Apartmány

November 2021

Obyvatelia apartmánového domu sa tu striedali ako špinavé ponožky. Kedysi štvorhviezdičkový hotel, pre zachovanie svojej existencie, premenil zopár svojich poschodí na dlhodobý prenájom apartmánov a nevôľky tak odsúdil túto bývalú pompu, takpovediac trochu, na status ubytovne. Šikovný ťah majiteľa nalákal mnohých nájomníkov, zabezpečil tak zisk to áno, ale ako sa dalo očakávať, tam kde sa to hemží rôznymi ľuďmi, problémy a zábavné situácie vznikajú rovnako tak dobre a rýchlo ako keď nasťahujete poľné myši do paláca. Bytový dom, kde ľudia vlastnia svoje byty väčšinou len stojí, dýcha nudným tichom a sterilitou. V tomto divnom smútku človeka a jeho mizérie ktoré hádam majú svoj pôvod v slepom nasledovaní tradícií a zaužívaných existenčných schém, všetci sa len hrajú na slušné ukážkové rodiny a jedincov. Čo by človek všetko len neurobil preto aby vyzeral dobre v očiach svojich susedov. Avšak tam kde žijú ľudia ktorí si byty len prenajimaju a nikto nie je majiteľom vzniká priestor pre situácie vskutku odzrkadľujúce skutočnú povahu ľudí. Ľudia sa až tak nesnažia spraviť jeden na druhého dobrý dojem, nezáleží im na tom, veď už zajtra sa nemusia vidieť. V takýchto obydliach, tam kde sú všetci len nájomníkom, dom tancuje, dýcha životom a slobodou, je divoký a voľný. Nájomníci sú ako čerstvo oprané prádlo vysiace v úzkych uliciach Neapolu. Najprv voňajú čistotou, neskôr korením ale občas i spáleninou.

Tak ako každé ráno za posledný týždeň, aj v toto skoré novembrové ráno prebudil ho hlučný motor vysávača na listy. Bolo sedem hodín ráno. Tradičný ranný koncert búchania dverami a štartovania motorov už ustanul a nájomníci boli na ceste do práce. Čerstvé ranné zore pomaly starlo a ako ťahalo sa slnko nahor tak obliekalo apartmán do oranžovej farby. Otvoril oči, prižmúril sa tejto oslňujúcej kráse a hádam ako už po miliónty krát, dnes znova, opýtal sa v duchu sám seba. Existuje niečo krajšie ako východ slnka? Ponaťahoval sa a posadil sa na okraj postele. Chvíľu len tak sedel a pozeral priamo do úsvitu. Niektoré rána si rád predstavoval že je ako ten robot wall-e zo známeho animáku. Napoli nefunkčný dotacká sa k slnku, otrčí solárny panel a čaká na plnú batériu. Inokedy zase predstavoval si že je počítač. Hardvér bol takmer vždy a okamžite pripravený na nový deň, na nové úlohy, ale softvér, ten nespoľahlivý operačný systém, sa ešte len štartoval a zvyčajne až po prvej šálke kávy prestal mrznúť, sekať a vypínať sa. Pozrie do telefónu, chce vedieť kto písal a tiež čo nového vo svete. Face does not match, objavilo sa na obrazovke. Odhrnul si vlasy z čela a skúsil znova. Nič. Use your password, prikazoval telefón. Nečudo, pomyslel si pobavený. Pre covid začneme starnúť alebo priberať takou rýchlosťou že každý týždeň bude treba nahrávať novú fotku. Ach, tieto technológie, to sme s nimi vždy tak trochu na tenkom ľade, vzdychol si. To vyzerám ráno natoľko odpudivo, že ma ani môj vlastný telefón nerozpozná? pýtal sa sám seba v duchu a podišiel k zrkadlu. Mali by to začať robiť tak že pred použitím tohto fantastického ochranného prvku bude treba nahrať tvár v rôznych časoch dňa, pomyslel si. Bude treba jednu rannú, pre preležaný ksicht a rozospaté oči do kríža. Jednu bude treba pre civilizovaného človeka v práci a ďalšiu bude treba na večer keď padáte od únavy a vyčerpania alebo ste už čo to popili pri telke. Tu budú teda potrebné dva súbory fotiek, jeden pre únavu a vyčerpanie a jeden pre promile. Martin si na chvíľu odletel a predstavoval si že pracuje pre Apple alebo Google. Moje meno je Borecký. Martin Borecký, a som riaditeľom oddelenia skvelých nápadov, zabával sa v zrkadle sám na sebe. Na stene vo svojej kancelárií mám zavesený veľký obraz z rozsvietenou žiarovkou a hrubým nápisom IDEA. Prieskum si robím osobne a priamo na ulici aby som tak zachytil skutočné emócie a reakcie zákazníkov. Dobré ránko pane, uvítali by ste keby sa váš telefón naučil rozpoznávať vašu tvár aj z rúškom? Zdravím pani, ako by ste privítali, keby bolo možné nahrať viac než jeden profil na odomykanie telefónu pomocou tváre, kde by vás telefón rozpoznal s rúškom vonku i respirátorom v interiéroch, unavenú či opitú pod obraz boží,  čo na to poviete? chichotal sa sa na svojich vlastných hereckých výkonoch a grimasách.

Po tom čo sa opláchol a trochu upravil, začal znovu vypliešťať oči do prednej kamery telefónu a ten sa po chvíli víťazoslávne otvoril. Ako obyčajne, žiadne vzrušujúce správy alebo emaily, veď ani nedúfal v nič iné. Jedna správa od brata Igora: Idem sa dať zaočkovať, poď aj ty! Jeden docela smutný email od Google Maps Timeline:

Dobrý deň Martin,

V mesiaci Október ste navštívili jednu krajinu, jedno mesto a dve rôzne miesta. Ako sa vám páčilo v Bille a v Lidl? V mesiaci Október ste dokopy prešli 13 km, celkovo ste pri tejto činnosti strávili 4 hodiny. Za celý rok ste doteraz navštívili jednu krajinu, jedno mesto a dve miesta. Dokopy ste prešli 117 km, celkovo ste pri tejto činnosti strávili 36 hodín.

A ďalší od Richarda z Woltu:

Street food, ktorý ste vždy chceli vyskúšať?

Teraz je ten správny čas! Novembrové „strít fúd džems“ sú skutočné klenoty. Objednaj teraz!

Správy zo včera:

Stal sa zázrak! Malý desať mesačný chlapček vypadol za doposiaľ neobjasnených okolností z okna na 5. poschodí v bytovke. Napriek tomu o akú výšku išlo pád nielenže prežil, ale kompletné vyšetrenia nepotvrdili žiadne vážne poranenia.

Boh existuje!

A dnešné správy:

BBC news: V čase keď sa Hillary Clintonová uchádzala o prezidentské kreslo, mala údajne viackrát nasilu pobozkať svoju asistentku. Táto správa uzrela svetlo sveta vďaka memoárom ktoré asistentka nedávno napísala. Okrem iného sa v nich spomína že Hillary jej zvykla volávať v čase jej voľna a oslovovala ju broskynka.

Oprava článku zo včera: V redakcií sa veľmi ospravedlňujeme za mylne podané informácie k včerajšej dramatickej udalosti. V čase uzávierky, za prítomnosti nových faktov, sme zistili že zázrak sa nekonal! Na základe vyšetrovania sa zistilo, že desať mesačný chlapček ktorý vypadol z okna na 5. poschodí sa o poschodie nižšie zachytil o posteľnú bielizeň ktorá mala mu poslúžiť ako padák. Za vzniknuté nedorozumenie sa ešte raz ospravedlňujeme.

Zázraky sa nedejú!

Leto bolo nádherné, suché a dlhé, október bol takmer celý suchý a nadmieru slnečný, potom prišlo zopár daždivých dní ale neskôr sa opäť vyjasnilo a dnes začiatkom Novembra, kedy by už malo byť ukrutne zima a nebo zatiahnuté a usmoklené, slnko panuje si stále na modrej oblohe. Mal z toho radosť. Takú nádhernú jeseň sme ešte nemali, len či je to dobré takto, či bude dosť vody, uvažoval a podišiel k oknu. Tretia vlna pandémie bola v plnom prúde. Ujko s respirátorom kdesi až pod bradou a s cigaretkou v ústach, chodil s vysávačom po parkovisku pod domom a naháňal nezbedné listy. Tie akoby sa mu smiali, hrali sa s ním. Veľké javorové a tiež tie z orecha priečili sa tenkej trubici, neboli ešte suché a nechceli sa zlomiť či roztrúsiť. Ujko si odpľul a vypol vysávač pričom si aj vulgárne zanadával. Niekam odišiel a vrátil sa s čiernym vrecom na odpad. Na to pribehla aj pani chyžná s metlou a začala mu pomáhať. Ona zhŕňala na kopu, on nakladal ručne do vreca.

„No vidíte ako nám to ide!“ vyhlásila veselým tónom.

„Ide, ide, jebem já aj taku robotu Žofka, čo nekúpa porádny vysávač? Na všeckom chcú len šetrit, rozčuľoval sa zvláštnym dialektom. „Už koľkokrát sem hovoril spráfcovi že potrebujem hrubšú hadicu. Zas majú na recepcii nové lampy aj koberce, ale keď já néčo tak to netreba! Ja sa im tu na to vyjebem a bude Žofka, víš jako?!“

Pobavený touto scénkou, inšpirovaný energiou života a bežných ľudí, tiež nabitý ranným jasom, dostal zrazu chuť na trochu dobrej muziky.

„Hey Siri, play some music from my playlist.“ prikázal telefónu uvažujúc kedy už aj Slovensko dostane svoju Siri v slovenčine. Ahoj Siri, zahrajže mi voľáku rezkú, tam z toho fajného pľejlistu, pobavený trénoval si akoby ju oslovil a či by vedela čo chce. Rozmýšľal čo na raňajky. Dnes sa musí poponáhlať, musí ísť k lekárke na kontrolu a chce si ísť predtým zabehať. Náhodný výber z 9277 jeho obľúbených skladieb priniesol Summertime od Billie Holiday. Vskutku fajný kúsok muziky, špeciálne na toto krásne ráno, pomyslel si. Oh your daddy’s rich And your ma is good lookin‘, vyspevoval spolu s Billie. Chladnička bola prázdna ako oči blázna a káva tiež už došla. Uvažujúc nad tým ako dnes ušetriť na raňajkách, vybral sa dolu do potravín.

Odkedy odišiel z práce jeho financie boli obmedzené, nemal finančnú rezervu, šetriť nikdy nedokázal. Čakal na poslednú výplatu, ktorá ako očakával, bude menšia kvôli práceneschopnosti na ktorú odišiel ešte týždeň pre skončením pracovného pomeru. Do apartmánového domu sa nasťahoval pred rokom keď odišiel od kamarátky. Nájomné nebolo nízke ale apartmán bol naozaj pekný a hodlal si ho ponechať. Lokalita bola úžasná, dom stál asi dve minúty od lesa a vzduch bol tejto časti mesta stále čistý. Radšej budem hladovať ako odtiaľto odísť, zaprisahával sa sám sebe. Apartmán bol vcelku vkusne zariadený kúsok sveta veru. Majiteľ si dal záležať, veď akoby nie, bola to bývala hotelová izba. Ťažký tmavý nábytok, luxusne čalúnené čelo obrovskej postele, dizajnérska tapeta na zadnej stene, malý ale pekný kuchynský kút s mramorovou pracovnou doskou a sklokeramickým varičom ktorý ho nesmierne rozčuľoval pretože jeho ovládanie bolo naprosto nemožné. Jedného dňa pri varení cestovín spustil detskú poistku a v ten deň sa aj musel ísť najesť do reštaurácie.  Zámku odstránila až pani Katka, mizerná chyžná, o ktorej sa hovorilo že vyhrala lotériu ktorej obrovskú sumu však nikdy neobdržala pretože po ceste do stávkovej kancelárie stratila svoj tiket. Hoci smrdela stareckým potom a fučala ako lokomotíva, stačilo jej len zopár rýchlych pohybov dvoma prstami a moderný varič bol zase v prevádzke. Na každého nájomcu škodu, zázračný patent odmietla prezradiť s odvolaním sa na fakt že keby každému všetko ukázala ako sa robí stratila by svoju prácu. Posteľ v apartmáne bola veľká ako letisko, matrac hrubý ako základy domu a dizajnové saténové obliečky ktoré si kúpil online len dopĺňali fajnové bývanie. Všade boli kvety, palma tu a fikus tam, lásku k izbovým kvetom, nazdával sa, že zdedil po svojej starkej. Vždy keď ju bol navštívit ako malý chlapec čudoval sa tejto hustej džungli izbových rastlín. Bolo ich tak mnoho že starkú bolo často nutné medzi nimi hľadať.

Nákup

„Odneska už len respirátor mladý pán.“ vychŕlila naňho pokladnička, ktorá záhadne stíhala obsluhovať pokladňu a zároveň aj jastrabím okom sledovať kto prišiel a či má respirátor alebo len rúško.

Šikovne si nasadil respirátor typu FFP2 a začal snoriť po predajni. Tak teda ako ušetriť, začal uvažovať. Premýšlal ako by asi nakúpili chudobné matky s dvoma deťmi, ktoré tak často v obchodoch s potravinami stretal. Ľúto mu bolo vždy keď videl uplakané detské očká, malé rúčky chlapca, ktorý je oblečený do šiat po bratovi, naťahujúc sa po horalke zatiaľ čo matka musí celé divadlo neľútostne ukončiť pretože tento týždenný rozpočet jej na dnes prísne dovoľuje iba chlieb, maslo, mlieko, detskú krupicu, ryžu, kuracie pečienky a možno im teda rozdelí aspoň jednu tu horálku.

Bola mu známa táto stránka vecí a nielen preto že v obchode odpracoval sedem rokov ale on sám vyrástol v chudobe. Matka nikdy peniaze nemala. Všetko čo ako poštárka na plný úväzok zarobila pošlo na stravu a šeky a keď aj niečo ostalo, jej alkoholický manžel a otec jej dvoch detí, stihol jej násilne zobrať a prepiť. Ach koľko matkiných sĺz pamätá si Martin. V rohu hodená prázdna hnedá peňaženka, malé fotky detí a rodiny ktoré v nej vždy rada nosila, pozerali sa na malého Martinka a bračeka Jurka z podlahy. Nechápali tieto malé tváre že čo sa vlastne deje ale pohľad na uplakanú mamu sediacu pri prázdnej peňaženke na zemi zraňoval a jazvil ich malé srdiečka. Alebo keď bol jarmok a jej malé dve detičky ťahali ju ku kolotočom a k stánkom s občerstvením či cukrovou vatou a ona musela radšej zámerne kráčať poza stánky, bočila hlboko do ulíc len aby nevidela žiadostivé malé očka svojich deťúreniec a tiež nechcela aby videla ich sklamanie a bolesť v očiach keď snažila sa im vysvetliť že to stojí peniažky ktoré ona nemá. Ľubila svoje deti nadovšetko ale otec bol úplne na nič.

Áno, nič sa od 1986 nezmenilo. Chudoba na Slovensku je skutočná akokoľvek radi si niektorí ľudia pred ňou zakrývali oči lebo sa ich priamo netýkala alebo nedotýkala. Áno, rodiny žijúce na hranici chudoby bola odvrátená stránka tejto na oko prosperujúcej krajiny EU. Pandémia spravila veľa vecí, mierne nasrala ľudí ktorí vždy peniaze mali, pochovala dosť podnikateľov, ubrala tým čo vždy mali a tak mali menej ale hlavne pre tých ktorí už boli chudobní zdražovanie znamenalo smrť. Stúpala kriminalita, agresia a protesty. Vzrastala anarchia a hromadná vzbura. Občas to naozaj vyzeralo ako posledné dni.

Rožok z maslom, pohár mlieka a šetrenie sa môže začať, rozhodol sa. V šunkách je aj tak plno soli a konzervantov a v syroch zase tuk. Zeleniny, šťavnatých paradajok a voňavých paprík som mal celé leto dosť, pomyslel si. Veď ani zver nemá každý deň vianoce, čo si neuloví to nemá. Občas je hojné obdobie potom príde kríza, možno je to tak dobre pre naše telo, ísť z prirodzeným prúdom prírody. Nepresyťovať ho, nech si teraz zoberie z toho čo nasalo počas leta a keď prídu lepšie dni, zásoby si zase rýchlo doplní. Nahádzal do sáčku zopár bielych rožkov a uchmatol BIO čerstvé mlieko ktoré vzápätí vymenil za obyčajné. Celý sme už bio raw organický, pre koho peňaženky toto ale robia, zlostil sa v duchu. Spokojný idúc ku pokladni zmyslel si že potreboval aj zrnkovú kávu. Je to do toho parádneho plnoautomatického kávovaru ktorý si kúpil v časoch svojej najväčšej pracovnej slávy. Za posledný rok inú kávu ani nepil. Hmm, Davidoff – Zest for Life trblietalo sa na obale a dolu, už menej trblietavo, zazerala naňho cenovka – 12.99 EUR za pol kila kávy. No nič, zatriasol pravým zápästím, tak ako to zvykne robiť jeho matka keď ventiluje zúrivosť a zobral si veľký pohár instantnej kávy nie prémiovej značky, pod ktorou radostne svietilo AKCIA – 4.99. Dobrá bude s mliekom, upokojil sa a spokojný zo svojím šetrným nákupom odkráčal k pokladni. Dá si čerstvý biely rožok s maslom a k tomu pohár čerstvého mlieka a kávu. Čo môže byť lepšie, veď takto, teda okrem tej kávy, si to pamätá aj od babičky z otcovej strany. Nič takýmto raňajkám nechýbalo, možno už len babkine pohladkanie po hlave, z ktorého vždy cítil že babku trápi ako tí dvaja žijú. Ponožky nemáte zaštopkané, chrontavý chodzíte, čo vás mater neopere, zvykla mučiť malé vnúčence výčitkami s jej trnavským nárečím. Paradoxne vždy zvykla útočiť iba na ich mamu a nikdy nie otca,  jej syna. Údel niektorých matiek žiaľ je že sú naprosto slepé a akoby otrávené akousi chorou materinskou láskou a možnože ani úder lopatou po hlave nepomôže týmto matkám.

Cesta k lekárovi

Útrapy obliekania, na ktoré už nebol vôbec zvyknutý keďže za posledné dva roky ho nechala firma pracovať z domu, mu vždy spôsobovali muky. Všetko bolo akési úzke a pritesné, škrabalo to a svrbilo po celom tele. Jeansy už nevedel ani zapnúť a spodok svetra od Freda Perryho, ktorý má už 3 roky, mu smiešne končil v polke brucha. Kedy sa toto všetko stalo? Kedy sa z toho štíhlela chlapca premenil na toto ozrutné hovado, uvažoval zhrozený ale nie veľmi prekvapený. Zvyčajne pracoval v pyžame a jediné veci ktoré dal na seba za posledné dva roky bolo tričko, kraťase alebo teplaky keď isiel behať a rovnako oblečený chodil všade.  Pri hygiene a príprave pred návštevou lekárky, kde išiel na kontrolu a tiež pravidelnú prehliadku ktorú už nemal 5 rokov, si s hanbou predstavoval  ako mu lekárka stláča jeho tučné brucho ktoré nadobudol vďaka sedavej práci, ohromnému apetítu, gurmánskym jedlám a litroch červeného vína. Varenie nadovšetko miloval. Bol to jeho relax. Príprava všakovakých jedál, samozrejme vždy pri pohári vína a s dobrou muzikou mu spôsobovala neskutočnú radosť. Bol to jeho malý raj. Rovnako k práci ľúbil si naliať. Na červené vína bol vyberavý a keď ho šéf neraz riadne nasral, neváhal, a aby sa aspoň on sám odmenil za svoj výkon, šiel a kúpil si fľašu francúzskeho červeného vína za 40 EUR. Naposledy to bolo asi pred mesiacom keď spolu preberali osobné hodnotenie zamestnanca, ktoré malo potom priamo aj ovplyvniť zvýšenie platu. Martin išiel v práci dušu vypustiť, bol naozaj dobrý, bavilo ho to a v poslednom čase dokonca zastával dve pozície naraz, pretože spoločnosť neustále hľadala riešenia ako ušetriť. A tak nie nadarmo ohodnotil sa ako človek ktorý presahuje bežné očakávania, zatiaľ čo šéf mu jeho hodnotenie vrátil s komentom že on ho skôr vidí ako niekoho kto síce sústavne spĺňa očakávania ale nepresahuje ich. Pre Martina to bola posledná kvapka. Za 5 rokov dal spoločnosti všetko. Vedel že koniec sa blížil. V jeho štyridsiatke jeho zdravotný stav nebol zlý ale, napriek pravidelnému joggingu, bol pribratý a tak trochu zanedbaný. Vlasy si žili svoj vlastný život a v dnešné ráno ich nie a nie upraviť. Zatiaľ čo Siri hrala No te quiero mas od Juan Baüer, argentínske tango ktoré zapáčilo sa mu iba nedávno, Martin si pred zrkadlom zúrivo hrabal vo vlasoch, a bolo to až keď už Siri posunula sa ku koncu Chez moi a six heures od Django Reinhardt, keď napokon, tak ako je to vždy keď si nevie dať človek rady z nezbednými a veselými stvorami, úplne rezignoval a nechal ofinu smiešne visiac na čele a rohy vzadu odstávať na oboch stranách hlavy. Vyzeral ako čert z ofinkou ale netrápilo ho to. Pozrel na hodiny a premýšľal či sa ešte napojí na kyslík. Ďalší z jeho úlovkov doby keď sa pandémia rozmáhala a on bol stále pri peniazoch. Myslel si že kyslíkový koncentrátor za 1000 EUR zbaví ho ťažkostí plytkého dýchania, ba čo viac, omladí ho a navždy zbaví vrások. Nebolo však času, cez veľké brucho zohol sa nazúvať si tenisky. Fučal ako parník. Nenávidel sa v tieto momenty ale bol si plne vedomý že si to všetko spôsobil sám. Mal by nastoliť teror ktorý disciplína vždy prináša, nudu triezvych dní a v skromnej nádeji svojho utrpenia, mal by čakať kým mu brucho spľasne a prsia, ach tie prsia, asi tak už dvojky, nech odídu tam odkiaľ prišli. Zhrabol chytro ešte tri tašky odpadu, kľúče od auta a zavrel za sebou dvere. Dverami nikdy nebúchal. Nie je známe odkiaľ sa vzala jeho tolerancia k iným, ale po tejto stránke bol naozaj silný. Stál pri výťahu, kropaje potu mu tiekli po čele a cez rúško nevedel dýchať. Starý výťah akoby tiež už mal toho dosť a žil si svojím vlastným životom.  Zo šiesteho poschodia na prvé prišiel za dlhé tri minúty. Koľko odpadu jeden človek vyprodukuje, hromžil keď vonku rozdeľoval – plasty – papier – sklo, toho bolo najviac, nekonečné rinčanie fliaš od vína, neveril vlastným očiam. A čo potom niekoľko členná rodina, koľko toho majú, uvažoval. A čo také ktoré nerecykľujú. Sedem členná banda najebe všetko do netriedeného, zmocňovala sa ho zúrivosť pre neporiadnosť a ignoráciu obyvateľstva, ale ktorá kľudne mohla byť aj výsledkom faktu, že už 3 dni nič nepil.

