Martin

August 2020 

V čase keď Martin znova raz hľadal strechu nad hlavou to bolo všelijaké. Býval vtedy u dobrej kamarátky ktorú už poznal akoby odveky. Nebolo teda náhodou že mu  poskytla príjemné útočište. Spoznali sa na brigáde v Anglicku asi pred desiatimi rokmi a ostali veľmi dobrí priatelia. Tak ako človek večne pracujúci a nikdy nie príživník alebo povaľač, čistotný a zodpovedný, Martin vedel že bývanie s kamarátkou nebude problém. Rozhodol tiež nízky nájom a žiaden zmluvný vzťah alebo niečo také ako platba 3 mesačného depozitu vo výške nájmu vopred, ako tomu v Bratislave často býva z dôvodu poistenia solventnosti. Tieto požiadavky mu už veľakrát predtým skomplikovali život. Nie preto že by ich nedokázal splniť. Hoci bol vždy zamestnaný len ťažko by akceptoval že zmluva má byť minimálne na dva roky. Takáto dlhá doba vždy sa mu zdala akási obmedzujúca. Zastával názor že človek nikdy nevie čo sa môže stať zajtra alebo o týždeň, nieto o dva roky.  Čo keď bude chcieť zase odísť pracovať do zahraničia alebo zmeniť podnájom. A čo keď niekoho stretne a budú sa chcieť spolu nasťahovať. Chápal ešte snahu prenajímateľa ktorý sa vždy snaží prenajať nehnuteľnosť na čo možno najdlhší čas ale mnohonásobný depozit v cene nájmu ho dokázal poriadne rozčúliť. Peniaze vyhodené z okna, hovoril si. Niekto drží moje peniaze dva roky v ruke a potom nájde šmuhu na stene a z troch mastných depozitov mi odovzdá dva. Pánko argumentuje s vážnou tvárou že byt bude treba vymaľovať. Vymaľovať – rozumej zatrieť škvrnu. Človeku až príde ľúto keď vidí ako mu od prešpekulovanosti a chamtivosti myká pravým viečkom keď čaká na vašu reakciu a samozrejme súhlas. Tento kŕč bude azda dôsledkom tých nespočetných vojen o depozit ktoré musel zvádzať po celé tie roky, veď byt po rodičoch už prenajíma jedno desaťročie. A čo keď potrebujem odísť skôr ako o dva roky a prenajímateľ povie že na základe porušenia zmluvy mi žiaľ nemôže vrátiť nič. Veru, nájomné zmluvy boli obmedzujúce a depozit Martin vždy vnímal ako peniaze v rukách sudcu ktorý napokon rozhodne v jeho neprospech. Večná obava zo straty depozitu vedela vždy navodiť veľmi komické situácie. Raz býval v malom dizajnovom bytíku, ktorý bol veľmi vkusne zariadený. Všade boli drahé huňaté koberce a gauč bol svetlý a posiaty množstvom malých vankúšov. Bolo až smiešne ako opatrne vždy narábal s pohárom červeného vína alebo šálkou kávy len aby nerozlial. Alebo keď jedol pri telke a neustále úzkostlivo sledoval či cestovina alebo šalát nepristanú v huňatom poraste drahého koberca z ktorého bolo priam nemožné čokoľvek dostať naspäť. Raz mu trvalo 20 minút kým našiel spadnutú ceruzku, nieto ešte aby hľadal kúsok mäsa alebo cestovinu. Martin mal bujnú fantáziu pri ktorej sa veľakrát sám na sebe dobre zasmial. Často si predstavoval že koberec žije ale nepatrí na stranu dobra. Je večne hladný a všetko čo na ňom pristane navždy pohltí. Miestami sa aj on bál naňho vkročiť, mohol by totiž zmiznúť v jeho útrobách. Táto prehnaná starostlivosť, ako tomu často býva keď sa o niečo veľmi starostíme sami si to takto aj privoláme, raz povolala všetkých diablov a jedného večera sa mu podarilo zhodiť vonnú sviečku takým nešťastným spôsobom že vosk bol úplne všade. Na koberci, pohovke, stenách a aj malé vankúše dostali čo to. Takmer zošalel. Spôsobom hádam vlastným len ľuďom s obsedantno kompulzívnou poruchou dva dni odstraňoval napáchané nešťastie. Ešte aj týždeň po tom sa pristihol ako sa plazí po koberci a odstraňuje malé bodky zaschnutého vosku. Veľakrát uvažoval že by si mal radšej prenajímať byty v pôvodnom stave. Byty kde vám bežne ostane kľučka v ruke alebo na vás fúka cez okno a gauč si pamätá Dubčeka. Ale keďže Martin mal rád pekné veci a pohodlie, nikdy nemal odvahu okupovať byt ktorý nielenže vyzerá byť z čias komunizmu ale aj tak smrdí. A tak radšej žil v týchto pekných podnájmoch ktorých cudzí majetok a jeho možné poškodenie mu nedajú spať aj keď sa v nich nikdy necítil slobodne. Martin si už ani nepamätá koľko bývaní za svoj život vystriedal ale bolo ich dosť. Život turbulentný a okolnosti vždy napomáhajúce k tomu aby sa neustále presúval podporovali tento príbeh pustovníka. V podstate to však prinieslo život veľmi bohatý, život plný zážitkov a ľudí ktorých počas svojich ciest stretol a teda nebolo ich málo. Vnútorne mal Martin vždy pocit že žije a vždy žil absolútne úžasný život. Životný príbeh ktorý by kľudne mohol byť pre iného katastrofou on ponímal ako úžasný dobrodružný výlet krajinou. Nepamätá si kedy vlastne začať veriť a kedy sa celá táto vášeň pre život a večne pozitívne myslenie začali ale ako všetko iné hádam aj toto v ňom pomaly zrelo a čakalo na správnu chvíľu, ako tomu v živote človeka často býva. Jeho prvý veľmi intenzívny pocit spokojnosti z celkového bytia ho zasiahol v jeho rodnom meste keď mal asi 20. Prišlo to ako blesk z jasného neba keď v jedno júnové ráno kráčal cez ulicu a mieril do práce. Bol to len moment ale bol to vskutku silný zážitok. Možno preto že to bolo prvýkrát. Keď Martin našiel spokojnosť bol to veľmi intenzívny  vnútorný objav a  človek by sa nazdával že všetko raz zovšednie alebo príde niečo nové, niečo lepšie a prevratnejšie. Tento pocit však ostal do dnes.

Marína

Bol Jún 2001, mal krásnych 20 a leto bolo nezastaviteľné. Ranné slnko si dralo cestu pomedzi listy košatých javorov, a kde tu keď listy dovolili, dopadali slnečné lúče na zem a premieňali šedý inak nudný chodník na úžasnú svetelnú mozaiku. Hra svetiel a tieňov vytvárala všakovaké obrazce v ktorých by jeden hádam mohol hľadať aj svoj osud, tak ako keď veštec pozerá na dno šálky do zvyškov zrnkovej kávy. Na husto vysadené stromy krášlili hlavnú ulicu historického mesta po obidvoch stranách a ľudia idúc do kaviarní tešili sa na rannú kávu hádam aj o to viac že tu boli tieto krásne stromy. Tichý spoločníci, mohutné kmene, rozpínajúce sa konáre bohato obsypané zelenými listami ktoré tak nádherne spríjemňujú leto a naše dni, poskytujú chládok, domov vtákom a na jeseň dokážu vyčariť všakovaké farby. Javor je v tomto špecialista. Žlté listy neskorého októbra sa ňom stále pevne držia a majú takú jasno žltú farbu akoby samotné slnko na chvíľu vošlo do nich a niet takého maliara ktorý by dokázal namiešať takúto farbu alebo namaľovať tento výjav. Toto nenáročné nemé rastlinstvo a zelený porast ktorého úlohou je potešiť oko, dať domov zverom a vyčistiť vzduch je pre nás akoby úplnou samozrejmosťou. Dýchame kyslík s takou aroganciou akoby nám niekto pri narodení povedal mocným a múdrym hlasom: Budete dýchať kyslík a ten vám dá život, a teda dal som vám aj stromy ktoré vám ho vyrobia. Avšak nemusíte sa starať o ich dobro pretože stromy tu vždy budú, zakončil mocný hlas.

Mnohí ľudia boli v dnešné ráno podvedome a možno aj trochu vedome šťastný, a to pre množstvo dôvodov ktoré stali sa mocnou pevnosťou ich spokojnosti. Veci viditeľné, veci materiálne a aj tie neviditeľné a tiež tie nepovšimnuté ktoré nám začnú chýbať a narúšať celkovú spokojnosť až vtedy keď znenazdajky zmiznú. Zdalo sa, že veselá tvár trafikantky, slečny Maríny, odzrkadlovala spokojnosť celkom dobre. Slečna Marína mala už 50 rokov a v trafike na rohu je už celých 20 rokov. Neustále mení účesy a divoko experimentuje s farbami na vlasy. Za tie roky mali občania mesta a pravidelný okoloidúci možnosť vidieť širokú škálu strihov, farieb a melírov. Jeden týždeň to bolo čierne mikádo a hneď ďalší už to bol krátky strih a veľmi svetlý blond. Pravdepodobne silný peroxid. Videli sa farby ako je sýto ružová ale tiež belaso modrý melír na hnedom podklade. Dĺžka vlasov vždy záležala na trpezlivosti ich majiteľky ale nikdy sa nevideli dlhšie ako po plecia. V poslednej dobe však bola videná s veľmi krátkym účesom na chlapca a hovorilo sa že je to preto že hustota porastu jej hlavy klesla do kritického minima a dlhé vlasy by iba zvýrazňovali tento úpadok niekdajšej slávy. Lesklé mahagónové tóny čerstvo farbených vlasov odrážali sa od slnka a vlasy, naozaj krátke, vyzerali už unavené, zničené a vskutku preriedené večnými pokusmi. Celý výjav pôsobil nesmierne tragikomicky. Bolo vidieť že nespočetné experimenty dali vlasom naozaj  zabrať a keďže už nebolo možné si nechať vlasy narásť nebolo inej cesty ako nosiť krátky účes, ktorý bol vždy však zodpovedne ošetrený novou farbou alebo odtieňom. Prípadne, vždy dostatočne odvážne, dĺžka vlasov občas presiahla povolené maximum napriek tomu že odhaľovala inak skryté slabosti. Marína stromy vnímala a tešila sa z ich krásy každé ráno keď  popíjala svoju  kávičku. Prehnutá cez pult opretá o svoje lakte napájala sa horúcimi dúškami tohto čarovne povzbudzujúceho moku a rozmýšlala nad tým ako je pravda že bez vetra sa ani lístok nepohne, pretože videla ako sa vánok jemne pohráva s veľkými listami stromov. Tajne dúfala že by už aj do jej života prišiel poriadny vietor v podobe pekného muža, najlepšie okolo štyridsiatky. Marína netušila prečo sa jej nepáčia muži v jej veku ale hlavne prišli jej nesmierne zanedbaný. Muž v jeho štyridsiatke aspoň ešte ako tak na seba dbá ale títo starí blázni, ako ich rada volala, sa načisto opustili. Celkom ju odviala táto myšlienka na pohľadného prešedivelého chlapa ktorý je vysoký, upravený a dobre oblečený a tiež pekne voní, a iba ozrutne mohutný a tiež trochu zachrípnutý hlas pána Jozefa ktorý sa každé ráno dožadoval svojich cigariet, vytrhol ju z tohto bdenia.

