Samota. Ach, tá samota. Ty dievča jedno nezbedné. Nútiš nás prežiť medzi ostatnými.

PSYCHIATRICKÁ NEMOCNICA

Philippa Pinela Pezinok

Ak by si jeden myslel, že chlapec bol excentrický to ešte nebol na detskom oddelení detskej psychiatrie v nemocnici Philippa Pinela.

Nastalo horúce leto a malé chlapča sa malo pobrať do psychiatrickej nemocnice ktorá bola, akoby náhodou, situovaná v jeho rodnom meste. Do tejto nemocnice sa zbiehali ľudia z celej republiky. Mala renomé, ale to vtedy chlapec ešte vôbec netušil. Chlapča nebolo nijako nadšené ale nebolo ani nijak zvlášť vystrašené. Nemocnicu nepoznalo. Bolo to miesto vzdialené od mesta a ležalo pod krásnymi lúkami, vinohradmi a lesmi. Ako všetko v jeho rodnom meste. Nevedelo stále že čo sa to vlastne stále ešte okolo neho deje! Cítil sa ako nejaká celebrita v zlom filme za ktorý neskôr “hviezda” dostala zlatú malinu. Akokoľvek, Pinelka neskôr vyskytne sa ešte v mnohých našich príbehoch. Nebojte sa, bude to viac než super. Ale poďme tu k tomuto smutnému letu. Lebo smutné napokon naozaj aj bolo. Chlapec si pamätá svoje prvé pocity izolácie a absolútneho smútku a nevšednej, dosiaľ nepoznanej, opustenosti. Nazdávame sa že to boli prvé ozajstné dni pravého smútku. Napriek všetkému, hľa, tu je. Žiadna kaša sa predsa neje hneď taká horúca ako sa navarí a nič nie je naozaj také zlé ako sa na prvý pohľad zdá. Boh je akoby vždy s nami. Nazdávame sa že sme sami ale pritom neustále je tu s nami. Nič nie je až také zlé ako sa javí.

Na byte mu pobalili tašky a cvrčkom pri potoku mohol dať tak na celé dva mesiace akurát tak zbohom. Niekto by povedal že najhoršie letné prázdniny na svete. On hovorí že inak by nebolo ani o čom písať. Čo vedelo vtedy o tom decko? Čo si už len mohlo myslieť. Nemyslelo si nič. Odviezli ho na príjem a to bolo posledný krát čo videl mamu. Videl ju potom na návšteve asi tak o mesiac a videl ju potom keď prišla už konečne poňho ale nebolo to žiadne nezabudnuteľné vyslobodenie. Vlastne nezabudnuteľné to bolo ale tak trochu inak než by čitateľ očakával. 

Otec bol rozzúrený. Nenávidel Jana a nenávidel matku. Ako len jeho syna mohli vyhlásiť za blázna? Poslať ho do blázinca? Otec to poňal všetko vcelku dramaticky. Vrelo v ňom a vrelo v celej Modranskej rodine. Dávali za vinu matke a samozrejme hlavne novému “otcovi”.

Primárka bola mimo. Decko si ju pamätá dodnes. Bola to robotická a zároveň vysmiata žena ktorá si celkom užívala svoju rolu a dobre zaplatenú pozíciu tiež. Bola tam ale zároveň bola aj nadovšetko mimo. Robila si asi len svoju prácu. Jeho veci sa uložili na izbu a porobili sa povinné krvné testy a všetko ostatné. Nemal naordinované lieky. Bratislavská psychiatrička bola v tomto celkom rázna a neoblomná. Tento chlapec nepotrebuje žiadne lieky. Chlapča už pri prvom pohľade na ňu, tam v tej veľkej Bratislave, akosi cítilo že táto žena má grády. Išla z nej múdrosť, inteligencia a bezpečie. Energie sa dodnes dajú ponímať dvojako. Primárka bola nanič.