Pohľad na jeho staré Audi A8, ktoré ešte stále splácal, ho upokojil. Staručké, dnes už skoro pätnásťročné auto, kúpil ojazdené asi pred dvoma rokmi v top stave.  Slúži neskutočne dobre, mal z neho veľkú radosť. Bol presvedčený, že ľudia ktorí jazdia v autách su izolovaný od ostatných a prichádzajú tak o zážitok spoločnosti, ale v takéto dni bol rád že sa k lekárke do susedného mesta nemusí terigať autobusom. V konkurenčnej a intelektuálnej debate s Oliviou často zvykol mudrovať s oduševneným výrazom tváre. Sadni do MHD a objav zcela nový svet, pozoruj ľudí, pozor okolie, pozoruj svet ktorý sa mihá za oknami električky, prskal štýlom básnika, pričom vyhadzoval ruky do vzduchu cítiac sa akoby stál na divadelných doskách. Sadol si do vyhrievanej kože a vyrazil. Na rýchlostnej ceste medzi mestom, padol mu do oka billboard z ktorého urobilo sa mu nevoľno. SNY, DRINA a PANDEMIA šokovala nová reklama od automobilového gigantu, ktorý snažil sa takto predať svoj nový model pracovného auta. Na fotke billboardu stál pri aute typu pick-up zeleninár a vynášal tovar z auta ktorý podával svojmu odberateľovi. Kedy sa vlastne stihla pandémia takto šikovne prešmyknut do marketingu, uvažoval. Kedy sme začali pandémiu používať ako reklamný prvok. Akoby to už nebola dráma a večný problém, akoby to už bol normálny život, ba čo viac, nažeňme si vďaka tomu viac zákazníkov. Je to odporné, chcelo sa mu vracať pri myšlienke na to ako rýchlo sa biznis prispôsobil a dupol pritom riadne na plyn. Zúrivosť za volantom, nie dobrá vec Martin, povedal si sám pre seba nahlas a spomalil. Bolo mu zle z toho ako každý hraje na to že ekonomika sa nesmie nikdy zastaviť alebo spomaliť, argumentujúc, že je to rozbehnutý vlak a jeho zastavenie alebo spomalenie spôsobilo by veľa škody. V takýchto chvíľach želal si ešte viac skazy, prírodných katastrof, vojen či chorôb aby prišlo na ľudstvo. Mal pocit že tieto opice nič nezastaví a želal si tak veľmi aby sa už konečne spamätali a našli cestu naspäť, nie napred ale naspäť ku svojim koreňom, naspäť k prírode a k tomu čo bolo správne a dobré. Sám veľmi nemal predstavu o tom ako by to malo vyzerať ale neveril súčasnému fungovaniu spoločnosti už nič. V svojom hneve a sklamaní z posledného zamestnania osočoval moderné zotročovanie ľudí v korporáciách, vykorisťovanie a uzurpáciu moci, vo svojom ideálnom svete želal si majetkovú rovnosť a poctivú prácu pre všetkých.

V rodnom meste

Až keď zaparkoval pred budovou lekára zistil že prišiel veľmi skoro. Bol objednaný na 12:30 a bolo len 11:00. Čo jej len poviem, že ako sa cítim, snoval plán ako ju znova raz oklamať a predĺžiť si práceneschopnosť. Do práce už nastúpiť nechcel a ešte stále bolo pár dní do konca kým sa mu, podľa obojstranne podpísanej dohody, pracovný pomer skončí. Svojmu nástupcovi mal ešte odovzdať dôležité zložky ale keďže očakávania vždy iba spĺňal, rozhodol sa že tentokrát jedno nesplní. Budem sa tváriť presvedčivo vyčerpaný a na konci svojich síl, poviem že mi je lepšie ale stále nie som pripravený vrátiť sa do práce, – pripravoval sa ako bude reagovať na otázku ako sa cíti. Keď nedávno, po piatich rokoch zavítal k svojej obvodnej, prišiel s tým  že sa pracovne zrútil, má depresie, úzkosti a nemôže spať. Predtým si dal spraviť covid test aby vylúčil všetky podozrenia že v čakárni sa nachádza kvôli tomuto problému. Presvedčivý herecký výkon, ktorým by pokojne vyhral konkurz na rolu najväčšieho nešťastníka, zabral a lekárka mu predpisala Xanax, antidepresiva aj dačo na spánok. Svoju obvodnu mal rád ale preferoval by tú bývalú, ktorá však už nebola medzi živými. Jeho bývalá obvodná bola komická žena. Zaregistroval sa k nej pri prechode od pediatra, v jeho devätnástich.  Objemná ženská, keď ju spoznal mala už okolo 55. Nosila blond parochňu ktorú už mala zažltnutú od cigaretového dymu a pamätá si aj zdravotnú sestru ktorá úradovala takou silou a vášňou že najprv nevedel ktorý z tých dvoch je lekár. Tuhá fajčiarka ale inak skvelý lekár, zvykla žartovať že údené dlhšie vydrží. Bolo veľmi priama, nehrala sa zo slovami a nesnažila sa byť prílišne príjemná, ale aj tak ju ľudia mali radi. Keď bol Martinov otec chorý, tiež bola jeho obvodnou, bez všetkého Martina pripravila na jeho rýchly koniec.

„Otec už to nemá na dlho, to dúfam vieš. Rátam tak mesiac dva.“ povedala Martinovi, len tak medzi rečou, počas pravidelnej prehliadky. Nie, Martin, vtedy 21, nevedel že je to až také zlé a bol šokovaný z tejto informácie, rovnako zo štýlu jej podania. Až neskôr sa naučil oceňovať ľudí ktorí nebalia svoje slová do hodvábu ani sa nesnažia chodiť okolo horúcej kaše, sú úprimný a priamy. Vozila sa na malom fiate ktorý vždy niekde oprela a tak už pomaly vyzeral ako závodné auto alebo niečo čo by ste povedali že práve vyhralo rally. Zvláštna žena, zaspomínal si. Času bolo ešte dosť a tak sa Martin vybral do kaderníctva o ktorom vedel že za služby nepýtajú veľa.  V malom priestore starého kaderníctva v centre mesta kašlal hádam každý. Sedeli tam dve kaderníčky ktoré si pamätal ešte od detstva a dvaja starší páni, ktorí už bolo na odchode. Toto kaderníctvo tu bolo odveky. Detská stolička na ktorej ho strihala tá istá pani pred 35 rokmi bola stále tam v rohu. Nič sa tu nezmenilo. Paničky vyzerali stále rovnako, akoby sa pre ne zastavil čas. Martin začal dúfať že aj preňho sa čas zastaví a od 40 do 60 či 75 zostane rovnaký. Vôňa zalievanej kávy, čerstvej tlače a sladkého parfému zobrala ho naspäť do času keď ho tam mama brávala. Zvykli ho volať malé zlatíčko a na vysokej stoličke mu dovoli sedieť aj potom čo už bol na ňu priveľký. Bože ako tie roky letia, pomyslel si keď ho pani povolala sadnúť si do kresla.

„No a bola sem ci u teho masára, víš tam na rohu?“ hovorila jedna druhej. „A nechala sem ci tam 30 eur za dva kúsky kuracích pŕs a kúsok hovadzého! No to čo sa už ozaj zbláznili tí ludé?“ rozčuľovala sa tvrdým nárečím.

„No pekne! To ca musel dobre oklamat!“ odpovedala druhá rovnakým dialektom ale akosi neprítomne, a chudými studenými prstami behala Martinovi okolo uší.

„No čo jak vám to spravím?“ spýtala sa Martina

„Boky a vzadu strojčekom a hore potom skrátiť nožnicami.“ povedal a pozrel na ňu v zrkadle uvažujúc či si ho ešte pamätá. Pripadala mu dnes akási smutná.

„No, a ponúkol mi aj voláke remeselnícke pivo, že novinka.“ pokračovala jej kolegyňa v rozhovore. „No to si už vidzela aby volado predával pivo u masára?“ povzbudzovala k rozhovoru, odpoveď však nedostala.

O pani ktorá ho strihala a ktorej nebolo dnes veľmi do reči Martin vedel len to že polku života strávila starostlivosťou o invalidného manžela a druhú polku starosťami o drogovo závislého syna. Napriek všetkému však bola vždy veselá a tak možno len nemala svoj deň, pomyslel si.

„A víš že sa mi aj zdál voláky jako keby mal vypité.“ zahlásila pohoršená, veriac že toto by mohlo vyprovokovať kolegyňu aspoň k nejakej reakcií, tá však len vypustila malé chrapľavé haha a pokračovala v strihaní.

„Toto tu jak zastrihávaš? Ja to nikdy tak nevím zarovnat jak ty.“ spýtala sa jej po chvíli, ukazujúc na stranu mojej hlavy kde sa mal spraviť prechod. Dnes naozaj nebola vo forme, naopak tá ukecaná mala dnes energie za dvoch.

„Dze, ukáž!“ rútila sa k Martinovi

„Na kerú stranu si to češete? Napravo že?“  opýtala sa prehrabujúc sa Martinovi vo vlasoch akoby mu tam hľadala vši. Jej ruky boli teplé a voňali mandľovým krémom.

„Áno napravo.“ odpovedal rýchlo, po čom zopár šikovnými pohybmi strojčeka vyrezala ukážkový prechod a podala strojček kolegyni.

„No mosiš mi to ukázať na vnukovi nabudúce Terka, nech sa to naučím porádno robit. Toto mi nikdy voláko nešlo.“ povedala skromne.

„To sa nenaučíš, to mosíš mat v sebe!“ zasmiala sa a zmizla za tmavým závesom za ktorým Martin už ako dieťa túžil vedieť čo sa nachádza. Dnes predpokladal že je to kuchynka ale ako dieťa zvažoval že by to mohla byť kľudne aj miestnosť pre stret miestnych čarodejníc. Pozeral priveľa strašidelných rozprávok a pamätal si jeden deň kedy ho mama nechala samého tu čakať kým si odskočila na poštu. Zrazu vošlo dovnútra asi 6 žien. V jednej rozpoznal výčapníčku Vilmu ktorá, kým otec čakal na pivo, mu dala zo svojho pohára vždy odpiť trochu kofoly. V ďalších spoznal čašníčku z reštaurácie Hotelu Grand, kde sa chodili s mamičkou občas najesť a ktorý dnes už neexistuje a boli tam aj trafikantka kde chodil otec po cigarety a ďalšie tri neznáme ženy. Všetky spolu zmizli za týmto temným závesom spoza ktorého sa po chvíli začal ozývať bujarý smiech a škrekot ktorý naozaj pripomínal stretnutie čarodejníc. Hlasná hudba a  plieskanie pohárov nasvedčovalo že niečo oslavujú. Dym z cigariet ktorý sa valil von mu pripomínal pec baby jagy.  A tak keď po chvíli vyšli všetky von, tackajúc sa po miestnosti, a jedna z nich mu povedala že je taký chutnučký že by si ho najradšej upiekla a zjedla, vybehol malý Maťko z diabolského kaderníctva radšej von a pustil sa z plačom hľadať svoju mamičku.

„Tak hotovo!“ vytrhla ho zo spomienok. „6 evro to bude ale bločik vám nedám nejde nám kasa, dám vám paragón.

„To je v poriadku, ďakujem.“ podal jej desiatku z úsmevom a zavrel za sebou dvere.

U lekára

Bolo už  12:15 a tak sa vybral do čakárne. Steny aj dvere ambulancie boli plné oznamov. Viac pravidiel ako vo verejnom bazéne. Vyzeralo to tam ako nástenka vo vyšetrovacej miestnosti detektívov ktorí naháňajú sériového vraha.

Malé či väčšie oznamy vytlačené na pestrofarebnom či bielom papieri  boli nalepené tak nahusto vedľa seba že ste nevedeli kde začať. V čakárni sedelo asi sedem ľudí, poctivo oddelení metrovou vzdialenosťou, a v rohu sedel pohľadný mladík. Nuž sadnem si ja o meter vedľa, povedal si Martin a začal čítať z nástenky detektívov.

VSTUP DO ČAKÁRNE LEN S NEGATÍVNYM PCR ALEBO AG TESTOM pričom AG už bolo prečiarknuté fixkou.

PACIENTI S KAŠĽOM, TEPLOTOU DO 38 ST C TRVAJÚCOU MENEJ AKO 3 DNI, S POZITÍVNOU CESTOVATEĽSKOU ANAMNÉZOU – ZOSTAŇTE DOMA V IZOLÁCIÍ – PITE VEĽA TEKUTÍN PRÍPADNE SI DAJTE PARALEN, KVAPKY DO NOSA A SIRUP OD KAŠLU V NIJAKOM PRÍPADE VŠAK NECHOĎTE DO ČAKÁRNE LEKÁRA!

PRE PODOZRENIE NA  KORONAVÍRUS, ALE AJ VŠETKY OCHORENIA DÝCHACÍCH CIEST – TREBA KONTAKTOVAŤ LEKÁRA LEN TELEFONICKY PRÍPADNE E-MAILOM.

NECHOĎTE NÁM DO ČAKÁRNE NA PREDPISY LIEKOV, VLOŽIEK, PLIENOK ALE POŽIADAJTE O NE TELEFONICKY !!!

NÁVRH NA KÚPEĽNÚ LIEČBU Z INDIKÁCIE ODBORNÉHO LEKÁRA NEVYPISUJEME! NECH VÁM JU VYPÍŠE ON!

V ČAKÁRNI MAXIMÁLNE TRI OSOBY! AK NIE STE OBJEDNANÝ ANI TU NEČAKAJTE!!!

BERIEME LEN VOPRED TELEFONICKY OBJEDNANÝCH PACIENTOV!!!

SLOVO ČAKÁREŇ JE ODVODENÉ OD SLOVA ČAKAŤ. SLOVO PACIENT JE ODVODENÉ OD LATINSKÉHO SLOVA PATIENTIA ČO V PREKLADE ZNAMENÁ TRPEZLIVOSŤ. PROSÍME NEKLOPAŤ!!! TRPEZLIVO ČAKAJTE AŽ VÁS SESTRIČKA ZAVOLÁ. ĎAKUJEME.

ČAS OBJEDNANIA NA VYŠETRENIE JE ORIENTAČNÝ!!!

NEOČKUJEME PROTI COVID 19. HLÁSTE SA NA WWW.KORONA.GOV.SK

OČKUJEME PROTI CHRÍPKE

NAKOĽKO NÁM PACIENTI OPAKOVANE NEDONESÚ TESTY NA VYŠETRENIE STOLICE SME NÚTENÝ VYBERAŤ DEPOZIČNÝ POPLATOK 3 EURÁ. POPLATOK BUDE VRÁTENÝ PO DONESENÍ STOLICE

NOVÝCH PACIENTOV NEBERIEME!

PAMÄTAJTE SI LIEKY KTORÉ UŽÍVATE

NEKLOPAŤ!!! SESTRIČKA JE AKO SLNKO, VYCHÁDZA PRAVIDELNE!

Nesedel tam hádam ani minútu keď z dverí, ako bohyňa pomsty, vyletela sestrička.

„Ste objednaný?“ opýtala sa mladého muža v rohu.

„Nie, ale …“ nestihol dopovedať keď ho prerušila.

„Tak potom čo tu robíte?“ zvrieskla. „Berieme len objednaných pacientov!“ jej hlas ešte väčšmi naberal na sile.

„Potrebujem PN do práce, som chorý.“ odpovedal skľúčene.

„A čo vám je?“ opýtala sa pozerajúc na neho pohľadom zúrivého býka, dokonca aj spôsob akým sa postavila nasvedčoval tomu, že ak sa tento mladý muž rýchlo nepoprace odtiaľto preč, mohla by sa proti nemu vyrútiť.

„Nooo, mám horúčky a kašeľ a tiež …“ začal vysvetľovať pomalým a tichým tónom, čo naštartovanú zdravotnú sestru, ktorá už hádam mala za sebou tri zalievané kávy, ešte viac vyprovokovalo. Nemala na týchto ľudí už nervy, ona čo vstáva o 4 ráno aby chytila zo susednej dediny autobus do práce, celý deň sa nezastaví, Petrík má zlé známky odkedy sa učia z domu a manžel začať chodiť akosi neskoro domov z práce a k tomu tento pokojný tón mladého muža ktorý nemá žiadny z týchto problémov, stretol sa práve s jej zúrivosťou ako sa len voda vie stretnúť s ohňom.

„Tu ste v infekčneeeeej miestnosti mladýýýý muž. Objednajte sa a spravte si potom test deň predtým než sem prídete.“ škriekala.

„Ale, ale ja som len potreboval…“ snažil sa ešte zachrániť situáciu ubitým hláskom akoby prosil o život.

„Vooooooooooon!!!“ začala šalieť akoby vyhlasovala evakuáciu, na čo sa mladík, hádam ešte chorejší ako skormútenejší ako prišiel, vytackal z čakárne s hanbou a sklonenou hlavou.

Martin, šokovaný z toho čo sa to ľuďom vlastne stalo a z toho aké dni to vlastne žijeme pobral sa vycikať sa keď za chrbtom počul

„Vy ste tu na kontrolu a na pravidelnú prehliadku, že? No poďte.“ povedala Martinovi, ktorý sa rozhodol že nebudete tohto býka radšej za chvost ťahať a s cikaním počká. A neboli ešte ani dvere zavreté, keď ozvalo sa v nej presvedčenie že je ona lekár a terapeut v jednom.

„No čo, už spíte lepšie, úzkosti pominuli?“ vyletelo z nej, následkom čoho všetky, inak znudené hlavy, pozdvihli sa v čakárni ako keď zavoláte na psa.

Martin nemal žiadne psychické ani zdravotné problémy. Na PN odišiel lebo sa pohádal so šéfom a nechcel s ním už ďalej mať nič spoločné a rovnako tak už nikdy nechcel otvoriť ten pekelný laptop ktorý celých tých 5 rokov nepustil z ruky, dokonca ani na dovolenke nie.

„Doktorka za chvíľu príde, tam si sadnite.“ zavelila sestra a konečne zatvorila dvere.

V ordinácií bolo zima. Všade bol neporiadok. Na stole porozhadzované karty pacientov. Špinavé zaprášené police na ktorých múdro stáli hrubé medicínske knihy a ešte hrubšie registre liekov. Vedľa stola, na malej skrinke na kolieskach, stála fotka manžela a dvoch synov kdesi z dovolenky a hneď vedľa ďalšia fotka manžela v rámiku na ktorom bolo pripevnené srdiečko z nápisom NAJLEPŠÍ MANŽEL. Na stene viseli veľké, vytlačené a vkusne zarámované najslávnejšie maľby od Picassa a Vincenta Van Gogha a tiež veľké, tiež pekne zarámované motto od Neale Donald Walsch ktoré hovorilo

 “Life begins at the end of your comfort zone.”

Veľká skriňa v rohu bola rozdrapená dokorán ako rybia tlama a odhaľovala nie jedno tajomstvo ktoré oko pacienta nemalo nikdy vidieť. Niekoľko veľkých pohárov domáceho medu, 3 balenia kilovej zrnkovej kávy Privat Kaffee od Tchiba na ktorých zračil sa veľký slon a nápis African Blue. Mmmm, tá by sa hodila, takú som ešte nemal, zasníval sa. Ďalej tam boli Milka čokolády, Jack Daniels, niečo čo vyzeralo ako domáca pálenka a niekoľko fliaš bieleho a červeného vína. Viditeľne všetko nevinné úplatky, nie úplatky, dary z vďaky volajme to. Ďalej sa v tajomnej skrini, dostatočne šokujúco, nachádzala aj pomerne veľká a hrubá sviečka v tvare penisu z ktorého žaluďa trčal dlhý biely knôt a ktorá dokonca na svojom spodku mala prirobené dve veľké voskové gule. Zabalená do priesvitného celofánu s červenou mašľou uprostred, ležala tam na svojom boku. Vcelku vtipný darček k sviatku ktorý isto dostala od svojich  zdravotných sestier, pomyslel si Martin. Malé rádio na okne práve hralo známe Sme také aké sme od Beáty Dubasovej  čo vlastne celkom aj celkom zapasovalo do tejto reality.

„No ako Martin, polepšilo sa? Lieky čo som vám predpísala beriete?“ zjavila sa zrazu lekárka od chrbta chytro zatvárajúc dvere tajomnej skrine. Preklínala sa za toto opomenutie ktoré dostalo sa jej predtým než odišla na záchod. Zjavila sa akoby odnikiaľ. Človek by aj hľadal čarovný prútik u nej, nepočul ju veru Martin blížiť sa. Žiadne tabletky nikdy nebral a nestačil sa tento absolútne zdravý človek ani len pripraviť ako bude znova raz poriadne klamať.

„Xanax neberiem pani doktorka. Utlmuje ma, blokuje mi emócie. Antidepresíva beriem, ale lieky na spanie neberiem, zobral som hádam len jeden či dva. Polepšilo sa trochu ako som začal brať Melatonin. Chodím hodne behať, vyplavuje to endorfíny. Začínam sa naozaj cítiť oveľa lepšie ale pri pomyslení že sa mám vrátiť do práce zmocňujú sa ma znovu pekelné úzkosti, nie som si istý s čím by to mohlo súvisieť.“ ukončil herecký prejav spýtavo a natoľko presvedčivo a pokojne že hádam detektor lži by mal čo robiť aby túto lož odhalil.

„Lenže my vám teraz potrebujeme trochu práve blokovať tie emócie.“ vypravila sa vysvetľovať. „Depresia a pridružujúce sa úzkosti sú ako chrípka. Je to biochemická porucha mozgu ktorá vzniká následkom stresu alebo iných vnútorno myšlienkových pochodov a vtedy sa emócie dostávajú do nerovnováhy, a my k tomu aby sme ich upratali, ich potrebujeme na chvíľu odstaviť.“ vychŕlila zo seba ale jemne ako víla alebo chápajúci anjel spásy ktorý hovorí príliš rýchlo a nezrozumiteľne a prikyvujúc hlavou pokračovala. „Som rada že antidepresíva beriete. Spôsobujú spätné vychytávanie serotonínu čím vlastne liečia váš mozog od depresie. Ale chvíľu to trvá kým zaúčinkujú.“ zakončila a pokrčila pritom plecami akoby sa ospravedlňovala za pomalý nástup účinkov antidepresív.