„Zase išli hore!“ – zvolal na celú ulicu. „Onedlho nás vysoké ceny cigariet prinútia prestať fajčiť.“ zažartoval s grimasou na tvári, ktorá snáď hovorila za všetko len nie za to že by on raz mohol s touto malou radosťou, ako ju sám rád volal, skončiť. Jozef sa nikdy necítil vinný že si rád zafajčí. Moderná a zdravím posadnutá spoločnosť po celé tie roky hovorí že byť fajčiarom je niečo zle a opovrhnutia hodné. Zomriete na rakovinu! Škodí to zdraviu a spôsobuje 236 iných chorôb, píše sa na krabičke. Jozef necítil že je vydedenec zdravého životného štýlu, dôchodca mal odrobených 40 rokov, odfajčených  50 a stále sa cítil k svetu, preto rád na túto tému vtipkoval.

„Raz budem musieť s týmto zlozvykom skončiť, slečna Marína, inak už načisto vyzdraviem.“

„Svoje cigarety milujete viac než čokoľvek.“ predniesla Marína. „Aspoň sa už konečne prestaňte za to obhajovať. Priala by som si aby tieto zdraviu škodlivé varovania začali dávať aj na všetky tie sladkosti a nápoje z vysokým obsahom cukru alebo na polotovary v ktorých je veľa soli, ochucovadiel, emulgátorov a konzervantov. Mamičky kŕmia svoje ratolesti ani nevedia čím! Cukor vie narobiť riadnu šarapatu, len sa o tom málo píše.“ zamudrovala.

„A čo sú to tie emulgátory?“ nadhodil Jozef, dúfajúc že si predĺži svoje nudné ráno a hádam dozvie sa aj čosi nové. Aj Marína sa vždy rada rozhovorila. Rečnenie je uľavilo od samoty a vytrhlo ju z izolácie jej vlastnej mysle.

„Ale kto som ja aby som súdila.“ pokračovala. Všetko na zemi má svoje miesto. Len si zafajčite pán Jozef, nie je jedno či umrieme na cigarety alebo cukor v limonáde?“ bravúrne zakončila.

„Ale že čo sú to tie emulgátory sa pýtam.“ pripomenul Jozef ktorý bol večne lačný po nových informáciách, ktoré si potom ukladal v hlave aby ich mohol použiť v centre pre seniorov kde sa každý deň debatovalo o všeličom a vždy bolo dôležité priniesť niečo nové.

„Sú to éčka, vlastne chemikálie pán Jozef, škodlivé látky ktoré sa vám ukladajú v tele a nakoniec vás úplne rozložia. Áno, predstavte si, týmto nás kŕmia!“ vysvetlila s tvárou natoľko vážnou, že pán Jozef, tak trochu vystrašený faktom koľko týchto jedov už on sám musel za celý svoj život pojesť, rozhodol sa túto informáciu si radšej neukladať pre neskoršiu debatu v dome seniorov ale uložil si ju do priečinka “nepopulárne”. Z tohto priečinka svojej hlavy vyťahoval témy jednoducho vždy vtedy keď debata viazla, alebo dôchodcovia zdali sa nevrlý, bol to spôsob ako rozprúdiť debatu.

„Ale netreba sa prílišne obávať Jozefko, naše telo znesie toho dosť, a napokon veď každý musíme na niečo umrieť. Dôležité je len to že či sme z toho života aj mali nejakú tú radosť.“ odľahčila.

Marína mala silný zmysel pre prirodzenosť vecí. Išla vždy akoby s prúdom a vskutku aj bola prirodzene veselá osoba. Cítila, že akosi všetko je v poriadku práve tak ako je. Verila, že život je na našej strane a že všetci žijeme v priateľskom vesmíre a čokoľvek sa stane všetko sa nakoniec vyrieši a na dobré obráti. Z tohto poznania rovnako aj prúdila jej úprimná radosť zo života. Máločo vedela naozaj odsúdiť. Verila, že do ničoho nie je potrebné zasahovať. Chodila pravidelne do kostola pretože tak bola vychovaná ale vskutku nevidela zmysel. Mala pocit že všetko čo kedy chcela o Bohu vedieť už dávno vie. Občas, ešte stále napustená toxickou výchovou prísne veriacej matky, rozmýšľala či sa dostane do neba keďže predáva ľuďom cigarety a hracie žreby. Jej zdravá a pozitívna myseľ však vždy zahnala túto absurdnú teóriu viny a hriechu, dogmatického neba a pekla a veľakrát pobavila ju táto myšlienka. Matka bola prísna, mala veľmi tvrdé detstvo a k Bohu sa uchýlila týmto nešťastným spôsobom iba preto že sa bála že stratí jeho priazeň a umrie od hladu. Jej matka, Marinina stará mama, totiž svojim deťom navravela že Boh má rád a pomáha iba čistým dušiam a keďže boli veľmi chudobný Marinina matka si myslela že každý peceň chleba či fľaša mlieka prichádzali od Boha za jej poslušnosť a modlitby a nie od suseda Juraja s ktorým sa matka často zatvárala sama do izby. Keď mala Marína 17 a chodila z dvoma chlapcami naraz, matka zvykla hroziť peklom a večnými mukami čo Marína celkom nechápala pretože sa nazdávala že jej mučením bolo vybrať si jedného z nich. Sami sme si peklom, zvykla si vraviet. Vedela že čokoľvek bolo ľudstvu dané má svoj hlbší zmysel. Neverila teda že cigareta je diablov výmysel, verila že je to nástroj v rukách človeka.

„Veru tak je, slečna Marína, dobre hovoríte, ja fajčím pre radosť.“ potvrdil Jozef.

„Nikotín vraj ukľudňuje napätú myseľ, i ja som si neraz zapálila, ale ja vždy len s mierou pán Jozef, vždy s mierou, je to predsa len návykové!“ ukončila kázeň a podala škatuľku cigariet a dennú tlač Jozefovi do ruky.

„Tak pekný deň slečna Marína.“ zvolal akosi rezignovane, smutne hľadiac na výdavok v dlani, akoby ho naozaj zdražovanie tabakových výrobkov veľmi ťažilo. Rovnako ho ťažila nová myšlienka ktorú mu slečna Marína čerstvo vsadila do hlavy. Doparoma s ňou, pomyslel si. Emulgátory ho netrápili ale nikdy predtým si nemyslel že existuje nejaká miera nikotínu ktorou si upokojuje myseľ, vždy si myslel že 30 cigariet denne fajčí len tak pre radosť, alebo veľakrát z nudy. A tak načisto znepokojený novou informáciou, začal uvažovať nakoľko pokojný by dokázal byť bez žiadneho alebo vlastnou vôľou obmedzeného príjmu nikotínu. Až do dnešného dňa si nikdy neuvedomoval že by naozaj mohol byť na cigaretách závislý. Cigaretka bola jeho dobrou spoločníčkou od jeho sedemnástich, bola to jeho radosť, jeho súčasť a nie závislosť alebo niečo na upokojenie, hneval sa na Marínu. A čo keby skúsil jeden deň vôbec nefajčiť, pohrával sa z myšlienkou a predstavoval si sám seba ako sa promenáduje slečne Maríne pred trafikou a celkom pokojný od nej pýta iba dnešné noviny.  S pokojným úsmevom na tvári ju vo svojich predstavách tiež oboznamuje s tým že fajčiť prestal zo dňa na deň, pretože cigarety sú preňho už pridrahé. Možno by sa mal pripraviť, urobiť to postupne tak že zníži počet cigariet ktoré za deň vyfajčí a ak zostane pokojný skúsi si nezapáliť vôbec a napokon tak vyvráti Maríninu informáciu ktorá tvrdí že cigarety nie sú radosť ale nejaký upokojujuci prostriedok. Tešil sa ako sa jej príde vyškeriť do okienka, ešte viac sa ale tešil na to ako sa hneď potom veselo vráti k svojim 30 cigaretám denne, pretože bolo dokázané že ich fajčí jednoducho len tak pre radosť. Povzbudený týmto plánom, ktorého jediným cieľom bolo vytrieť Maríne zrak, poponáhľal sa vedľa do vinárne kde si tradične vypýtal kávu bez mlieka a Rulandské šedé, tentokrát však veľký trojdecový pohár. Nič nie je smutnejšie ako prázdna čaša na víno, zamrmlal si keď videl čašníka pratať z vedľajšieho stola. Malý slnečný dvor ktorého steny boli obrastené viničom bol vskutku ako stvorený pre malú vináreň s kaviarňou. Zmestili sa naň sotva tri stoly a keďže vináreň bola obľúbená, majitelia často čelili nárokom zákazníkov aby dvor zväčšili. Žiaľ malá vináreň bola súčasťou historickej budovy pre ktorú boli akékoľvek zásahy neprijateľné a tak sa dvor nedal nijako rozšíriť. Jozef, znova dumajúc nad tým či je naozaj otrokom svojho neduhu, sledoval zároveň trblietajúce sa Rulandské šedé v pohári na stopke. Poriadne si odpil a otvoril dennú tlač. Jeho vášňou boli horoskopy na štvrtej strane. Nie že by im veril ale zabávali ho. Dnes tam stálo:

Máte energie na rozdávanie. Slnko i Mars, planéta ohnivej energie a duchovného železa sú vo vašom dome priateľov a splnených snov. Posilnia vám vašu vôľu, ak pravdaže budete o to stáť a chcete ísť cestou Pravdy. Ak sa zamyslíme hlbšie o zmysle života, nič iné nám ani neostáva. Dobre o tom vedia tí, ktorí na chvíľu zišli z tejto cesty. Hodilo ich to späť a museli začínať odznova.

Vôle mám dosť a pravde bude čeliť Marína, zahundral si. Vôňa čerstvého espressa však razom dali Jozefovi zabudnúť na znepokojivé informácie z dnešného stretnutia s trafikantkou a s absolútnou radosťou, takmer nevyhnutne, pustil sa do zapaľovania cigarety.