Naordinovali mu sirupček. Bol to mix chmeľu, valeriány a ešte asi medovky alebo čoho. Ako sa sem toto úbožiatko dostalo? – pýtala sa mladá žena sama seba na výdaji jedla. Nerozumela tomu, pretože videla medzi akými skutočnými pacientami sa toto zdravé decko zrazu ocitlo. Veľa ľudí sa tam pýtalo samých seba. Čo to má znamenať? Kde sa tu zobral tento chlapec a čo tu vlastne robí. Čo mu vlastne je? – hromžila hlavná sestra keď zapisovala vizitu. Zápisy boli vedené len ako porucha správania. A tak sa ho napokon na dva mesiace ujali ale všetci to brali po svojom. Nič len malý beťár, ktorého sa potrebovali zbaviť na leto.

Prvú noc si muž veľmi nepamätá. Pamätá si len západ slnka a ustupujúce svetlo na izbe ktorá mala výhľad do lesa, ako všetky izby v tejto nemocnici. Pamätá si smrad chlóru a sterilitu nemocničnej bielizne. Nepáčilo sa mu že izba nemá koberce. Pamätá si svoj osobný stolík, ktorému venoval najväčšiu pozornosť pretože mal patriť iba jemu. Vôňa banánu ktorého už nebolo sa ďalšie dva dni vanula z malého šuplíka. Boli to zvláštne dni. Bol tam strach, niečo hrozné ale bola tam aj akási nádej a zároveň niečo mu hovorilo že všetko je to takto dobré a že všetko sa čoskoro na lepšie obráti. Na izbe bolo ešte jedno dieťa. Mali sa radi. Dokonca pri sebe spávali pokiaľ ich sestra v noci nerozdelila. Mali aj zvláštnu potýčku kedy chlapec udrel spolubývajúceho rovno do nosa a jemu spustila sa krv. Chlapec či muž, nevie si to dodnes odpustiť. Bolo to hádam prvý a posledný krát kedy na niekoho naozaj zaútočil. V noci sa objímali, pretože našli sa v tomto malom strašnom ustráchanom svete a zdalo sa im že sú na celú tú ťažobu iba oni dvaja sami. Spávali spolu v jednej posteli a miestami predstierali sex. Muž sa dnes nad tým smeje. Pretože všetko sa to dialo len cez pyžamo. Potom prišiel ten hrozný deň. Hrdzavý chlapec sa chcel “milovať” uprostred dňa. Hrdzavý chlapec vôbec nehovoril. Od počiatku na ich izbe ho nebolo vôbec počuť. Vydával len akési zvláštne zvuky. Asi bol hluchonemý. Chlapec ho miloval. Ľutoval. Miloval, nenávidel a potom znovu ľutoval. Chlapec sa akoby nechcel tohto vtedy zúčastniť a jednu mu vrazil a z nosa pustila sa mu krv. Hrdzavý chlapec začal vydávať strašné zvuky, ktoré prenasledujú muža dodnes. Tvár mu zaliala krv ktorá sa mu hrnula z nosa. Náhle prišla sestra, deti rozdelila. Muž sa tam chce vrátiť a všetko zvrátiť. Dovoliť hrdzavému chlapcovi aby aj uprostred dňa ukazoval svoju lásku, ale to už žiaľ nie je možné. Pekelné zavýjanie zranenej duše, ktorá raz milovala, a potom bola tak náhle a nečakane podrazená a oklamaná, nedajú mu dodnes spať. Odpustil si mi hrdzavý chlapec a ako sa dnes máš?

Do nemocnice prúdili buchty od babky ale aj hrozno od dedka. Opitý otec  navštevoval ako nikdy predtým a zároveň aj pravidelne napádal nevinnú primárku. Dožadoval sa okamžitého prepustenia chlapca. Primárka sa smiala nad osudom opilca a jeho nešťastne umiestneného dieťaťa na ktoré asi už nemal ani žiadne právo.