Martinovi, ktorému nebolo ani šľaka, sa začal cítiť trochu previnilo za marenie vzácného lekárskeho času a chápavo prikyvoval pohľadom malej zranenej lane ktorá ocitla sa hádam v tomto nešťastí celkom nevinne. Dokonalý herec a diabol v jednom.

„Všetko sa raz zlomí pani doktorka,“ povedal smutne živiac túto dokonalú lož ešte intenzívnejšie. „Aj ten najlepší pracovník raz odkvecne, viete ako to je.“ zakončil smutne klopiac zrak k špinavej podlahe ordinácie.

„No dobre, tak poďme na vašu preventívnu prehliadku.“ pokračovala. „Tlak máte ukážkový ale som znepokojená z vašich krvných testov. Máte zvýšený cholesterol a pečeňové testy nasvedčujú stukovatelú pečeň.“ vyslovila ustarane. „Lahnite si chrbtom na posteľ nech vás skontrolujem.“ ukázala prstom na nemocničné lôžko pri stene.

Bál sa výsledkov na pečeň ako čert kríža. Tlak na pravej strane pod rebrami cíti už dlho. Vraj môžu byť spojené s unavenou pečeňou a rovnako si už dávnejšie online diagnostikoval aj bolesti sleziny, ktoré tiež má, a tiež majú byť úzko spojené dokonca s cirhózou pečene. Celý neistý si ľahol na lôžko a čakal na finálny ortieľ. Čo neodhalili krvné testy mohol odhaliť tajný lekársky hmat. Čo keď má naozaj cirhózu pečene čo znamenalo že pečeň je nezvratne poškodená a nedokáže sa už obnovovať. Koľko zdravých pečeňových buniek mu vlastne ešte  ostalo a prežije vôbec? stráchal sa. Doktorka vyhrnula tričko až po krk a začala ohmatávať orgán ku ktorému cestu jej hatalo odporné sádlo z ktorého kľudne vytopili by ste zásobu masti na celú zimu.

„Keď pocítite bolesť alebo nepríjemný tlak, dajte mi vedieť.“ povedala, na čo Martin len kývol hlavou na súhlas.

„Môžete sa obliecť.“ povedala pokojne po chvíli, z čoho Martin by rád dedukoval že všetko je v poriadku. Žiaden znepokojený tón musí predsa znamenať že nič nenašla. Isto by doprovodila vetu nejakým povzdychom na konci alebo znepokojujúcim citoslovcom na začiatku vety, pomyslel si.

„Budeme vás musieť dať na prísnu diétu a takisto vás pošlem na ultrazvuk aby som si bola istá.“ spustila. „Trochu sa mi zdá miestami stvrdnutá, ale nie som si istá takže ultrazvuk čo najskôr a zatiaľ,“ akoby už automatickým pohybom ruky vytiahla zo šuflíka dva letáky, „zatiaľ sa prísno riaďte podľa týchto pravidiel. Krvné testy o tri mesiace a kontrola hneď potom.“ povedala a podala mu do ruky dva reklamné letáky na výživové doplnky. Jeden bol na cholesterol a druhý na pečeň. Obidva však odborne vysvetľovali aká strava je vhodná a nevhodná pre tieto typy chrôb. Kedy sa lekárská práca zmenila na doručovanie reklamných letákov, uvažoval Martin, po čom si však rýchlo uvedomil že tieto vysoko odborné kúsky papiera vlastne uľahčujú lekárom prácu tým že ich ušetria zdĺhavého vysvetľovania pacientom že čo vlastne jesť a čo nie. Najlepšie nežrať nič. Hladovka je najlepší liek na skazené telo. Ten čo jedol až kým bol chorý musí teraz hladovať kým nevyzdravie, spomenul si na hebrejské slová múdrosti ktoré raz čítal kdesi po vylúštení krížovky ktorá odhaľovala toto pravdivé tajomstvo dobrého zdravia.

„Ďakujem pani doktorka. A kontrola na tie iné potiaže kedy?“ spýtal sa dúfajúc že ho nebude lekárka duriť naspäť do práce keď sama vidí že ešte aj pridružili sa mu iné zdravotné problémy.

„Kontrolu dáme na koniec Novembra a podľa toho vás potom vypíšem naspäť do práce.“ odpovedala láskavo, čomu sa Martin nesmierne potešil. Jeho pracovný pomer sa dovtedy podľa dohody skončí a nebude musieť už nastúpiť do práce. Od decembra pôjde na úrad práce. PN ka za November síce neprinesie veľa peňazí a bude to strašidelne nová skúsenosť snažiť sa na tom prežiť December ale aspoň schudne, pokorí sa a očisti svoju myseľ. Uzdrav telo, myseľ aj svoju peňaženku zvykol si hovoriť keď sa v minulosti minimálne tak 17 krát za rok chystal že bude šetriť a žiť zdravšie. Teraz keď ho k tomu okolnosti a osud prinútili cítil sa ešte aj akosi vďačný že mu konečne niekto, v tejto snahe, prišiel na pomoc. Začal si v tento deň vážiť dve rôzne veci na ktoré za posledné roky vôbec nedbal. Svoje zdravie a peniaze. Večer sa rozhodol že odpojí a vypulíruje veľký kavovar pretože hodlal prejsť na zelený čaj a kávovar chcel darovať sestre. Ako tak chodil pomedzi špinavé záhyby úžasného stroja a odstraňoval nánosy kávy, prišiel si aj on sám nejako špinavý a použitý, niekto zanedbaný koho už dávno bolo treba vyčistiť. Päť rokov mlel a slúžil. Je treba umyť odkvapovu misku, je treba vyčistiť naparovač a poriadne vyumývať nádobu na vodu. Všetko vysušiť a na čas odložiť ho do skrine. Pripraviť na ďalšie použitie. Odstavil ryžu a dusenú zeleninu z variča a zapol večerné správy. Na parádu, deň sa začal instantnou kávou a skončil suchou ryžou, párty sa skončila, povedal si sám pre seba, a mysliac na život tibetských mníchov akosi aj celkom s chuťou vložil si do úst lyžičku suchej ryže.

Útrapy náhlej nečinnosti

Na prácu sme už tak veľmi zvyknutý že je to ako vzduch ktorý dýchame, bez práce sa zrazu cítime akosi zbytočný a stratený. Nie je to len ten podvedomý stres ktorý prichádza s myšlienkou zákonu prežitia kedy zárobok je podmienený prácou. Je to nastavenie ktoré našu myseľ živí už tak dlho že ak sme na chvíľu aj nezamestnaný, hoci je o nás postarané, cítime sa čudne previnilo. Nie sme povaľači. Práca je aj činnosť ktorá nás baví, ktorú radi vykonávame. Práca nás vskutku šľachtí a tiež naozaj ani nie sú bez nej žiadne koláče. Keď sa však po piatich rokoch neustálej práce zrazu zastavíte, lebo máte pocit že máte právo na malú pauzu,  je to akoby ste sa museli znovu učiť ako oddychovať. Martin sa cítil demotivovaný vyhliadkami na svoju budúcnosť a tiež dezintegrovaný z takzvanej fungujúcej a prosperujúcej spoločnosti. Stalo sa to v časoch voľna na ktoré nebol za posledných 5 rokov vôbec zvyknutý. A tak by si jeden mohol myslieť že Martina, dostatočne tragikomicky, nakoniec nezabila práca ale zabilo ho náhle voľno.

Bol už tak unavený. Tak veľmi unavený. Nedá sa povedať že tento vlak sa po 5 rokoch jazdy úplne vykoľajil, to nie. Mal pomaly 40 rokov a zastavil sa nie pre technickú poruchu ale preto že ho táto koľaj už poriadne nudila. Zmena je dobrá, zmena je fajn, pomyslel si keď po 5 rokoch opustil hoci náročné ale teplé miestečko vo veľkej korporácií. Teraz už len nájsť tú správnu výhybku a pokračovať ďalej, povzbudzoval sa. Rozmýšľal čo ďalej. Nevedel si pomôcť ale s každým dňom voľna sa cítil čoraz viac a viac akoby naozaj vykoľajený a tak trochu deprimovaný a stratený. Odísť bolo jeho rozhodnutie, prečo by ľutoval, duša a telo už dlhšie volali po zmene. Možno je to ako keď idete na dovolenku a vaše telo potrebuje minimálne dva dni na to kým si uvedomí že už nie je v pracovnom móde a potom začne oddychovať a regenerovať sa takže úplne vypne. Keď odídete zo stresového zamestnania, možno veľký politici by dali za pravdu, nastane náhle absencia stresových faktorov a telo akoby vypne a veľa dospáva a myseľ tiež rozčarovane reaguje na to že tempo a požiadavky ustrnuli a z celej tej nečinnosti je tak trochu dezorientovaná a deprimovaná. V Martinovej dramatickej predstavivosti, ako tak rozmýšľal čo sa vlastne s ním deje a tiež posilnený rannou kávou, si predstavoval seba ako vlak v prudkej rýchlosti ktorý sa náhle zastavil a zišiel zo svojej cesty, možno sa tak trochu pri tejto udalosti aj prevrátil a celou pravou stranou sa desiatky metrov šúchal o čerstvo zorané polia ba čo viac ťahal zo sebou aj celú plejádu svojich vozňov ktoré postupne odpadávali. Za posledných 5 rokov nepoznal nič iné len poriadnu rýchlosť, presnosť a výborné služby ktoré svojím klientom poskytoval takmer nepretržite. Teraz po tom všetkom ako tak ležal prevrátený v tom poli, trochu tak vinil seba i korporáciu za to čo sa stalo a nemal ani najmenšiu chuť uchádzať sa o pozíciu v inej korporácií. Korporátnym svetom bol už nadovšetko otrávený a chcel si trochu odpočinúť, trochu postáť kým sa zase pohne. Po všetkých tých rokoch odsedenných na kancelárskej stoličke a navyše posledné dva boli odsedenné v izolácií domova, vábila  ho myšlienka na manuálnu prácu, prácu s ľuďmi ktorú veľmi dobre poznal. V 20 začínal ako predavač a pokladník v miestnych potravinách. Remeslu sa vyučil na učnovke v jeho rodnom meste. Pri pohľade na mzdy ktoré sa ponúkali na týchto pozíciach však zosmutnel. Osem a pol hodiny na nohách za 700 EUR čisté ho po fajnovom zárobku na ktorý bol zvyknutý v korporácií mátali ako suchý rožok bez šunky. Možno by to mal predsa len skúsiť, vzpružiť svoje mentálne zdravie, vrátiť sa do obchodu ako pokladník, nie ako vedúci pracovník pretože to prichádza zo stresom. Násť jednoduchšiu prácu, menšiu psychickú záťaž , prácu kde je hoci menší zárobok ale hlavne menej stresu. Celkom si pamätal ako príjemne sa človek cíti keď sa pri práci hýbe, doplniť potravinový tovar do regálov, skontrolovať ovocie a zeleninu, doplniť pečivo a chlieb. A tá radosť keď bolo rýchlo treba skočiť do pokladne. Úsmevy zákazníkov, nevrlé komenty, večné otázky a či sťažnosti to všetko ho zvyklo napĺňať, zabávať a sociálne utužovať. Veľmi dobre si pamätal ako ho zvykli tieto jednoduché úkony nadchýnať a tak trochu zaklial keď si spomenul pri čom napokon skončil. Áno, miloval prácu v obchode, prácu na predajni kde sa cítil ako v otvorenom poli a nikdy nie ako otrok zavretý v klietke. Lenže ambície, túžba po objavovaní neznámych teritórií a nových vecí doviedli ho až sem. Dnes keď sa pozerá na svoje veľké brušisko, všetky tie nadbytočné kilá, nemohol uveriť kam to až zašlo.  Nechutne ovísajúci tuk škeril sa na ňho v kúpeľňovom zrkadle.

Smial sa mu, čo smial, vysmieval sa, pričom sa celý hemžil ako huspenina v tanieri. Všetká tá únava a zlé zdravie sú len výsledkom sedavej práce a stresu ktorý bežne s pozíciou manažéra prichádza. Celých tých 5 rokov makal bez prestávky, počítač si brával ešte aj na záchod, nikdy, v skutočnosti nikdy za celých tých 5 rokov nevypol. Vždy bol tam, email otvorený, jeho jastrabie oko sledujúce každý nový email, každú novú požiadavku ktorú razom, použitím svojich skvelých znalostí, profesionálne vyriešil. Teraz to ľutuje, možno keby nebol taký poriadny, keby len nebol taký zodpovedný a vášnivý pre to čo robí, možno by nevyhorel, možno by tam dnes sedel,  ako arogantný ignorant, chudší telom a neživou tvárou pretože by nikdy v skutočnosti pre nič nemal stres, veru, teraz by nemusel rozmýšľať čo ďalej. Korporácia bola natoľko obrovská ale organizačná štruktúra tak chabá že nebolo poriadneho rádu a veľa pracovníkov si jednoducho užívalo tento chaotický režim bezvládia a rovnako tak dobre si to užívali ich manažéri a manažéri ich manažérov tiež. Zdalo sa že ryba smrdí od hlavy. Akoby board a hlavne ich top manažment nezvládli svoju úlohu vytvárať a kaskádovať fungujúce procesy na svojich podriadených. Pre každú korporáciu prirodzene zdravá iniciatíva akou je šetrenie nákladov sa v tejto korporácií premenila na nekontrolovaný prúd udalostí kedy zmizli celé oddelenia a vy ste nevedeli kam sa obrátiť keď ste potrebovali pomoc. Napriek tomuto absolútnemu chaosu každý si mohol zvoliť svoje tempo, tolerancia bola nesmierna, akoby nebolo šéfa ktorý by pritvrdil pretože on sám mal nad sebou šéfa rovnako strateného a ak ste aj nevedeli ako určité problémy riešiť nemuseli ste ich riešiť vôbec. Zdalo sa že naozaj nič nemalo pána. Odpoveď na email ste dostali po dvoch týždňoch alebo aj vôbec nie. Mnoho záležitostí nebolo podchytených alebo adresovaných pretože manažment bol zostavený na báze šetrenia, nebolo dosť manažérov a rovnako riaditeľov, neboli dobre zaplatený a tiež mali toho tak veľa že poriadne robili naozaj len to čo naozaj mohli. Stavy pracovníkov večne sa znižujúce a centrá zdieľaných služieb zasadené v rozvojových krajinách taktiež nepomohli. Akoby každý robil len to čo vedel, čo ho naučili ale nie to čo naozaj musel.  Pretože Martin sa cítil zodpovedný a rovnako dobre chcel udržiavať služby na úrovni neprestával sa snažiť a napokon bol v celej korporácií známy tým že všetko vie a vždy pomôže. Golden Martin. Sliepka čo znáša pre firmu zlaté vajcia.  Chcel tam byt pre klientov, chcel aby jeho snaha bola rozpoznateľná. Ale dnes, ako tu tak stál, uvažoval nad tým ako môže vášeň postupne prerásť v nezdravý a duševne toxický životný štýl. Je koniec tejto bláznivej jazdy. Koniec smutných dní, kedy vyčerpaný neskoro večer po práci a náročných mítingoch chodil si ešte na čerpačku po víno. Ľudí mal na konci dňa už plné zuby a jediné čo chcel bol pohár dobrého vína, horúci kúpeľ a Ninu Simone. Byť chvíľu sám, relaxovať, stihnúť v ten deň ešte aj nejakú tú radosť zo života a kompenzovať stres. Nina Simone, jej autentické živé vystúpenia, jej dynamika, jej úžasná energia, osobnosť a hudobný talent vedeli pohladkať, vedeli povzbudiť tak ako nikto iný. Mississippi Goddamn alebo Backlash Blues  zas pomohli vyventilovať hnev na korporácie a hnev na nefungujúcu spoločnosť. Bola úžasná, nikdy sa na nič nehrala. A ako len rád jazdil svojou A8 po prázdnych uliciach nočného mesta. Divoká jazda a adrenalín hasili jeho hlad po vzrušení. A ako dobre bolo zastaviť sa a pokecať si s bezdomovcami. Ako blízko sa zrazu cítil k všetkému tomu neznámemu keď si s nimi sadol na pokec, dal im na pivo, cigarety aj odovzdal všetky drobné ktoré u seba mal. Ako dobre bolo chvíľu sa nerozprávať s kolegovcami o ich nových bytoch, nových kuchyniach, partneroch, problémoch, dovolenkách, diétach, hypotékach, deťoch alebo o práci a šetrení s riaditeľom, viceprezidentom či projekt manažérom. Očmudené oči od sadzi nestačili sa diviť čo to tu za dobre oblečeného blázna, ktorý zdá sa že stratil všetkých svojich pár pokope keď prišiel takto sadnúť si k nim. Určite vedeli že to potreboval, že si len niečo kompenzoval. Isto vedia že keď sa ľudia k ním približujú alebo im pomáhajú nerobia to pre ich dobro robia to pre to svoje. Akoby nás oni ani nepotrebovali, akoby sme to boli my a naše parádne životy kto potrebuje ich. A možno potrebujeme sa navzájom. Človek ktorý má dostatok zvykne vyhľadávať nedostatok alebo aspoň spoločnosť ľudí ktorý patria na túto druhú stranu pretože mu to dáva pocit rovnováhy. I keď len na chvíľu prenesie sa tam a potom naspäť do takzvaného bezpečia. Keď veľmi teplo nám je hľadáme chlad a keď veľmi vysoko sme hľadáme pád. V zime sa v komforte teplej izby a vašich parádnych obydlí občas cítite tak že vás suché teplo radiátora akosi dusí. Vaša manželka vás dusí, váš manžel vás dusí, vaša práca vás dusí, vaše deti vám idú na nervy a tak unikáte. To teplo a tá falošná pohoda domova, všetky tie náplasti života vás dusia a umárajú až tak mocne že by ste najradšej vybehli von. Von do fujavice aby ste mohli cítiť ako vás poštípe na tvári mráz a aby snehové vločky mohli poštekliť vaše zmysly na tak dlho kým nemáte znovu na chvíľu pocit že naozaj žijete a až potom, až potom máte chuť zas vrátiť sa späť. Človek potrebuje rovnováhu. Komfort je tichý zabijak, zver vo vás navždy bude vás nútiť ísť inou cestou. Cestou neľahkou, cestou na ktorej budete mať pocit že všetko čo máte ste si naozaj aj zaslúžili. Len vtedy sa vždy ráno zobudíte naplnení radosťou a pocitom že naozaj žijete. Peniaze na účte majú iba vtedy zmysel ak vás nedusí ich množstvo ale práve naopak oslobodzuje vás ich účel.

Konečne bez peňazí

Nedostatok a strata zamestnania sú dobré na mnohé veci, pomyslel si. Bol rád že je konečne bez peňazí. Odpočinie si od seba a svojho šialeného míňania, odpočinie si od rodiny ktorá ho vždy drala z kože. Zrazu cítil sa oveľa viac slobodný. Nebol už uväznený v nutkavom pocite pomôcť pretože sa cítil previnilo že zarába viac ako ostatní. Tešil sa na nové dni. Miloval tento pocit. Miloval večné zmeny, turbulencie a v živote nikdy nič neľutoval. Bude veľa športovať, skromne sa stravovať, oddychovať a prečíta všetkých 72 kníh ktoré si za 5 rokov nakúpil a nikdy nečítal, hlavne tie z antikvariátu. Grazia Deledda, Honoré de Balzac, Dostojevskij, Tolstoj, Giovanni Verga, Severio Strati aj Alphonse Daudet či Colette a jej Miláčik pozerali sa ňho zo stolíka pri toalete, tiež zopár zaprášených z nočného stolíka na pravej aj ľavej strane a niekoľko ďalších mal na pracovnom stole. Tešil sa že jeho finančný príjem je obmedzený. Tešil sa že je bez práce. Pôjde na úrad práce a trochu si oddýchne predtým než nastúpi do nového pekla. Jeho myseľ bude odpočinutá. Jeho telo zregenerovane.   Umyl si tvár ľadovou vodou, nasal ju do nosných dierok a s bolesťou vyprskol do umývadla tak ako to robil hádam už od detstva. Tento dobrý zvyk na osvieženie a dobré zdravie pobral od starkého, maminho otca z Lučenca. Bol to silný človek, strelec, silná osobnosť, silný mohutný hlas, výrazná osobnosť a mal veľa lásky k vnúčatám a ešte viac lásky k životu. Hromotĺk, nazval ho dedo, otčimov otec keď sa raz stretli u nás v dome v Modre a čo to popili spolu. Rozumeli si, spájal ich rovnaký oheň, dedo bol Lev. Ľadová v apartmánoch tu tiekla akoby od hôr. Tento apartmán miloval o to viac. Zvykol sa otužovať. Hlavne v lete si po behaní na seba lial ľadovú sprchu a v zime ňou posilňoval aspoň nohy ktoré boli ubolené z behania pretože museli niesť váhu ktorú nikdy predtým nepoznali a ktorá bola nezdravá a pre ne neprirodzená. Akurát prišli tie šedé jesenné dni, priniesli chlad a dážď ktorý zem už tak veľmi potrebovala. Všakovako sfarbené listy za pomoci vetra nevôľky opúštali svoje stanovištia. Mal rád tieto zmeny ročných období. Vždy ich mal rád. Vítal chlad a vietor, dážď a prvý mráz ako aj zem unudená už horúcim letom, spálená a vysušená víta túto zmenu pretože vie že zmeny nás držia na žive. Zima bude asi zlá a mrazivá, tak ako to má rada. Doktorka mu hovorila aby pozapínal všetky svetlá a lampy či sviečky pretože v zime nedostatok svetla napomáha depresiám prežiť. Ale keď jar rozbije zeme mráz zem zas bude sa tešiť znova raz, pomyslel si na múdre slová ktoré si zapamätal a ktoré tiež raz odhalila ľahká krížovka. V jeho prenajatom apartmáne ktorý posledné dva pandemické roky taktiež slúžil ako aj kancelária horeli sviečky a z malého bluetooth reproduktora sa ozývala Ruth Etting a jej Beloved. Sviečky svojim blízkym zosnulým ale hádam aj pre svoju vlastnú radosť vždy pálil celý November. Nie sú tu starí rodičia z otcovej ani maminej strany a nie je tu už ani otec a nie je tu už ani otčim a strýko Jaro tiež. Obdobie sviečok vnímal ako čarovné. Sviečky bude páliť väčšinu jesene aj po celú zimu tak ako šedé dni pýtajú si toto svetlo, toto teplo a tak ako prikázala doktorka svojím láskavým hlasom. Ruth vystriedala Joséphine Baker a jej Breezin‘ Along With The Breeze.