Ďalším zákazníkom slečny Maríny ktorý v toto krásne ráno zavítal do trafiky bol tiež jedným z tých pravidelných. Peter bol do slečny trafikantky tajne zaľúbený. Vždy si kúpil čerstvú tlač ktorú však najprv zobral zo stojana a s nadneseným výrazom tváre prelistoval. Zväčša cítil aj potrebu vyjadriť sa nahlas a dostatočne múdro k rôznym politickým témam alebo zložitým problémom fungovania zeme, aby tak ukázal že nielenže dobre vyzerá ale zaujíma sa aj o spoločenské témy a je taktiež sčítaný a inteligentný. Nevedelo sa čo, ale musela to byť nejaká zlomyselná a škodoradostná vyššia sila ktorá mu vložila do hlavy to presvedčenie že vo svojich šesťdesiatych je stále fešák. Ruky a nohy mal vcelku chudé ale brucho, neprimerane k postave, z nejakého neznámeho dôvodu, mal vypuklé ako mamička v šiestom mesiaci, a tak pripomínal pavúka. Tak ako sa gény s nami vedia občas nepekne zahrať, tak ako jeho otcovi, aj jemu sa tuk ukladal iba do strednej časti tela. Hoci vlasov mal paradoxne viac ako slečna Marína, jeho hlava akoby nepatrila k telu, bola oválna a priveľká. Bol to pavúk s veľkou hlavou. Spodné viečka rokmi ochabli a padali takmer do polky nosa ktorý bol v tvare čižmy. Voľná koža na lícach a spadnuté gamby pripomínali francúzskeho buldočka a tenké pery grotesktne uväznené v tomto nešťastnom scenári, akoby ani nepatrili tejto tvári. Zrolovaná koža na krku sa pri horlivom vysvetľovaní najnovších správ nadúvala a kývala z ľava do prava, ba čo viac, v letných mesiacoch sa aj sfarbila do červena, celý obraz pripomínal moriaka ktorý sa snaží urobiť na dvore poriadok. Pri rozprávaní divoko gestikuloval aby dodal celému vystúpeniu výraz a svojej osobe väčšiu vážnosť. Žiaľ tento divoký tanec, ktorý mohol kludne konkurovať aj tým ktoré bežne vídame u afrických kmeňov, priniesol viac škody ako úžitku. Bledomodrá košeľa od Ralpha začala viditeľne odhaľovať mokré škvrny v podpazuší a gestikulačný prejav za ktorý by sa nemusel hanbiť ani americký prezident, začal uvoľňovať starecké pižmo ktorého ostrý zápach zmiešaný z Old Spice nevôľky zasiahol Marinine zmysly, lepšie povedané nos.

„Bude to všetko?“ prerušila prejav znenazdajky, otázkou dosť strohou na to aby preťala pytačky rovnako tak dobre ako keď šedá samička kolibríka odmietne okázale divadlo jej pestrého uchádzača.

Marína, napriek svojmu nešťastne krátkemu strihu, na svoj vek necítila sa byť vôbec šedá a vyzerala veľmi dobre. Bola štíhla a jej tvár nepoznala vrásky. Jej svieža pokožka, zdravý pohľad, plné pery a pekný úsmev, taktiež modré oči, robili ju omnoho mladšou. Hnevala sa na týchto starých pánov a stroskotancov doby ktorí si mysleli že majú právo sa jej dožadovať. Žena v päťdesiatke sa má ulakomiť na tieto ľudské vraky len preto že už nemá na výber. Mladší muži chcú ešte mladšie ženy a tak staršie ženy majú rovnako byť dievčatkami pre obstarožných pánov? hnevala sa. Jej veselá tvár a pozitívna energia robili ju vskutku mladšou, bola však neprístupná voči tomuto smradľavému čudu. Nie preto že by bol pre ňu pristarý alebo neatraktívny ale viac preto že si myslel že by snáď ona mohla splniť v jeho živote tú úlohu dostupnej mladuchy. Akým právom?! zúrila o to viac že ona chcela vec tú istú, ale od mladšieho muža. Dostupný mladík pre staršiu ženu, prečo nie? pýtala sa často samej seba. Nerovnosť pohlaví a otázky súvisiace s touto témou vedeli Marínu vždy poriadne rozhodiť. Prečo by fešák v jeho štyridsiatke nemohol byť jej mladíkom, prečo ženy musia sa večne podvoliť mužom. Táto večná hra túžby, erotična a rozdielnosti a kde vek hrá prím ju už natoľko unavovala že svojich hrdinov si radšej iba predstavovala. Okrem denného snenia, útechu a únik z reality taktiež našla v neslušných magazínoch ktoré vďaka práci v fachu tajne nosila si domov a hádam ani Boh nehneval sa ňu, keď sa pri malej nočnej lampe po večeroch, dotýkala sama seba. Naolejované telá fešných modelov v rôznych polohách poskytovali jej všetko po čom túžila. Preferovala sólo fotky pekných mužov na skalách. Krasne zadky, pevné telá a stoporené penisy zasnívaných mladých mužov kdesi na pláži či na ostrove, dostávali ju do vytrženia. Nepohrdla ani spoločnými pózami ktoré zachytávajú styk muža a ženy. Nebola však fanúšikom divokých pozícií a tiež vulgárnych fotiek ktoré zobrazovali styk veľmi zblízka a už vôbec ju nebral orálny alebo análny styk, a pretože bola viac menej tradičná nemala rada ani fotky ktoré zobrazovali ejakulát. Susedka Helena, staršia pani, pravidelná návštevíčka kostola, vášnivá záhradkárka a zberateľka receptárov raz našla jej takýto magazín zamiešaný medzi kopou iných časopisov ktoré jej Marína zvykla pravidelne darovať. Popíjali kávičku a prechádzali pomedzi tituly ako sú Varenie nás baví, Varecha, Varte s nami, Gazdinka, Záhradkár, Život, Nový čas pre ženy či Slovenka keď tu zrazu narazili žiaľ aj na pár vydaní Leo magazínu. Ospravedlnenia nemali konca kraja. Marína vysvetlila že keď berie domov odpísané čísla veľakrát sa primotá aj iná tlač, ktorú si však nikdy nemienila zobrať. Zcela komicky, keď sa Marína snažila nevhodné kúsky z tejto kopy oddeliť, Helena chytro chytila jej ruku a z presvedčivým výrazom na tvári popýtala ju či by snáď mohla tieto diabolské výtlačky použiť aspoň ako základ na oheň do piecky, ktorou v zimnej záhrade kúrila celú zimu kvôli kvetom.

„Skončia tam kde patria Marína, daj, len daj to sem, nech tieto úchylné nemravnosti spáli oheň Boží.“ Marína neraz navštívila zimnú záhradu pani Heleny. Bola naozaj čarovná. Veľká biela miestnosť do ktorej sa vchádza širokými dverami s kuchyne. Veľké drevené okná po všetkých stranách dodávali miestnosti veľa svetla. Na jednej strane stojí obrovská tmavá sedačka z pravej koži, musela stáť majland, vyzerá ako s kancelárie Bieleho domu a pri nej nízky čierny okrúhly  stolík z umeleckého kovania  a po ostatných stranách a v strede sú exotické kvety. Obrovské skvosty, človek sa cítil ako v džungli. Malá piecka je v opačnom rohu pri dverách ktoré vedú na dvor. Miestnosť slúži ako čitáreň či miesto na oddych a kávu.

„Ficus Benjamina, Ficus Elastica či Palma Areca, Palma Camadorea, Kokosová palma a Palma Robelina vyžadujú teplé a vlhké prostredie.“ vysvetľovala Helena dôležito a podozrivo náhlivo, akoby chcela zmariť všetky možné podozrenia na to že by si snáď tieto nechutné výtlačky mohla chcieť zobrať aj pre iný účel než ten kúrenársky.

„Všetko, ďakujem.“ odpovedal Peter urazene, nakoľko jeho prejav bol drzo prerušený a taktiež očividne o jeho komentáre k dennej tlači nebol záujem.

„Tak vám želám pekný deň SLEČNA Marína.“

„Pekný, pekný aj vám pán Peter.“ vyriekla apaticky a bez úsmevu.

Marína vždy neznášala keď ju tak nahlas volal slečna. Robil to naschvál, chcel jej tým pripomenúť že je stará dievka v malom meste a iba on ju môže spasiť a zbaviť tohto nepopulárneho titulu. V tomto meste nebolo populárne mať 40 a byť stále nezadaná a bolo absolútne neprijateľné mať 50 a byť slobodná a bezdetná žena. Majú ma tu za čudáka, zosmutnela. Falošné úsmevy zákazníkov a zákerný výraz v očiach keď jej kládli vyšetrovacie otázky za ktoré by sa nemusel hanbiť žiaden detektív, jej pripadali ako keď hladná tlama žraloka doráža do rozkladajúcej sa velrybej mŕtvoly. Teda nie že by sa cítila ako mŕtva veľryba ale cítila sa ako vydedenec zaužitej schémy a tradícií. Čo už ma nenecháte na pokoji, vrelo v nej. Je to tak ako to je, prečo vás to všetkých tak trápi, zlostila sa v duchu. Najviac ju vždy rozhnevali otázky typu:

A čože slečna Marína, aký bol víkend. Boli ste niekde?  Alebo: A tam som vás videla na keramických trhoch s mamičkou ste boli, s mamičkou, že? Dobre som videla, a ako sa má pani Janka, stále taká čiperná ešte, no to je závidím. Ale dobre že má stále dcérku pri sebe, tie moje už dávno všetky vyleteli z hniezda, bola by som rada keby častejšie chodili.

Títo zlomyselní ľudia túžiaci vedieť čo všetko je za tým že je stále sama jej vedeli pokaziť deň. Nie som sama, hnevala sa Marina, zúrila, vnútri v nej vrelo. Zaliala si levanduľový čaj na upokojenie. Levanduľu jej pravidelne posielala priateľka z Francúzska. Žije tam na vidieku, majú tam s manželom malú farmu a vinice. Kozy, ovce, zopár sliepok. Pestujú a predávajú cesnak, levanduľu a tiež kozie a ovčie mlieko a mliečne výrobky. Nehodí to veľa, ale sú tam šťastní. Tento rok v auguste by ju mala ísť pozrieť, už sa nevie dočkať, toto čarovné miesto zatiaľ videla iba z fotiek. Marína čosi hľadala pod kopou novín a časopisov nakoniec vylovila ceduľku s nápisom HNEĎ PRÍDEM. Strčila ju do výkladu, zavrela okienko a odišla kúsok dozadu za veľký regál kde bolo kancelárske kreslo. Sadla si a zadriemala. Sníval sa jej hrozný sen. Išla do práce a bolo zamračené. Všetko bolo šedé a smutné tak ako je leto bez slnka. Keď zabočila na hlavnú promenádu jej chvíľu zrazu preťal horor. Strhla sa v kresle. Všetky stromy boli vyrúbané, niekto ich všetky cez noc vyťal. Ostali len malé pne a na každom z nich sedela čierna vrana. Horor a sklamanie naplnili jej srdce. Ulica vyzerala celkom bez života, prázdna a bezútešná. Niekto za ňou beží. Pani Ludmila. Vždy zaneprázdnená uponáhľaným životom sa nikdy o stromy nejako nezaujímala , vedela že sú tam ale nikdy ich naozaj nevidela, hoci prechádzala alebo vlastne väčšinou bežala okolo nich každý deň. No dnešný šprint na rannú kávu akoby zastal, dnes to nemá tú správnu rýchlosť, pomyslela si Ľudmila. Niečo je iné, niečo sa zmenilo, niečo je zle – dumala, keď v tom pekár Peter potiahol si mocne z cigarety, vytiahol mreže pekárne a zvolal: „Tie stromy nám až teraz budú chýbať keď už ich niet.“ Marína sa prebrala z tohto čudného sna a utierajúc si kropaje potu z čela náhlila sa odstrániť ceduľku a okienko otvoriť. Boli tam, stáli tam majestátne a krásne ako vždy. Okolo prechádzala maličká pani. Ohnutá ako starý strom ktorý už príliš dlho odoláva vetru, tlačí svoju oporu na štyroch kolieskach a tiež akoby odmieta sa podvoliť. Kráča pomaly ale isto. Marína ju pozná z kostola. Vždy sedí pri vchode úplne vzadu. Na Marinin pozdrav otočí hlavu, koľko jej len staré telo dovolí, a usmeje sa. Má bojovného ducha, pomyslela si Marína. Vyzeralo že táto odhodlaná malá starká sa neprestane snažiť až po samý koniec. Pri tejto myšlienke sa Maríne akoby uľavilo a trochu nahnevane začala premýšľať nad tým na čom naozaj záleží.