Starú hudbu miloval, videl v nej čosi nesmierne čarovné a poctivé. Spomínal na tohtoročné leto ktoré bolo horúce, suché a veľmi dlhé. Krásne dni a vysoké teploty sa začali v polke mája a tento trend sa, s malými výkyvmi a postupným ochladením, nezmenil až do posledného októbrového dňa. Slnko ostalo akoby príliš dlho. Niečo sa deje s počasím, pomyslel si, klimatické zmeny a globálne otepľovanie istotne tak ako to vidíme každý deň v správach, nakoniec pochovajú ľudstvo. V jeho divokej mysli nakoniec predstavoval si ako nás slnko vysuší na smrť keď nebude vody ani zelene, ostanú len suché ľudské stránky. Pán manažér miloval slnko, jeho nadváha ho však nesmierne štvala práve v čase leta. Ešte kým bol vlastnil svoje atletické telo sa na dovolenkách rád špacíroval po pláži, túžil napokon tak ako aj väčšina z nás, byť príťažlivý a sexy. Jeho láska k červenému vínu ktoré tak veľmi miloval, a rovnako tiež bol milovník dobrého jedla, však zobrala ho napokon opačným smerom. Je November, obdobie svetiel, obdobie sviečok a potreboval zopár ďalších.  Bavilo ho zrazu rátať drobné, pozerať či má dosť na miesto toho aby len priložil kartu, bavilo ho keď pokladníčka zastonala po váhou mincí vhodených do  jej dlane pripomínalo mu to časy kedy len jeden zo súrodencov mohol chodiť na hodiny plávania pretože na druhého neostali peniaze.  Byt do ktorého ho priniesla mamička z pôrodnice, a v ktorom žil do svojich trinástich rokov kým sa neodsťahovali do rodinného domu v centre mesta, bol na druhom poschodí. Možno práve preto ani nezniesol bývať na vysokých poschodiach kde na poriadne ľadovú vodu musíte čakať aj 10 minút. Ponoril si tvár do ľadovej vody ešte zopár krát, utrel sa, obliekol a vyrazil do obchodu. Bol rád že sa konečne nosia zimné čiapky. Už sa nemusel ďalej starať o svoj účes, takto to bolo oveľa jednoduchšie. Tešil sa na ľadové objatie novembrových lesov,  jeho ranné hmly a mrazivé prebudenia miloval zo všetkého najviac. Napadlo ho ešte pozrieť čo je nového v malom centre nášho vesmíru, ako zvykol smart telefóny volať.

Správa od brata Igora: Mal som ten Janssen. Musel som, pýtali v práci, inak by som už nemohol variť. Prvú noc som myslel že ma vystre, dal som si paralen a druhý deň už bolo trochu lepšie ale stále mi neni dobre. Kedy už budem v poho? Choď sa dať zaočkovať Marti.

Martin hneď naťukal jednu z jeho premúdrelých odpovedí: O pár dní budeš OK, to len  imunita s tým bojuje a vytvára si protilátky. Áno pôjdem, som zaregistrovaný.

Správa od Olivie:  Čauki. K tej tvojej pečeni a zlým výsledkom. Babka naša vždy spomínala, že grapefruity ju zachránili, keď dostala žltačku. Je to pravda! Verím tomu! Vidíš už vtedy jej doktor poradil jesť veľa grapefruitov. Neviem ako to chúďatko dostala. Tuším to bolo vtedy keď nezistili že má v sebe mŕtve dieťa. Dostala otravu krvi. Tuším vtedy. Krava v stajni ju dobodala keď bola tehotná.

Dnešné správy: Experti varujú pred sexom na verejnosti. Čítajte na ktorých miestach by ste mali naň zabudnúť! GRAN CANARIA – Slnko, piesok, more… a sex na verejnosti. Bez týchto vecí si mnohí ľudia nevedia predstaviť dovolenku. Bohužiaľ, to, čo je zábavné pre ľudí, môže byť zlé pre voľne žijúce zvieratá. A práve na to upozornili odborníci v článku zverejnenom v odbornom časopise The Conversation. Nový výskum zistil, že sex na verejnosti, známy ako „plavba“, na Kanárskych ostrovoch vedie k významnej degradácii dún Maspalomas, jedného z posledných prirodzene fungujúcich transgresívnych dunových polí v Európe. Tieto polozelené a mobilné duny sú jedným z najobľúbenejších vyhliadkových miest na ostrove Gran Canaria a sú chránené ako prírodná rezervácia.  

Email zo zdravotnej poisťovni : Vaše lieky sú pripravené.

Do šľaka! A bude doktorka vedieť ak si ich nevyberiem? Určite si to vie pozrieť v múdrom počítači, zdravotnícky systém prepojený z poisťovňou a hádam ešte aj z ministrom Lengvarským všetko jej ukáže. Kde sa podeli papierové recepty, všetko je dnes elektronické, nieto už šance nič oklamať.  Všetko je transparentné a každý ma ku všetkému prístup. Ochrana osobných dát, hovno, za chvíľu už ani moja holá riť v sprche nebude tajomstvom. Poisťovňa vie aké lieky beriete aj čo vám je, aké to lekárske tajomstvo. Zlaté časy keď doktorka nedokázala odhaliť či ste si recept naozaj vybrali. Technológie, zmyslel si na jeden slávny výrok o pokroku a tak si ho sám pre seba trochu upravil aj zarecitoval.

“Technológie, sú ako stádo svíň. Je z nich tlačenka, je z nich ovar aj klobásky. To sa ale potom nesmie ohŕňať nos keď je všetko posrané”

Andrzej Sapkowski bol Boh! pomyslel si. No nevyberiem a hotovo, povedal si sám pre seba a nahlas pretože samomluva ho upokojovala. Bola to skvelá ventilácia emócií. Čo nedám na doplatok dám na sviečky, povedal si víťazoslávne a zavrel za sebou dvere apartmánu.

Ella

Keď prechádzal okolo recepcie všimol si že službu má mladá slečna Ella. Krásne, svieže a mladé stvorenie ktorého meno na visačke nezdalo sa pravé. Akurát mala dišputát s novým nájomníkom.

„Zjarovka zaminyty, ty rozumiyesh?!!“ išiel do nej.

„Ale už som vám raz povedala že náklady do 60 EUR si hradíte sám.“ pišťala do ňho.

„Ja trakhayu take zhyttya, šljuchа bljaď.“ hodil rukou a nahnevane vyšiel von.

Recepčné 4 hviezdičkového hotela ktorý sa počas pandémie premenil na apartmány, čiže ubytovňu, to vskutku nemali ľahké. A iba schopnosť preonačiť svoju myseľ bola by ich zachránila pred touto skazou. Iste to súviselo s tým že boli tak veľmi zvyknuté byť považované za nesmierne profesionálne a veľavážené recepčné hotela ktoré sa potýkali zo zahraničnými hosťami ale i tými domácimi, avšak nikdy by si neboli predstavili že raz budú musieť slúžiť dlhodobým nájomníkom ktorých sociálna trieda nie vždy spĺňala ich očakávania. Veľa z nich sa na týchto podivínov pozeralo ako na bezdomovcov. Starší či mladší, študenti či rodiny. Študentov a mladších zrejme ešte ako tak chápali, ba čo viac, obzerali sa za ich zadkami. Hmýrili sa na stoličke vyškerené ako kaukazský kocúr keď ich vždy prešlo zopár okolo. Ale tí starší a rodiny! Čo tu vlastne robia? Prečo nemajú vlastné bývanie? Každý má už dnes hypotéku. Kto sú títo ľudia? Hovorili si sami pre seba.

Táto slečna sviežej tváre ktorej instagramový profil bol nabitý dokonalými fotkami tváre, tela a, občas nerozvážne opitá sama sebou, šupla aj čosi sexy odhalené, bola absolútne nahnevaná na to čo sa s touto inštitúciou veľkého mena v posledných rokoch stalo a rovnako tak nesmierne ju štvalo že tu musí naďalej pracovať. Najradšej by išla do Hiltonu alebo Carlton by jej isto ulahodil.  Mmm, jej lodičky od Blahnika, pre ktoré dva mesiace jedla len ovsené vločky, isto by sa lepšie ozývali vo veľkých halách Carltonu. Od kedy sa tento hotel premenil na ubytovňu ich úzkostlivo strážila doma v skrini a okrem pravidelnej kontroly v bezpečí domova ich vôbec nevyťahovala.  Čo všetko to drahé oblečenie čo som si nakúpila, toto miesto si ma nezaslúži, možno Kempinski … snívala keď do reality ju prebral ďalší nájomník.

„Co to tady máte za bordel, vole. Chladnička nejde. Světla v koupelně nefungují. Fén na vlasy nejde. Říkáte, že v koupelně je podlahové topení, ale je tam zima jako v Rusku. S kým můžu mluvit o těchto závadách? Víte já jsem tu není na jeden den. Smlouvu jsem podepsal na rok!“

Vašek bol vášnivý horský cyklista z Čiech ktorý prišiel využiť okolité hory.

„Tuto to všetko spíšte prosím vás a ja to odovzdám správcovi.“ povedala rezignovane a podala mu formulár závad s výrazom tváre ktorý kľudne mohol by dablovať scénu pre ukrižovanie ježiša krista.

Tajomstvo znovuobjavenia jej spokojnosti a radosti z práce bolo ukryté v ochote spojiť sa s ľuďmi, brať ich takých akými sú, neposudzovať ich podľa sociálneho statusu a ani neodsudzovať ich preto ak žijú inak než podľa bežne zaužívanej schémy. Utopistické vízie a ilúzie ušľachtilosti ktoré spočívali hlavne v majetkovom statuse jej boli prekážkou porozumieť. Recepčná hotela sa zrazu stala recepčnou ubytovne, aká to len potupa. A títo ľudia tu, oh, prečo len musim takto trpieť, prečo ma Boh takto tresce?!

A hádam iba človek natoľko rozumný, inteligentný a láskavý akým bola večne milá slečna Miroslava mohol jej dať za príklad ako sa popasovať s týmito naničhodníkmi. Iba táto slečna mohla byť odpoveďou na jej otázku prečo je všetko také na hovno a nikdy nič nie je dobré. Miroslava bola mladá, žiaľ geneticky obézna slečna ktorej ťažký odor vždy niesol sa celou recepciou. Jej milá a červenkastá tvár vždy žiarila ako slniečko. Jej príliš veľké šaty s kvetinovou potlačou aby zakryla telo, jej nízke opätky či balerínky s číslom sedem a pol pretože iné nosiť nemohla, jej hrubé členky a jej premilé oči. Martin vždy vedel že kľúče od práčovne na prvom, kde prali iba vyvolení, nebudú problém. Vedel že mu vždy otvorí automatické dvere, ktoré boli iba na kartu, keď vidí ho terigať sa s nákupom, alebo novým kvetom ktorý bol taký veľký že ho ani nebolo za ním vidieť. Martin vtedy nezmohol sa na viac len ako nemo prejsť týmto javiskom krásy a jediné čo mohlo snáď zvýrazniť  túto chvíľu bola vtedy Bettye Swann a jej Then You Can Tell Me Goodbye s ktorou pokorne prešiel okolo recepcie a do lenivého výťahu.

Miroslava

Ľudia  vás súdia podľa toho ako vyzeráte.  Podľa toho ako ste oblečený a podľa toho na akom aute jazdíte. Súdia vás podľa veku. Večne prítomná téma  spoločenských  vrstiev a sociálneho statusu nikdy nevymizne. Majetkový status, vzdelanie, rodinný status,  ženatý, slobodný koľko detí. Pamätal si slečnu Miroslavu pri rozhovore z jednou pani, ktorá práve zverovala sa jej že toto bude jej posledný mesiac pretože už si ďalej nemôže dovoliť bývať sama tak ako vždy chcela, a musí sa nasťahovať do kedysi jej vlastného domu ku dcére, manželovi a deťom. Do domu, ktorý odpísala svoje dcére ako láskavá matka. Pamätal si nakoľko šokovaný vtedy vyšiel z budovy po tomto jej prejave.

„Viete pani Margita, hviezdy, prichádzajú a odchádzajú. Prichádzajú rýchlo, prichádzajú pomaly.“ recitovala. „Idú ako posledné svetlo slnka, celé v plameňoch ale všetká tá ich sláva je osamelá pretože ju nie je s kým zdieľať.“ pokračovala. „Ľudia túžia po sláve ako aj športovci v hre. Niektorí z nich sú korunovaní. Niektorí z nich sú zostrelený.“ zdalo sa že Miroslava už nebola na recepcií, Miroslava bola vo svojej hlave, tam dolu v samotnej duši a niekde tam v dokonalej večnosti spolu s Bohom.

„Niektoré hviezdy sú stratené a nikdy sa nenašli. Ale väčšina z nich to už všetko videla. Žijú svoj život v smutných kaviarňach a na módnych mólach a vždy majú nejaký príbeh ktorý spraví ich život o niečo viac dramatickejší. Niektorým sa to podarí, keď sú mladí predtým než svet na nich napáchal svoju špinavú prácu a potom im neskôr niekto povie: Mali ste svoj dobrý deň. Teraz musíte urobiť cestu pre nás. Oh, a tie oči mladých mužov ktorí vás sledujú a chcú bozkávať na líce. Nikdy by som neverila, že ma naozaj milujú, nikdy. Niektorí ľudia sa preslávia až keď sú starí keď už majú dušu, ktorú sa neboja odhaliť. Možno tam nič nie je ale každopádne to nie je to, čo som chcela povedať. Chcel som vám povedať o príbehu. Pretože všetci máme príbehy. Ale aj tak si to nepamätám Ide o to… odmlčala sa na chvíľu. „Ale aj tak budem pokračovať, kým to nedám dokopy. Niektoré ženy majú telo, ktoré by muži chceli vidieť. A tak to vystavili, niektorí ľudia hrajú na skvelej gitare.  Dokázala by som ich počúvať celý deň. Ale aj tak. Snažím sa povedať svoj príbeh. Janis Ian to povedala veľmi dobre. Janis Joplin to povedala ešte lepšie. Billie Holiday to povedala ešte lepšie. My vždy, my vždy, máme nejaký príbeh. Najnovší príbeh, ktorý poznám, je ten, s ktorým by som mala ísť von. A najnovší príbeh, ktorý poznám, je ten, s ktorým by som mal ísť von, zopakovala. „Moje pocity. Nič viac ako pocity. Pocity. Nič viac ako pocity. Pocity lásky, poznáte to?“ opýtala sa dôchodkyne ktorá zdá že ju naozaj počúvala a vyzerala akoby aj trochu pookrela pri týchto slovách a celkom zabudla na svoje vlastné ťažkosti. Slová Miroslavy lahodili jej vlastnému životu a zdalo sa že sa jej rovnako týkajú.

„A dostávame sa do stredu tohto príbehu.“ pokračovala Miroslava. „Kde sme zabudli na city lásky. Snažím sa zabudnúť na všetky moje pocity lásky. Pocity, kde nerobím si srandu z toho muža tak ako on si nerobí srandu zo mňa. Neverím podmienkam, ktoré vyvolali túto situáciu. Celý život to budem cítiť. Kiežby som to nikdy nevidela, nikdy nezažila. Vôňu tohto parádneho muža ktorý nakoniec ma opustil. Už to nemôže prísť znova. Pocity, no tak, tieto pocity už nemôžu prísť znova. Buď opäť v mojom náručí. Chcem ten pocit kedy som ťa našla a chcem ten pocit že som ťa nikdy ani nestretla. Pocit, že som ťa nikdy ani nevidela. Prečo si zase v mojom srdci keď snažím sa zabudnúť na moje pocity lásky.  Prisahám, že zniči si celý môj život, ach áno tak ako som ja zničila ten tvoj. Priala by som si, aby som nikdy nežila takto dlho. Dúfam, že sa tento pocit už nikdy nezopakuje. Otravovať neznámu pani. Moje pocity. Pocity, že som ťa nikdy nestratila a pocity ako keby som ťa nikdy ani nemala. Tu v mojom náručí. Poďme, dosiahneme vrchol. Takže ťa nenechám ísť tak skoro. Zostaneš preč. Tu v mojom srdci

Bez ohľadu na to, čo hovoria slová. Ostaneš tu v mojom srdci. Bez ohľadu na tento deň. Ostaneš tu v mojom srdci Nezáleží na tom čo hovoria. Bez ohľadu na to, čo skladajú alebo robia. Bez ohľadu na to, čo ľudia si myslia že dokážu. Čo môžu robiť piesne to môžu robiť i ľudia. Alebo vám to urobia stroje. Vždy budem mať svoje pocity. Nič to nemôže zničiť. Pretože viem, že to je všetko, čo je na základni, je tu i pre mňa. Pre teba a dobrú noc.“ zakončila, a zrazu vrátila sa naspäť do reality.

„Prepáčte, nechala som sa trochu odniesť.“ povedala, zatiaľ čo na tvári dôchodkine zrazu zjavili sa ťažké slzy. Kotúľali sa dolu starými lícami ako keď položíte hrachy na vrch kopca a padali cez ovisnutú bradu na pult recepcie.

Telefonát

Keď vošiel bolo okolo jedenástej a obchod bol takmer prázdny. Zamrzol hneď pri dverách. Pokladníčka okolo 40, zdalo sa, že prekonáva infarkt alebo mozgovú porážku. Vzhľadom na ťažké časy v ktorých žijeme sa najprv Martin veľmi zľakol  a tiež mal ťažkosti identifikovať o čo vlastne ide. Najprv si myslel či to nie je nejaký vedľajší účinok vakcíny alebo vari on zle vidí, a tiež hneď ďalej ho napadlo, trochu s úľavou a potešením, že agentúra na brigádnikov konečne začala zvýhodňovať ľudí na invalidnom. Akokoľvek, nekonečné variácie tikov a kŕčov, vyšpúlené pery, dokorán otvorené ústa či úškľabky pani pokladníčky nakoniec prerušil jeho pozdrav.

„Zdravím.“ pozdravil ako vždy ale trochu v obavách čo sa bude diať ďalej.

„Ah, dobrý.“ rozosmiala sa na plné ústa. „Dcéra mi dnes hovorila o fantastických účinkoch tvárovej gymnastiky, vôbec som vás nevidela prichádzať, prepáčte.

„V poho ahahaha.“ vyletelo z neho a už o trochu pokojnejší pokračoval v nákupe keď zrazu vyrušil ho telefonát od matky.

„Ahoj Martinko, vraj si skončil v práci som sa dozvedela.“ začala vyšetrovaním z ktorého hádam i agenti Scotland Yardu mohli by sa mnoho učiť. „Že si na PN a mieriš na úrad práce, rozumiem správne?“ zaznela prekvapená otázka.

„Áno mami, bol som už unavený, bolo toho priveľa. Prepáč účty za nové zuby a thajské masáže už bude musieť pokryť niekto iný.“ odpovedal rezignovane.

„No veď jasné, v pohode, určite že áno, chápem, jasné, aha.“ zaznel slovný šalát ktorý nehovoril o inom iba o jej sklamaní.

Ten úspešný Martin,  jediný poriadny človek rodiny ktorý dokázal vždy dobre zarobiť, ba čo viac vždy všetkým pomôcť, zdalo sa, že padol.

„A čo budeš teraz robiť?“ zaznelo v telefone zatiaľ čo sa Martin prehrabával pomedzi ohyzdné sviečky ktoré reťazec nakúpil kdesi v zasratom Bangladéši a ktoré hádam vyrobili nejaké detské ruky pravdepodobne iba za misku šošovice.

„Nič mama, som na PN, som unavený a potom pôjdem na úrad práce povedať im aby sa o mňa chvíľu postarali pretože som im a všetkým ostatným celý svoj život iba odovzdával a slúžil. Mám 40 rokov. Na úrade práce som nikdy predtým nebol, neviem ako to tam funguje, ale chcem aby mi vyplatili  podporu v nezamestnanosti a nechali ma chvíľu žiť.“ vychŕlil zo seba tak trochu nevrlý.

„No veď jasné, jasné Martinko, áno, áno.“  opakovala akoby nebola načisto stotožnená s týmto plánom.

„Ok mami, idem lebo som v obchode a chcem si nakúpiť, tak zatiaľ sa maj a zavolám.“ vyslobodil sa.

„Dobre, dobre, ahoj.“ povedala ale nezavesila, tak ako to aj vždy robila zcela nevedomky, a pokračovala v rozhovore s Martinovou  sestrou Romanou  u ktorej žila.

„No neverím že odišiel z práce, určite klame aby nemusel nič dať. Vymýšľa si.“ bolo počuť akoby vzdialene.

„Ale prosím ťa! Nejaký ďalší z jeho výmyslov. Neni ani na PN ani nepôjde na úrad práce, robí to všetko preto aby mi nemusel požičať na novú elektriku ktorú chcem dať v dome spraviť a na  ktorú mi sľúbil že mi požičia !“ zavesila Romana o niečo lepšie hlasitejšie ako jej matka.

Martin zavesil a v uličkách regálov začal spomínať. Heh, bol som to ja kto sa po učnovke hneď zamestnal. Hneď prvá brigáda na trhovisku a môj prvý účet v banke viedol aj k prvej pôžičke na bojler ktorý mi matka a otčim na ťažko splatili len aby nemali výčitky že mi zničili život hneď v mladom veku. Byť silnejším jedincom v rodine je prekliatie. Je to ako keď kŕmite holuby na námestí alebo labute a kačky na jazere v parku. Budú čakať, plávať či lietať okolo vás. Naučia sa a budú chodiť a keď im poviete že nemáte neveria vám. Zobákmi vám oči vykľajú. A boh vás chráň ak prídete s málom po tom čo naučili ste ich že máte viac. Uložili si vás ako toho čo vždy má, toho čo vždy pomôže.

Toto prekliatie sa s Martinom vlieklo vskutku už od čias kedy začal byť zárobkovo činný.  Zrejme to bolo celé spôsobené tým, že ho peniaze nikdy nejako nezaujímali, poznal ich silu ale neznásobňoval ju pod vankúšom ani na bankovom účte, používal ju tu a tam, vtedy aj teraz ako nevyhnutný nástroj na prežitie ale tiež vedel že mu môže priniesť veľa radosti. Jemu ale aj iným ľuďom. Radosť z nových vecí, radosť z jedla, radosť z dostatku o ktorý sa vždy rád podelil. A tak rovnako rýchlo ako peniaze vždy zarobil ich aj minul alebo rozdal.