Nespočetné piliere našej spokojnosti. Tie obyčajné ako sú dobrá práca, pravidelný príjem, milujúci manžel, veselé dietky, nové auto a či nová strecha na dom. Ale aj tie neobyčajné. Tak napríklad ako je Marína stále slobodná a bezdetná, susedove ruže, inak výstavné kusy, dostali toho roku vošky, zavistlivej Margite pokapali všetky muškáty a neúspešný rok inak úspešného vinára vedia istých ľudí tiež potešiť. Hoci si to ľudia neuvedomovali ale keby čo i len jeden z tých dôvodov na spokojnosť naraz pominul je to ako keď vyberiete jednu tehlu z tejto pevnosti a narušíte celú statiku stavby. Tak či onak spokojnosť vyprchá ako vôňa lacnej kolínskej keď je založená výhradne na tehličkách opodstatnenia a keď nestojí pevne na kameni bezdôvodnosti, pomyslela si Marína víťazne a potvrdzujúc jej radosť a bezdôvodné šťastie, keď v rádiu zaznel Rod Stewart a jeho Do Ya Think I’m Sexy, postavila sa a začala tancovať. Od samej radosti ešte pridala na hlasitosti a pokračovala nahlas.

If you want my body and you think I’m sexy

Come on, sugar, tell me so

If you really need me, just reach out and touch me

Come on, honey, tell me so (tell me so)

If you really, really, really need me

Hýbala sa vskutku dobre a v rytme songu a nebyť nečakanej návštevy jej šéfa ešte by pokračovala.

„Ah, šéfko, tu ste?“ vyliala zo seba celá zapýrená a zároveň šikovným pohybom rýchlo stlmila rádio.

„Tu som, tu som Marína, priniesol som drobné.“ povedal s takým pokojom a nevšímavosťou akoby ani nič nevidel. Roman bol skvelý človek a dobrý šéf. Marína ho mala veľmi rada. Bol to taký typ ľahostajného dobráka cez ktorého život akoby len tak pretekal ale nezanechával žiadny dojem. Ženatý, dve deti, manželka – úzkostlivá potvora akoby osudom stretla tohto vyrovnaného a pokojného človeka, ktorý sa zdal že žije iba tak zo zvyku. Marína ho nikdy nevidela rozčúleného. Jediný krát ho počula zvýšiť hlas ked mu malý Miško, permanentnou fixkou, pomaľoval drahé kožené autosedačky.

Niet lásky bez utrpenia a niet svetla bez tmy

A tu prichádza Martin. Nešťastne zaľúbený do kolegu ktorý neopätoval jeho city, ešte predtým než pôjde do práce, kupuje si Horoskopy na Jún, pretože chce vedieť aké šance v oblasti lásky nadelí mu osud tento mesiac.

„Dobrý, Horoskopy vás poprosím.“ vyhŕkol nedočkavo.

„Júnové číslo ešte nemáme mladý pán, myslím že dorazí až zajtra.“ odpovie s úsmevom Marína.

Martin bol v jeho dvadsiatich vskutku veľmi pekný mladý muž. Štíhla atletická postava, nádherné črty tváre, ktoré pravdepodobne pobral od svojej matky a veľké hnedé oči ktoré lemovali takmer dievčenské mihalnice. Snedá jemná pokožka, táto svieža pleť akoby kričala do sveta svoj mladý vek. Maríne páčil sa tento mladý muž avšak nikdy nedovolila svojej hriešnej mysli zájsť až tak ďaleko že by o tomto mladom chlapcovi neslušne fantazírovala.

„A čo ste chceli vedieť? Já vám vyveštím.“ zažartovala.

„Hej, vyveštite?“ zasmial sa nahlas, odhaľujúc dokonalé poradie a bielu farbu zubov. Mmmm, krásny mladý chrup pomyslela si Marína, za čo sa hneď aj zahanbila, pretože jej posudok jej pripomenul scenár obhliadajúceho veterinára ktorý kontroluje zdravie koňa.

„Áno, vyveštím. Čo vás trápi? Na čo taký mladý človek zaujímal by sa o jeho Júnový osud, veď život máte celý pred sebou!“ vyslovila akoby spôsobom pozitívnej farárskej kázne, ktorú pozná z kostola, za čo sa hneď na seba aj hnevala, pretože nechcela pôsobiť ako nudná a stará poradkyňa pre mladých.

„Chcem vedieť ako sa mi bude dariť v láske tento mesiac, som totiž zaľúbený do niekoho kto nie celkom opätuje moje city.“ zakončil s úsmevom, a kým Marína chystala ako podať svoju veštbu stihol ešte pridať. „Ale nie je to tak že by neopätoval, skôr si myslím že má strach. Tak čo poviete, ako sa to vyvinie v mesiaci Jún?“ opýtal sa s túžobným výrazom na tvári. Jeho veľké hnedé oči upierajúce sa s otázkou na Marínu, akoby pretínali človeka, ba čo viac, akoby pozerali do jeho duše a načisto vás pobláznili, a jemne pootvorené pery svieže ako prvé jahody, na chvíľu úplne zbavili Marínu schopnosti rozmýšľať. Nakoniec, úplne mimo zmyslov, pobláznená týmto zjavením sa zmohla iba vybľabotať niečo čo si pamätala z včerajšej omše.

„Mladý muž poviem vám len toľko. Vo svete je utrpenie neopätovanej lásky, áno, ale je v ňom aj veľa radosti. Musíte to zobrať všetko pretože niet lásky bez utrpenia. Oplatí sa to, verte mi, lebo jedno bez druheho neexistuje.“

A vtedy to prišlo. Akoby sa zastavil čas. Táto čudná osoba s krátkym zostrihom, radostnou a pozitívnou tvárou, ktorej dych voňal po káve, otvorila mu zrazu nové dimenzie. Niet lásky bez utrpenia, niet lásky bez utrpenia opakoval si v duchu stále dokola a pomaly, bez pozdravu, úplne ako omráčený, odtackal sa na druhú stranu ulice kde si sadol na lavičku. Opretý lakťami o svoje kolená s hlavou podopretou svojimi rukami zahľadel sa na svetelnú mozaiku na chodníku. Potom pozrel dohora na košaté koruny nahusto vysadených javorov ktoré klenuli sa nad ním ako most a cez ktoré prenikalo slnko. Hra svetiel a tieňov, povedal si. Niet svetla bez temnoty tak ako niet temnoty bez slnka, uzavrel v sebe cítiac sa zrazu čudesne pokojný. Úľava zrazu zmocnila sa ho po všetkých tých úzkostiach. Akoby zrazu všetko čo ho kedy trápilo navždy sa stratilo. Neostalo nič, len tento zvláštny pokoj.

A tak nebolo to pre príjemné dni leta. Neboli to ani prvé výplaty, tá radosť keď mladý človek zistí že si svojou prácou môže zarobiť skutočné peniaze. Tá sloboda a tie možnosti, to vedomie že už sa nikdy nestratí pretože kedykoľvek chce vymení svoje služby, svoju prácu, za poriadnu plácu. A aký mocný pocit to je vedieť že ruky človeka môžu mu zarobiť. Skvelý pocit keď ruky mladého človeka zarobili mu jeho prvé peniaze, koľká radosť a aká sloboda prichádza s týmto faktom. Prvé peniaze za ktoré rýchlo pobeží si kúpiť veci dlho vytúžené. Nové tenisky a ba čo viac zostane aj na novú športovú súpravu. Ej, to sa bude chodit po meste to bude radost navliecť sa do trendy šiat a tie nové tenisky to sa v nich chodí, juuj, ako v mäkkých papučkách. To budú ľudia pozerať! To budú kamaráti závidieť že posunul som sa ja už niekam inam, niekam vyššie ako sú oni. Avšak nebolo to ani pre slušné pracovné miesto, ani pre pekné veci ktoré si môže človek z výplaty zadovážiť. Ani preto že by sa mohol odlíšiť od ostatných, hodiť im svoj úspech rovno do tváre. Nebolo to hádam ani pre krásny mladý život ktorý mal pred sebou, všetky tie nespočetné možnosti ktoré sa človeku otvárajú ak nemá strach vyskúšať. Nebolo to pre nič konkrétne, bol to neobyčajný pocit ohromnej spokojnosti ktorá ho v ten deň zaliala ako príjemná vlna vody v časoch najväčších horúčav. Pocit spokojnosti ktorý nemal základ v materiálnom svete a jeho bezpečí. Toto bolo niečo iné. Čistá nefalšovaná radosť zo života ktorá nebola podmienená ničím. Cítil slobodu. Existenčný pôžitok zo života ako takého. Odvtedy sa tieto pocity opakovali uňho pomerne často bez ohľadu na to v akej materialnej situácii sa práve nachádzal. Preto veril, že jeho spokojnosť nemá dôvod, jeho spokojnosť jednoducho je a existuje naprieč všetkým. Začal to nazývať pozitívne myslenie. Odvtedy si vedel vyvolať tento pocit absolútneho šťastia, radosti a spokojnosti kedykolvek chcel alebo potreboval. Neskôr si uvedomil že spúšťačom tohto pocitu je skutočná a hlboká viera, akási vnútorná láska ktorú v sebe objavil vďaka trafikantke. Neustále prítomná nádej že veci sa vždy na dobré obrátia a tiež nesmierna pokora ktorú v sebe nejako našiel, mu dodávali pocit bezpečia. Pokora a obdiv voči stvoreniu a zároveň aj snaha pracovať a uspieť v živote a v tomto veľkom svete mu neustále dodávali silu. Áno, Martin veril. Jeho vlastné vedomie, tá viera a presvedčenie mu naraz spôsobili nečakaný prílev šťastia toho dňa na ceste do práce. Bolo to prosté uvedomenie si že všetko je v poriadku, že všetko je tak ako má byť. Bol to nádherný moment. Nič také sa mu nikdy predtým nestalo ak samozrejme nerátame obyčajne detske radosti ktorých však bolo žalostne málo. Páčil sa mu tento úžasný pocit spokojnosti. Bolo to niečo nové, cítil sa akoby objavil Ameriku alebo nejakú mocnú zbraň proti zlu. Cítil sa nesmierne bezpečne. Uvedomil si že našiel niečo čo ho prenesie cez všetko to prečo sa ľudia zvyknú v živote trápiť. Mal pocit že našiel Boha, ktorého tak dlho hladal. Uvedomil si že objavil svoju vlastnú individuálnu a veľmi osobnú vieru, nie tú na ktorú ho často pozývali rôzne cirkvi a spolky. Našiel večnú nádej ktorá nie a nie zhasnúť a lásku ktorá sršala zvnútra , akúsi všeobjímajúcu lásku ktorá žiarila ako to slnko cez tie javory a vtedy prvýkrát zacítil aké to je oprieť sa o Boha. Uvedomil si a uveril že Boh je priamo tam, s ním na ceste do práce, tam všade, v trafikantke a aj v tom slnku, v nás všetkých a všade navôkol. Uvedomil si aká obrovská moc skrýva sa v tomto poznaní, objavil silu viery a presvedčenia.

Martinovo detstvo a dospievanie boli mizerné. Našťastie, deti majú úžasnú schopnosť absorbovať rany a boliestky a rýchlo na smútok zabudnúť. Vedia sa tešiť bezdôvodne a sú zväčša bezstarostné. Mladým ľuďom počas dospievania však táto schopnosť nejako slabne a postupne uniká. Zrejme to bude kvôli narastajúcim očakávaniam ktoré prichádzajú v každom veku. V pätnástich Martin prechádzal veľmi ťažkým obdobím. Čelil svojej prvej depresii ktorá ho zachvátila celkom nečakane. Stalo sa to po tom čo s rovesníkmi začal experimentovať z marihuanou. Začalo sa to jedného slnečného dňa na jeseň keď sedel v záhrade rodičovského domu. Premkla ho úzkosť ktorú nikdy predtým nepoznal. Obrovský neznámy strach ktorý mu stiskal hrud a nútil jeho srdce biť ohromne rýchlo. Keďže Martin nevedel čo sa s ním deje dostal ešte väčší strach, niečo ako panický záchvat ktorý si neskôr vysvetlil ako strach zo strachu.

Martin bol vždy veselé a veľmi živé dieťa. Napriek ťažkým podmienkam v ktorých vyrastal nikdy naozajstný strach nepoznal. Bolesti či bolestivé udalosti a nepríjemné zážitky ním vždy akoby len prešli. Dnu a von bez nejakej väčšej ujmy. Zdalo sa že toto dieťa znesie naozaj veľa. Bol to vskutku malý taký preživateľ. I keď sa mu dostávalo v živote veľa smútku a sklamania, nikdy naozaj nezanevrel. I dnes je to stále ten veselý Martinko, plný energie, šibalstva, vášne k životu a k objavovaniu všetkého nového. Akoby sa nič nezmenilo. Je to nezlomná cigánska krv, ktorej malý kúsok musel sa doňho dostať od starkej z matkinej strany. Martinova matka to neustále popiera a starká tiež nikdy nechcela potvrdiť. Vždy keď sa jej Martin opýtal neodpovedala, len smiešne uhla pohľadom a začala sa sťažovať na zlé zdravie a kde ju čo bolí. Bola vytrvalá. Keď Martin vrátil sa k pôvodnej otázke, okríkla ho že čo sú to za hlúposti, že ona nič nevie, svojho otca vraj nikdy nepoznala. „Neviem kto bol. Nepoznala som.“ povedala maďarským dialektom. Korene rodiny z matkinej strany a ďalej zo strany jej matky, ťahajú sa dole k Lučencu a nižšie k Fiľakovu a potom ešte nižšie k Maďarom. V rodine sa hovorilo že by to mal byť neznámy maďarský cigán ktorý sa nachádza v krvnej línii. Vraj to bol veľký fešák. Martinova snedá pleť, temperament, vášeň pre život a veľké hnedé cigánske oči nezaprú sa tak ako nemožno zaprieť ani šteňa bastarda ktorý pochádza zo spojenia čivavy a jazvečíka. Vskutku zábavný príbeh.

Je to žlté? Nechaj to! Je to hnedé? Spláchni to!

Martin vtedy býval na Dunajskej ulici v Bratislave. Kancelárie v ktorých pracoval boli doslova len cez cestu. Inzerát našiel na firemnej nástenke. V obrovskom staromestskom byte s vysokými stropmi mal prenajatú veľkú izbu s manželskou posteľou a veľkým oknom cez ktorý vždy ráno šteklilo ho slnko do nosa. Byt bol naozaj pekný. Podlaha veľkej chodby bola vydláždená metrovými dlaždicami s imitáciou mramoru, šikovné bodové svetlá zvýrazňovali obdivuhodnú lesklú dlažbu a tiež veľké roll-door skrine na mieru dodávali priestoru luxusný vzhľad. Visel tam tiež obraz s krajinkou. Originál od neznámeho umelca v peknom ráme. V kuchyni bola americká chladnička a vstavané spotrebiče. Kuchynská linka bola s prírodného dreva, zhotovená na mieru. V obývačke podlaha s dubového dreva, kožená sedačka a dve kreslá rovnakého druhu, obrovská palma pod oknom, tmavý nábytok s veľkou knižnicou a TV plazma len umocňovali skutočnosť že išlo o byt vyššieho štandardu.  V kúpeľni bola veľká walk-in sprcha a steny boli vydláždené marockým vzorom. Nájomne bolo prekvapivo nízke a nebyť šialeného spolubývajúceho ktorý bol synom majitelov a dedič bytu, možno by tam bol dodnes. Rodičia boli bohatí, otec bol bývalý  veľvyslanec a dekan prestížnej fakulty, matka lekárka. Dávid prenajímal izbu v byte aby tak znížil svoje náklady. Čerstvý Ing. Dávid nebol veľmi zvyknutý pracovať a rodičia mu už odmietali byt ďalej platiť pretože v jeho dvadsiatich ôsmich očakávali že bude samostatný. Dávid bol tak trochu porušený nadbytkom, mal všetky tie známe choroby komfortu a tak často vyhľadával opačnú stranu vecí. Za rodičovské úspory chodil na dlhé cesty po chudobných kútoch Indie alebo sa často len tak zobral a išiel kdesi na farmu do Nemecka, ktorá slúžila presne na ten účel, že pracujete za jedlo a nocľah. Moderný koncept prijatia pokory, ktorý osvedčil sa už mnohým komfortom skazeným spratkom nebol mu však po vôli a po hádke s farmárom bol za týždeň doma. Znudený životom bez práce často listoval na všakovatých divných fórach ktoré navádzali na naturalizmus a akési spojenie človeka s prírodou. Možno to bolo pre tento dôvod keď jedného dňa v kuchyni vyzval Martina že odteraz bude pravidlom chodiť po byte nahý a malú potrebu prestanú splachovať po každý krát ale počká sa kým to bude nevyhnutné. Martin zasmial sa pri predstave že by mal chodiť po byte nahý ale keď v jedno ráno na dverách toalety našiel oznam v angličtine ktorý hovoril

If it’s yellow let it mellow if it’s brown flush it down

začal sa trochu obávať. Martin bol tolerantný a prispôsobivý. Pre pokoj vecí zopár krát aj naozaj nespláchol a jedno ráno vskutku aj prešiel z izby do kúpeľne celkom nahý. Z bytu odišiel až potom čo si Dávid zaobstaral mačku a jej záchodík umiestnil do kuchyni pod jedálenský stôl argumentujúc že prírodný zápach mačacej stolice má napomáhať dobrému tráveniu a povzbudzuje apetít.

No a bolo to v tomto vchode kde malá čivava Johnny už dlho plánoval že je čas zbaviť sa panictva. Sučka jazvečíka z tretieho nebola nikdy vyberavá, ľahla už aj z pudlíkom. Keď jedného dňa v parku vône hárajúcej sučky povolali Johnnyho do služby, neváhal už ani minútu. Panička išla z kože vyskočiť. Dlhé spojenie len predlžovalo agóniu a staršej pani museli zavolať záchranku. „Ku*va je to, dám ju sterilizovať! Vyrezať ju dááám.“ bľabotala ošetrovateľovi ktorý jej nameral tlak 180 na 110 a vyzýval ju aby sa ukľudnila. „Malé bastardy vlastnoručne utopím! Týmito rukami ich zadrhnem.“ blúznila v sanitke. Neutopila, ani nezadrhla a akoby na slávu svojej šučky ktorú nadovšetko milovala, akoby sa chcela zastať jej ľahkých mravov a na oslavu jej rebélie, jedno si ponechala a druhé darovala. Malá Bessie by otca vskutku nezaprela. Jej krátky pysk, čudné uši a dlhé telo nemali vo svete duplikát. Jej sestra Billie však akoby ani nemala iného otca. S malým zaváhaním by ste Billie naozaj nazvali jazvečíkom. Matka na ňu preniesla naozaj silný gén.

Prirodu neoklameš, hovorieval starký, mamin otec, keď sa často vadili zo starkou. Prežili divoké manželstvo ale ľúbili sa. Svokru neznášal, nazýval ju maďarskou strigou, cigánskou nevestou ale i horšie. Robila vraj všetko preto aby dcéra nebola s ním. Možno to bolo tým že starký, vtedy 30 rokov starý a riaditeľ podniku zamiloval sa do štrnásťročného dievčatka, brigádničky, ktoré ešte v ten istý rok s ním otehotnelo. Vtedy čakala Martinovu mamu. „Tam kde cigán semeno položí tam už biela nikdy bielou nebude.“ zvykol jej vykrikovať. „Cigánka si, maďarská cigánka. Máme cigáňa v rodine, cigáááňa, tu už tráva neporastie, to si pamätaj.“ burácal hrubým hlasom. Martinova starká mala pokožku bielu ako sneh, vskutku nádherná žena, niečo ako Audrey Hepburn, nečudo že sa starký do nej zamiloval. Gény však neoklameš akokoľvek ďaleko sú položené. Narodil sa v decembri 1982. Keď Martinka doniesla matka z pôrodnice otec zvykol žartovať aby ho vrátila. Vraj sa museli pomýliť, dieťa bolo tmavé ako ebenové drevo, veľké hnedé očiská pozerali sa na svet. Do novučičkého trojizbového bytu ho mama priniesla zo zápalom pľúc. Keď bol starší zvykla sa mu posťažovať na nezodpovednosť lekárov ktorí ju takto poslali domov. „Pribalili mi škatuľku liekov a posadili nás do sanitky, starej Škody 1203, no hádam už aj zo skúsenosti vedeli že všetko bude v poriadku. Do detského čaju som ti musela pracne drviť a rozpúšťať penicilín ktorý, ako sa dalo očakávať, ti vôbec nechutil ale vyliečil si sa.“ zakončila spokojne.

Veru silná imunita a všeobecne známa schopnosť prežiť čokoľvek, ktorá sa často u novorodencov a malých detí vidí, napokon dopriali mu zostať.