Keď prišiel k pokladni upútalo ho reklamné tričko pani pokladníčky ktoré pochádzalo z konkurenčnej siete potravín a tak nedalo sa mu neopýtať.

„A to môžete takto nosiť tričká inej firmy keď pracujete tu?“ opovážil sa.

„Dneska už je to šeckým jedno. Ja robím cez agentúru. Zavolajú vás tu a tam. Niekde vám dajú tričko inde ne. Potom to musím takto nosiť všelikadze ked si nechcem zašpiniť svoje. Ale mne je to jedno hlavne že idú love.“ odpovedala ležérne a na konci pridala grimasu ktorá hovorila len za jedno. Čo je toto za nové peklo, to som tu ešte nemala,  čo je toto za koko*a?

„No ale ako môže jedna firma dovoliť aby sa jej služby, reflekcia na zákazníka a meno spoločnosti, tiež dobrý zákaznícky servis,  posunuli až tak dole že ich pokladníčky operujú v tričku konkurenčného reťazca?“ opýtal sa znovu nástojčivým tónom a premudrelo. Akoby chcel vytrestať všetkých za svoj nevyhnutný koniec v práci a tiež za jeho rodinu ktorá naňho doliehala.

„Jak sem povedala, aj tak tu hovno zarobim, mne je to jedno mladý pán, stažujte sa u vedúcej, mám vám ju zavolat ???“ pozrela naňho cez hrubé dioptrie spýtavo akoby pohľadom vola ktorého práve niekto kopol do zadku ale nevie že z ktorej strany to bolo.

„Nie netreba, to ja len tak, ďakujem.“ ukľudnil situáciu, zhrabol centy ktoré nikdy predtým nebral a poponáhľal sa z obchodu von.

Keď vyšiel na vzduch, dal si dolu rúško a prešiel okolo starej brezy na ktorej viseli vrany a ďalej okolo strechy budovy na ktorej, ohrievajúc sa pri komíne, sedeli holuby, Martina na chvíľu odvialo do zvieracej ríše ktorá mu žiaľ alebo našťastie tak veľmi pripomínala náš ľudský život.

Starý potkan

„Martin bez práce a bez peňazí?“ pýtal sa jeden holub druhého prestupujúc z nohy na nohu.  „To už sneh v auguste bol by viac pravdepodobnejší.“ odpovedal další.

„Klame že nemá peniaze. Klame že nerobí. Klame že je na PN a pôjde na úrad práce. Klame len aby nemusel dať. Aby nemusel pomôcť.“  zhovárali sa ďalej múdre hlavy mestských holubov, ktoré sa priživovali na cudzom teple ľudských príbytkov. Zhovárali sa aj hlavy lačných sýkoriek a divokých vrabcov. Zhovárali sa aj kačky a labute ktorým hádžu ľudia chlieb a nakoniec zleniveli natoľko že stratili schopnosť hľadať si potravu sami. A tiež zhovárali sa aj hlavy inteligentných potkanov ktoré vedia že vždy čosi nájdu na jednom a tom istom mieste ako vždy, ale tentokrát tam nič nebolo.

„Dostane veľkú PN, rátala som, a tá podpora, júj kopec, kopec peňazí. Bude mať veľa, veľa bude mať, veľa, celý kopec!“ povedala stará labuť a kačka pritakala.

„No vidíš, má a nedá.“ povedal holub ktorý má pocit že život mu niečo dlží a tiež verí že silnejší sa má postarať o slabšieho vari až natoľko že sa to má stať pravidlom.

„A prečo by vám mal čokoľvek dať.“ zapojil sa starý potkan. „Nemôžete pomôcť druhému keď nevie si pomôcť sám sebe. Koniec koncov, všetky duše musia kráčať svojou cestou – a dôvod, prečo kráčajú konkrétnou cestou, nám nemusí byť vždy jasný a dokonca ani im samým na úrovni ich bežného ľudského vedomia. Urobte, čo môžete, aby ste pomohli ostatným, samozrejme. Ukážte lásku a starostlivosť kedykoľvek a kdekoľvek môžete. Nenechajte sa však vtiahnuť do príbehu niekoho iného až do tej miery že sa zrazu ocitnete v jeho hlavnej úlohe.“ zamudroval starý potkan, ktorý na jedno oko už vôbec nevidel, chýbala mu ľavá predná noha a polka pravého ucha.

„Čo ty o tom vieš ty prašivý ztroskotanec.“ odpovedal holub. „Vidím že si zas pojedol otrávenú kukuricu starec, máš halucinácie, choď sa vyspať!.“

„Verte mi, viem o čom hovorím.“ pokračoval potkan.  Žite pre lásku, majte mier a pokoj v duši ale nenechajte sa ostatnými nikdy priniesť na dno. Nenaháňajte deň, on sám k vám príde. Čo príde privítajte čo odíde nechajte ísť. Snívajte vo veľkom, našlapujte však pomaly. Neutápajte sa v sebaľútosti a nevôli. Nekŕmte sa horkosťou. Namiesto toho sa otvorte možnostiam. Buďte šťastný bez hraníc a zbúrajte všetky vaše očakávania ktoré vaše hranice stavajú. Prenikajte cez všetko ako len rieka to vie. Nebuďte smutný ale ani nekričte priveľa. Boh sa nachádza v tichu. Prišli sme zo svetla. Nebojujeme s temnotou, ale existujeme len vo vzťahu k nej, aby sme mohli ukázať, čím vlastne nie sme. Sme väčší ako naše očakávania a dokonca  väčší ako samotná existencia. Vždy vám chýba to všetko čo nemáte a taktiež vždy nenávidite všetko to čo už máte. Nemalo by to byť naopak? Milovať to všetko čo mám a nenávidieť to všetko čo si myslím že nemám? Možno vám niektoré krysy skrížia cestu len preto aby ste sa vďaka nim stali skutočnejší. On ťa nezachráni. Nikto ťa nezachráni. Musíš sa zachrániť sám. A zasvieť pritom aj ostatným. Priznajte, ako sa k veci cítite, a choďte odtiaľ. Čelte problému a ten zmizne. Popierajte ho a on pretrvá. Život sa lepšie žije keď plávate s prúdom ako keď bojujete proti nemu. Chutné odpadky boli, sú, aj vždy budú. Potkan nikdy nevie kedy sa pominie. Všetko je pominuteľné. Otázkou preto zostáva. Čo si z toho života vlastne mal? A kým si vlastne bol? Vo vzťahu ku krysám, k sebe, a vôbec k všetkému navôkol. To je to jediné čo po tebe ostane a jediné čo si zo sebou zoberieš tam hore. Keď všetky ilúzie zmiznú, čo vidíte, je surová krása. Príde deň, keď všetky vaše ilúzie zmiznú. Bude to deň keď prvýkrát uvidíte túto surovú krásu všetkého. Prvýkrát uvidíte to všetko také aké to naozaj je. Na druhý svet si zoberieš len pocity, skúsenosti a to kým si v skutočnosti vnútorne bol. Nie to koľko si toho ukradol zo skladu od vedľa alebo to koľko samíc si oplodnil. Nie je to o tom koľko si toho dokázal alebo koľko slávy zožal. Nepotrebovať a neočakávať nič je sloboda. Ste väčší ako všetko a menší ako nič. To je to kto sme. Milujem túto chvíľu. Žijem v súčasnosti a netrúfam si predpovedať budúcnosť a nevraciam sa do minulosti. Teraz je to jediné čo naozaj je. Nájsť slobodu v škaredej pravde života je náš úspech. No dnes nebudeme jesť a možno nebudeme jesť ani zajtra holúbkovia. Ste maličký ako váš strach a obrovský ako vaša láska. Svoje šťastie si musíte vytvoriť sami. Nehľadajte to všade inde. Vytvorte si ho. Tu a teraz. Aká je vaša ďalšia najlepšia voľba toho čím práve chcete byť?“ opýtal sa ohromeného publika gestikulujúc ľavým zbytkom prednej končatiny, pričom z celého toho nadšenia mu zo zadnej časti vyšiel šúľok stráveného syra, ktorého kúsok mal to šťastie nájsť pred týždňom u pána  McDonalda priamo pred vchodom.

„Žehnaj, žehnaj a ešte raz žehnaj všetkým a všetkému vo svojom živote. Usmievajte sa, usmievajte sa a dokonca sa smejte na všetkých svojich malých katastrofách a na všetkom, čo nazývame škaredým a nešťastím, a potom to nechajte všetko odpočívať. Počkajte a uvidíte, uvidíte čo sa vráti naspäť. A teraz poďte, viem kde nájsť jedlo, len sa budeme musieť trochu prejsť.“ zakončil prejav a všetci ostatní ho nasledovali.

„Viete, potkania duša sa v živote viaže k miestam, potkanom a zážitkom.“ pokračoval v príhovore počas vášnivého behu za potravou. Nebolo by skvelé keby sme si všetci jednoducho začali myslieť že žijeme skvelý život? Videl som ľudí ako sa ženú za svojimi svetskými pôžitkami ale stretol som raz aj jedného potkana ktorý robil to isté so všetkou tou krásou, mladosťou a dobrým zdravím. Šarmantný mladík, chválil sa že pozná miesta a nikdy nie je hladný. Keď som mu povedal že si myslím že klame, odpovedal že dôvera a láska sa začína tam kde osobný názor končí a zaviedol ma do suterénu reštaurácie. Keď som sa ho opýtal ako to všetko robí,  povedal len že ideš doprava, kým ti život nepovie aby si išiel doľava a potom ideš hore, kým ti život nepovie ísť dole tak neviem čo presne mal na mysli ale verím že neexistujú žiadne preteky, existuje iba bežec. Stačí držať jednu nohu pred druhou. Raz, dva, tri, aj keď ste unavení. Stačí držať jednu nohu pred druhou.“ pokračoval zadychčaný behom na troch nohách.

„Nie sú žiadne preteky, ani koniec v nedohľadne.“ hundral malý Kamil ktorý už bol naozaj hladný.

„Žiadna sekunda nie je príliš krátka, žiadne okno príliš tesné. Pretože k životu máme všetko čo budeme kedy potrebovať. A teraz rýchlo, musíme bežať.“ povedal mu starý potkan a žmurkol na ňho nevidiacim okom.

Juro

Martin sa zo svojich myšlienok prebral až keď mu vrana upustila na hlavu vlašský orech. Keď sa vzdialil zletela dolu, vykonala obhliadku škrupiny a pracne opakovala úkon dovtedy kým sa jej nakoniec nepodarilo škrupinu načať. Tomu sa hovorí zaslúžená odmena. Nie ako títo naničhodníci pomyslel si a pozrel na kŕdeľ vrabcov ako sa bijú o kúsok suchého rožka v čom zrazu prezvonil ho brat Juraj. Martin však nezavolal hneď naspäť, tak ako to doteraz robil vždy. Firemný telefón s nekonečnými dátami, minútami na volanie či SMS už nevlastnil. Keď dorazil do apartmánu, zapálil sviečky,  pripojil sa na wifi a zavolal mu cez whatsapp.

„Ty už nemáš minúty zadarmo?“ zaznel prekvapený tón v mikrofóne.

„Nemám Juro, a už som ti hovoril že volaj iba cez whatsapp, už ti neviem normálne volať. Ako sa má malý, čo nového u vás?“ opýtal sa ako vždy.

„A nič, varili sme plnenú kapustu. Malý už má 4 zúbky a kúpeľňa je už prerobená, veď dojdi pozrieť. Mám teraz dva dni voľna.“ pozýval ho.

„A čo, ako vám to vychádza s tou hypotékou? Kika má malú materskú, ty zarobíš málo, ako teraz vyžijete?“ vyzvedal Martin ako sa obídu bez jeho pravidelnej pomoci.

„A normálne, nejako to zvládneme, ale účty za plyn sú vysoké. Energie aj potraviny idú hore, niektorí ľudia tu na dedine budú hádam radšej kúriť starým šatstvom len nič nepovedia, prezradí ich asi len dym z komína. Tu nesmieš priznať žiadnu prehru. Ľudí nepoteší nič viac ako tvoj neúspech a tiež susedov nezdar. To im je hnacím motorom a energiou z ktorej sú živý a na ktorej sa pasú.“ vychŕlil zo seba Juraj, ktorý sa vždy až priveľmi zaujímal o to kto ho ohovára a kto mu nepraje ale nikdy nie o to komu nepraje on. Bola to jeho obľúbená téma. Juro bol vždy vzdušný a premenlivý ako počasie. Tieto dve charakteristiky často viedli k vnútorným konfliktom a častým zmenám v jeho smerovaní. V niektorých prípadoch sa môže zdať, akoby mal dve úplne odlišné osobnosti. Juro bol zvedavý, hravý a racionálny. Často býval užasnutý a pobavený aj tými najobyčajnejšími každodennými udalosťami o ktoré sa vždy rád s Martinom a rodinou cez telefón podelil jemu spôsobom vlastným, kde nakoniec príbeh dostal novú podobu a aj zcela nové a primyslené okolnosti. Juro je aktívna, dobrodružná a slobodná duša, ktorá miluje zábavu a v srdci zdá sa že ostal navždy mladý. Jeho otvorenosť bola miestami až extrémna a nerozhodnosť mu často bránila v rozvoji a úspechu. Vždy sa ľahko stratil vo svojich myšlienkach a zabudol na ostatných. Jeho protikladná podstata mu kázala byť populárnym zabávačom ale aj tým, kto potichu pozoroval situáciu z kúta zároveň – a tak dokázal prepnúť z jednej role do druhej v priebehu krátkej chvíle. V spoločnosti sa vždy správal nepredvídateľne, bol náladový ale aj výrečný a pohotový. Nikto tak nevedel rozosmiať príhodami ako on a  vtipný spôsob akým svoje príhody opisoval bol unikátny. Mnohí ľudia s ním preto radi trávili čas. Zabával ich.

„Dobre, prídem cez víkend, ale asi vlakom. Auto veľa žerie, nafta išla neskutočne hore a odkedy sme robili z domu som ho veľmi už nevyužíval. Možno ho aj predám.“ vysvetlil jeho novú situáciu. „Tak sa maj, vidíme sa.“ zavesil a pustil telku. Pomaly začal na sebe pozorovať pozitívne účinky nezamestnanosti. Cítil sa viac odpočinutý a bez stresu pracovných dní akoby znovuzrodený.

Následky pandémie

Akurát dávali jeden z tých starších českých filmov. Kam sa podelo toto poctivé a dobré hovorené slovo. Kam sa podel všetok ten kvalitný rozhovor ktorý kedysi ľudia zvykli viesť. Kde sú dnes herci ktorí nevyzerajú akoby ich vystrihli z magazínu Vogue. Kde sa stratilo písanie listov kedy ste nemohli zastihnúť človeka len tak. Kde sú časy kedy nie každý mal pevnú linku a volať ste museli ísť do búdky. Kde je to všetko, rozmýšľal, keď zrazu cez tenkú stenu apartmánu  bolo počuť suseda telefonovať.

„Jasné kámo, vieš ako sa hovorí, alkohol robí z hlupáka debila ale z inteligentného spraví géniusa. No jasné že som ju hneď oslovil. Sme tu aj tak len na moment, tak prečo ho nespraviť úžasným, veď čo je to moment v celej tej večnosti, chápeš kámo. To nenájdeš na zoznamkách, kámo, to nájdeš iba tam dolu, osobne v uliciach mesta. Bola zo mňa celá preč. Nič sme spolu zatiaľ nemali. Je mi to nepríjemné keď za mnou príde a chce to, vieš že tam dole to u mňa nie je nič moc, nechcem aby bola sklamaná. Ženské chcú dnes veľký penis, asi to nechám celé tak. Ja potrebujem prirodzené okolnosti, očakávania ženských to vždy všetko aj tak zabijú, chápeš kámo. Jasné že sa mi páči, ale ked ideš na to moc rýchlo väčšinou si sklamaný, chápeš. Pýtala sa prečo nosim šiltovku keď som doma. Keď vieš ja som jej nikdy nepovedal že mám pleš. To mám po tatkovi, keby som mal peniaze dám si transplantovať, chápeš. No a ešte k tomu stále som kychal, som alergický na aviváž, tá jej voňala ako gumené medvedíky. Šak ale dnes keď si kýchneš každý si hneď myslí že máš koronu, veď vieš, dobre voláme, čauko.“

Martin prekrútil očami a prepol na Dámsky Klub dúfajúc že tam nájde niečo pozitívne.

3 ročný vnúčik točil bezmocnú babičku v otočnom kresle celých 10 minút a to aj napriek tomu že ho prosila aby už prestal. Matka dieťaťa to všetko sledovala a šialene sa na tom smiala, nijako však nezasiahla. Dá sa povedať že ide o týranie? Zo psychologičkou a rodinou poradkyňou Radkou sme sa dnes zhovárali o tom aký má dopad spolužitie starých rodičov a ich vnúčat na ich psychické zdravie a kedy je lepšie presunúť rodiča do opatrovateľskej starostlivosti sociálneho domova a služieb pre seniorov.

Následkom pandémie a s tým spojených udalostí sa začal rozmáhať trend alkoholických matiek. Matky ktoré nikdy predtým nepili začali čoraz častejšie hľadať riešenie svojich problémov na dne pohárika. O príbeh sa dnes s nami podelí, dnes už abstinentka, pani Jarka ktorej manžel stratil zamestnanie počas prvej vlny a hneď po tom ako ona sama ostala uväznená doma s deťmi počas vyučovania z domu. Na počítač pre Paľka nám musela požičať moja mama, začala vysvetľovať Jarka. Staršia dcéra sa na vyučovanie musela pripájať z mobilu. Viete, všetko vyzeralo jednoduchšie keď som si naliala, ani som nevedela ako a z fľaše vína denne sa stali dve a neskôr tri, zverila sa. Manžel bol zhovievavý a navyše stále zaneprázdnený zháňaním príležitostných brigád takže si ničoho nevšimol. Po tom čo nám k tomu všetkému odišla ešte aj chladnička vedela som že je zle. Pamätám si našu starú Calex ktorá držala 30 rokov, túto sme nemali ani len tri. Začala som mať paranoje že korporácie vyrábajú spotrebiče tak aby ste si museli hneď po vypršaní povinnej záruky kúpiť ďalší. Spotrebiče ktoré mali trvať 30 rokov už neboli v móde pretože všetci chcú len rýchlo zarobiť, no bola som v koncoch. Prvým výstražným znamením pre mňa bolo keď som volala na zákaznícky servis firmy Whirlpool a obvinila ich že do chladničiek vkladajú čipy ktoré majú za úlohu presne po dvoch rokoch chladničku odstaviť. Definitívne rozhodnutie prestať piť však prišlo jedného dňa keď som sa našla prilepená na obrazovke počítača v rozhovore s Paľkovou triednou. Začalo sa to neškodnou hádkou za Paľkov pravopis, kde som si myslela že mám pravdu ale keď som jej  do kamery počítača ukazovala ako jej vykrútim krk ak mu známku za diktát neopraví zo štvorky minimálne na dvojku, vedela som že je čas sa ísť liečiť. Chýbal mi môj pracovný život, môj malý únik z domácej reality a keď som ostala kvôli deťom doma na podpore vedela som že mierim do pekla. Nemohla som sa však úplne zložiť, všetko čo som kedy robila som naozaj robila len pre deti… Za rozhovor ďakujeme pani Jarke a teraz si predstavíme klasické jesenné recepty.

Martin prepol na dvojku. Dávali úžasné dielo, Služobníci od Ivana Ostrochovského. Hoci nebol úplne najväčší fanúšik cirkvi, uvažoval prečo dnes mladí ľudia nepozerajú tieto diela a prečo neexistuje dostatočná osveta ktorá by ich inšpirovala k tomu sledovať programy RTVS.  Prečo oko mladého diváka nevidelo tento film a prečo nám tak chýba láska k nášmu národu a jeho tvorbe, ale rýchlo pochopil že asi za to môže NETFLIX a tiež tento národ holubičí, ako ho rád nazýval, ktorý nedôveruje ani samému sebe natož aby dôveroval akejkoľvek spoločnej a národnej identite. Chýba nám výraz chýba nám identita. Všetko dobré čo príde hneď spochybníme, po 30 rokoch vlády ktorá kradla, zbíjala a zabíjala, vlády dvoch levov, Mečiara a Fica, ktorý nikdy nedbali spojiť politiku z mafiou, zvolíme si nové, svieže a pozitívne strany ktorým veríme ale za pár mesiacov stihneme ich pochovať len za to že nám v ťažkých chvíľach pandémie nevyhoveli. Možno je to celé tým že sme boli vždy niekým vlastnení a okupovaní a nikdy sme naozaj nedosiahli  národnú nezávislosť. Možno sme porušení. Turci tu, Rakusko Uhorsko tam, Rusi zrazu a potom číhajúci západ postavil sa proti. Tento malý ale naprosto úžasný národ v srdci európy nikdy v skutočnosti nevedel kam patrí. Kto sú vlastne naši voliči, pýtal sa Martin sám seba. Kto vlastne sme a čo naozaj chceme? V zahraničí sme mali vždy úspech, slovenský lekári v Británii boli nadovšetko ospevovaní. I Martin si pamätá jeho pôsobenie v British Airways, 6 rokov dozadu, kde spravoval program pre lojálnych zákazníkov. Vystriedala sa škála deviatych komfortom a sociálnymi výhodami  skazených britov kým tento Slovák nastolil poriadok na tomto oddelení. Každý národ má to svoje a možno iba mix kultúr nakoniec zachráni nás. Zdieľané centrá služieb na Slovensku začali miznúť pod rúškom lacnejšej pracovnej sily v Indii a tiež automobilkám ktoré prechádzajú na elektrický pohon našich motokár, zapáčil sa tento trend. Korporácie hľadajú lacnejšie pracovné sily nerešpektujúc kultúru danej zeme a želal im Martin tento stret, želal im on tento stret. Martin želal im pád. Bol presvedčený že operujú spôsobom akým jeho dedo z Pezinka zvykol vsadiť na jeho ďalší prd. Nikdy nevedel či príde vzduch a či bude to šmud, ako on sám zvykol ho volať. Prečo sme tak veľmi ťahaný chorým úspechom západu a prečo tak veľmi zastavený ťažkým údelom východu.