Depresia

To čo sa mu stalo v pätnástich pripisoval nešťastnému pokusu s marihuanou. Jeho myseľ akoby nikdy nemala to správne nastavenie pre tento druh zábavy. Boli s chlapcami v parku kde sa striedal joint. Po niekoľkých hlbokých slukoch prišlo mu nevoľno a svet sa mu točil na všetky strany. Cítil sa neopísateľne divne. Počul svojich kamošov sa smiať ale zvuky akoby prichádzali odinadiaľ. Po ďalšej sérií nepríjemných halucinácií, ani sa nenazdal, a na miesto zábavy prekonával neskutočnú vnútornú paniku a strach. Neskôr pochopil že práve táto nepríjemná skúsenosť bola priamym spúšťačom jeho depresie, strachu a panických atakov ktoré nikdy predtým nepoznal. Bolo to ťažké obdobie. Keďže Martin nevedel čo sa sním deje najprv pomýšľaľ na to že sa úplne zbláznil. Myslel že ho zdravá myseľ nadobro opustila a veci už nikdy nebudú také aké boli. Veselé a jednoduché. Nerozumel tomuto chaosu jeho mysle a strach mu spôsoboval nesmierne úzkosti. Vždy keď ho prepadli tieto stavy, zobralo mu to razom všetku radosť zo života alebo pocit radosti z bežných vecí akými sú jedlo, obľúbený televízny program alebo hobby. Bolo to ako mor. Neznámy pocit strachu požieral všetko navôkol. Strach zo strachu ho prepadával kdekoľvek. Na návšteve u otca, v škole alebo pri tréningu v stajniach. Martin od svojich desiatich chodil do jazdeckého oddielu. Neskôr tam pomáhal bohatým majiteľom koní, parkúrovým jazdcom, starať sa o ich tátoše, na ktorých mu oni za to dovolili jazdiť. Starostlivosť o kone, jazdenie, jazdecký kolektív a jeho láska ku koňom ktoré navštevoval každý deň, do veľkej miery zmierňovali tieto muky. Najviac pomáhalo keď ich brával do prírody. Prechádzky v lese dali na chvíľu zabudnúť na večne prítomný psychický problém, ale napriek tomu sa strach nevytratil. Vždy keď to naňho prišlo mal pocit nesmiernej beznádeje a ničoty. Nevedel sa tomu brániť, nevedel s tým bojovať mal pocit že sa prepadá do temnoty. Úzkosti ho mordovali a oslabovali. Bol to požierač radosti a chuti do života. Strach bol požierač akejkoľvek pozitivnej energie. Nemohol sa už ďalej spoliehať na svoju myseľ a psychiku a miestami rozmýšľal že sa zmárni. Niekde tam vzadu však vynaliezavý duch nikdy nepristal na takýto čin, navyše Martin sa mal príliš rád na to aby si ublížil ale paradoxne strach ubližoval jemu. Vyhľadať psychiatra nemal odvahu. Človek v jeho pätnástich rozmýšľa úplne inak ako dospelý človek. Bál sa že ho vyhlásia za blázna. Rovnako necítil oporu vo svojich rodičoch, matke či otčimovi. Nevedel to nikomu povedať, nevedel to nikomu vysvetliť. Nevedel sa otvoriť. Zdalo sa že je na to sám. Martin sa všemožne snažil prekryť tieto stavy s pozitívnym myslením, vyrábal si v hlave malé radosti, malé dôvody prečo sa tešiť, drobné nádeje ktoré mali nakoniec potlačiť tento čudný stav. Bojoval s tým po svojom. Tešil sa domov k mamke, tešil sa na dobré jedlo, otvoril obľúbenú knihu, tešil sa na kamarátov pri koňoch, tešil sa na kone. Ale strach ako spúšťač tohto neznámeho hlbšieho stavu úzkosti a návalov paniky záludne vždy čakal vo vnútri hlavy. Bolo to ako keď niekto hodí do vody kameň a ten spôsobi na hladine kruhy okolo miesta kde sa hladina zavrela. Obava z ďalšieho ataku vždy prerástla v skutočný atak. Bolo to ako začarovaný kruh. Myšlienka na strach spôsobovala strach ktorý spúšťal plejádu uzkostí. Presne ako ten kameň hodený do vody, obava bola spúšťač ďalších vibrácií strachu. Bolo treba s tým bojovať a navždy to potlačiť aby sa to už nemohlo objaviť znova. Martin si vyhľadal čo znamená slovo depresia ale nemyslel si že táto diagnóza by mohla sedieť. On nestratil chuť do života, bol iba prenasledovaný a terorizovaný čudným strachom ktorý si vedel akoby navodiť a spôsobiť sám. Akoby myseľ napádala a znemožňovala samu seba. Vytvárala si svoj vlastný strach. Bolo tu treba prísť s rozuzlením. Racionálne myslenie by mohlo pomôcť. Bolo treba nastoliť absolútnu kontrolu mysle. Postaviť sa pred problém a skúsiť sa zbaviť tohto nepriateľa jednoducho novým spôsobom myslenia. Myseľ je mocná pani. A tak začal si písať denník, kde si sám sebe snažil vysvetliť čo sa mu deje. Rozpitvával pocit strachu dopodrobna, hľadal príčinu, analytickým myslením skúmal odkiaľ sa to vzalo a kontrolou mysle snažil sa to ovládať a zmenou myslenia snažil sa stavy úplne potlačiť. Zmena myslenia nie je ľahká vec. Je to zdĺhavý proces kde prostredníctvom nového poznania postupne vymieňate staré zložky za nové a prekrývate tym starý systém. Martin hľadal nádej, hľadal silu a tak napadlo ho posilniť svoju armádu svetla tým že začne chodiť do kostola. Kde inde hľadať pomoc ak nie u Boha a kde inde nájsť Boha ak nie v kostole, pomyslel si. Martin nemal predstavu o tom či naozaj Boh existuje a kde ho má vlastne hľadať ale potreboval oporu a odpoveď na otázky, potreboval pomôcť z úzkosťou a tak kostol zdal sa mu najlepšie miesto. Martin vždy cítil akúsi zvláštnu silu ktorá akoby dávala na nás všetkých pozor a tak začal pomaly objavovať aj silu viery. Najprv aj spôsobom odriekania naučených textov z modlitebných knižiek a nasledovaním procesných úkonov omše ale postupne jeho vzťah k Bohu začal byť viacej osobný a čím viac si budoval svoj vlastný vnútorný dialóg s ním tým viac sa k nemu približoval. Odpovede na otázky a riešenia začali sa vynárať ako huby po daždi. Úzkosti opadávali následkom vymenenej mysle až sa napokon úplne stratili. Nakoniec si Martin vytvoril s Bohom svoj vlastný, veľmi blízky a osobný vzťah. Postupne prestal chodiť do kostola a začal vyhľadávať spirituálne knihy ktoré o Bohu pojednávali o čosi pokrokovejšie. Síce zažil neskôr ďalšie otrasy svojej existencie následkom iného sklamania a osobného pádu, ale keďže už poznal čo má robiť, tieto odznely oveľa rýchlejšie. Martin sa nikdy neprestal zaujímať o Boha, nikdy ho naďalej neprestal hľadať a vždy ho chcel spoznať o čosi lepšie. Táto cesta trvá dodnes. Martina trochu trápilo že navštívi Boha len vtedy keď ho potrebuje, ale ako aj neraz predtým, tentokrát znova odpoveď na jeho trápenie prišla prostredníctvom zábavného knižného príbehu  ktorý sa mu dostal do rúk. Malý chlapec sa v žartovnej scéne pýta Boha či je to okay modliť sa iba pre písomkou a ten ho ubezpečil že je to v poriadku, ba čo viac, vraj mu to takto tiež vyhovuje pretože sa vtedy môže venovať iným ľuďom ktorý ho v danej chvíli potrebujú viac.

Olívia

Uvažujúc nad tým dnes, v tento horúci augustový deň roku 2020, ako tak sedí pred počítačom v byte u kamarátky, kde naňho škaredo zízajú vysoké sumy za prenájom a depozit ohyzdných obydlí hlavného mesta, Martin stále veril že spokojnosť prichádza len tak. Veril že spokojnosť nie je, nesmie a nemá byť podmienená ničím, spokojnosť jednoducho buď je alebo nie je. Bol spokojný aj dnes, nemal starosť ani stres z nového bývania. Pomyslel si že zoberie čokoľvek, chcel sa čo najrýchlejšie odsťahovať. Samotný pocit že má na výber a že sa môže odsťahovať pretože peniaze ktoré zarobil mu dávali možnosti ho naplnil radosťou. Zoberie niečo malé a lacné, možno trochu priplatí ale už naozaj potreboval byť sám. Súkromie a samota ho po pár mesiacoch bývania s kamarátkou naozaj priťahovali. Miloval svoj pokoj, mal rád svoju samotu a vždy keď chcel byť s ľuďmi, rodinou či priateľmi jednoducho za nimi zašiel. Miloval svoj život neposedného a neúnavného nomáda.

Kamarátkin byt bol nesmierne malý avšak šikovne riešený. Martin prakticky užíval len menšiu obývaciu miestnosť ktorá bola spojená s malou kuchynkou. Bola tam úzka posteľ pod oknom, televízor na stene, zopár kvetov a pracovný stolík so stoličkou. Ďalej sa byt skladal už z len malej vedľajšej miestnosti oddelenej dvermi. Túto miestnosť využívala Olivia. Vskutku maličký priestor jej poskytoval posteľ ale dovoľoval aj malý pracovný stolík pod oknom a skriňu na veci.  Nájomné bolo nízke, spoločné varenie sa mu páčilo a aj ľudská spoločnosť mu robila dobre na duši. Tiež jeho odveká túžba šetriť peniaze, aby mohol neskôr cestovať po svete, ho poháňala vpred. Bývanie v poslednej dobe snažil sa vnímať ako útočisko ktoré nemalo byť finančne náročné. Pár mesiacov naozaj aj strávil, natlačený s kamarátkou, v tomto malom byte. Snažil sa byť pokorný, premýšľal o ľuďoch bez domova. Posilňoval sa tým, že malú váľandu vnímal ako únik pred vetrom a dažďom, predstavoval si že je bez domova a toto je jeho jediná možnosť na slušný život. Akokoľvek, začal sa pomaly dusiť v tomto malom byte a rozčulovalo ho čoraz viac že Olívia varí počas jeho pracovných mítingov alebo aj to že ju vždy počuje na toalete. Myšlienka na to že vedel ktorú z dvoch potrieb práve vykonáva bola neznesiteľná. Alebo jej vstávanie na obed, zatiaľ čo on bol už od rána na nohách, stihol ranný jogging, kávu aj raňajky, ona sa len prevracala na druhý bok. Bolo to vždy o jedenástej, pre Martina pomaly čas obeda, keď cez vŕzgajúce dvere jej malej izby vošla do kuchyňo-obývačky a lenivou šuchtavou chôdzou, pripomínajúcu pinguina, preniesla sa ku kávovaru. Nemal väčšej zúrivosti keď jej nadrozmerná, neforemná a rozospatá hlava zjavila sa mu vedľa pracovného stola, zatiaľ čo on, svieži od rána, mal za sebou už polku dňa a pred sebou ďalší Teams míting. Mizériou vykrivené a na potravu dosť vyberavé ústa, ktorým doprial by hlad, pomýšľali že čo si dať na raňajky, zatiaľ čo jemu blížil sa už čas obeda. Prekvapovala ho táto jeho neznášanlivosť. Zdalo sa, že až spoločné bývanie odhalilo jeho neschopnosť akceptovať a tolerovať ich osobnostné rozdielnosti. Hoci tieto rozdielnosti vždy veľmi dobre vnímal, doteraz nikdy nemal možnosť sa s nimi popasovať v takomto úzkom priestore. Oliviu mal vždy za dobré dievča. Mal ju za svoje zrkadlo, ako škorpión v elemente vody hodne mu rozumela a odzrkadlovala veľa z toho čo on sám potreboval na sebe vidieť, a ona tiež vnímala ho, kozorožca v elemente zeme, ako svoje koryto ktorým môže tiecť a ktoré dáva jej pocit bezpečia a ochraňuje ju pred bezbrehosťou a vyliatím. Určoval jej hranice tak ako ona zas zavlažovala jeho koryto. Tak ako voda dáva jej vlahu tak zas ona dáva jej oporu a smer. Odlišností, ktoré ho tak veľmi začali rozčuľovať, však nebolo málo. Prečo ho ale tak rozčulovalo ak mal niekto iné zvyky, ak bol niekto celkom iný ako on sám. Prečo ho to tak irituje. Zatiaľ čo on bol otužilý ona zimomravá. Nikdy nevliezla do studenej vody, vlastne nikdy nevliezla do ničoho len tak. Bola naprogramovaná, nezáživná, rigidná, nudná, ustráchaná, upjatá, večne o všetko úzkostlivá a bola bez akejkoľvek vášne do života. Nikdy nedávala za služny sprepitné, prispaté pomýlené stvorenie. Blaznivé dobrodružstvo bol pre ňu neznámy pojem a jej vkus bol strašidelný. Obliekala sa ako stará pani. V živote bola absolútne nepraktická a praktickým spôsobom sa ani nikdy nic neučila. A to jej online štúdium histórie a umenia, ktoré sa podujala študovať na britskej open univerzite. Čo si to tu vlastne dokazuje, veď aj keby doštudovala, nikdy sa neuplatní, zúril si Martin sám pre seba.

„Ja nemám žiadne očakávania, mám to ako hobby.“ prehlásila.

„Hobby za 300 EUR mesačne, oh wow, ďakujem pekne!“ posmieval sa Martin.

„Samotné učenie dáva mi zmysel.“ odvrkla Olívia. Byť na ceste je viac podstatné než samotný cieľ cesty.“ zamudrovala.

Zasratý knihomoľ, odolával v sebe Martin.

Nikdy sa nič neučila cez praktický prístup, zatiaľ čo Martin veril že najlepšou školou je škola života. Len prežiť to všetko znamená vedieť, zvykol hovorievať z tým premúdrelým výrazom tváre, že by ste ho najradšej vtedy udreli panvicou po hlave.

Olívia hľadala svoje vedomosti v teórií, v učebniciach. Škola bola jej ozajstnou vášňou. Učiť sa a vzdelávať sa, nasávať informácie bolo pre ňu ozajstnou radosťou a dávalo jej to zmysel.

Večný študent, zvykla sa smiať jej zlomyseľná sestra, na čom sa zrejme aj rovnako zlomyselný a neprajný Martin vždy rád dobre pobavil.

Ukladanie teórií ktoré pochádzajú od iných, získané z kníh a štúdií pripadalo Martinovi ako recitácia Sama Chalupku a jeho Mor ho! Naučené slová niekoho iného, čo je to za život byť chodiacou encyklopédiou a nezažiť a nedokázať z toho ani riť, pajedil sa. Keď bolo treba písať do školy esej najala si šestnásť online tútorov z troch rôznych kontinentov. Dostatočne zlomyseľne, doprial by jej vtedy stratu zamestnania, aby si to už ďalej nemohla dovoliť. Mala Íra, Brita, jedného tútora z Nového Zélandu a taktiež jedného z Austrálie a Ameriky. Jedného na formuláciu, ďalšieho na hovorenu angličtinu, ďalšieho na prípravu a štruktúru a ďalších 12 len na to aby mohla po anglicky vlastne aj hovoriť, pretože možnosti hovoriť na Slovensku po anglicky boli prirodzene obmedzené.

Anglicky sa učím od základnej, zvykla sa chváliť, anglickú gramatiku poznám spamäti, viem o čom hovorím, hovorievala keď sa z Martinom doťahovali za správnosť textu.

V Olivinom prípade však jej neschopnosť poriadne hovoriť nebola spôsobená nedostatkom možností ale hlavne jej absolútnou neschopnosťou reálne nadviazať akýkoľvek vzťah a skutočné kontakty, socializovať sa medzi ľudí alebo osloviť niekoho cudzieho akoby to bol priateľ ktorého pozná odveky. Hoci matematike rozumela veľmi dobre, tieto veci boli pre ňu vždy veľkou neznámou. Martin bol často necitlivý a zvykol jej hovoriť že ako sa chce naučiť hovoriť po anglicky keď sa nevie ani poriadne otvoriť a porozprávať v slovenčine. Tvrdil že ak je niekto nevýrazný vo vlastnom jazyku ako môže vôbec aj chcieť dosiahnuť niečo v tom cudzom. Podľa neho to pramenilo z jej osobnosti ktorú tak veľmi túžil zmeniť. Nemyslel si že má šancu.  Išla mu na nervy. Všetko mu išlo na nervy.  Zdalo sa že Martinovi naozaj chýbali porozumenie a tolerancia. V prekúrenom a nevetranom byte zvykla sedávať vo veľkom bielom župane s kapucňou. „Nechcem prechladnúť, som na to háklivá.“ zadrela. Alebo keď sa čo i len trochu ochladilo a odmietala vyjsť zo sprchy kým sa okná nezatvoria. Ofúkne ma, zatiahla z východniarskym prízvukom, ktorý Martina iritoval asi zo všetkého najviac. V takéto momenty Martin si ľúbil predstavovať ako rozdrapí všetky okná dokorán a nasilu ju ťahá von z kúpeľne, potom strčí jej obrovskú neforemnu hlavu von na vzduch, ba čo viac, vystrčí ju z okna von. Po krátkom škrekote, a jej vôbec prvého voľného pádu, dopadne na zem a už jej konečne bude raz teplo. Prvá vlna pandémie bola v plnom prúde a pracovalo sa z domu. Zdalo sa že je naozaj pravdou, ak sú ľudia každý deň spolu zavretý v malom priestore, začnú si rýchlo vadiť. Ale možnože netýka sa to každého z nás. Olívia nikdy nevykazovala náznaky neznášanlivosti alebo intolerancie. Pracovala pre americkú firmu ktorá poskytuje zákaznícky servis, niečo ako podpora klienta alebo čo, takže robila poobedné, od 2 do 10 večera aby pokryli americkú časovú zónu. Martin robil štandardný office čas od 8 do 5, bolo jasné že toto dlho fungovať nebude. Keď on si už líhal o desiatej spat ona teprve vypla počítač a hneď potom, ako sa vždy obával, začali sa jej desivé večerné úkony. Plejáda jej pravidelných úkonov, ktoré sa každý deň odohrávali presne v tom istom čase, ho privádzala do šialenstva. Jogu tesne pred prácou, o jednej poobede, sprevádzalo funenie a chrčanie. Pohľad na jej neforemné telo, dlhé prstiská, hrubé členky, veľké chodidlá a spadnutý nevýrazný zadok, bol iritujúci. Mačka, Kobra, Doska, Pes, váľala sa po podlahe ako posadnutá. Človek nevedel či ju porazilo a treba volať záchranku, a či bola to len jedna z aktuálnych pozícii. Pitie pomarančovej šťavy tesne po cvičení predchádzalo vždy dostatočne dlhé, asi minútové natriasanie krabice. Rovnaký úkon platil pre krabicu mlieka do kávy. Bol to teror. Varenie večerného čaju, ktorý si varila na minútu presne o desiatej, sprevádzalo hlasité pukanie nekvalitnej varnej kanvice, ktorá akoby príliš dlho bila sa s nepoddajnou teplotou vody, a kým zovrela prešlo dlhých 5 minút ktoré pripadali mu ako večnosť.  Život s Oliviou bol ako žiť s naprogramovaným robotom. Žiadna rôznorodosť, žiaden priestor pre voľný pád. Večerná psychohygiena, ako to sama nazývala, trvala do druhej rána. Presklenné dvere rozsvietenej komnaty nepridávali mu na dobrom spánku. Človek by očakával že psychohygienou bude čítanie kníh alebo Bachove Preludes & Fugues ale bolo to vlastne len čítanie bulvárnych plátkov na internete alebo pozeranie indickej telenovely, ktorej hudobný doprovod dramatických scén ho pravidelne budil asi tak o jednej v noci. Umývanie zubov a večerná hygiena sa konali krátko pred druhou. Pre sivú miestami zažltnutú zubnú sklovinu, verila, že tlak a rýchlosť ktorý vyvíja na zubnú kefku bude riešením. Takže bolo to vždy istejšie ako smrť, že musia byť dve hodiny ráno, keď sa Martin prebúdzal na šplechot vody a zvuk ktorý pripomínal tepovanie koberca. Čo to bol za nápad prenajať si posteľ v kuchyni, hovoril si takto uprostred noci sám pre seba. Piskľavý zvuk dosluhujúceho  motora chladničky prerážal si cestu naprieč priestorom a doliehal na jeho uši. Paráda, žijem v jednom priestore v ktorom sa perie, varí, oddychuje, spí aj pracuje, zagratuloval si. Prádlo na sušiaku vždy smrdelo podľa toho čo sa varilo. Delikatesou bolo nosiť mikinu s vôňou kuracej pečene ale i tielko s príchuťou vyprážaného rezňa nebolo na zahodenie. Obliečky s nádychom pečenej slaninky mal najradšej.

Aj tak nič neušetrím, iba čo som sa pripravil o pokoj a súkromie, hromžil v sebe. Možno je to celé moja chyba, povedal si a ponoril sa do rozmýšľania.

Prečo nie som viac tolerantný. Moja neznášanlivosť je na pováženie. Kedysi som sa vedel lepšie prispôsobiť takýmto podmienkam. Čo sa stalo? Možno to prichádza s vekom a prirodzenou potrebou mať svoje vlastné miestočko. S Erikom musím chodiť na hotel, to tiež stojí peniaze. Už sme spolu dlho neboli. Odkedy som mu povedal že načo mu je tá jeho VŠMU keď robí čašníka, sa neozval. Bývať somnou nikdy nechcel, z rodičovského luxusného domu sa nikdy neodsťahuje, vozí sa na mamičkinom BMW, a ako bezcitne a pomerne často vedel podotknúť že v mojom veku už by som mal mať vlastný byt. Bože, ako mi len chýba. Jeho šibalské oči, vypracované bruško a vôňa jeho pokožky. Prečo mám večnú potrebu meniť ľudí. Vtesnávať ich do svojej podoby a keď nepasujú som rozčúlený. Začnem ich poúčať ako by mali žiť, aký by mali byť, ako majú rozprávať a čo si majú myslieť. V mojom ideálnom svete by mal byť každý ako ja, bože aký som len hlúpy, naivný a obmedzený, vyčítal si. Veď tak ako sme ľudské duše tak nikto z nás nie je naozaj odlišní. Všetci sme na jednej lodi tak prečo ten súboj, pýtal sa sám seba a samotným sklamaním akoby upadol do hlbokého spánku.

Olívia, sediac na posteli vo svojej malej izbe, študujúc múdru knihu grékov a žmúriac na horiacu vonnú sviečku, taktiež sem tam rozmýšľala o tomto divnom tvorovi ktorého nadovšetko mala tak rada. Len stena a presklené dvere delili ich od seba. Poskytla som mu bývanie, otvorila náruč a poskytla pomoc kedykoľvek potreboval. Ach ten Martin, dokonale neomylný mudrlant ktorý si myslí že nosiť mikinu naopak a používať extra virgin olivový olej na tvár je revolúcia. Odporný chválenkár bez pokory ktorý myslí si že všetko vie. A tie jeho vitamíny. Lecitín a pestrec mariánsky, len preto že pije viac vína ako vody, koenzým Q10 pretože chce byť večne mladý. Zinok, vitamín C, hliva ustricová a rakytník na imunitu, melatonin na spanie, morská riasa na štítnu žľazu, pupalka plus vitamín E a magnézium na srdce a cievy, kolagén, vitamín D3 plus vápnik pre každodenný pohyb. Ťažký senior manažér, veď to všetko aj tak zapije z jeho obľúbeným Chardonnay a možno Merlotom, a to hneď potom ako mu riaditeľ nadelí nové úlohy, smiala sa potichu ale poriadne schuti.