Pád

Fakt že si Martin teraz musí svoju finančnú spotrebu už strážiť natoľko že sa musel obmedziť na vlakovú dopravu ho neskutočne iritoval. Na dobré sa ľahko zvyká ale naspäť to už ide ťažko. Unavený z vykúrenej izby a nahnevaný že sa dal takto skaziť svojim komfortom a teraz nevie ako naspäť, a tiež nahnevaný na neprávosť zdražovania všetkého, ktorá visela nad ľuďmi ako temná hrozba neistej budúcnosti, nalial si veľký pohár červeného vína. Nechcel sa napiť, už nebolo alkoholu ktorý mohol ho opiť, chcel sa len prejsť a chcel len vypadnúť a predstaviť si že je niekým iným. Jediné čo chcel kedy dosiahnuť bolo naozajstné spojenie s ľuďmi. Chcel sa s nimi spojiť na inej úrovni než akú nám ponúka náš bežný život. Miloval rozhovor duší, nenávidel však rozhovor ľudí. Áno, ignorujúc doktorkine rady a netušiac že toto bude jeho posledný pohár vína nalial si a napísal na whatsapp do skupiny ktorá volala sa RODINA.

Idem na Nový Zéland, mám novú brigádu, idem zbierať jablká. Budem mať nové číslo, toto si ruším, ozvem sa vám čoskoro.

Zmazal si Facebook, Instagram aj Whatsapp, vypol telefón a podgurážený, vyrazil zabehať si do ľadového objatia novembrových lesov. Jeho hmly a mrazivého prebudenia.

Sterilita a mizéria našich životov nesmie získať nad nami moc inak stane sa našim hrobom, hovoril si sám pre seba ako bežal lesom. Nespokojnosť a mizéria sú našim najväčším nepriateľom, no čo tak pôjdem vlakom. Pozorovať ľudí je aj tak zábavnejšie ako sedieť za volantom auta. Oddýchnem si, prečítam si knihu. Sú to tieto naše zasraté autá, naše sterilné životy a zaparkované autá pred domom ktoré nám ničia život. Nemám domov, nemám topánky. Nemám peniaze, nemám triedu. Nemám priateľov, nemám školu. Nemám žiadne oblečenie, nemám prácu. Nemám peniaze, nemám kde bývať. Nemám otca, nemám matku. Nemám žiadne deti. Nemám zem, nemám vieru. Nemám žiadny dotyk, nemám žiadneho boha. Nemám lásku. Nemám žiadne víno ani žiadne cigarety. Žiadna trieda, žiadna škola. Žiadni priatelia, nič. Nemám žiadneho boha. Bez jedla, bez domova. Povedal som, že nemám žiadne oblečenie. Žiadna práca, nič. Nezostáva mi dlho žiť. A ja nemám žiadnu lásku. Ale čo mám? Dovoľte mi povedať vám, čo mám. Toto nikto nezoberie. Mám vlasy na hlave. Mám rozum, mám uši. Dostal som oči, dostal som nos. Mám ústa a dostal som úsmev. Dostal som jazyk, dostal som bradu. Mám krk a mám aj prsia. Mám svoje srdce, mám svoju dušu. Dostal som chrbát, dostal som pohlavie. Dostal som ruky, dostal som nohy. Mám prsty, mám aj nohy. Dostal som nohy, dostal som prsty na nohách. Dostal som svoju pečeň, dostal som svoju krv. Mám život, mám svoj život. Nechajte ma plávať, nechajte ma plávať, nechajte ma teda prúdiť. Dovoľte mi dosiahnuť zeme úspech, dovoľte mi vidieť pláž na brehoch Tripolisu. Nechaj ma plávať, dovoľ mi plávať, dovoľ mi naraziť na tvoj breh. Dovoľte mi dosiahnuť, dovoľte mi pláž ďaleko za Žltým morom.  Z Bissau do Palau v tieni Avalonu. Od Fidži po Tiree a ostrovy Ebony. Od Peru po Cebu pocítite silu Babylonu. Z Bali do Cali, ďaleko pod Koralovým morom chcem odplávať. Zo severu na juh, Ebudau až po Chartúm. Od hlbokého mora mrakov až po Ostrov Mesiaca. Unes ma na vlnách do krajín, ktoré som nikdy nevidel. Nos ma po krajinách, ktoré som nikdy nevidel. Môžeme sa plaviť s prúdom vráskavca. Môžeme odplávať. Môžeme riadiť cestu, môžeme sa priblížiť. Môžeme si povzdychnúť, rozlúčiť sa zo životom a jeho závislosťami. Pil som celý deň a tiež celý deň predtým. Keď vytriezviem, už nebudem piť. Budú ťa volať cukor a budú ťa volať koláč. Vezmú ti všetky peniaze a zavolajú na teba ty vidiečan. Presťahujem sa do mesta anjelov. Idem sa sťahovať, zlatko, zlatíčko, tam kde ťa neznižujú pretože ťa nepoznajú. Zastavil sa, lapajúc po dychu, tam na Malej Bani, tam pri veľkej skale a pri tom kríži. Hore na kopci obklopenom lesmi. Toto nie je nič iné ako krásna skrýša. Vzduch je tu svieži s príjemným vánkom. Milujem vôňu borovíc, vôňu lesa. Je to pekné a tiché miesto. Zaspím tu ako bábätko, povedal a sadol si na lavičku. Zasníval sa nad tým ako ľudia túžia po dynamike žitia a nad tým ako chcú naozaj vidieť krásu a všetko to ostatné čo líši sa od toho ich normálneho života ale majú strach to vykonať. A tak uvidíme sa na všetkých tých starých známych miestach. Miesta ktoré toto moje srdce objíma. Celý deň a cez noc. V tej malej kaviarni. V parku cez cestu. Na detskom kolotoči. Tam pod gaštanmi. Naša studňa prianí. Uvidíme sa. V každý krásny letný deň. Vo všetkom, čo je svetlo a vo všetkom tom čo je veselé. Vždy na teba budem tak myslieť. Nájdem ťa v rannom slnku. A nájdem ťa aj keď noc bude nová. Budem sa pozerať na mesiac. Ale uvidíme sa. Uvidíme sa tam. Vieš že potrebujem temnotu rovnako tak ako potrebujem aj svetlo, a tak uvidím ťa všade tam, povedal a postavil sa na kraj zrázu pod krížom keď tu zrazu z kríkov vyskočila srna. Bola krásna, divoká a živá, mokrý noštek a zdravé oči, stála tam pri ňom kúsok od neho a kúsok od zrázu.

„Ak hľadáš poriadok tu ho nenájdeš, poriadok existuje len v tvojej vlastnej hlave,“ povedala mu. „Ako môžeš čeliť životu keď nečelil si nikdy sebe samému,“ opýtala sa ho, a až keď jeho noha povolila zrázu a jeho ťažké telo začalo padať dolu, pochopil tieto slová.

Stál zrazu mimo svojho tela, stále tam hore pri kríži a spolu so srnou pozerali sa dolu do rokliny na jeho vlastné telo. Nebolo ho takmer vôbec vidieť. Bolo skotúľané tam dolu v kríkoch, zastrčené v hustom poraste a bolo pokryté lístím.

„Aké krásne miesto na posledný odpočinok. Máš šťastie človek.“ povedala srna, zastrihala ušami a odbehla preč.

Vrátnik Robo

Cítil sa ľahký, akoby sa vznášal ale zdálo sa mu akoby aj cítil nejakú tupú a vzdialenú bolesť. Nebola to fyzická bolesť ale akoby cítil svoju ostrou skalou prerazenú lebku, cítil svoju zlomenú nohu, bola to pravá a cítil aj svoje polámané rebrá no po chvíli sa spojenie prerušilo a necítil už nič.  Objavil sa zrazu v absolútnej tme a kdesi v diaľke svietilo veľmi jasné svetlo ku ktorému sa približoval. Keď prišiel bližšie zistil že je to kancelária. Nevkusne zariadená, všetko bolo biele. Svetlá boli oslepujúco jasné. Na stoličke za stolom sedel starý muž, v ruke držal šálku kávy, samozrejme v bielom porceláne, a niečo hľadal v nesmierne veľkej a hrubej knihe ktorá zaberala takmer celý stôl. Poškrabal sa na hlave, zobral pero a niečo do nej začal zaznačovať. Mal dlhú bielu bradu a zdalo že má oblečené niečo čo vyzeralo ako oslňujúco biele monterky. Na kraji stola bol položený veľký kľúč.

„Tak čo to tu máme, nehoda ako vidím, sadni si Martin.“ prehovoril láskavým tónom ale nepozrel naňho a naďalej čosi čmáral do veľkej knihy. „No, takto ti poviem,“ zdvihol hlavu od knihy a na jeden hlt vypil celú šálku kávy po čom ho však striaslo a vystruhal smiešnu grimasu odporu. „Máme tu plno, sme zaneprázdnený covidom ako iste vieš, čakárne sú na prasknutie, takže budeš musieť čakať vonku.“ povedal z úsmevom. Martin sa poobzeral, žiadne vonku však nevidel. Za oknami kancelárie číhala len čiernočierna tma cez ktorú sem prišiel a tak začal sa obávať že bol odsúdený na čakanie v tme.

„Nie, tak som to nemyslel.“ zasmial sa schuti akoby počul Martinove myšlienky.

„Ty si Svätý Peter? Ten čo má kľúče od nebeskej brány? opýtal sa Martin bázlivo.

„Kľúče mi dali ale Svätý Peter nie som. Som vrátnik Robo, zatiaľ bez titulu. Len zastupujem. Peťo má dovolenku. Za posledné roky sme tu mali frmol, potreboval si oddýchnuť. Ale niečo sa šušká že už má tejto práce plné zuby a pozerá sa po niečom inom. Nechápem čo sa sťažuje, mne sa tu páči. Chcelo by to síce lepšiu kávu a pero sem tam nepíše, tiež stolička je už vysedená ale inak je to dobrý job. Hore sa šetrí. Zarazili nám Lavazzu, vraj máme ísť príkladom skromnosti, tak pijeme Štandard, brrrr.“ striaslo ho.

„Čo to znamená čakať vonku?“ opýtal sa Martin trochu znepokojený.

„No pôjdeš naspäť na zem, máme tu plno, čomu nerozumieš?“ zasmial sa.

„Takže som prežil?“ spýtal sa trochu sklamane a s obavami. Pri myšlienke na fyzickú bolesť ktorej bude musieť čeliť až sa do svojho tela vráti, striaslo tentokrát jeho.

„Nie, žiaľ pád si neprežil ale máš šťastie, na registráciu a ďalšie vybavovanie u nás si počkáš na zemi. Keď sa to tu trochu vyprázdni ťa zavoláme. Ako hovorím, máš poriadne šťastie človeče, každý deň môžeme takto pustiť iba 500 duší, zomrel si v pravú chvíľu priateľu, ty si dnes číslo 499. Ver mi, tu v čakárni by si nechcel čakať. Sedíš v miestnosti plnej nervóznych duší ktoré si stále dokola a dokola prehrávajú svoje predošlé životy, každý sa na teba tlačí a mnohí sa ti budú celý deň iba sťažovať na to čo v živote nestihli.  Ďalší ti budú zase vysvetľovať ako by to boli vtedy všetko urobili inak. Ah, je to únavné. Celý deň na teba zazerajú mizerné tváre ktoré pod neúprosnou karmou čakajú kedy sa môžu znovu narodiť. Mnohí z nich váhajú, rozhodujú sa ako ísť ďalej. Trvá im celú večnosť rozhodnúť sa kde sa chcú narodiť a aké okolnosti si vybrať aby čo možno najlepšie a najrýchlejšie očistili svoju karmu s predošlého života. Je to blázinec. Každý by sa už najradšej videl tam hore s ním a tak sa predbiehajú. Stroj na poradové lístky je pokazený, Jožo od registra musí každý deň riešiť správne poradie, no mňa by tam robiť nedostali.“ krútil nesúhlasne hlavou. Hovoril som šéfovi aby sme to zmenili a do nových životov posielali ľudí automaticky a podľa nášho najlepšieho posúdenia. Zrýchlila by sa tým logistika, rozumieš, ale on môj návrh zrušil ako žiadosť na sociálny byt. Vraj všetko má svoj čas a rovnako by to bol zásah do ich slobody a osobných práv, či čo.“ vysvetlil a pokrčil plecami. „A teraz už choď, uži si to kým ešte môžeš.“ povedal s úsmevom a ležérne pritom hodil ľavou rukou smerom k Martinovi. Na čo sa Martin začal od jasnej kancelárie obrovskou rýchlosťou vzďalovať.

„A keď ťa to ešte viac povzbudí, môžem ti povedať že v čakárni sa podáva len Tesco instantná, hahahahaha.“ zvolal ešte Robo s hlasným smiechom na konci ktorý doliehal už len akoby z diaľky.

Naspäť na zemi

Martin sa ocitol nazad v lese. Bolo šero a padal jemný dážď ktorý však necítil. Aké smutné, pomyslel si. Aké smutné necítiť na tvári dážď. Vydal sa že vykročí cestou nazad do apartmánu keď v ďalšej sekunde už stál doma. Ahá, takže takto to funguje, viem sa premiestňovať. Sviečky v apartmáne ešte stále horeli. Pokúšal sa ich sfúknúť z obavy aby sa niečo v jeho neprítomnosti nechytilo, nie že by sa mal každú chvíľu vrátiť alebo čo, robil to z jeho bežnej starostlivosti. Fúkol do plameňa sviečky no ten sa ani len nepohol. Skúsil ešte niekoľkokrát ale sviečky nie a nie zhasnúť. Mal stále svoje telo, bolo však éterické a hlavne nebolo obézne, za čo mu bol veľmi vďačný. Skúšal rukou prejsť cez oheň sviečky a zdalo sa že sa trochu pohol. Sústredil všetky svoje sily a mocne mávol ponad horiaci knôt. Úspech, sviečka zhasla. Pobavený premýšľal ako môže byť niekto ešte aj po smrti taký zodpovedný. Rozmýšľal čo bude s jeho vecami. Čo bude s apartmánom. Keď nezaplatí nájomné otvoria si náhradným kľúčom. Vyhádžu všetko do kontajnera a apartmán zase ponúknu na internete. Na rodinu nikto z hotela kontakt nemal. To je dobré, pomyslel si. Prišlo mu smiešne keď pozrel na drahý kyslíkový koncentrátor. Ten už asi potrebovať nebudeš, pomyslel si a schuti sa zasmial. Rozmýšľal ako sa má matka. Nechcel aby sa trápila keď sa telo nakoniec nájde. Radšej nech si myslí že som na Novom Zélande. Po mesiaci by som jej mohol skúsiť poslať list že sa mám dobre a všetko je v poriadku. Ako to však zariadiť to zatiaľ nevedel. Má problém sfúknuť posratú sviečku nieto aby ešte chytil do ruky papier a pero. Presunul sa naspäť k telu. Oh, škaredý pohľad, hlavne na roztrieštenú hlavu. S miestom dopadu bol vskutku veľmi spokojný. Bola len malá pravdepodobnosť že ho tu niekto niekedy nájde. Príde zima, napadne sneh a na jar zas prídu nové listy, všetko skryjú. Na toto miesto aj tak nikto nikdy nechodí. Je to roklina, všade sú malé kríky a veľa porastu tiež je to úplne mimo turistickych cestičiek, zhodnotil situáciu pozitívne a presunul sa k matke. Akurát si v obývačke pod veľkou lampou čítala knihu. Koľko ich tá už prečítala. Knihy miluje. Na stole mala malý tanier a na ňom  čerstvé oškvarky, kúsok chleba a cibule. Mmm, tu sa vytápala mastička, pomyslel si Martin a preniesol sa razom do kuchyni kde vo veľkom hrnci chladila sa čerstvo vytopená masť. Do frasa, kiež by tak mohol cítiť tú vôňu. Presunul sa späť na gauč kúsok od matky a nahol sa nad knihu ktorú držala aby videl čo číta.  Na to sa ona vyrovnala akoby ju niečo vyrušilo a pozrela jeho smerom. Uf! Bol to len starý kocúr Mišo ktorý vyskočil na gauč a sadol si akoby rovno Martinovi do lona. Prisahal by že ho vidí. Veľkými zelenými očami sa pozrel priamo naňho a spokojne začal si priasť. Mačky! Nič sa nedá pre nimi utajiť. Matka čítala Pomaľované vtáča od Jerzy Kosinski. Martin bol rád že ju tiež stihol prečítať, dokonca aj filmové spracovanie sa mu páčilo. Ťažký život. Mamina to tiež nemala nikdy jednoduché. Martinov otec bol alkoholik, čo mu pamäť siaha si vybavuje seba a bračeka, ako ich malé nožičky každý deň vstávali do črepov keď večer predtým ich opitý otec porozbíjal celý byt a takisto zbil ich matku. Nie vždy sa na to zobudili ale výkriky o pomoc a rinčanie skla veľakrát ich prebudili zo sladkého spánku a naozaj vystrašený len ťažko dokázali v ich malých nevinných hlavičkách pochopiť čo sa vlastne deje. Raz si pamätá hysterický plač ktorý vychádzal s kúpelne a keď s búšiacim srdiečkom rýchlo nacupkal pozrieť čo sa vlastne deje videl svojho ožratého otca ako s detskou plastovou vaničkou mláti matku po chrbte tak dlho a mocne kým sa vanička nerozlomí. Ďalší krát je Martinko, ktorý sa hral vonku pred bytovkou, svedkom scény kde sa jeho opitý a nepríčetný otec snaží matku vyhodiť z balkóna ale pretože bol veľmi opitý nevedel ju poriadne uchopiť. Jej strašidelne hysterické volanie o pomoc privolalo odvážneho suseda, ktorý sa ako jediný nebál zastarať sa a pomôcť. Otca fyzicky spacifikoval a uložil ho spať. Políciu nikto nikdy nevolal. Susedia boli vždy veľmi ľahostajný k tomu čo sa deje. Nikto nechcel mať problémy, bolo to tak jednoduchšie. Odvážny sused patril k cirkvi Jehovových svedkov, možno cítil sa posilnený svojou vierou keď rozhodol sa zakročiť. Matka pracovala na pošte, otec v drevovýrobe. Deti boli malé samorasty. Zo škôlky ich často mal vyzdvihnúť otec ale keďže sa takmer vždy zabudol v krčme, domov ich musela priniesť sama učiteľka. Bolo docela šťastím že škôlka bola doslova za rohom. Keďže deti nemali kľúče vždy ich nechala sedieť pred dverami na botníku. Ešte zo škôlky vždy zatelefonovala matke do práci, nechapajúc že ako hodinu a pol po zatvorení škôlky, jej dve detičky boli stále nevyzdvihnuté a rovnako sťažujúc sa na to že aj ona by už rada išla domov. Chudera mama, ako sa mohla cítiť, uprostred pracovného stresu dozvedieť sa že to urobil znova. Nevyzdvihol deti. Martin si pamätá učiteľkine oči ako nervózne sledovala hodiny a rovnako jej utrápené pohľady keď pozerala na deti. Všetkým ich bolo ľúto. Každý už vedel že sú z problematickej a nefunkčnej rodiny kde otec je alkoholik a matka týraná žena. Martin vždy pociťoval nesmierne hlboký pocit smútku keď takto ostali sami v prázdnej miestnosti škôlky, zatiaľ čo všetky ostatné deti boli už dávno doma. Sýte a v bezpečí svojej rodiny pozerali rozprávky zatiaľ čo malí Martinko a Jurko sa dívali cez veľké okná škôlky ako sa zvečernieva a dúfali že spolu s týmto šerom už mohli by prísť aj ich rodičia. Deti nevedeli čo je to nezodpovednosť rodičov, poznali však jej smútok. Nevedeli ako má vyzerať funkčná rodina, poznali však rozdiely tým že videli a vnímali ako žijú iné deti a to im prinášalo hodne vnútorného sklamania.

Keď nad tým Martin viackrát rozmýšľal neskôr v dospelosti, nikdy naozaj nepochopil ako môže niekto dať prednosť pijatike a kamarátom a zabudnúť pritom na svoje vlastné deti, ale ani sa nikdy nedokázal na otca za to hnevať. Deti veľa absorbujú a nemajú schopnosť nenávidieť alebo sa dlho hnevať, dokážu však prežívať smútok a sklamanie ktorého keď je priveľa zaisto ukáže sa iným spôsobom v dospelosti. Traumy z detstva preto majú svoje opodstatnenie akokoľvek zanedbateľné sa môžu zdať. Človek sa síce neskôr obrní alebo potlačí veškeré negatívne spomienky a zážitky no tá malá zranená detská časť ostáva navždy v ňom. Je preto nesmierne dôležité ako rodičia vychovávajú svoje deti, nakoľko sa im venujú a ako ich chránia pred takýmto zranením. Ani on ani Juro si nikdy nevybudovali k otcovi nenávistný vzťah, dokonca ho mali veľmi radi. Deti ešte nemajú vyvinutú schopnosť niekoho obviňovať. Svojím smútkom alebo sklamaním prejdú ako voda korytom. Nemajú to známe dospelácke nutkanie hľadať vinníka pre svoje boliestky. Držať proti rodičovi vinu, nájsť vinníka za spôsobené škody a cítiť voči nemu krivdu sú hádam schopné až v neskoršom veku. Stane sa to väčšinou až keď dospievajú a prídu prvé sklamania v láske alebo osobnom živote alebo keď ich život neskôr vyzve vydať sa na vlastnú cestu a oni už musia niesť zodpovednosť sami za seba. Z každým malým nezdarom či zlým krokom sú schopní čoraz väčšieho obviňovania a úplne najväčšej horkosti sa zvykne dostaviť až keď starnú a zdá sa im že sa život nevyvinul podľa ich predstáv. Aj vtedy za všetko môžu rodičia, výchova a okolnosti ktoré im pripravili do života. Ale deti, tie sa nevedia hnevať, aspoň teda malý Jurko a Martin sa nevedeli. Neraz sa ich ujal dobrotivý sused odvedľa keď videl ich sedieť takto na botníku pred dverami ich bytu. Hladní, smädní a clivo čakajúc na svojich rodičov, kývali malými nôžkami a smutne naňho hľadeli. Sused Holúbek ich zvykol zobrať k sebe. Vlastnil garsónku hneď vedľa. Rozveseloval ich, hral im na akordeóne, hral na ňom vcelku dobre, púšťal im rozprávky a dával im maškrty. Bolo zrejmé že deti susedov mal rád a vedel o ich trápení. Malá garsónka vždy páchla starinou a všade bola špina ale ľudské teplo ktoré týmto dvom nešťastníkom vždy dal nedalo sa ničím pokaziť. Deti sa ho aj trochu báli, mal iba jeden zub vpredu hore a vždy nosil veľkú obludnú baretku ktorú neskladal ani doma. Jeho prepotené košele smrdeli ako pes ale mali ho deti za to radi že na chvíľu uvoľnil pre nich to peklo čakania na rodičov ktoré zdalo sa byť niekedy nekonečné.  A tá radosť keď už bolo konečne počuť odomykanie dverí a mohli sa vyslobodiť z priestorov tohto dobrotivého pseudo francúza ktorý hádam prišiel z roku 1930.