Každý má svoju vlastnú predstavu o tom čo je preňho správne a ideálne, prečo by som sa mala snažiť kohokoľvek prerábať, veď je to smiešne. Ži a nechaj žiť, povedala si a upokojená touto myšlienkou pokračovala v čítaní Sofoklesovej Antigony, ktorej súhrn mal byť témou jej ďalšej eseje. 

Nie je celkom známe prečo mal Martin vždy potrebu prerábať druhých na svoj obraz, ponímať všetko len cez seba a svoju perfektnú skúsenosť, vidieť veci len cez svoje oči, a v perfektnej ilúzií svojej arogantnej dokonalosti mal pocit že môže aj súdiť, odsudzovať a napokon meniť ľudí a ich životy podľa seba. Bolo isté že práve táto jeho vlastnosť prispievala k jeho neúspechu v medziľudských vzťahoch a musela byť priamym výsledkom jeho večne a všetko kontrolujúcej mysle. Bál sa že ak nebude všetko pod kontrolou mohol by sa vrátiť chaos a strach ktorý sa v jeho živote predtým už raz objavil a ktorý bol práve umlčaný systematickým spôsobom myslenia, ktorý ho vlastne tak trochu porušil. Áno, Martin bol tak trochu perfekcionista. To mohlo vychádzať z jeho prirodzenej povahy ale  faktom bolo že to bol aj trochu taký malý neurotik. Ak všetko nie je na poriadku, podľa jeho vlastných štandardov a meradiel a v súlade z jeho obsedantno kompulzívnou neurotickou mysľou, necítil sa pokojne. Neuróza mohla byť následkom ťažkého detstva a dospievania ale obsedantno kompulzívne myslenie a večná kontrola jeho vlastných myšlienok boli priamym následkom jeho samoliečby úzkostných stavov ktorú si aplikoval vo svojich pätnástich. Naučil sa síce kontrolovať svoj strach ale daň ktorú zaplatil žiaľ je že vo svojej hlave zostal tak trochu control freak. Nedá sa povedať že by prežíval stres, Martin je vskutku spokojný a šťastný človek plný radosti zo života ale je tam to večne prítomné nutkanie sa neustále v hlave uisťovať že je všetko v poriadku. Zvykol si však na tento spôsob premýšľania už tak veľmi že stal sa jeho súčasťou  a takmer vôbec ho nevníma, naučil sa s ním žiť a vníma ho ako pozitívny.

Líška

Pevne presvedčený odísť bývať sám, sníval sa mu v tú noc veľmi zvláštny sen. Ocitol sa zrazu v miestnom parku, kde si chodil každé ráno zabehať keď do cesty postavila sa mu líška. Mala hustý hrdzavý kožuch, huňatý chvost ktorý bol na konci biely, do polky dlhých nôh bola tmavá, mala biely golier a špicatú papuľku. Bola nádherná. Pôsobila magicky. Bola smädná, kráčala k potoku, kde v odraze vody, Martin akoby zrazu pozorovateľ zhora, videl jej jasno žlté oči ktoré sa naňho pozerali.

„Čo chceš človek?“ spýtal sa ženský hlboký hlas.

„Snívam o mieste kde sa vie človek zložiť, skryť pred otvoreným svetom a očami hladných predátorov. Položiť hlávku na mäkký vankúš po ťažkom dni strávenom pri love, snahe o prežití a sladko zaspať pri blikajúcej telke alebo príjemnej muzike. Nevieš o tom dačo?“ spýtal sa Martin akoby chcel hovoriť v zvieracej reči alebo komunikovať, za daných okolností, týmto spôsobom.

„Telku nepozerám, ale nora by sa našla“ odpovedala líška stroho.

„Starú Etelu minulý týždeň vyvrátilo po tom čo sa prežrala zajaca. Medveď Noro sa chcel nasťahovať ale nora bola preňho primalá.  Poď ukážem ti, ak sa ti zapáči a nevadí ti málo svetla, noru starej Etely si môžeš zobrať.“

Vyšli teda spolu kráčajúc do hlbokého lesa. Po chvíli líška zastala, zdvihla hlavu a prehovorila.

„Cítim, že si plný zloby a nenávisti, trápi ťa niečo?“ pýtala sa zvedavo.

„Čo ty o tom vieš, som v pohode, nič mi nie je.“ odpovedal poľachčujúco.

„A kde je vlastne tvoja nora?“ opýtala sa, pričom veselo poskočila, akoby sa mu vysmievala.

„Bývam v nore u kamošky ale je nám tesno a tiež neviem ju zniesť.“ predniesol nahnevane akoby jedným dychom a stále si uvedomujúc že musí hovoriť v zvieracej reči.

„Ach vy ľudia, vaše drámy a smiešne komplikované životy.“ zasmiala sa nahlas, po čom sa Martin uplne odmlčal.

„A čože tak potichu?“ spýtala sa po chvíli líška radostne, akoby chcela načať novú debatu.

„Vlastne máš pravdu, som plný zloby a nenávisti. Olívia je úplne iná energia ako ja.“ začal vysvetľovať „Spolužitie s ňou nerobí mi dobre. Je to emocionálny príživník, parazit ktorý sa pri mne len vezie. Svojou zaspatou, neprajnou neschopnosťou sa na mojej úžasnej energií a životnom úspechu len priživuje! Čerpá zo mňa silu ktorú ona sama nemá, a rovnako nedovolí mi napredovať pretože mi závidí moju osobnosť. Mizerná nešťastníčka, požiera všetko to lepšie, všetko to dobré čím ona nikdy nebola a nikdy nebude!“ vychrlil zo seba.

„Fuuu, silné slová na niekoho kto nemá noru.“ zasmiala sa líška. „Čo keď si to ty kto ju ubíja tým večným mudrovaním a vôľou všetko  napravovať.

„Odkiaľ to ty všetko vieš?“ spýtal sa rozhodený líškinou múdrosťou. „Nie som mudrlant, snažím sa len veci popraviť.“ vyriekol na svoju obhajobu.

„Hah, sú veci ktoré napravovať netreba. Sú ľudia ktorých napravovať netreba, ba čo viac, sú líšky ktoré napravovať netreba, neboj sa i ja by som ich zopár rada napravila.“ pozrela naňho jasno žltými očami a pokračovala. „Špeciálne by som napravila tie čo mi serú pod nos! Koľko pokazených zajacov a myší musela vtedy požrať tetka Jozefína! Má šťastie že je rodina, kadila pri mojej nore akoby sa nechumelilo.“ hovorila celkom vážne.

„A počuj, a čo keď si to ty, kto berie a požiera všetku tú energiu?“ načrela znovu do citlivej témy opovážlivo, pričom zdalo sa mu, že vyplazila naňho jazyk. „Ale áno, chápem že slabšie energie občas upnú sa na tie silnejšie.“ pokračovala múdro a švihla chvostom. „Je to len preto že hľadajú inšpiráciu, nemal by si byť taký tvrdý. Ja sama som minule zdieľala hodný kúsok mojej energie z malým Matúškom. Naničhodný tínedžer! Je vidieť že to sestra vrhla, sám by mal už loviť, lenivý darebák je to! Nechala som ho zožrať celý predok holuba ale ďakujem som nedostala.

„Asi máš pravdu, všetko je tak ako má byť líštička, nie je nám hodno súdiť či prerábať nikoho a  možno som to ja kto je nakoniec ten mizerný.“ vyslovil zo sklonenou hlavou, pričom akoby dostalo sa mu v tomto sne aj trocha pokory.

„Takže mám Olíviu učiť ako loviť holuby hovoríš?“ pozrel na ňu Martin spýtavo.

„Nie ty trdlo, to sa nedá. Každý sa napokon naučí loviť sám. Vieš, každý má svoj spôsob ako prežiť  a možno nemal by si sa toľko snažiť ľudí meniť ale skôr snaž sa ich inšpirovať. Malý Matúš nestačil sa díviť, gúľal očami, keď videl ako lstivo som sa k holubovi priblížila. Zobal čosi v listí, hlupák nešťastný, zaraz bolo po ňom.“ zakončila chválenkársky.

Keď sa Martin ráno zobudil a ako obyčajne, kým sa štartoval softvér, chvíľu ešte sedel na okraji postele, pripomenul sa mu tento zvláštny a magický sen. Do prdele, toto čo malo zase znamenať, dumal a hrabal sa vo vlasoch. Sedel a začal rozmýšľať nad jeho novým bývaním, túžbou odísť z tohto bytu, za pokojom a za súkromím. Naozaj potrebu schovať sa kdesi do teplej nory ľudia zdelili od líšok alebo inej divej zveri? Nikdy predtým nedokázal vnímať že by tieto potreby mohli byť úzko späté s históriou prežitia živočícha v prírode alebo že by hádam on sám mohol byť potomkom nejakej zvery. V jeho 40 tke však toto poznanie prišlo rovnako rýchlo a dozrelo scela tak postupne ako keď júnové jablko stretne svoju jeseň. Počas jeho mladosti nikdy nerozmýšľal o sebe ako o líške v teplej nore, dozaista však vždy hľadal tento pocit. Pocit teplej nory sa zaiste pretransformoval do ľudskej DNA a tak ako líška ľahne do teplej nory alebo lúčny koník do tepleho zátišia v tráve pod kopcom alebo aj tá malá myška hlboko pod korene dubu, tak my dnes pozeráme na naše honosné alebo menej honosné obydlia, gauče a postele, obývacie miestnosti a spálne. Ako tá zver, rovnako dobre zaspávame v sladkom opojeni bezpečia a mäkkosti lôžka.  Tak o čo sme iní? dumal ďalej. Keď padá hustý dážď alebo teploty klesli pod mieru príjemnosti, suchý a teplý prístrešok vnímame zcela rovnako zversky. Spása našho malého hniezda stane sa zrazu centrom našej spokojnosti. Ako druh, darmo sa cítime na absolútnom vrchole existencie, povedal si nahlas sám pre seba a postavil sa uvariť si kávu. Martin zrazu cítil a bol presvedčený že všetky naše materiálne potreby a pocit bezpečia sme zdedili po našich živočíšnych predkoch. Chceme žiť a chceme prežiť, napokon tak ako všetko živé. Je to komické ako si občas myslíme že sme niečo viac ako poľudštená zver, hneval sa neskôr, divoko prezerajúc stovky inzerátov na bývanie na ktorých sa blyšťali mastné sumy za prenájom. Radšej by sa videl v tej nore. Predstavoval si malú myšku ako si spokojne leží v malej izbietke vystlanej suchou trávou. Tam pod mocným pňom dubu zatiaľ čo vonku zúri búrka a krutý boj o prežitie. Pokrok, ako jeho matka zvykne hovoriť, prináša výhody, ale akoby všetko vždy nieslo svoju daň. Akoby každý krok vpred ktorý spoločnosť kedy zaznamenala priniesol rovnako aj svoje zlo. A tak vždy sme tak pol na pol s tým čo priniesol pokrok a s tým čo je na tom dobré a či to bolo lepšie predtým. Ľudia a ich príbytky. Nesmierne drahé metre štvorcové. Chceš pracovať, musíš bývať. Chceš bývať, musíš pracovať. Túžil Martin byť tou líškou ktorá loví iba keď je hladná a nie  vtedy keď chce spať.