„Ďakujem pán Holúbek, prepáčte, a ďakujem ešte raz, nehnevajte sa.“ ospravedlňovala sa a ďakovala matka keď prišla z práce. Martin si ju pamätal vždy zronenú, ustatú z práce, ako stála nad sporákom kde rýchlo chystala pre deti zmeškanú večeru. Väčšinou jednoduchú zapraženú polievku a chlieb s masťou a cibuľou. Pre deti to však bola oslava, veľakrát nebolo čo jesť. Dnes, pomerne prieberčivý Jurko, zvykol vyťahovať z koša zbytky kuraciny. Dnes si však už na to nepamätá. Pri večeri bola Matka smutná, sklamaná z ich otca ktorý robil stale tie iste chyby dookola, sklamaná zo života ako vždy a rovnako ustráchaná čo bude keď príde v noci opitý domov.

Malý Martinko vyrastal zo svojím o rok starším bračekom Jurkom v peknom trojizbovom byte o ktorý sa postaral ich starý otec z matkinej strany. Keď sa vášnivá mladá láska premenila na nefunkčné manželstvo a rozvod, otec zanechal detičkám byt a pokorne sa nasťahoval do malej garsónky o pár blokov ďalej. Vtedy šesť ročný Martinko konečne na chvíľu pocítil čo je to žiť v pokojnej domácnosti. Matka im dokonca dovolila malého psíka, ktorého zadovážil deťom ďalší dobrotivý sused. Jožo Bystriansky, sústružník z tretieho, ktorý bol isto často svedkom nespočetných drám ktoré neprestávali sršať zo známeho poschodia druhého, alebo možno priblížiť sa deťom chcel iba pre to aby dostal sa matke do nohavíc, nevie nikto. Mama bola pekná po jej matke a tiež niesla črty otcovej fajty. Hnedé oči, nádherný úsmev, snedá pleť, husté tmavé vlasy, tmavohnedé oči, súmerná postava a krásne črty tváre no prosto bohyňa. Keď si obliekla kožuch z prioru, ktorý kúpila jej sestra, vyzerala tak trochu ako Greta Garbo. Drahomíra ustala svoj život, Martinko jediný vie že áno. Matka mala ťažký život ale ustala ho bravúrne. Mužov pritahovala jej fyzická stránka ale aj jej duša, osobnosť a vyžarovanie. Mala taký ten ľudský dotyk. Matka však žiaľ bola aj naivný anjel tiež.

Večne opitý otec, inak si ho deti ani nepamätali, ich občas navštevoval a hádky a fyzické násilie pokračovali. Prestal chodiť až keď si matka do svojho života priniesla svoju novú známosť. Kamarátky z pošty ju predstavili tomuto ďalšiemu čudu a možno i len ďalšiemu nepochopenému božskému stvoreniu.

Pre deti to bol ďalší údel v podobe otčima Jara Hanka. Nepekný malý zavalitý muž s prierednutými ulízanými vlasmi dozadu sa začal v byte objavovať a prespávať tam čoraz častejšie až nakoniec deti pochopili že s nimi býva. K matke sa vôbec nehodil, bola vyššia ako on a bola preňho prosto príliš pekná. Každý sa čudoval kde dala oči táto pekná žena keď rozhodla sa žiť s týmto čudom. Ževraj ho mala rada, rozosmieval ju a asi aj nechcela deti vychovávať úplne sama, i keď pozerajúc dozadu bola by to asi lepšia voľba. Neskôr priznal že s matkou si začal iba preto lebo si myslel že jej čerstvo bohatý brat sa o nich postará. Strýko bol obchodník a kšeftár a práve sa mu začalo dariť. Vždy keď prišiel sestru pozrieť vysypal jej do vani celú kopu bankoviek. Jaro nestačil oči vypliešťať. Strýko bol excentrický. Mal obdivuhodnú životnú energiu a sestru mal veľmi rád. Bol plný snov a mal vždy jasnú predstavu o svojej budúcnosti. Častokrát smeroval až k tým najvyšším cieľom aj keď zdalo sa že sú nereálne. Bol zvedavý, starostlivý a energický, u ľudí vyvolával prirodzeny rešpekt. Pôsobil ako silná osobnosť, rýchlo vždy pritiahol na seba pozornosť a získal si obdiv priateľov aj rodiny. Mal jedinečný zmysel pre humor, bol to skvelý zabávač  a bolo vidieť že život si vychutnáva. Vždy keď prišiel mal pri sebe inú ženu. Deťom vždy priniesol coca colu a sladkosti. Prišiel vždy opálený, rozjarený a voňal po nejakej drahej kolínskej. Vždy mal dolu zaparkované nejaké drahé fáro, fajčil Kamelky a pil drahý alkohol ktoré si vtedy mohli dovoliť len najväčší boháči.

Ujo Jaro, ako ho deti zvykli volať, neskôr zcela nezaslúžene Jarko, teda nebol nový otecko z vlastnej dobrej vôle a nikdy sa nim ani nestal. Zobral si matku z rozumu a možno len z núdze pretože ho nikto iný nechcel. Na čo však zabudol bolo že má matka pribalené aj dve deti, ktoré potrebovali nového otca, jeho vedenie ale aj veľa jeho lásky. Pre deti to však žiaľ bol skok z blata do kaluže. Boli mu cudzie a podľa toho sa k nim aj správal. Boli nezbedné a živé a občas aj hyperaktívne čo mohlo byť spôsobené tým že sa im nikto nevenoval. Nepociťovali lásku, nemali ľudský dotyk ani pozornosť. Boli z rozvrátenej rodiny, potrebovali niekoho kto by sa im venoval, ukázal im lásku, vychovával ich, citlivo usmerňoval, naučil ich niečo nové a tiež všetko to o veľkom živote. Nebolo však tomu tak. Šnúrky na teniskách Martina naučil zaväzovať malý Danko, jeho najlepší kamarát, ktorý sa vždy  tak premilo zajakával. Matka bola ako prispatá, keď bola doma nevideli ste ju nikde inde len pri jedle alebo v posteli. Nemala vlastnej vôle ani rozhodnutia, bola slabá, naivná, ovplyvniteľná a nerozhodná, každý ju mohol dať tam kam chcel. Bolo to akoby žila na celkom inej planéte. Na deťoch sa podpísali útrapy predošlého života ale aj toto nové hostilné a nezdravé rodinné prostredie tak že boli extrémne nezbedné. Láskavú výchovu a citlivé usmernenie ani jeden z rodičov však nezvládol podať a tak hádam šibalstvom len chceli povedať aha tu sme, všímajte si nás. Za svoju neposlušnosť doma a zlé známky v škole dostávali tvrdé tresty. Matka ich nikdy netrestala, ani ich vlastný otec ale ujo Jaro ten sa v tom videl. Nie je známe či to robil z celého toho sklamania zo života, svojej novej manželky ktorá už má dve deti ale nie sú jeho vlastné alebo faktu že strýko nakoniec nebol až taký bohatý ako sa zdal, ale tyrania týchto dvoch úbohých stvorení prinášala mu radosť a bola to jeho nová vášeň ktorá mu lahodila a neutíchala až do pätnásteho roku života detí kedy začali sa mu prirodzene stavať a búriť. Neskôr Jurko aj prevrátil toto malé zavalité telo zhora nadol a možno aj vtedy už prišlo uvedomenie že už nie je možné páchať tento teror na nevinných stvoreniach pretože tieto už dospeli a vedia sa mu postaviť. Kde bola vtedy matka jeden by sa spýtal. Kde bola celý čas, jeden by sa znovu opýtal. Nie je známe čia je to vina a prečo to dovolila, bola asi vtedy na svojej vlastnej planéte. Nedokázala sa zastať, nedokázala byť silná ako jej sestra ktorej detí sa ani ich vlastný otec nemohol chytiť nieto ešte niekto cudzí. Nie, nerozpútala absolútne peklo keď ich týral, bil a ubližoval im. Nie, nepýtajte sa prečo, nevie hádam ani Boh ako mohla to dopustiť zatiaľ čo iné matky položili by hádam i život za svoje deti, ona tam len stála a pozerala sa na to ako cudzí človek bije a týra jej vlastné deti. Odsúďte ju a či milujte ju avšak nedozviete sa prečo tomu bolo tak.  Pamätá si Martin kľačanie na tvrdom polienku, niekedy aj do druhej hodiny v noci, kedy už hlava odpadávala a slzy smútku a utrpenia liali sa dolu lícami. Vyslobodenie vtedy prišlo vo forme nájomníčky Evy ktorá poslala malého Martinka spať. Z nejakého neznámeho dôvodu sa táto nájomníčka nebála zastarať do výchovy teroristu. Martin si pamätá tetovania tejto vychudnutej bývalej väzenkyne s účesom punk rockovej hviezdy. Nosila si k sebe pekných vietnamcov. Starší brat Jurko pamätá si viac. Okupovala detskú izbu zatiaľ čo deti spávali v obývačke. Rodičia ju nedbali zobrať do bytu kvôli pár korunám navyše, ktoré však stačili vždy prežrať. Eva nosila sladký parfém a išlo z nej teplo. Bozkávala deti na červeno maľovanými perami, dávala im lásku, paradoxne viac lásky ako ich vlastná matka. Objímala ich, maznala sa s nimi. Ako by jej ich bolo ľúto, deti nikoho zvykla hovoriť. Eva bola divoká a nebála sa ničoho. Po jednej párty nedbala sa pobiť s Jarovými sestrami, kde na druhý deň ráno mala škrabance na tvári ale deťom vykladala že všetkých pobila. Bola odvážna a inšpiratívna. Martin si pamätá aj varechou po prstoch kým z očí nevytriskli mu slzy, pamätá si aj zopár rán predlžovacím káblom alebo opaskom, facky a údery na malej tváričke ktoré ukázali sa jedno nadchádzajúce ráno ako modriny a iná facka raz letela tak silno ze hlavou narazil na hranu akvária pre rybičky a bolo treba bežať doktorovi ranu šiť. Keď spustili sa litre krvi zľakol sa Jarko trochu vtedy ale nie dostatočne na dlho aby v tyranií nepokračoval.

Martin, ako tak sedel na gauči vedľa matky čítajúcej Pomaľované vtáča, rukami sa hrabal kocúrovi v srsti ktorú síce necítil ale kocúr cítil jeho, sa zrazu snažil nahmať jazvu ale nebola tam. Všetko už bolo preč, tam niekde v spomienkach.

Ako pomaly deti dospievali začali sa Jarkovi už aj fyzicky stavať. Jarkova odvaha a temné úchylky trestania cudzích detí ktoré mu nepatrili pomaly začali ustupovať. Možno o to rýchlejšie s tým že matka s ním čakala jeho prvé vlastné dieťa, syna Igora.

Jaro slúžil vojnu na Šumave. Možno on sám mal ťažké detstvo, aj keď sa hovorilo že spomedzi dvoch ďalších sestier bol matkin miláčik a otec staral sa poriadne. Akokoľvek, mal pocit že naučiť tieto deti šumavskej vojnovej príprave a trestom ktoré on sám nikdy neochutnal, tyranii ktorej on sám nebol nikdy vystavený, bolo tou správnou výchovou.

Matke cinkla správa na Facebook. Martin, zvedavý kto píše, preniesol sa v okamžiku do jej izby vzadu, kde bol položený jej mobil.

„Ahoj kráska, ako sa máš, pokecáš?“ trblietalo sa na obrazovke mobilu.

Ah, koľko krát predtým jej už Martin vymazal falošných nasledovateľov a nespočetných žiadostí o priateľstvo, kde podvodníci snažia sa  spojiť s týmito staršími dámami aby od nich vymámili peniaze.

„Ale nechaj! Neblokuj, čo keď je to pravda. Čo keď je to naozaj on?“ zvykla sa túžobne nazdávať. Matka nikdy nejako nemala šťastie na vzťahy, lásky či manželstvá. Bol to láskavý a naivný tvor. Prvá láska bol Old Shatterhand ale i plagáty rôznych iných hercov s ktorými sa vraj aj rada zhovárala. Bol to určitý druh samomluvy ale tentokrát skrytý za dialóg s imaginárnou osobou. Matkina lstivá, škodoradostná a zlá sestra zvykla sa jej za to vysmievať, ba čo viac rada o tom hovorila iným ľuďom. Deti neraz počuli matku sa rozprávať s niekým v kuchyni v ktorej však nikto iný než ona sama nebol avšak nepovažovali mamu nikdy za blázna. Samohovor sa vraj prejavuje pri nedostatku sociálneho kontaktu, potrebe odreagovať emócie či pri riešení problémov, toto správanie sa začína prejavovať najmä u mladších detí, teda vo vývojovom štádiu, keď sa správanie zvnútorňuje a ďalej pokračuje do dospelosti a sprevádza vás po celý život. Nie je to však choroba. Je to fenomén. To ako slúži samohovor na reguláciu prúdu myšlienok pri plnení zložitejších úloh je úžasné. Táto potreba daná súvislosťou medzi rečou a výkonom úst, slová ktoré sa vyslovujú. Človek je prirodzene spoločenský tvor, teda požaduje kontakt s inými jedincami.  Pri nedostatku takého kontaktu v ľuďoch môže samohovor slúžiť ako náhrada skutočnej socializácie. Potreba vyrozprávať sa  neraz môže byť pokrytá neškodnou samovravou. Pomáha ventilovať, uvoľňuje napätie a je absolútne neškodná. Myšlienky neadresujete niekomu inému, myšlienky len hovoríte nahlas, občas sa sami seba môžete opýtať aký ste hlúpy ale niekomu nadať ako vám ublížil. Samohovor pri uvoľňovaní emócií je často viditeľný počas riadenia dopravného prostriedku a nadávania ostatným vodičom. Samohovor nemizne alebo neustupuje do pozadia zvýšením sociálneho kontaktu. Tento jav je chápaný ako normálny prejav človeka. Nutkanie k rozprávaniu so sebou samotným nie je priamo úmerné dĺžke predošlého mlčania. Táto potreba nie je u žien alebo mužov odlišná a samohovor nie je priamou odpoveďou na osamelosť. Je to osobný dialóg ktorého by sa nemal nikto báť. Sú to myšlienky ktoré hovoríte nahlas. Kiež by sme všetci mohli. V niektorých prípadoch je transformácia myšlienky na reč, priechod reči priestorom a návrat reči do sveta myšlienok prostredníctvom sluchu overením funkčnosti zmyslov a teda funkčnosti samotného mozgu a života duše.

Prvé manželstvo na ktoré jej otec vyhodil nemálo peňazí skončilo sa rozvodom, nakoľko pán manžel Gabriel bol neplodný alebo impotentný v zmysle: nikto nevedel či nevedel mamu prevrátiť, rozohniť alebo či len nemal na to ten správny nástroj alebo snáď jeho spermie boli slepé. Matka sa nikdy veľmi nevyjadrila. Ďalšie manželstvo prinieslo jej prvé dve deti Jurka a Martinka, skončilo sa rozvodom pretože otec nie a nie prestať nasávať, napokon zomrel na rakovinu pankreasu keď mal Martin asi 20. No a to ďalšie a posledné manželstvo zas prinieslo Igora a Mirku, skončilo sa však smrťou otčima ktorý otrčil päty tiež prílišne skoro. A možno len preto že keď mu diabetológ povedal aby jedol dusenú mrkvu a suchý varený zemiak, on si kúpil hovädzie špikové kosti, bravčové rebrá, klobásky a tlačenku. Zaspal ako bábätko. V jedno ráno si po raňajkách išiel ľahnúť a už sa neprebudil. Srdce sa mu zastavilo po nespočetných dialýzach na ktoré chodil keď mu odišli obličky. Zlo a či len nepochopenie matkinej sestry, jeho švagrinej, sa vtedy prejavilo v neskutočne ohromujúcej poznámke ktorá by uchvátila aj toho najväčšieho záškodníka či závistlivca. Ako taký zlý človek ako on mohol zomrieť takou dobrou smrťou, zopakovala niekoľkrát, čudujúc sa a hádam aj dúfajúc že taký dobrý človek ako ona tiež by rada takou dobrou smrťou pošla. Ľudí ktorí vám závidia ešte aj smrť alebo teda dobrú smrť je zaiste málo, ale dostatočne šokujúco, nájde sa zopár. Martin mal vtedy 33 a aj vtedy bol rodine rýchlo nápomocný. Uprostred dňa odbehol z práce, rýchlo zabezpečujúc odvoz nebohého a kremáciu. Na to všetko si musel požičať od Olívie pretože peniaze nikdy nemal, všetko čo kedy zarobil stihol aj rovnako rýchlo minúť. Rodina bola prosto večne bez peňazí. Nikto nikdy nemal peniaze, všetci vždy len prežívali. Peniaze za pohreb Olívií šikovne vrátil keď po nebohom predal starú Audi A4 za čo ho ešte rodina aj prenasledovala lebo sa nazdávali že ten rozbitý vrak sa mu podarilo predať za viac než stála kremácia.

„Čo možno najlacnejšie prosím vás. Spáliť bez obradu, po urnu si prídeme.“ nadiktoval Martin pohrebnej službe do telefónu.

„Budete ho chcieť aj prezliecť do sviatočného alebo si ho oblečiete sami? My to spravíme, ale bude to ďalších 100 EUR.“ zaznelo zo slúchadla.

Z nejakého neznámeho dôvodu Martin súhlasil aby ho prezliekli ale neskôr to oľutoval, nikto ho predsa nevidel, mohol ísť kľudne v teplákoch a v tričku, v odeve v ktorom aj skonal. Nemal pohreb ani obrad, bolo to drahé a príliš komplikované, naviac Jaro v Boha ani katolícku cirkev neveril. Martin ho poslal výťahom v čiernom vreci rovno do pohrebáku, ešte ho pomohol aj naložiť. Bolo to morbídne. Nikto na koho ste si počas života už aj celkom zvykli je zrazu preč a ešte aj pomaháte zbavovať sa tela. Martin ho poslal rovno do ohňa a urnou naspäť k jeho vdove. Trochu si to neskôr aj vyčítal, dokonca mal prvú noc po jeho smrti aj sen v ktorom sa díval na svoje vlastné dlane ktoré boli učmudené od popola. Nevedel či sa Jaro hnevá a toto bolo znamením že áno alebo či to sú len jeho vlastné vnútorné výčitky. Jaro ho aj prebudil uprostred noci. Martin si bol istý že to bol on. Bola to druhá noc po jeho smrti. Niečo studené ho potiahlo za palec na nohe. Pretrhlo mu to spánok a vtedy si aj Martin zmyslel ako sa Jarko neraz zo smiechom vyhrážal že keď sa pominie príde nás za palce ťahať. Rozlúčil sa teda vskutku krásnym spôsobom. Martin vtedy vedel že Jarko je na poriadku a výčitky boli preč. Martin nikdy nepociťoval voči otčimovi nenávisť, vzdor, hnev to áno ale dlhodobú nenávisť to nie. Martin sám neznášal obrady, pohreby ani reči ožratého farára, rovnako tak to bolo nákladné a neekologické. Hnil by tam dole v drahej truhle ktovie koľko, on sám by nesúhlasil. Takto to bolo lepšie, pomyslel si Martin.

Keď sa Martin tak dnes zamýšľal, pozerajúc na Facebook správu od fešného podvodníka, nečudoval sa veľmi že matka by rada verila že jej nápadník je skutočný. Mama stále túžila po pravej láske a krásnom milovaní.

Matka odložila Pomaľované vtáča a prišla k telefónu. Prečítala správu, s úsmevom pokrútila hlavou a používateľa zablokovala tak ako ju to naučil Martin.

Čajová párty

Martin sa preniesol von do záhrady. Ako živému by mu bolo prenášanie sa a či chodenie cez stenu prinieslo asi hodne radosti a vzrušenia ale ako duchovi mu to nepripadalo až také vzrušujúce, skôr ako len normálna vlastnosť jeho súčasnej hmoty. Tráva v záhrade bola mokrá. Bolo napršané. Kvapôčky dažďa sa trblietali vo svetle ktoré odrážalo sa v nich z domu. Bola už riadna tma. Martin miloval chodiť bosý po mokrej tráve. Kiež by tak teraz mohol to cítiť. Zámerne šuchtavou chôdzou sa, prostredníctvom svojho éterického tela, snažil užiť si tento mäkký a mokrý koberec ktorý utkala sama príroda, necítil však nič. Pamätal si ten pocit ako sa voda hromadí medzi prstami, preteká nimi a prúdi ďalej cez vrch chodidla. Ten pocit keď sa tráva príjemne dotýka a šteklí chodidlá. Mmm, čo by dal za to keby si znova mohol raz zatancovať bosý na mokrej tráve. Alebo bežať ňou ako divý a užívať si každý ten mäkučký dopad. Kdesi z rádia, asi o tri domy dalej cez otvorené okno, bolo počuť akúsi známu a rezkú muziku. Martin sa preniesol bližšie k hudbe a hore k veľkému oknu. V úžase zostal visieť vo vzduchu pred na úzko otvoreným oknom na hornom poschodí. Vyzeralo že stará pani mala svoju pravidelnú čajovú párty.

V strede veľkej obývačky, ktorá bola vybavená starožitným nábytkom, veľkou knižnicou a pekným gaučom smaragdovej farby, tancovali štyri starké. Na stole bol čínsky čajový servis a rôzne koláčiky. Preniesol sa dnu a posadil sa do veľkého kresla ktoré stálo v rohu kúsok od knižnice. Za kreslom stála veľká starožitná lampa ktorá však nebola zapnutá.

When you’re smiling, when you’re smiling

The whole world smiles with you

And when you’re laughing, oh you’re laughing

Then, the sun comes shining through

when you’re crying you bring on the rain

Stop your sighing, would you be happy again

When you’re smiling, keep on smiling

And the whole world smiles with you

Isteže,  When You’re Smiling, the Sheik of Araby od Louis Prima

„Nestrkaj sa!“ hovorila rozjarená hudbou a tancom jedna druhej, pričom do seba náročky a nemotorne ľahko narážali a veľmi sa na tom smiali.

Pôsobili ako banda tínedžerov. Martina napadlo či nie sú opité. Na stole však nebolo nič len štyri nedopité šálky čierneho čaju. Bolo mu príjemné vznášať sa v kresle a pozorovať tento vzácny výjav. Predstavoval si ako by sa mohol oprieť v tomto veľkom komfortnom kresle. Nechať odpočívať svoj unavený chrbát, ťažkú hlavu a tiež svoje ramená položil na široké operadlá, hoci nič z toho v skutočnosti necítil, bolo mu príjemné predstavovať si že žije. Že tam naozaj sedí a pije šálku čaju zatiaľ čo starké tancujú.

When you’re laughing

You bring on the joy

Be happy, you’ve got to groove, my boy

When you’re smiling

Keep on smiling

And the whole world smiles with you,  doznelo v rádiu, po čom sa starké so smiechom všetky zvalili na veľký gauč.

„Zo starým sme ako mladí chodili tancovať do mesta na zábavy. Vždy sa pritom predvádzal a pošliapal mi nové topánky, nemehlo jedno.“ povedala jedna z nich veselo. „Mal za to že keď chceš niekoho lepšie spoznať musíš mu najprv spôsobiť bolesť. Neviem kde na tieto hlúposti chodil.  Hovorieval že ľudia do seba na ulici narážajú iba preto aby sa mohli zoznámiť, táraj to bol ale chýba mi. No, už to bude 15 rokov čo som tu ostala takto sama.“ zaspomínala a umelými zubami odhryzla si veľký kus z domácej dobošky. Zrazu sa v rohu za kreslom, zvučným kliknutím zapínacej šnúrky, zapla starožitná lampa na čo sa všetky starké preľaknuto otočili smerom k Martinovi, nič však nevideli.

„Mmm, z tej by si si dal. Žofkine dobošky sú známe široko ďaleko. Sedíš mi na mieste mladý.“ zaznel postarší hlboký hlas milo a trochu šušlavo, načo Martin pri sebe zrazu uvidel stáť staršieho pána nižšej zavalitej postavy. Zdalo sa že má rovnaké éterické akoby priehľadné telo ako Martin, ktorý bol stále oblečený v jeho bežeckej súprave, pán bol však oblečený v tmavozelenom župane a na nohách mal teplé papuče a zdal sa byť celý akoby viac priehľadný alebo akoby v opare.

„Tak dovolíš? Sedíš v mojom kresle. Neuveríš, celú túto knižnicu som tu prečítal. Tak uhni.“ zašušlal  a ľavou rukou Martinovi naznačoval aby sa presunul niekam inam.

Martin sa, ešte stále prekvapený z tohto zážitku, presunul mimo kresla a už bol by aj naspäť v dome u matky keby nezačul pána, teraz už sediaceho v jeho obľúbenom kresle, zase tak premilo šušlať.

„Tu už sa nemáš kam ponáhľať mladý, zostaň ešte chvíľu. Stará Zdena odvedľa za chvíľu vytiahne rum, to budeš civieť čo bude sa diať potom.“ vyšušlal veselo a jediným pohľadom presunul starožitnú stoličku od steny k sebe.

Starké sa nestačili diviť, napravili protézy a zavreli ústa až keď pani domáca prehovorila.

„To je Rudo, viem že chodí. Už sa ani veľmi nebojím. Myslím že sedáva vo svojom kresle a občas ho citim aj v kuchyni. Sem tam nájdem z knižnici vytiahnutú knihu na stole ale väčšinou všetko vždy poukladá naspäť, vie že mám rada poriadok. Aj podľa toho viem že je to on.“ vysvetlila. „Tej prisunutej stoličke však celkom nerozumiem. Hádam že tu má hosťa. No nič nevšímajte si to, Zdenka nalej z toho rumu čo ti doniesla Katka z dovolenky na Mauríciu. Zita, ty hoď do magnetofónu Harryho Belafonte, toho sme zvykli počúvať s Rudom keď neskôr večer chcel mecheche. Nebyť jeho nepoznám nič len slovenské odrhovačky. Šláger TV či Senzi Senzus sme prestali počúvať už dávno. Rudo mal hudbu veľmi rád, čo rád, živil sa nej ako osa na cukríku. Keby nebolo hudby hádam opustil by ma hneď po sobáši. Zvykol tam sedávať sám v tom kresle celé dni, len on a jeho knihy, on a jeho hudba, on a jeho víno. Myslím ktoré nakoniec aj pochovalo ho celkom, ale akoby som mu mohla odopierať tieto jeho radosti. Zitka, pásky su tam dole v krabici a cédečká hneď vedľa v skrinke na ľavo. Ja idem nakŕmiť Micku. Odkedy som ju dala sterilizovať neulovila ani jedinú myš. Darmožráčka je to!“ zasmiala sa Žofia po tom čo rozdala úlohy a odišla dolu do kuchyne.

„Tak poď tu, sadni, hehehe, neoľutuješ.“ povedal Rudo Martinovi a ten sa presunul k ponúknutej stoličke.

„Ako ste to urobili? To s tou stoličkou. Ako ste zapli tú lampu a ako vyťahujete knihy z knižnice? Ja som nevedel ani len sviečky sfúknuť.“ opýtal sa Martin náhle a dychtivo a bolo to až vtedy keď si Martin uvedomil že sa vlastne nezhovarajú ale vymieňajú si myšlienky. Martin už počul čosi o telepatii aj o frekvenčných vibráciách na ktorých základe údajne duchovia a niektoré vyspelé mimozemské formy komunikujú ale až teraz chápal ako to funguje. Celý komunikačný prejav spolu s pocitmi či emóciami zostal zachovaný,  je to zcela akoby ste hovorili ale  neotvárali pritom ústa.

„Ah, isteže, ty si tu nový.“ povedal a preložil si jednu nohu cez druhú. „To sa naučíš, musíš vedieť ako funguje hmota, objavíš jej zákony a naučiš sa s ňou postupne pracovať. V našom svete je to jednoduchšie pretože nie sme obmedzený fyzickým telom. Myšlienka spúšťa proces. On sám takto stvoril celý svet, čo svet, celú existenciu. Len si predstav že vtedy nebolo nikoho len jeho, akú silu musel vtedy mať. Neskôr sa o svoju silu podelil a vytvoril nás, jeho deti. Pre bibliu celkom pochopiteľné nie však pre dnešných ľudí ktorý chcú vedieť viac.  Myšlienka je vibrácia ktorá dokáže hýbať prvkami a ak dokážeš generovať dostatočne silnú vibráciu dokážeš aj hýbať vecami.“ vysvetlil Rudo a Martin pochopil že sviečku v apartmáne nesfúkol mávnutím ruky ale sústredenou myšlienkou. Duchovia nechytajú veci do rúk, s hmotou manipulujú a veci presúvajú prostredníctvom silnej myšlienkovej vibrácie ktorá ďalej potom vplýva na materiál a hmotu a dáva veci do pohybu.

„Rovnako tak si môžeš sadnúť do kresla. Nemusíš si to len predstavovať.“ pokračoval Rudo. „Mimo vznášania sa a prenášania tu a tam svoje duchovné telo vieš myšlienkou aj zhmotniť až do tej miery že cíti fyzickú hmotu. Sú tam určité limity, nie je to ten istý pocit ako vo fyzickom tele, samozrejme životu sa nič nevyrovná, ale aspoň sa neprepadneš cez podlahu domu keď máš pocit že chceš opäť raz ochutnať aké je to stáť nohami na pevnej zemi.“ uškrnul sa a veselo vyskočil z kresla rovno na svoje nohy ktoré zdali sa že stoja pevne na drevenej podlahe domu. Stál tam s víťazoslávnym výrazom na tvári. Tak trochu sa predvádzal, tetka Žofia mala pravdu. Zdalo sa že duchovia sa priveľmi nelíšia od svojich fyzických životov. Rudo bol stále chvastúň.

„Prečo si myslíš že máš stále na sebe svoje oblečenie a ja svoj župan, hmota si pamätá, naše duchovné stránky berú na seba akoby svoju poslednú fyzickú podobu. Postupne to všetko opustíš človeče, chce to len čas. Mňa vystrelo v nemocnici. Tento župan som mal na sebe. Nosím ho rád, Žofka mi ho kúpila pred rokmi, papuče taktiež. Neviem to len tak nechať ísť, iste chápeš. Ty rád beháš ako vidím, tenisiek si sa na čas zbavil neviem prečo?“ opýtal sa a položil si prst múdro na bok brady.

„Chcel som chodiť po mokrej tráve, tak ako kedysi, ani som si neuvedomil že pri tej myšlienke moje drahé adidas bežecké už vlastne neexistujú.“ zveril sa.

„Áno mladý, je tu všetko a nie je tu nič, takto on pracuje, na to si zvykneš. Tenisky prídu naspäť iba dovtedy kým ty sám budeš si ich ako niečo hmotné pamätať.  Tak vidíš, takto to všetko je, a teraz, skús to aj ty, nepoletuj tu ako štátna vlajka, skús si sadnúť.“ povzbudzoval Martina k objavovaniu nových možností. 

„Éterická telá síce nie sú fyzicky merateľná hmota ale keby nás naložili stovky tisícov na jednu váhu tak tá ukáže jeden gram čiže hmota to je ale v ponímaní v akom ju pozná tento fyzický svet neexistuje. Tu platia iné pravidlá.“ zamudroval Rudo

Martin si sadol na ponúknutú stoličku. Predstavil si že na nej naozaj sedí. Smaragdový semiš a drevené operadlo vyrezané neznámym ale isto šikovným pracovníkom výroby. Cítil zrazu hmotu, jeho éterické telo sa dotýkalo tvrdej hmoty a jeho zadok mäkko dotýkal sa čalúnených prvkov sedadla.

„A čo tu vlastne robíte? Prečo nie ste v čakárni? Robo z vrátnice hovoril že každý tam musí.“ vyzvedal Martin, ale to už hralo Jump In The Line od Harry Belafonte a myšlienka nebola prijatá. Rudo sa v kresle kýval z boku na bok a veselo pritom vyhadzoval rukami do vzduchu.

Shake, shake, shake, Senora, shake your body line

Shake, shake, shake, Senora, shake it all the time

Work, work, work, Senora, work your body line

Work, work, work, Senora, work it all the time

Na tvári sa mu zračil široký úsmev ktorý odhalil že nemá žiadne zuby a ani protézu. Tak preto to šušlanie.

„Čo si vravel?“ zašušlal.

„A čo tu vlastne robíte? Prečo nie ste v čakárni? Robo z vrátnice hovoril že každý tam musí.“ opýtal sa Martin znovu.

„Čakám na Žofku, dávam na ňu pozor do tej miery kým môžem, vychádzky máme povolené len na moment a v čakárni je to peklo, chodím tu tak často ako len môžem. Mňa zobral ešte  Peťo, bol mizerný jak pes ktorého nepohladkal jeho pán. Keď príde aj Žofka vtedy pôjdem ďalej aj ja. Dovtedy sa nepohnem ani o večnosť“. povedal rozhodne a pustil sa tancovať medzi starké.

My girl’s name is Senora

I tell you friends, I adore her

And when she dances, oh, brother

She’s a hurricane in all kinds of weather

Jump in the line, rock your body in time

Okay, I believe you

Jump in the line, rock your body in time

Okay, I believe you

Jump in the line, rock your body in time

Okay, I believe you

Jump in the line, rock your body in time

Whoa

„Áno Martin, zbožňujem dynamiku všedného dňa, dynamiku všedného života. Videl si už niekedy Boha unaveného?“ opýtal sa Rudo celkom vážne po tom čo sa vrátil z parketu a honosne sa usadil v jeho kresle. „Žiaľ, v živote je aj veľa utrpenia ale sú tam aj dobré veci tiež.“ pokračoval oduševnene.  „A navyše, kto povedal že utrpenie nie je dobré. Dôležité preňho je zachovať rovnováhu. Ani Boh nechce aby si trpel viac než je treba ale tiež chce aby si videl aj tie dobré veci. Oh áno, ja viem, tak dobre vieme hovoriť o živote, ale žiaľ, kurva tak zle ho vieme žiť, ja viem to všetko veľmi dobre.“ vychŕlil Rudo zo seba akoby z knihy života. „Niečo dobré dostaneš ale nesmieš žiť len tak že nič nedáš naspäť, chápeš.“ zdalo sa že opľul Martina pri odovzdaní  tejto vášnivej vety.

„Vraj všetko je v poriadku tak ako je, takže nebudem sa s tebou hádať, nebudem sa s tebou vadiť. Vraj všetko plynie samé od seba.“ nakladal Rudo akoby sa bavil s niekým v miestnej hospode.

„Ja som čítal že iba ak žiješ zvnútra von, iba vtedy si človek! Ak nebojíš sa ukázať všetko čo máš, ukázať všetkým kým si, pritom nesmieš sa ale ničoho báť, iba vtedy si človek. Vraj žiť svoju pravdu je najväčšie šťastie. Je to pravda Rudo, naozaj je?“ išiel doňho zvedavo, dychtivo a rovnako neviazane ako nikdy predtým, Martin.

„Je, Martinko, je to pravda. Sedíš si na svojom vlastnom šťastí človeče kým naozaj nežiješ svoju vlastnú pravdu.“ vysvetlil uspokojene Rudo. „Často som si myslel, že som preňho sklamaním, nie Martin, preňho nemôžeš byť sklamaním. Sklamanie existuje iba v ľudskej mysli. Áno bol som viac v krčme ako u starej doma, alkohol je satanov moč ale je to aj anjelská báseň,“ básnil Rudo ďalej. „Nesmieš mať komfort kamáratov a ľudí čo máš len na to aby si sa necítil sám. Iba vtedy keď vieš existovať sám zo sebou, čeliť sebe samému, iba vtedy si to naozaj žil, vtedy si to naozaj dal. Iba keď existovať vieš sám, vyhral si vojnu. Všetci sa raz vytratíme a možno všetko to raz príde opäť k životu. Ľuďom treba pomôcť, nie priniesť ich nadol. Všetci sme tu na niečo, v celom tom stvorení všetci sme krásni, každý máme svoju úlohu.“ vysvetľoval Rudo a múdro pri tom kýval hlavou, ruky pevne položené na ramenách jeho obľúbeného kresla, akoby stále udychčaný z tanca. „Radosť a smiech priťahujú ale rovnako aj iritujú ľudstvo Martin, napriek tomu nesmieš prestať sa snažiť ich rozosmievať, nesmiš dovoliť temnote prebrať žezlo.“

„Ľudia ma vždy chceli niekam vtesnať. Do nejakej úlohy. A keď som nepasoval do žiadneho z jedného mnoha ich šuflíkov, jednoducho ma z ich života po čase vychodili.“ posťažoval sa Martin. „V bývalom hoteli, cez tenké steny apartmánu, bolo vždy počuť ženu odvedľa. Mala nesmierne zvučný hlas. Taký ktorý by zobudil aj mrtveho. Budila ma ráno ale aj v noci a večer tiež. Myslím že pracovali na tri zmeny. Sťažovala sa večne ako jej partner a či bol to syn, nevedel som rozlúštiť, nedoniesol dosť peňazí a či neuspokojil jej životné túžby. Raz som dal aj pohár na stenu, v túžbe vedieť či ide o matku a syna a či o ženu a jej muža, ale nedozvedel som sa nikdy.“ rozhovoril sa Martin v túžbe dozvedieť sa niečo viac o jeho susedoch v apartmánoch. „Mal som pocit že vždy keď som si pustil muziku, mladý muž pookrial a o niečo silnejšie vždy oporoval svojej matke, či žena jeho to bola?“ vyzvedal  Martin z nového, akoby vševedúceho zdroja.

„Čo chceš vedieť Maťko,“ odpovedal Rudo hlboko hľadiac na Žofku.  „Je to matka zo synom. My sme deti nikdy nemali. Život na východe ich vyhnal do Bratislavského kraja. Ubytovali sa spolu v apartmánoch a rozdelili si nájomné. Všetko čo zarobia si ukladajú aby sa raz mohli mať lepšie tu dole a či tam hore, nikto nevie. Páčila sa mu tvoja voľná duša, páčilo sa mu že si sám ale že si tak voľný a slobodný zároveň, myslím že ti to tak trochu aj závidel“ prezradil vševedúci zdroj Rudo.

„Počul som ju nariekať, vykrikovať, ale nevedel som nikdy či to matka a či žena tohto nešťastníka ktorého nikdy nebolo nejako počuť.“  spovedal sa ďalej Martin.

„Vzal si moje bozky a všetku moju lásku. Naučil si ma ako sa starať. Mám byť len pozostatkom? Všetko si mi vzal. Ale s radosťou som dala. Prečo ma nenávidíš? Bez teba mi nie je dobre. “zvykla hovoriť, ale stále som nevedel či ide o matku a jej syna a či ide o ženu a jej partnera. Pomyslel som si že hádam je to všetko asi jedno.“ zakončil spoveď Martin.

„Ja si nemyslím že tento mladý vták chcel niečo viac ako len malú podporu a radu pri tom ako vyletieť z hniezda zatiaľ čo ona ho pevne a úzkostlivo držala všade tam kde netreba.“ vyhadzoval ruky do vzduchu opäť Rudo, akoby chcel zachrániť celý svet.

„Na opačnej strane apartmánu  zase bolo počuť starého, asi tak 60, muža ako si nosil lahšiu ženu. Myslím že ju nútil vzdychať o to hlasnejšie o čo viac chcel aby si susedia mysleli že je top samec.“ zmenil tému Martin.

„V apartmánoch to bolo ako veľké oko brata ktorý všetko vidí. Potkol som sa na schodoch, všetko bolo zaznamenané. Zobral som si brata a či kamoša dnu, všetko bolo videné. Premorbídny úpadok osobnosti, všetko bolo historicky zapísané. Bohyne vedenia niekde tam hore sledovali nás ako len Boh vie sledovať svojich ľudí.“  rozhovoril sa Martin. Neľutoval som nikdy nič.  Sterilita a mizéria našich životov je našim hrobom, vždy som bojoval proti tomuto všetkému. Šialená reprodukcia, na čo to všetko. Chcem utiecť, chcem sa skryť. Chcem zbúrať steny, ktoré ma držia vo vnútri. Chcem natiahnuť ruku a dotknúť sa plameňa. Ísť tam kde ulice nemajú meno. Chcem cítiť slnečné svetlo na mojej tvári. Vidím, že oblak prachu zmizne bez stopy. Chcem sa ukryť pred jedovatým dažďom. Kde ulice nemajú meno chcem ísť. Kde ulice nemajú mená chcem byť. Stále budujeme ale potom i  spaľujeme lásku. Horiaca láska je to. A keď tam pôjdem, pôjdem tam s tebou. To je všetko, čo môžem urobiť. Mesto je pod vodou. A naša láska sa zmení na hrdzu. Sme ubití a ošľahaní vetrom. Ušliapaný v prachu. Ukážem ti miesto. Vysoko na púštnej pláni, áno tam kde ulice nemajú mená. Áno, tam kde ulice nemajú mená. Kde je moja tamburína, počkaj chvíľu, vezmem svoju tamburínu.“ povedal Martin a zjavil sa zrazu v základnej škole kde chodil ako malý chlapec.

Snažil sa nájsť tamburínu v školskej skrinke pre hudobné nástroje, ale zrazu videl len to ako ho mláti triedna učiteľka, Mokráňová,  a to len za to že vedel ako otvoriť zámok školného klavíru.  Chcel si  zahrať po škole pár nôt. Piáno ho vždy veľmi priťahovalo. Zrazu sa objavila v triede po tom čo Martin si bol istý že všetci už odišli. Pristúpila k nemu ako niekto kto vedel že môže si zgustnúť, otočila prsteňom aby ho nezranila ostrými hranami kovu a začala plieskať akoby nebolo zajtrajška. Prsteň, hádam bol to ten  manželský, blýskal sa vo svetle poludňajšieho svetla a vyplieskala ho tak že nestačil sa diviť, malé úbohé stvorenie. Toľko faciek od cudzieho človeka hádam nedostal ešte nikdy. Martin nevedel, nikdy nevedel a nepochopil, prečo bol vystavený toľkému utrpeniu ako dieťa ale hádam bolo to preto že dieťa vie zobrať utrpenie,  zobrať ho dovnútra tak ako nikto iný. Hádam bolo to preto že Boh spravil ho natoľko silným prežiť.

Rudo prerušil túto agóniu ako len vedel. Pohľadom vrátil Martinovo kreslo naspäť k stene načo Martin ostal visieť vo vzduchu.

Tak poď Martinko, nohy na parket, nohy pevne na zemi. Tak, a teraz predtým než odídeš na cesty si rezko zatancujeme – povedal Rudo a podal mu ruku.

„Mám moju tamburínu, vezmi si svoju vec, zlato. Čo je s tebou, čo vlastne chceš? Nemôžem nespomenúť, že môj tamburínový chlapec cíti sa zle,  chceš minútku?“ tônil. „Toto je ľudová melódia a volá sa Martin sa ľutuje.“ začal.

„Tu naštartujeme nejaký rytmus a uvidíme, čo sa stane.“ povedal Rudo a pozrel von oknom do tmavej noci, načo sa ho Martin pevne chytil. V sekunde vyleteli von cez strop, strechu, vysoko nad komín a vyššie do tmavého hviezdneho neba.

No tak, pusti sa. Pozri sa dolu, vídíš všetky tie svetlá? Nádhera, čo? Kto by nechcel žiť znovu?- zaškeril sa a začal tôniť v štýle Muddy Waters.

„Mám krásku, ty nemáš žiadnu Martin. Mám krásku, ty nemáš žiadnu Martin. Chceš krásku tak si zakrič. Príď moja láska a ži so mnou. Dobre sa o teba postarám, povieš jej Martin. Príď moja láska a ži so mnou ti hovorím. Kde si bol doteraz?  Malý Martin?“. – zakončil Rudo a schytil Martina znovu za ruku keď tu zrazu ocitli sa na neďalekom miestnom futbalovom štadióne. Okolo stálo veľa ľudí.  Počúvali skvelú kapelu a popíjali pivo.

Najlepšia hudba v krajine. Tu som chodil rád. Tu som vyrástol Martin. Hovorím ti to tu a teraz a hovorím ti to dvakrát. Šťastie je dovoliť si byť v pohode s tým čo je, namiesto toho, aby si si želal a nariekal nad tým čo nie je. Tak dovidenia Martinko a šťastné cesty.“- zašušlal Rudo a vytratil sa. Martin ostal chvíľu stáť a načúval muzike. Rozmýšľal čo si len počne s toľkým časom kým ho Robo povolá. Je to dar že ho môže stráviť tu na zemi a tak nesmie ho len tak premrhať. Každá sekunda je drahá ale kam by ešte zašiel. Hmmm, možnosti sú neobmedzené. Rád by sa ešte vrátil do svojho detstva. Pochodil miesta ktoré mal rád, miesta na ktoré sa pamätá. Miesta v ktorých rástol, dospieval aj starol. Cesty ktoré prešiel a sny ktoré mal. Áno, áno, zájdem si ja najprv do nášho starého bytu. Tam som sa narodil. Tam začnem. Možno lepšie počkať do rána. Nie že by som potreboval spánok alebo čo ale odkedy ma Rudo naučil cítiť a je tu to ihrisko, táto fajná muzika, tieto bosé nohy a táto mokrá tráva…